čerweek komentáře u knih
"–Chtěl by zabořit hlavu do dlaní a kvílet o milost a ví, že žádná není – Nejenom proto že si ji nezaslouží ale že žádná taková věc neexistuje – Protože když vzhlédne k modrému nebi není tam nic jenom širokej škleb prázdnoty –" Kým Na ceste bolo pomyselným leskom beatnického života, Big Sur je jeho biedou a dokonalým náprotivkom. Jack síce zomrel až v roku 1969, umierať však začal omnoho skôr. Big Sur je miestami desivým svedectvom jeho neodvratiteľného duševného rozpadu, s ktorým autor drvivú väčšinu tohto autobiografického diela neúspešne bojuje. Hľadanie vnútorného pokoja, útek pred nástrahami veľkomesta a snaha o dosiahnutie katarzie na odľahlej chatke v Big Sur postupne prechádzajú v delirický návrat do zabehnutého hektického života vyčerpaného bítnika balansujúceho na pokraji šialenstva. Nádych hravosti a zvedavosti, ktoré boli preňho tak v typické v jeho najslávnejšom diele Na ceste sú nenávratne preč. Ostala len prázdnota a pocit zmaru zo všetkého a všetkých, predovšetkým však zo seba. Zrádnym pomocníkom pri "úteku" pred slávou, pozornosťou, ale hlavne pred nutnosťou konfrontovať smutnú realitu je alkohol, ktorý však zároveň Jacka nenávratne sťahuje na duševné dno. Vnútorné monológy, z ktorých kniha z veľkej časti pozostáva sú smutné a fascinujúce zároveň. Big Sur nie je ľahké čítanie, no práve v tom tkvie jeho tragická krása.
"Rád bych nějakou změnu; chtěl bych roztáhnout křídla a zkusit, jestli mě unesou...” V podstate prvá Jackova próza (1942). Oproti jeho neskorším prácam o poznanie menej chaotická a pobláznená, avšak s motívom, ktorý autora bude sprevádzať celú jeho tvorbu. Cestovanie ako forma úteku pred stereotypom a problémami bežného života a miestami aj pred sebou samým. V tomto smere je teda dosť podobná jeho najznámejšiemu románu Na ceste. Dokonca aj so závanom občasnej melanchólie a tragickými konfrontáciami s následkami tohto spôsobu života. Pre tých, ktorým nesedí neskoršie abstraktné ladenie Kerouacových známejších próz môže byť Můj bratr oceán tou správnou knihou od tohto nepolepšiteľného beatníka...
Náhľad na hektický život beatníkov a predovšetkým do rozoklaného vnútra Kerouca, ktorý od počiatku zvádza vnútorný aj vonkajší boj s ďalšou zo svojich početných tragických lások. Tomu zodpovedá aj unikátny chaotický štýl písania. Pokým v Tristesse je Jack v úlohe triezvejšieho z dvojice milencov, tu je situácia presne opačná. Väčšinou času je na dne on a čitateľa pomedzi riadkami vedie pomaly k neodvratnému trpkému koncu. Tradične ťažké čítanie, na ktoré podobne ako v prípade iných diel autora odporúčam aspoň 1 ‰ hladinu, s ktorou to predsalen ide o niečo lepšie...
