Rostoucí hospodářství a řídící stát

Práce Di Fabia mám veľmi rád. Myslím že každý, kto si prečíta akúkoľvek publikáciu od bývalého sudcu Spolkového ústavného súdu SRN, pochopí prečo. Pre tých čo túto možnosť nemali, len zhrniem že je to naozaj jednoduchý vecný, čítavý a rozumný štýl písania. Ešte sa na chvíľu zastavím pri jeho rozumnom štýle. Úž po prvej kapitole vám musí byť jasné, s kým máte tú česť, so skúseným sedliakom. Samozrejme nie v pejoratívnom zmysle, práve naopak. Krátke, intelektuálne obsiahle myšlienky, ktoré sú pochopiteľné, bez veľkých filozofických obratov, na zrozumiteľných príkladoch, to je uvažovanie dobrého a skúseného hospodára ktorý vie poradiť.

Kniha Rostoucí hospodářství a řídíci stát, je Di Fabiov pohľad na súčasný pokrízový svet a hodnoty v ňom. Je to akási socio-ekonomická pitva dnešnej spoločnosti.

Spoločnosť odmietla sociálne riadenie skrz štát a nahradila ho voľným trhom. Voľný trh si voju cestu vydobýjal postupne. Jeho tromfami boli rast a pokrok. Spočiatku súbežne no v súčasnosti oddelenie od štátnej moci. Súčasné peňažné hospodárstvo dožičilo občanom nebývalé slobody a pôžitky ktoré nemohol žiadny štát garantovať. Odpútanie sa súčasného kolobehu peňazí však prinieslo aj negatíva. Peniaze sa odpútali od reálneho sveta a v súčasnosti nemusia byť ničím kryté, žiadnym zlatom ani tovarom či službou. S nadhľadom môžeme povedať, že kolobeh beží, len peňazí nesmie byť priveľa. Takto štruktúrované peňažné systémy museli nutne ovládnuť akékoľvek hospodárstvo. Veď predsa všetko je na predaj. Ďalším problémom je samotné užívanie peňazí na trh. Štáty sa snažili o kontrolu kapitálu no ten sa vyhýba akýmkoľvek reguláciám s odôvodením že tie škodia slobodnej súťaži. Di Fabio sa pýta či je regulácia namierená na zvýšenie zodpovednosti manažérov, maklérov či bankárov nutne zlá. Je dôležité vedieť akú reguláciu potrebuje súčasný systém.

Ďalším medzníkom súčasnej spoločnosti je komercionalizácia práva. Viete kde začal moderný boj za naše práva? Bolo to na novom kontinente, kde boli prvé kolónie zakladané na spôsob akciových spoločností. „No taxation without representation“ (Žiadne dane bez zastúpenia), to bol spôsob vydobývania nových práva nášho veku. Kde sme ale dnes. Sloboda je dnes ponímaná ako sloboda trhu. Je to sloboda kde je nám dovolené kúpiť si čokoľvek predať čokoľvek. Akosi sa stratil obraz človeka v renesančno – humanistickom duchu, ako bytosť stvorenú na obraz Boží: „a povolaného k utváraniu svojho osudu zo slobodného úsudku a vlastných rozhodnutí, skvelé alebo nejasné, čestné alebo nečestné, usilovné alebo ochablé a lenivé, smerujúce k výšinám alebo potápajúce sa v ľudskom bahne.“ Až príliš sme prepadli dôvere vo výkonnosť trhového hospodárstva a sile jednotlivých inštitúciám. Hovieme si v letargií a spoliehame sa na mantrické heslá, „trh to zariadi....viac škôl prinesie, viac vzdelania...menej štátu – viac demokracie. Akosi sme pozabudli že trh a inštitúcie sú ako nápomocné stroje, no ako každý stroj potrebujú údržbu.

Súčasné stárnutie spoločnosti, bude veľkým medzníkom v dejinách ľudstva. Nevieme ako sa zmení naša kultúra, keď sa z nej vytratí mladícky entuziazmus, snaha po zmenách, či nerozvážnosť a aktivita mladých a nahradia ich, sentiment, kľud, statika a skúsenosti starších. Už dnes ale vidíme neblahý efekt presúvania na budúce generácie, ktoré majú, ako dúfame, utiahnuť našu sekeru, náš dôchodkový systém a zabezpečiť hospodársky rast. Dnes zabúdame na naše povinnosti k budúcim generáciám, ako aj ich nárokom po stránke ekonomickej, ekologickej, sociálnej či kultúrnej. Je ťažké uvedomiť si že nie generácie po nás budú musieť uniesť ťarchu nákladov sociálnej, zdravotnej či hospodárskej stability, ale že to budú naše deti. Už na dnešných mladých sú požadované veľké požiadavky: dlhý pracovný život, rýchla kvalifikácia, bez sociálnych istôt a istoty práce za primeranú finančnú odmenu, priam garantovaný rast výdajov no neistá vyhliadka zvyšovaných miezd.

Je nutné si uvedomiť, že súčasný model je mimoriadne nefunkčný. Je nevyhnutné aby sa nastavil tak, aby bol položený na základoch osobnej zodpovednosti a solidarity. Každý musí prispieť do spoločnosti svojim dielom, a ak nedosahuje svojou prácou mieru životného minima, má mať právo na doplňujúce dávky, ale nesmieme zabúdať že aktívna účasť a zodpovednosť za vlastný život je základom našej spoločnosti. Vyššiu penziu si zaslúži ten kto pracoval a zarábal viac. Keď o niekom hovoríme ako občanovi tak od neho niečo očakávame: postarať sa sám o seba, používať svoj rozum, mať vlastný názor a prežívať sociálnu zodpovednosť. Občana musíme chápať ako aktívneho člena či už politických alebo náboženských spoločenstiev, ako zodpovedného príslušníka.

„Byť občan to je otázka životnej koncepcie, predstavy správneho života, pochádzajúcej z Aristotelo – Tomistickej koncepcie života s askézou zakotvenou v osobnom živote rovnako ako dobrým návalom epikurejskej radosti zo života.“

Týmito cnosťami sú :

- cnosť múdrosti, vzdelania a vedeckého bádania

- statočnosť ako občiansku hrdosť s neoblomným nárokom na slobodu

- rozvaha ako účelová kalkulácia, rozumný prístup k životu

- spravodlivosť ako rozumná zodpovednosť za rodinu, komunitu a slabých

Kresťanské cnosti:

- viera v boha, a rozhodovanie sa podľa vlastného svedomia

- nádej, vychádzajúca z očakávania pokroku

- láska, obmedzujúca chladné racionálne kalkulácie v spoločnosti

Buržoázne cnosti:

- snaha o dosiahnutie vzdelania

- osobná disciplína

- orientácia na postup

- rozvoj osobnosti a hľadanie estetických a umeleckých hodnôt v živote.

Nemenej dôležité cnosti sú „pocit zodpovednosti, ... viac na http://oprave.blogspot.com/