Neuveriteľné sprisahanie: Vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944

29.12.2022

(SPOILER) Vydanie z roku 1993 je iba na pár miestach upravené, inak ide o vydanie z roku 1964 (napísané i vydané v exile).

Sám pôvodca na začiatku knihy, na strane 13, píše, že si je „vedomý, že práca trpí všetkými nedostatkami diela písaného zďaleka a s obmedzeným prístupom k primárnym zdrojom informácií.“ No zároveň je kniha „ukážkou, ako Slováci pozerali na povstanie tam, kde sa dala písať jeho história bez cenzúry, bez ideologického usmerňovania, bez strachu, čo na to povie sused, brat, alebo obávaný prokurátor.“

Dielo pôsobí doslova osviežujúco, nebolo písané pod ničím tlakom, a hoc pôvodca bol už v roku 1989 pristarý (podľa vlastných slov uvedených inde) na kutranie sa v domácich archívoch, kniha má čo ponúknuť i súčasnému čitateľovi. Mnohé tvrdenia z knihy, za ktoré bol tak za minulého, ako i za súčasného zriadenia Vnuk neraz osočovaný, sa už vyskytujú i v súčasných, nikým nespochybňovaných prácach (Jablonický, Majewski, Hruboň, Lacko), a celkovo doteraz nik Vnukove tvrdenia a závery nevyvrátil – boli iba taktne obchádzané, či vysmievané (Mičev).

Pravda, niektoré čísla si dnes zasluhujú úpravu, ale na celkový výsledok valný dopad nemajú: napr. z necelých 100 000 Židov prežilo ich vojnu 10 000, a nie 20 000, ako uvádza Vnuk; i počty povstalcov a partizánov sú presnejšie v novšej spisbe (Hruboň, Lacko).

Keďže o dvojici Ďurica-Vnuk šíria sa rôzne polopravdy a lži, odcitujem zo strany 87, kde pôvodca ostro kritizuje nemeckú teóriu „o nadľudskosti preloženej do praxe a degradujúcej Židov a Slovanov na úroveň otrokov.“ Vnuk takisto kritizuje prezidenta Tisu, ktorý, ako stojí na strane 53, „aj v ťažkých kritických okamihoch hľadel na problematiku, obrazne povedané, z okna bánovskej fary,“ a nezakročil proti rozkladným živlom v armáde, ktorá sa následne nedokázala vysporiadať so sovietskymi záškodníckymi jednotkami vysadenými na území štátu (A. S. Jegorov, P. A. Veličko, A. A. Snežinský...), a ktoré aj podľa tvrdení pamätníkov i súčasnej odbornej spisby (Jablonický, Lacko, Majewski) dopúšťali sa ohavností tak voči civilistom, ako i povstalcom. Takisto pôvodca z nemeckých archívov cituje dobové sťažnosti slovenských úradov či slovenského ministerstva zahraničia, adresované nemeckej strane, a ostro kritizujúce počínanie si nemeckých vojsk na Slovensku – čo nezničili partizáni a povstalci, to si prisvojili Nemci.

Vnuk jednoducho neoznačuje prídavnými menami a prívlastkami ako hrdinský, za slobodu bojujúci apod. ani partizánov 32 národností, ani k povstalcom pod hrozbou smrti zmobilizovaných vojakov slovenskej armády, ba ani nemecké či sovietske jednotky. Stroho, stručne a jasne, bez emócií a na základe prameňov opisuje bôľ a strádanie svojho národa.

Preklepy:
Strana 43, riadok 9: „1. augusta“ treba zameniť za „11. (s platnosťou od 12.) augusta“
Strana 62, riadok 7: „sovietskych“ treba zameniť za „nemeckých“ (nejde o prekrúcanie, pretože zo súvislostí je jasné, o čom je reč, ale neodborníka to môže dopliesť).

Viackrát spomenutý Majewski, viď:
MAJEWSKI, S.: Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády a SNP. In: Acta historica neosoliensia, tomus 3, 2000, s. 140 – 147.

Na Slovensku sa strelo 5 rôznych postojov k približujúcemu sa frontu (v knihe to takto súhrnne napísané nie je, iba pre orientáciu):
- vládne a provládne sily = zachovať štát a až do konca bojovať proti ZSSR
- Čatlošov plán prechodu Slovenska na stranu ZSSR, ale so zachovaním Slovenského štátu i po vojne, s dočasnou Čatlošovou vojenskou diktatúrou
- plán čs. vlády v Londýne pripraviť povstanie, ktoré vráti Slovensko do lona Československej republiky (Beneš požadoval Čatlošovu popravu)
- partizánske hnutie riadené z Moskvy, cieľom ktorého bolo vyprovokovať zásah Nemcov a znížiť úspešnosť povstania riadeného z Londýna (aby bolo Slovensko obsadené Červenou armádou, nie vlastnou)
- ľahostajnosť