Mirhorod

05.01.2016

Zvyknem si občas prečítať aj nejakú tú klasiku, nemôžem teda povedať, že by som bol zvyknutý iba na moderné texty. Mirohorod je ale iný. Musím úprimne povedať, že sa mi čítal ťažko. Uvedomil som si zvláštnu vec - kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica. Knihy "novšie", ale aj klasické sú pre mňa čitateľné, zrozumiteľné a viem sa v nich nájsť. Pri knihách starších, ako je táto pomyselná hranica to už tak nie je. Buď je to pre mňa neprekonateľným časovým odstupom, alebo nejakou zmenou niečoho v systéme tvorby literárneho diela, či myslenia, neviem. V každom prípade, novely z Mirhorodu, aj keď zaujímavé, sú pre mňa akosi z iného sveta...

Vij je jednoznačne top. Tento príbeh je hrozivý ešte aj dnes. Starosvetskí statkári a Povesť o tom... sú príjemné poviedky, ktoré zrejme ukazujú a pranierujú isté vtedy zrejme bežné ľudské vlastnosti. No pre mňa sú málo zrozumiteľné, proste pekné texty, viac si z nich zobrať nedokážem. A Taras Buľba? Tu je ten kontrast vekov najsilnejší. Keď pália Poliaci, klamú Židia a kradnú Tatari je to vec, ktorú treba jednoznačne odsúdiť a pomstiť. Ale keď zrazu kozáci napichujú deti na kopie a urezávajú ženským prsníky, zrazu je to v pohode? Neroumiem dvojitému metru. Alebo len nerozumiem irónií? Aj to je možné.
V každom prípade, Mirhorod bol pre mňa zaujímavý kontakt s veľkým literátom, na ktorý som žiaľ asi nebol dostatočne otvorený, alebo pripravený.