Veselý pohreb

08.02.2023

Po pěti česky vydaných knihách ruské spisovatelky Ljudmily Ulické (*1943), kterou jsem si oblíbil (Soněčka a jiné povídky, úžasný Zelený stan, Případ Kukockij, Daniel Stein, překladatel, Ženské lži), čtu její další tři romány, které česky nevyšly, ale jsou dostupné ve slovenských překladech. Po románu Medea a jej deti (1996), který mě příliš nezaujal, jsem nyní přečetl Veselý pohreb (dokončený roku 1997), a ten mě zklamal ještě víc, naštěstí byl krátký a celkem čtivý. Ale už v průběhu jeho čtení jsem si říkal, proč to autorka vlastně napsala? Není tu žádná hloubka a ani příliš zajímavý příběh či postavy a jako pokus o jakousi melancholickou grotesku to také selhává. Snad jen vhled do života ruských emigrantů v New Yorku je celkem zajímavý...
Děj se točí kolem umírajícího bohémského malíře Alika, jehož v rozpáleném letním New Yorku v ateliéru-bytě doprovázejí na jeho poslední cestě různí přátelé, manželka, bývalá manželka s dcerou, milenky atd., do toho lékař, pravoslavný kněz či rabín. Víc k tomu nějak nemám co říct...

21.09.2017

„Veselý pohreb je o človeku, ktorý urobil všetko preto, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda a láska" (z anotácie knihy). Čože? Kladiem si otázku, kde presne sa čitateľ dozvie o tom všetkom, čo urobil Alik, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda? A láska? Lebo ja mám pocit, že nikde. V knihe som nenašiel ani len náznak hĺbavejšieho zásahu do príbehu/alebo skôr krátkych príbehov. Približne do polovice som knihu čítal s očakávaním, kedy sa dej „rozbehne“ nejakou emotívnou hĺbkou/tajuplnou hĺbavosťou nad jedinečným človekom, ktorý by šíril vo svojom okolí duchovnú harmóniu. Márne! Nič také sa v tejto knihe neodohrá. Od polovice sa vo mne usadzoval čoraz nudnejší pocit, že ju čítam z rešpektu k Ulickej a z povinnosti ju dočítať.
Ďalej sa o novele Veselý pohreb píše ako o spisovateľkinom „majstrovskom kuse“. To naozaj?? Pre mňa táto charakteristika knihy predstavuje prototyp bublinového pozerstva, ktoré má len lákať k bezhlavej kúpe. Ďalej mám problém vyčítať z novely „brilatný absurdný humor“ (anotácia/artforum). Kde, kde a ešte raz kde??
Osobne sa ma Veselý pohreb ničím zásadným nedotkol. Ak teda niečím, tak sklamaním z jeho povrchnosti. V čom spočíva to čaro/kúzlo jedinečnosti hlavnej postavy Alika? V tom prázdnom balamutení hľadajúcich sa ruských žien v systéme?, v prehľade New Yorkských lokálov?, alebo v hlase z kazetovej pásky vyzývajúceho k chlastaniu?? „super!“ :/ . To už čo je?
Čítanie tejto novely mi prišlo nezáživné a preto zdĺhavé. Nato, aby som uveril chválenkárskemu ospevovaniu o knihe z jej anotácií, by musela ísť Ulická oveľa, oveľa viac do psychologickej hĺbky jednotlivých postáv a ich vzťahov. Novelu by tak musela rozpracovať do rozsiahlejšieho románu.
Po čitateľských zážitkoch z plynulo čtivých kníh Daniel Stein, tlmočník a Zelený stan, som si uvedomil, že prečítaním Veselého pohrebu som si stanovil latku nárokov na Ulickej knihy príliš vysoko. Čitateľské nároky sú však individuálne a preto odlišné. Moje očakávania Veselý pohreb nenaplnil. Táto novela je pre mňa sklamaním, po ktorom vo mne doznieva počudovanie nad jej povrchnou nezáživnosťou... Dúfam, že mi toto sklamanie vynahradí Jakubov rebrík (Slovart 2017), po ktorom snáď premiestnim latku Ulickej literárnych diel aspoň na úroveň Daniela Steina či Zeleného stanu.
(hodnotenie: 2,5)