(SPOILER) “A krása věcí může být jen v tom, že jednou skončí.” Temná strana Jackovho mexického dobrodužstva, v ktorom bojuje s tragickou láskou k svojej skazenej múze. Tá je podobne ako autorov štýl písania neprístupná a podmanivá zároveň. Aspoň teda v prvej časti, v pokračovaní už vzbudzuje skôr ľútosť, kedy pôvodný obdiv Tristessy prechádza postupne do sebatrýznenia s každým ďalším momentom, ktorý s ňou trávi. Záverečné strohé odlúčenie s jasným cieľom ukončiť túto bolestnú kapitolu autorovho života malo svieži nádych vytúženého vyslobodenia a prísľub pokračovania v ďalšom klasickom “kerouackovskom” dobrodružstve …
Veľmi silné čítanie. To, že tento román bol ocenený Pulitzerom a vydobyl si úspech (nielen) v Spojených štátoch, svedčí o jeho nespornej kvalite a aktuálnosti. Mnohým určite Harper Lee otvorila oči. Bez príkras totiž opísala pomery spoločnosti v krajine, ktorá bola dlhú dobu navonok prezentovaná temer ako zasľúbená s tým, že sa od nej ostatní majú učiť demokracii a slobode. Americký sen však zjavne nemôžu snívať všetci a s ohľadom na udalosti z posledných rokov sa toho zase tak veľa nezmenilo (ani po viac ako 60 rokov od vydania knihy): „Aspoň tohto hriechu sa tu u nás nedopúšťame. Tí na Severe ich oslobodili, ale nevidíte, že by s nimi sedávali za jedným stolom. My aspoň nie sme takí pokryteckí, aby sme im vraveli: ‚Áno, ste ľudia ako my, ale nepribližujte sa k nám.‘ Tu u nás jednoducho vravíme: ‚Vy si žite po svojom a my si tiež budeme žiť po svojom.‘ “. Druhá polovica knihy, ktorá opisovala súdny proces spolu s následným zrodom (predsalen trošku očakávaného ;) hrdinu v závere, bola emotívna a napínavá. Tesne po dočítaní mám chuť udeliť vtáčikovi plný počet, ale v úvodnej časti sa mi predsalen zdala byť kniha mierne naťahovaná a pokojne by sa (z pohľadu hyperlenivého individua akým so ja) obišla aj bez niektorých počiatočných kapitol. Aj tak ide o knihu, ktorú by som bez rozmýšľania všetkým odporúčil. P.S.: Atticus je nesmierny sympaťák, ľudí ako on chce človek v živote stretávať čo najviac...
„Ja za nič nemôžem,“ úporne a zúfalo som premýšľal, „mám diplom, pätnásť skúšok na jednotku. Ešte tam vo veľkomeste som zdôrazňoval, že chcem ísť za asistujúceho lekára. Ale nie. Oni sa len usmiali a vraveli: ‚Zvyknete si.‘ Ďakujem pekne. A keď privezú prietrž? Vysvetlite mi, ako si na ňu zvyknem! A hlavne, ako sa bude cítiť pacient s prietržou v mojich rukách!? Bude si zvykať na druhom svete (a po chrbte mi prebehol mráz)...“ Kniha je súborom 8 poviedok napísaných z pohľadu začínajúceho lekára, ktorého hneď po škole umiestnili do zabudnutej ruskej dedinky. Bulgakov čitateľovi sprostredkuváva cenné svedectvo o medicíne vtedajšej doby, spolu s opisom mentality dedinskej spoločnosti. To, čo dnes robia špecialisti po niekoľkých rokoch atestácie, musel vo vtedajších pohnutých časoch na vlastnú päsť robiť čerstvý absolvent, bez akejkoľvek pomoci či odborného vedenia. Vtedy obávané choroby ako difterický krup či syfilis už dnes vďaka vakcinácii či antibiotikám nie sú ani zďaleka takým strašiakom, čítanie o ich dobovej liečbe bolo ničmenej veľmi zaujímavé. Najpodmanivejšou je však záverečná kapitola, v ktorej (zrejme aj kvôli vlastnej závislosti) autor veľmi vierohodne opisuje prepadnutie morfiu a následný rozpad osobnosti v dôsledku závislosti. Pre ľudí pohybujúcich sa v kruhoch medicíny pôjde rozhodne o zaujímavé čítanie, už len kvôli konfrontácii vtedajších a súčasných lekárskych postupov. Myslím však, že kniha je napísaná tak pútavo, že má na to, aby oslovila a zaujala aj "laikov".
