Sezóna v pekle, Iluminace, Dopisy vidoucího

25.05.2021

Kontext života tohto fascinujúce autora dodáva dielu veľmi zvláštny význam. Keďže tu nemám priestor na zhrnutie celého života, je dôležité aspoň povedať, že Sezóna v Pekle vznikla ako reakcia na dynamický románik s básnikom Paulom Verlainom, ako reakcia na sklamanie sa Európou, ako triezvenie z divokej dekadencie, ale aj z radikálnej, kresťanskej výchovy. V diele spomína, že odchádza z Európy preč – čo sa po nepochopení geniality tohto diela naozaj udialo a Rimbaud po dlhých cestách skončil v Afrike, kde už vraj nenapísal ani jeden verš a živil sa predajom zbraní a kávy, závislý na ópiu. Zomrel mladý, keď mal 37, ale ešte ako mladší, keď mal 21, ukončil svoju krátku, no revolučnú aféru s poéziou a s literatúrou ako takou.
Dielo bolo spočiatku odmietané a až časom získalo obdivovateľov a zanechalo po sebe neprehliadnuteľnú stopu. Hovorím aj o zbierke Iluminácie, ale venovať sa budem len Sezóne v Pekle – čo je viac-menej veľmi dlhá báseň v próze.
Ocitáme sa v autorovom mentálnom pekle, na mieste silných emócií a trhajúcich sa reťazí, ktoré kedysi zväzovali autora s minulosťou. Básne na seba nenadväzujú priamo, ale nachádza sa tu istý príbeh, gradácia a tiež postavy. Rozprávači sú podľa niektorých kritikov a analytikov dvaja – Rimbuad naivný a detský, potom Rimabud nekompromisný, cynický a kritický. Sám seba označuje za Verlainovu „šialenú nevestu“ (ten však nebol o nič menej šialený, keďže Rimbauda pred napísaním Sezóny v Pekle postrelil) a dielom nadväzuje na poéziu v próze od Baudelaira, ktorého otvorene obdivuje a v listoch považuje za „Boha“ medzi autormi.
Sezóna v Pekle je vo svojej podstate veľmi intímnou spoveďou, výkrikom do celého sveta a na všetky strany, fontánou skutočnej krvi a striptízom masiek a snov. Je to dlhá nočná mora (dielo dokonca končí východom slnka), kde si autor hľadá vlastné miesto vo svete a redefinuje vlastný názor naň, opovrhuje všetkým, čo zbožňoval a naopak. Dielo zachytáva vnútorný zlom a súčasne obrovskú ambíciu zmeniť poéziu ako takú, posunúť dobu. V tomto procese sa prihovára ako Bohu, tak Satanovi – akoby kríval a tackal sa zo strany na stranu.

23.03.2019

,,Někdy mluví jakýmsi něžným nářečím o smrti, která vede k pokání, o nešťastnících, kteří dozajista existují, o úmorných pracích, o odchodech, které rozdírají srdce. V brlozích, kde jsme se opíjeli, plakal při pohledu na ty, kteří nás obklopovali, dobytek bídy. Zdvihal opilce na černých ulicích. Měl slitování jako matka, když peskuje malé děti. Odcházel roztomile jako holčička při náboženství. [...] Možná, že zná tajemství, jak změnit život?”


Čím déle čtu Rimbauda, tím víc se sama sebe ptám: ,,Kdo vlastně byl Arthur Rimbaud? Co to bylo za člověka?” a jediná odpověď, která se mi drží v mysli, je prostě jen “Génius”. Zvláštní na tom všem je, že obyčejný smrtelník nemůže rozumět zdaleka všemu, co pocházelo z Rimbaudova pera. I přesto má Rimbaud v mém srdci čestné místo. Způsob, jakým ke mně promlouvá je kouzelný, nenahraditelný.