Krátky list na dlhú rozlúčku

05.09.2022

Neustále opisovanie prostredia a emócií - on je to snaď takmer cestopis - nažhaví na návštevu USA, ale od spomínaného Kerouaca je to vzdialené úplne najviac. Miestami snové prechody, ťažko vnútorne intímne - pritom odťažité; blízko postavám, ďaleko vzťahom. Toho Wendersa to pripomína dosť. Tak ďaleko, tak blízko.

06.06.2022

Rozhodne nadčasová novela, ktorá však môže byť pre niektorých čitateľov ťažko prijateľná, čo naznačuje aj jej priemerné hodnotenie. Handke využíva dialóg vyložene ako neprirodzenú prezentáciu vnútorného monológu, a síce veľmi neprirodzené vyhlásenia postáv v jeho podaní vôbec nepôsobia rušivo. Jediná chybička krásy je snáď trochu rozpačitá príprava záveru, ktorá v porovnaní s ostatnou knihou pôsobí trochu zbrklo.

21.11.2019

Na této Handkeho novele lze dobře vidět, jak moc se za těch 20 let od vydání románu Na cestě proměnil vkus (evropského) publika. Tato novela totiž s Kerouacem sdílí snad už jen hlavní motiv (trip napříč USA). Tím podobnost končí. Handkeho hlavním hrdina je rozvážný a distingovaný mladý muž, který netouží po žádném velkém dobrodružství. Spíše by se dalo říci, že se neustále dobrodružství vyhýbá a nejlépe se cítí na pokoji nějakého (luxusního) hotelu či na palubě letadla, kde je mu k dispozici někdo z personálu. Na tomto textu nejvíce oceňuji, že nijak nereflektuje revoluční události z konce 60 let (ať už evropské či americké). Novela je totiž výslovně antirebelská. Handke se nesnažil být trendy (marxismus, rudé vlajky, kontra-kultura, demonstrace, hippies, protesty proti válce ve Vietnamu). Jedná se o civilní sondu do americké oficiální kultury začátku 70. let. Běžný život pohledem běžného Evropana. Právě okolnost, že Handke nechal módní vlny stranou, dělá dle mého tuto novelu "čtitelnou" i v roce 2019. Doporučuji.

13.05.2018

Keď som raz jedného letného rána o pol piatej venčil nášho mopslíka, mimochodom som sa zahľadel na oblohu a mysľou mi mimovoľne prebleskla myšlienka, že by som si po mnohých rokoch mohol zase raz pozrieť Wendersove Nebo nad Berlínom, na ktorého scenári sa podieľal Peter Handke. O niekoľko minút, keď som vyhadzoval psie hovienka, som v kontajneri uvidel kopu vyhodených kníh s Handkeho Krátkym listom na dlhú rozlúčku (Tatran, Bratislava 1965). Sám som tomu nechcel veriť, ale stalo sa to, čím vôbec nechcem naznačiť, že túto udalosť považujem za fatálnu. Nie. Iba sa to stalo. Od Handkeho som nikdy predtým nič nečítal, ale keďže Nebo nad Berlínom je jeden z mojich najobľúbenejších filmov, knihu som samozrejme vybral z kontajnera a doniesol som si ju domov (spolu so Skutkami Rimanov od neznámeho zostavovateľa z 13. storočia). Nejaký čas ležala vedľa mojej postele, ako keby som sa nevedel odvážiť začať ju čítať, no keď som sa pustil do čítania, netrvalo mi dlho a pochopil som, že čítam výnimočnú knihu. Dodnes v nej mám nalepené množstvo záložiek, ktorými som ju premenil na apropriované umelecké dielo. Nemôžem uviesť ani jeden citát, knihu by som sem musel prepísať rovno celú. Po dočítaní moje kroky smerovali rovno do knižnice, odkiaľ som si požičal všetky Handkeho knihy, ktoré v nej mali. Bohužiaľ, tie skôr napísané dnes vôbec nevychádzajú, takže ak chcete čítať raného Handkeho, ste odkázaní na knižnice alebo antikvariáty.