Strhujúco napísaná pocta krásnej slovenskej prírode a nezlomnému charakteru prostého človeka, ktorého povery a predsudky odsunuli na okraj spoločnosti. Chrobák bol majstrom pera, kniha od začiatku vtiahne a už nepustí, číta sa takpovediac sama. Pri niektorých opisoch sa oplatí pristaviť a prečítať si ich viackrát, tak krásne opísané reálie som snáď nikde inde nečítal. Autor musel bezosporu milovať prírodu, inak by tento klenot klasickej slovenskej prózy snáď ani nemohol vzniknúť...
Premýšľam, ktorý výraz by túto knihu z pera Anthony Burgessa najlepšie vystihol. Ako prvé ma napadá "originálny". Mechanický pomaranč je vskutku originálnym dielom, ktoré sa ťažko popisuje. Od názvu, cez anglicko-ruský slang (myslím, že preklad Otakara Kořínka je nadmieru podarený ) po realisticky opísané násilie a psychologické pochody perverzného sadistického chuligána, z ktorého sa neskôr stane obeť progresívneho medicínsko-sociálneho experimentu v podobe cieleného vymývania mozgu. Ak by si človek nespomenul na úvodnú pasáž knihy, ľahko sa môže v záverečných kapitolách pristihnúť pritom ako hlavného (anti)hrdinu dokonca miestami ľutuje. Bravó. Burgess vás pri čítaní opakovane zoberie na miesta a situácie, v ktorých by sa asi dobrovoľne nikto ocitnúť nechcel. Máloktorá kniha pri čítaní zanecháva takú pachuť ako je tomu v tomto prípade. Napriek (vďaka) tomu surovo podmanivé a strhujúce. Pre tých, ktorí nepohrdnú filmovými adaptáciami, odporúčam zhliadnuť rovnomenný film Stanley Kubricka s bravúrnym Malcolm McDowellom v hlavnej úlohe. A to je z mojej strany už všetko, drahí moji kamoge, neviem, či sa zrovna vám bude táto chorošná kniha páčiť, ale za prečítanie teda určite stojí...
V: "Co my teď tady?"
E: "Čekáme."
V: "Jo, ale při tom čekání?"
E:"Co takhle se oběsit?"
V: "Aspoň by se nám postavil."
Legendárny Beckettov počin a jedna z najznámejších (nielen absurdných) drám vôbec. Absurdita koniec-koncov sprevádzala aj život samotného autora, veľkého intelektuála, ktorý sa najprv potýkal s neúspechom, keď o jeho diela nestál žiaden vydavateľ a následne veľkým úspechom, Nobelovou cenou a pozornosťou, o ktorú zase nestál on. Čakanie na Godota je bezosporu dielom nadčasovým, za ktorým sa skrýva omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže (v chaotickej spleti replík) zdať. Každý z nás má svojho vlastného "Godota", na ktorého celý život (ne)úspešne čaká, bez ohľadu na absurditu svojho počínania. Tak nám jednou vetou bolo dielo veľmi zjednodušene a trefne popísané pred maturitou a po niekoľkých rokoch, keď som sa k knihe sám dostal a mal možnosť si ju prečítať, s tým nemôžem nesúhlasiť...
