Agi komentáře u knih
Bizarne uletené rozprávanie o neustále zmätkujúcom architektovi s umeleckou dušou. Leško - okolím nechápaná a nedocenená plasticky vykreslená postavička s veľkou dávkou fantázie sa najskôr rozhodne zavraždiť firemnú kádrovníčku, potom s kolegami z kancelárie prepadne vlak a nakoniec preskúmava hradné katakomby. Osviežujúce, zábavné epizódy, podľa mňa vtipnejšie než autorkina známejšia kniha Zpráva od nebožtíka.
Prívetivá, pohodová rekapitulácia života francúzskej ženy krátko pred dôchodkom.
Príbeh muža, ktorému na začiatku komplikoval život nedostatok peňazí, na konci ich prebytok a medzitým je deväťročný letargický vzťah.
"...drahý Bože, prosím ťa, odpusť mi, ak vyzerám ako mamonár, ako lakomý a chamtivý človek, ktorý chce všetko uchmatnúť a sústreďuje sa iba na peniaze a podobné veci. Je mi to ľúto. Naozaj som taký, ale robí ma to šťastným, a ak to ešte nevieš, tak tam hore robíš riadne fušerskú robotu."
Zábavné postrehy z rodinných ciest po troch kontinentoch.
"Niekoľko mesiacov po našom návrate z Írska som mala zlé sny o "kruhových objazdoch", čo je írska verzia ruskej rulety. Niet divu, že sa štát chváli takou náboženskou vervou. Na kruhovom objazde zrejme dochádza k väčšiemu počtu okamžitých obrátení na vieru než na smrteľnej posteli."
Svojské komentáre najrozličnejších spôsobov cestovania od karavaningu po leteckú prepravu, rôznych kuchýň, miestneho obyvateľstva, problémov s dorozumievaním i sporov s manželom kvôli nakupovacej horúčke.
TÉMA :"Ako to myslíš, že ten koberec nepotrebujem? "
MIESTO :Atény, Grécko
DOBA TRVANIA HÁDKY : Prebieha dodnes.
HLAVNÉ BODY :
"Mám artritídu a tú taktiež nepotrebujem. Nekupujem predsa celú zem."
"Ani by ma nenapadlo žiadať ťa, aby si ho niesol. Len mi daj moju letenku a ja si sadnem na krídlo, aby si sa za mňa nemusel hanbiť."
"Utrácam zaň vlastné peniaze a dám ho do predsiene. Ak po ňom budeš chcieť chodiť, bude na každom konci košíček na vyberanie mýta. Môžeš tam zakaždým buď hodiť mincu, alebo si kúpiť permanentku."
Libanonský Orient očami trocha splašenej mladej Angličanky. Triezvo dávkovaná zmes mystiky, napätia a dobrodružstva a v sumáre veľmi príjemná oddychovka.
Sedem popisných, hutných poviedok z nórskeho vidieka v 19. storočí. /Gulbranssen s podobnou tematikou sa mi čítal ľahšie./
Román o študentoch večernej školy v osemdesiatych rokoch so skvelými predslovmi autora pred každou kapitolou.
"Učiteľ stúpa po schodoch a premieta, že by s tým najradšej praštil. Dosiaľ oslabený kacírskym duchom prázdnin mudruje, že s prihliadnutím k tomu, s čím sa budú v kanceláriách študujúci popri zamestnaní zaoberať, je výuka delenia podľa valenčných koncoviek na -ný, .natý, -itý, -ičitý, -ečný, -ový, -istý a -ičelý absolútnou absurditou, ale tvárou v tvár tridsiatim dôverčivým ženám, ktoré kysličníky nerozdelia a nerozdelia, napriek tomu, že to mali vo štvrtok, pochytí kantora sväté nadšenie, bez ktorého je dôstojná učiteľská práca nemožná, a z celého srdca vynadá študentkám, ako môžu tak cudzo pozerať na tak známu vec, núti ich, aby každá zvlášť a potom všetky dohromady vyslovovali koncovky -ný, -natý, -itý, -ičitý, -ečný, -ový, -istý a -ičelý, nevraživo sleduje ich pôvabné ústa a nakoniec sa rozkričí, že delenie kysličníkov podľa valenčných koncoviek patrí k základným chemickým znalostiam, chémia že patrí medzi všeobecné vzdelávacie predmety a znalosť všeobecne vzdelávacích predmetov je meradlom úrovne školstva tej ktorej zeme, z čoho vyplýva, že kto neovláda koncovky, je nevďačník, asociál, odrodilec a ignorant.
