čerweek
komentáře u knih
Obratník Raka
Henry Miller
Kniha s bohatou históriou a príťažlivým emblémom kontroverzie. Samotný Miller celú debatu o tom, čo sa môže písať a čo nie, zhrnul v jednej vete sám priamo v texte:
“Podstata umenia spočíva v tom, že sa ničím neobmedzuje.
Je pravda, že v súčasnosti už asi pri jej čítaní nikomu sánka nepadne, každopádne ešte v 60. rokoch minulého storočia v USA bola predmetom žalôb a súdnych sporov. Predstava, že by sa do demokratickej krajiny musela na čierno pašovať tabuizovaná kniha dnes už pôsobí neuveriteľne, ale Obratník raka to svojho času naozaj spôsobil. A pritom ide "len" o nesúvislé príhody Američana v medzivojnovom Francúzsku, miestami prifarbené epizódkami sexu. A keďže stroj času ľudstvo stále nevynašlo, môžeme atmosféru Paríža v 30. rokoch minulého storočia nateraz vychutnávať len/aj vďaka Millerovým zápiskom:
"A Boh mi je svedkom, že keď do Paríža zavíta jar, aj ten najponíženejší smrteľník má pocit, že sa nachodí v raji. Ale nielen to v jeho pohľade bola dôvernosť, s ktorou sa obracal k tejto panoráme. Je to jeho Paríž. A človek nemusí byť bohatý, ba ani nemusí byť Parížanom, aby takto vnímal Paríž. Paríž sa hemží bedármi najpyšnejšími a najšpinavejšími žobrákmi, akých kedy nosila zem. A predsa aj oni majú ilúziu, že sú doma. Práve tým sa líši Parížan od obyvateľov všetkých ostatných metropol."
Nie je to však len prechádzka ružovou záhradou, Miller úprimne prezentuje aj odvrátenú tvár útočiska Stratenej generácie a otvorene priznáva, že väčšinu času bolo jeho hlavnou prioritou hľadanie obživy.
"A viem, akou diabolskou ulicou je Faubourg Montmartre s mosadznými štítmi a s gumovým tovarom, celú noc na nej blikajú svetlá a sex sa ňou valí ako stoka. Keď kráčate z Rue Lafayette na bulvár, cítite sa ako na pranieri, ženské sa na vás lepia ako kliešte, zahrýzajú sa do vás ako mravce, lichotia vám, zaliečajú sa, líškajú sa, prosia, modlikajú raz po nemecky, raz po anglicky, raz po španielsky, ukazujú vám svoje rozorvané srdcia a deravé topánky, môžete si useknúť chápadlá, môžete si zapchať uši, a jednako vám udrie do nosa lababo a Parfum de Danse, ktorý účinkuje iba do vzdialenosti dvadsiatich centimetrov. Ten malý úsek medzi bulvárom a Rue Lafayette môže z váš vycicať všetok život. Každá krčma priam kypí a pulzuje: kocky sú hodené, pokladníci sedia na vysokých stoličkách ako supy, a peniaze, ktorých sa dotýkajú, majú ľudský pach. Ani v Banque de France nenájdete protihodnotu tohto idiotského obeživa, peňazí, ktoré sa lesknú od ľudského potu a ktoré preskakujú z ruky do ruky ako lesný požiar a zanechávajú za sebou iba dym a smrad. Kto kráča v noci cez Faubourg Montmartre a vôbec sa nezadychei ani nespoti, kto nevyslovi jedinú prosbu a jedinú nadávku, ten nemá v poriadku podvozok, a ak má, mal by sa nechať vykastrovať."
Miestami, sa na môj vkus však až príliš utápal vo svojich abstraktných myšlienkových prúdoch, ktoré mi, hlavne v úvode, nabúravali tempo čítania. Zhruba po tretine som sa musel rozhodovať, či vlastne má zmysel ďalej čítať. Od polovice, možno aj v dôsledku postupného etablovania sa na autorov štýl písania, to bolo predsalen dynamickejšie. V knižnici si tento artefakt určite ponechám, aj keď nateraz nie som presvedčený, že budem mať potrebu si ho ešte niekedy prečítať. Kuriozitou pre mňa ostáva slovenské vydanie knihy z roku 1970 nielen vďaka Picassovým skicám, ale hlavne preto, že išlo o vôbec jediné vydanie tejto (vtedy ešte stále s biľagom pornografickej) knihy v komunistickom Československu. A to som Čechov vždy, keď prišlo na tému sexu v umení a vlastne aj v živote, oproti Slovákom vnímal ako tých liberálnejších. Žeby výnimka potvrdzujúca pravidlo?