"Věděl totiž, že na určitou dobu, jejíž konec zatím nedohlédal, jeho úkolem není už léčit. Jeho úkolem je dělat diagnózy. Odhalit, popsat, zaregistrovat, pak odsoudit, to bylo teď jeho poslání." Tématickejšiu knihu na prečítanie v rokoch 2020 a 2021 (ďalej dúfajme že už nie ;) snáď ani nenájdete. Camus s fascinajúcou presnosťou dokázal opísať psychológiu spoločnosti a jedinca počas (morovej) epidémie v alžírskom mestečku, ktorá však s našou súčasnou situáciou ponúka mnoho paralel. Strach, zúfalstvo a odlúčenie pôsobia dnes na ľudí rovnako ako to pred 74 rokmi opísal autor vo svojom fiktívnom diele. Camus dávkuje podobne ako v iných svojích dielach emócie len skromne. Napriek akejsi predstieranej odosobnenosti však nejedenkrát dokážu opísané udalosti čitateľa v správnej chvíli zasiahnuť. Na pátos však môžete zabudnúť, Mor je patrične (depresívne) realistický, bez hrdinov a víťazov. Camusova filozofia absurdna so "zbožnosťou bez Boha", ktorej predstaviteľom sú v tomto prípade predovšetkým doktor Rieux a jeho priateľ Tarrou, mi je osobne pomerne blízka. Nejedenkrát som sa podobne ako pri iných knihách tohto francúzskeho filozofa/spisovateľa pristihol ako sa k zaujímavým myšlienkám jeho postáv opakovane vraciam. V konečnom resumé je Mor veľmi hodnotným dielom, ktoré sa v dnešných časoch oplatí čítať asi viac ako kedykoľvek predtým. Mojou najobľúbenejšou "camusovinou" však naďalej ostáva o poznanie osobitejší Pád.
"Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. To znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána, možno podťať." Malá veľká kniha, na ktorú môžu byť Slováci právom hrdí. Mňačkov román svojou aktuálnosťou presahuje svoju dobu, hranice štátov aj režimy. Šablóna, ktorú opísal sa opakuje a takýchto "velikánov" sme v národných aj svetových dejinách mohli sledovať už niekoľko a časom určite ešte pribudnú ďalší. Pre ľudí vo vrcholnej politike by Ako chutí moc mala byť povinným každoročným čítaním...
"Pojďte se podívat, ONO to CHCÍPLO; leží to tam dočista chcíplé!" Skvelá kniha pána Kafku, ktorá musí u vnímavého čitateľa zanechať po prečítaní mrazivý dojem. Takýchto "ľudských chrobákov", ktorí sa zo dňa na deň pre svojich blízkych a spoločnosť stanú (nie vlastnou vinou) príťažou, je medzi nami žiaľ viac ako si vieme predstaviť. Mal som možnosť čítať B4U edíciu s podarenými ilustráciami od Luisa Scafati. K dokonalosti mi chýbala len pevná väzba. Dielo, ktoré zaslúžene dostalo nálepku takzvanej povinnej literatúry.
"...autor popustil uzdu své mysli, fantazii a tvůrčím schopnostem, takže jde o výmysl, jenž byl inspirován a ovlivněn jeho bezmála půlstoletým soužitím s lidskou rasou..." Tradične surovo realistický Buk. Knižka je ďalší zástupcom zaujímavej dvojjazyčnej vreckovej edície od Arga. Zlaté písmo na obale sa tentoraz trochu stráca na výrazne červenom, eroticky ladenom pozadí, ktoré dopĺňa provokatívny názov. Za mňa mohol byť motív na obale o niečo minimalistickejší a tématicky viac korešpondujúci s obsahom. Útle dielo pozostáva z troch na seba nenadväzujúcich poviedok, ktorých dĺžka spolu s mierou násilia a sexu postupne rastie. Nie je to čítanie pre každého. Na druhú stranu Bukowskeho (miestami nechutný) naturalizmus dokonale odráža odvrátené zákutia ľudskej mysle, ktorých čo i len načtrnutie je vo väčšine iných kníh tabu. V tom vidím najväčšie pozítivum tohto diela a vlastne aj celej jeho tvorby...
Zaujímavá poviedka, ktorú Argo vydalo ako súčasť podarenej bilinguálnej edície. Zaujme aj tématickou obálkou s krásnym zlatým písmom, ktoré dodáva knižke luxusný nádych. Najlepšou časťou samotného príbehu je záverečné luštenie šifry, po ktorom poviedka zanechá vskutku nápaditý záverečný dojem.