Chemik si potom v zborovni vraví, že sa snáď kvôli blbým kysličníkom nemusel tak odtrhnúť, že stačilo rozdať zopár gulí a že mu teraz zrejme začnú vravieť Kysličník. Alebo Valenčná koncovka. Netuší, že mu už sedem rokov vravia Kyselina prúserová."
Umierajúci päťdesiatročný muž, jeho žena, milenky a kvázi syn - celú mdlú dejovú líniu tvorí rozpitvávanie ich vzťahov, je to príliš chladné, odosobnené a nevierohodné.
...jééžiši, tá ženská má všetko - dokonalú rodinu, atraktívnu, nadštandardne platenú prácu, vysokú prestíž, perfektnú vizáž, výkonnosť ako atómový reaktor, tak jej už nasaďte tú gloriolu na hlavu, panebože. Alebo nejaká nobelovka za genialitu by nebola ?
Ťaživé čítanie o kontrastoch medzi svetom hýčkaných londýnskych mediálnych celebrít a svetom afrických utečeneckých táborov s hladom, chorobami a hromadným umieraním.
...vzniklo raz štrkovisko s ostrými kameňmi, ktoré sa vrývali do päty ...každý, kto udrží pero, sa v ňom chce dôležito pohrabať ... a štrk sa drobí, hrany sa obrusujú ... už je to vlastne len taký plážový piesoček ... /občas sa celkom hodí chrstnúť za hrsť toho jemného piesku okoloidúcemu do tváre - aspoň prižmúri oči .../
Koncom roka 1981 Joseph Heller ochorel na ťažkú polyneuritídu /Guillain-Barrého syndróm/. V knihe spomína na svoju liečbu a následnú zdĺhavú rehabilitáciu /vecne/, na personál, ktorý sa oňho staral /s vďakou a obdivom/, na príbuzných a húfy známych, ktorí ho navštevovali /sarkasticky - Heller si medzi priateľmi starostlivo pestoval imidž nevychovaného hulváta a bol v siedmom nebi, keď s ním rovnako arogantne jednali aj oni/.
Autorove spomienky na chorobu sa striedajú s rozprávaním jeho priateľa, výtvarníka Speeda Vogela, ktorý sa oňho staral pred ochorením, pretože Heller bol v bežnom živote nepraktický a bezradný. "Mal päťdesiatosem rokov a ešte nikdy nebýval sám. Jakživ si neupiekol zemiaky, neurobil praženicu, nikdy nepoužil práčku alebo sušičku. Pripomínal bytosť z iného sveta. Vždy si to zariadil tak, aby sa nemusel sám o seba starať."
Hlavným leitmotívom je však výpoveď o chorobe, ktorá vo verejnosti nie je príliš známa. SPOILER: Napriek pôvodným , skeptickejším a neistým prognózam sa Heller z takmer totálnej svalovej paralýzy vyliečil s drobnými následkami /v texte cituje hodne listov od spolupacientov, ktorých liečba nebola taká úspešná/. A ako komentuje so svojím typicky začudovaným pobavením - ešte aj z choroby profitoval. Zamiloval sa do svojej ošetrovateľky - aby sa mal kto oňho starať.
Dexter ma sklamal. Pri detektívkach mi dosť vadí, ak vyšetrovateľ k identite páchateľa nedospeje vďaka presvedčivej analýze faktov, poctivej dedukcii či postupným vylučovaním viacerých hypotéz, ale vďaka akémusi náhlemu "osvieteniu zhora" a hmlistými, nezdôvodnenými konštrukciami.
Korčuľovanie v lufte, pózy, piruety aj vývrtky. Aj klaňačka bola. Len tlieskať sa mi nechce, pán Dexter.
Šťavnaté, aromatické a osviežujúce. Ako mandarínka.
Juhotaliansky vidiek, šesťdesiate až deväťdesiate roky minulého storočia. Životy žien z malej rodinnej farmy, ustavičné pečenie bochníkov chleba, ubíjajúci sled domácich povinností a pokusy o pretrhnutie stiesňujúcich pút. Sugestívne sprostredkovaná atmosféra preteplená slnkom, dozrievajúcimi broskyňami a gurmánskym debužírovaním. Che sara, sara. Úteky a návraty ku koreňom a ukľudňujúce vedomie, že napriek citovým drámam sa tu stále pečie chlieb.