Kruhová obrana
Milan Šimečka
Všetko zlé je na niečo dobré. Meno Milana Šimečku sa mi do povedomia dostalo potom, čo ho birmovaný komunista, ktorý opäť stojí na čele vládnej garnitúry, politicky zneužil vo vyfabulovanej kauze proti jeho vnukovi. Ku knihe Kruhová obrana ma zase nasmeroval Jakub Filo, ktorý ju v rámci podcastu Dobré ráno, odporúčil ako vhodné predstavenie tvorby Milana Šimečku. Obom teda ďakujem za to, že ma, chtiac či nechtiac, k tvobe Milana Šimečku doviedli.
Kruhová obrana je inšpiratívna kniha, ktorej čítanie je tak trocha “trpkým potešením. Venuje sa totiž neduhom života v totalite, ktoré mali tragické dopady na životy mnohých jednotlivcov. Na druhú stranu však medzi riadkami ukrýva aj optimistické konštatovania autora. Slovensko si aktuálne neprechádza jednoduchým obdobím, preto mi možnosť nahliadnuť do myšlienok disidenta v ešte horšom režime, aký máme tu a teraz, padla veľmi vhod.
Osobité je predovšetkým autorovo vnímanie dejín, keď opakovane prízvukuje kontrast malých dejín jednotlivcov s veľkými dejinami, ktoré presahujú aj hranice národov. Správne poukazuje na nebezpečnú apatiu a rezervovanosť bežných ľudí k veľkým dejinám, ktoré ich životy, napriek tomu, že si to ani mnohokrát neuvedomujú, bezprostredne ovplyvňujú:
„V dějinách zůstáváme vlastně dětmi, svéhlavými a nebezpečně lehkomyslnými, nikdy nedospějeme k té pokoře, kterou se naučíme mít k složitosti individuálních životů.“
„Na evropských dějinách se většiny lidu účastnily převážně jen svým mlčením.“
„Chronickou nemocí veřejného mínění je, že si představuje dějinné události, ke kterým přispívá svým křikem, jako něco vzdáleného svým vlastním malým dějinám“
Alarmujúco vyznievajú aj paralely bývalého režimu s aktuálnym, pri čítaní ktorých som si uvedomil, ako veľa negatívnych javov v našej spoločnosti pretrvalo aj po viac ako 30 rokoch od pádu komunizmu:
„Rozkrádání státního majetku je dnes počestný zločin, dopouštějí se ho i nejlepší lidé, do patnácti set je to vlastně jen přečin, který se ani netrestá.“
„Hanba odplula s uplynulými léty, není před kým se stydět, veřejnost považuje okrádání státu za věc mravně indiferentní. Stát je abstraktní monstrum, které se vymyká z mravního hodnocení.“
„V zemi, kde se většina kariér zakládá na bezohlednosti vůči jiným lidem a na zásadě, že co je doma, to se počítá, je poctivost v neúctě.“
Kruhová obrana nie je však len depresívnym svedectvom doby, práve naopak, opakovane potešia optimistické postrehy autora o všedných radostiach, ktoré život človeku, napriek totalitnému režimu, prináša:
„Výhoda špatných politických systémů spočívá v tom, že nikdy nejsou schopny zkazit úplně všechno obyvatelstvo, že jejich systémový vliv, slepě sledující velkodějinný cíl, se tříští na svébytnosti lidských životů. Tím se do jisté míry neutralizuje každý systémový omyl, každá pitomost a každý špatný záměr. “
„Nevnucuji svou skutečnost jiným, ale dbám o to, aby mé kruhy zůstaly neporušeny. Vpouštím dovnitř jen dobré knihy, mírná a rozumná slova, veselé řeči kamarádů, šeptání atd. Zní nakonec úplně směšně, že právě o tom vedu spor se státem.“
Asi najlepší “recept na čítanie Kruhovej obrany ponúkol, v rámci jednej z úvodných recenzií, Květoslav Chvátík:
“O knihách, které se nám zamlouvají od první řádky, říkáme obvykle, že je čteme jedním dechem. Musím se přiznat, že jsem četl Šimečkovu knihu přesně opačně: povoloval jsem si jen jednu kapitolu denně, aby mi radost z četby vydržela co nejdéle.“
Zápisky z podzemia / Zlý žart
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
"Každý má vo svojich spomienkach veci, ktoré neodhalí všetkým, ibak ak priateľom. Sú aj také, ktoré neodhalí ani priateľom, iba ak sebe samému, aj to potajme. Napokon sú aj také, ktoré sa bojíme odhaliť dokonca aj sebe, u každého slušného človeka sa takých vecí nakopí dosť. A to je tak: čím slušnejší človek, tým je ich viac."
