Ráj

07.05.2020

Hledání ráje, útočiště. Mohou existovat dva ráje vedle sebe? Co když můj ráj je pro jiného peklem?

03.03.2018

Kniha Ráj byla mým druhým dílem od Toni Morrison, které jsem četla. Její styl je prostě jiný a to byl zřejmě také důvod, proč dostala Nobelovu cenu, byť ne za tuto knihu. Díla této autorky nejsou až tak jednoduchá na čtení, nejsou ryze epická, vyžadují soustředění, ale zároveň čtenáře dokážou pohltit. Obsahují množství retrospekcí, které zpomalují děj, ale také stíny tajemství (kniha zdaleka neodpovídá na všechny čtenářovy otázky), lehkou provokaci a zpracovávají těžká témata. Právě kombinací toho všeho jsou pro mě knihy T. Morrison zajímavé.

22.11.2016

Asi na osmdesáté stránce jsem to vzdala.

07.08.2013

Toto čítať je čistý pôžitok. Početná skupina tých, ktorí tvrdia, že najlepším Morrisonovej dielom je Milovaná, sa sotva prelúskala celou jej tvorbou, resp. minimálne určite nečítala jej Ráj. Morrisonová sa síce drží tradičnej schématickej výstavby svojich románov – komplikované prelínanie časových rovín, časté striedanie osoby rozprávača – tá je však predsa iná, akási vytríbenejšia, dokonalejšia, skvostnejšia, minimálne o triedu vyššia ako v jej predošlých románoch. Ironický názov, široký časový záber zahŕňajúci obdobie od konca občianskej vojny v USA až po 70 roky minulého storočia a kontrast týchto období, umiestnenie deja do dobrovoľne izolovanej černošškej komunity, zmätočné ponímanie času, do najmenších detailov premyslený pozvoľný vstup postáv, umné odkrývanie ich minulosti, u niektorých postáv takmer ihneď, u niektrých až s postupom času, šikovný zámer zatajiť pred čitateľom farbu pleti obyvateliek Konventu, obozretné kladenie vety za vetou s cieľom stupňovať napätie, zväčša len naznačenie súvislostí a hovorenie o nich ako o samozrejmých s ich postupným vysvetlením a rozvíjaním, nebadané vmiesenie magicko-realistických prvkov a nádych alegórie, tvoria dych vyrážajúcu jednotu. Rok 1865 je v amerických dejinách zapísaný ako rok zrušenia otroctva. Černosi sú síce papierovo slobodní, avšak o aspoň akej-takej rovnoprávnosti nemožno hovoriť. Odmietaní belochmi, miešancami, i vlastnou rasou – černochmi so svetlejšou farbou kože nikam nepatria, nikam nazapadnú, nikde nie sú vítaní. Toto trpké poznanie je v nich hlboko zakorenené, je dedičstvom nasledujúcich generácií. V spočiatku idylickom mestečku Ruby, fiktívnej černošškej komunite, ktorú Morrisonová v románe vytvorila, sú jeho priamym dôsledkom xenofóbia, medzigeneračné spory, konflikty v jadre samotnej komunity i konflikty s vonkajším svetom, ktorý reprezentuje ženský Konvent v susedstve, nedôvera, strach a v konečnej fáze aj násilie. Prirodzený beh dejín, neodvratnú silu plynúceho času, spoločenský vývoj však za žiadnu cenu, ani za cenu preliatej ľudskej krvi, nemožno zastaviť.