Zápolení
Ičijó Higuči (p)
Čtyři povídky jedinečné japonské spisovatelky, která ve svých drobných dílech využívá estetické tradice klasické dvorské poezie a prózy k vylíčení života a problémů prostých lidí na okraji soudobé společnosti na základě osobních zkušeností, s pronikavým postřehem a novou citovou angažovaností.
Přidat komentář
Moc povedený návrat do devatenáctého století v Japonsku, které čelilo spoustě výzvám a změnám, zde podaných ženskými hrdinkami, které trpěly buď pod jhem svého manžela, nebo jako kurtizány v zábavních čtvrtích. Pokud pominu dějovou linku (především se mi líbila povídka Za úplňku a motiv obětování se pro dobro rodiny a podání nepřízně osudu při náhodném setkání) tak na mě zapůsobilo vykreslení tehdejšího života, kultury, slavností, odívání - zkrátka něco, co už je ztraceno a člověk si už o tom může jen přečíst...
Na knihe sú najzaujímavejšie poznámky a komentáre, ktoré približujú Japonsko tej doby. Preklad je zvláštny, lebo v texte sú použité európske prímery, napr. vyzeral ako čert, a v poznámke je to, čo postavy povedali naozaj - spomínajú nejakého miestneho démona. Divný prístup, na prvý pohľad neruší, ale po prečítaní poznámok mám pocit nespokojnosti.
Poviedky sú vlastne výseky zo života ľudí zo zábavnej štvrte, väčšinou chýba nejaká výrazná pointa a celkovo prevláda pocit odovzdanosti a melanchólie. Príjemné, ale nijako zvlášť ma to neočarilo.
Od japonských autorov som zatiaľ čítala len básne, romány, ktorých dej sa odohrával v Japonsku, zas len od európskych či amerických autorov. Z nich som sa dozvedala väčšinou o tom, ako veľmi sa líšime, zato melancholické, poetické Zápolení mi ukázalo, akí sme rovnakí. Pretože autorka písala štýlom blížiacim sa európskemu realistickému románu, nemala som problém rozumieť a vďaka tomu bola táto knižka pre mňa príjemným čítaním. A tiež veľmi zaujímavým, keďže šlo o pohľad znútra, od človeka, ktorý je s týmto prostredím spätý. Bol to môj prvý pohľad na život Japoncov japonskými očami. Ak vynechám zvyky, ktoré má koniec koncov každá krajina iné, uvažovanie a pocity postáv neboli príliš odlišné od našich, ani tie situácie, v ktorých sa ocitali, neboli nič nového - žena trpiaca, pretože ňou manžel pochádzajúci z vyššej vrstvy pohŕda, nútená spoločenskými konvenciami všetko ticho znášať, chudobní ľudia z nízkeho rodu, ktorí napriek tvrdej práci nedokážu svoj život zlepšiť, prostitúcia ako jediné východisko z biedy... Ako vravia Francúzi, čím viac sa to mení, tým viac je to rovnaké.
A klobúk dole pred prekladateľkou, očividne si s prekladom a vysvetlivkami dala veľa práce.
Je vidieť, že knihu písala žena - navyše taká, ktorá si prešla ťažkými časmi. Opakujúci sa motív nenaplnenej lásky, emočný zmätok, očakávania od spoločnosti, no aj príbehy z bežného japonského mesta, ktoré mi trocha pripomenuli Ibuseho.
Počas celeho čítania som sa cítil smutne, až nostalgicky.
Zápolení nám skrze jednu novelu a tři povídky přináší sondu do ženské duše v Japonsku koncem 19. století. Autorka do svých textů přenášela vlastní životní zkušenosti, kdy jakožto žena bez pořádného vzdělání musela uživit rodinu ve společnosti, v níž pro samostatnou ženu nebylo místo. Setkáváme se tak s dilematem nešťastné manželky, která na jednu stranu chce opustit manžela, s nímž není šťastná, na druhou stranu musí myslet na následky z toho plynoucí nejen pro ni ale i pro celou její rodinu. Hlavně se před námi však předestírá téma prostituce, které zde vidíme hned z několika úhlů. Jako jedinou možnost na pohodlný život bez strádání pro chudou holku, jako zlatou klec, v níž není prostor pro city, a jako zdroj obživy pro celou čtvrť a její okolí. Autorka nám tak jasně ukazuje, že žena té doby měla jen málo možností, jak přežít, a každá z nich mohla být stejně zničující jako povznášející.
Vše je pak zabaleno v experimentální formě vznikající v době, kdy se japonský literární svět začal vyrovnávat s rozporem mezi svým klasickým literárním jazykem, naprosto nepodobným tomu hovorovému, a novou živou formou románů ze západu. Zde musím ocenit práci paní překladatelky Jelínkové, která se s obtížným úkolem popasovala na jedničku.
Rozhodně doporučuji každému, kdo se zajímá o japonskou literaturu, zábavní čtvrti, postavení žen ve společnosti nebo historickou literaturu.
Čtivé povídky z japonského prostředí. Nekončí "happy endem", ale ani neuvrhnou do deprese. Pro mě jako evropského neznalce tamější kultury bylo dobré, že za každou povídkou byly vysvětlivky výrazů a situací, které mi byly neznámé. Rozhodně zajímavé čtení pro všechny, kteří se zajímají o japonskou kulturu.
V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy.
Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.