V poslednej dobe som čítala tri knihy, v ktorých mal hlavný hrdina 84 rokov /inšpirujúci vek pre autorov?/, všetky sú príjemné svieže oddychovky a pre ich hlavné postavy je typický zhovievavý, pobavený nadhľad nad svetom, o ktorom sa už presvedčili, že síce zaveľa nestojí, ale čo-to sa v ňom ešte dá užiť. /Tie ďalšie dve knihy sú Norrlandský akvavit a Vilný starec a hamižné ženy/.
Walter Sherlock z tejto knihy je neohroziteľný nezmar, odmietaný milovník a úzkostlivý hypochonder. Jeho uletené denníkové zápisky nie sú žiadnou veľkou literatúrou, ale zaručene pobavia.
"Piatok 11. januára.
Po raňajkách sa na mojom prahu zjavil Ron Alley v šokovom stave. Ron má sedemdesiatosem a je "absolútny starý mládenec", ako ja tomu vravím.
Ron mal za sebou nepríjemný zážitok z babičkovského večierku v Locarne deň predtým. Cucal si pri bare svoju citrónovku a nikoho si nevšímal, keď tu k nemu z čista jasna priplávala pani Washingtonová a donútila ho, aby ju vyprevadil domov.
"Zviedla ma sľubom prihriateho ragú a sladkého sherry," stenal. "Ona má za sebou sedem manželstiev, tak som mal vedieť, čo ma čaká. Tá si to proste nedokáže odoprieť."
"Ako to prebiehalo?"
"Po ôsmom sherry som zaspal, Walter, ale cítil som, ako mnou myká. "Ja viem, o čo vám ide", povedal som jej. "Ale ja mám výcvik v karate a stačím na vás."
"Ale ty karate neovládaš, Ron."
"Ale ovládam. Chodím každý týždeň do Sionskej ligy sebaobrany v misijnom dome. My penzisti sa dnes musíme vedieť brániť proti bezohľadným rabiátom so zanedbanou výchovou a upilovanými flintami. Nemá žiadnu cenu oháňať sa bielou palicou a pišťať "nebi ma, chlapče, som slepý." Oni ťa proste švihnú železnou tyčou po ušiach a zarevú "ták, a teraz si k tomu ešte hluchý, stará vojna."
Ruth Rendell sa odchýlila od svojej zvyčajnej schémy detektíviek s inšpektorom Wexfordom s klasickým pátraním, vyšetrovaním a usvedčovaním páchateľa. Tento majstrovsky vykreslený novodobý príbeh o zločine a treste s hodnoverne vyargumentovanou zápletkou o dôsledkoch citovej manipulácie pokladám za jedno z jej najlepších diel.
Rozprávanie o chlapíkovi na prahu šesťdesiatky z newyorských horných vrstiev, ktorý je napriek svojmu postaveniu a majetku v spoločenských kontaktoch neobratný, plachý a občas sa mu lepí smola na päty. Myslím, že rozohraný motív je dostatočne nosný a sľubný nato, aby zniesol širšiu a možno aj hlbšiu zápletku. Autorov štýl písania je však príliš odosobnený a odťažitý a tak kniha je len plochým a fádnym príbehom o nudnom, konzervatívnom chlapíkovi.
Juhoafrická republika, zopár rokov pred nástupom Mandelu a vzbury pôvodného obyvateľstva. Počas nepokojov v Johannesburgu černošský sluha July lojálne zachránil životy belošskej rodine, u ktorej dlhé roky slúžil, a odviezol ich do svojej rodnej osady v buši.
Členovia rodiny zvyknutí na pohodlný mestský život a vyšší štandard sa musia prispôsobiť primitívnemu životu v hlinenej chatrči a napriek tomu, že si uvedomujú, že by mali byť svojmu záchrancovi vďační, nevedia sa oslobodiť od vžitého pocitu nadradenosti. Len ťažko chápu, že hierarchický rebríček sa preklopil a oni sa z kategórie privilegovaných bielych pánov presunuli medzi neochotne trpených návštevníkov. Menilo sa aj správanie osadníkov k nim - od pokornej úctivosti po pobavené pohŕdanie pre neschopnosť prispôsobiť sa tvrdým podmienkam v buši.
Škoda, že autorka napriek nespornej literárnej erudovanosti /Nobelovka pred cca 20 rokmi/ komentovala pozadie situácie v krajine len lakonicky, bez objasnenia širších súvislostí.
Detektívny príbeh o postaršej lektorke tvorivého písania a účastníkoch jej kurzu. Začiatok je sľubný, pútavo rozohraný dej sa však v druhej polovici knihy rozťahuje do nezáživných popisov a nudných dialógov a končí letargickým finále s chabo zdôvodneným motívom vrážd.