V úvodnej časti "Podzemie" sa na môj vkus autor až príliš utápa vo svojich myšlienkových konceptoch, a to až tak, že sa miestami v jeho prúde myšlienok začínal strácať. ***
Prostredná časť "O mokrom snehu" je vrcholom tejto knižky a radí sa k tomu najlepšiemu, čo Dostojevskij napísal. *****
"Zlý žart" je slušným záverom tejto psychologickej zbierky. ****
Stručné německé dějiny
James Hawes
Hlavnú úlohu James Hawes naplnil. V pomerne kompaktnej knihe na 270 stranách dokázal čitateľovi sprostredkovať zjednodušený náčrt komplikovanej histórie, ktorá predchádzala sformovaniu dnešnej Nemeckej spolkovej republiky. O tom, že ide o mimoriadne zapeklitú problematiku, svedčí fakt, že štátny útvar, ktorý by dnešné Nemecko aspoň sčasti pripomínal, do 19. storočia prakticky nikdy predtým neexistoval. A aj po zjednotení pod taktovkou Bismarcka, bol vnútorne rozdelený na Prusko a západné nemecké štáty. Fragmentácii nemecky hovoriaceho obyvateľstva, z ktorého najnápadnejšie vyčnievajú mentálne odlišne nastavené Prusko a neskôr NDR, prisudzuje autor mnohé minulé aj aktuálne problémy zjednoteného Nemecka. Pôsobí hodnotiaci úsudok autora, podľa ktorého bolo najprirodzenejším zriadením Západné Nemecko počas Studenej vojny, pri popisovaní nemeckých dejín ostentatívne? Áno, napokon, najlepšie o tom vypovedá jeho skonštatovanie v samotnom závere:
"Německo Konrada Adenauera, Helmuta Schmidta a Helmuta Kohla nebylo jakousi nedopečenou provizorní zemí pochmurně čekající na svou druhou polovinou. Na rozdíl od zaniklého monstra Prusko-Německa (Německého císařství) mělo skutečné kořeny. Dosažení této celistvé politické entity s východní hranicí na Labi a hlavním městem na Rýně... bylo skutečným vrcholem německých dějin..."
Podobne ako poznamenal v komentároch už Majrek, rozlúsknutie problematiky nemeckých dejín zrejme nebude také jednoduché, ako ho James Hawes v svojej knihe sprostredkúval. A to je vlastne mojou jedinou výčitkou tejto, inak veľmi dobre sa čítajúcej, knihe...
Migrace a nesnášenlivost / Věčný fašismus
Umberto Eco
Táto útla kniha nie je žiadnou rozsiahlou či ucelenou štúdiou, ale "len" súborom niekoľkých textov, prejavov a prednášok Umberta Eca. Napriek tomu možno na niekoľkých stranách nájsť jednoduché a trefné postrehy na pomerne komplikované problémy, ktoré súvisia so stretom kultúr, (i)migráciou, neznášanlivosťou a rasizmom. Tejto problematike sa venuje prvá časť knihy.
"Vzájemné porozumění mezi odlišnými kulturami tedy neznamená odhadnout to, čeho by se každá z nich musela vzdát, aby byly nakonec všechny stejné, nýbrž vzájemně dobře pochopit to, co nás odděluje, a akceptovat naši odlišnost."
Vrcholom je však záver druhej časti knihy, kde prostredníctvom 14 bodov Eco identifikuje hlavné charakteristiky "ur-fašizmu". To je synonymum večného fašizmu, flexibilného a nebezpečného režimu, ktorý sa v obmenách vyskytuje naprieč dekádami v rôznych častiach sveta:
1. Kult tradície.
2. Odmietanie modernizmu, iracionalizmus.
3. Podozrievavosť voči intelektuálom.
4. Nesúhlas ako zrada režimu.
5. Xenofóbia.
6. Oslovovanie frustrovanej strednej triedy.
7. Obsesia sprisahaneckými teóriami pri podnecovaní xenofóbie.
8. Pocit poníženia okázalým bohatstvom a silou nepriateľa, ktorého možno poraziť.
9. Život pre boj a odmietnutie pacifizmu.
10. Elitárstvo.
11. Kult heroizmu.
12. Machizmus a myzogýnia.
13. Kvalitatívny populizmus, ľud ako jednoliata entita bez práv indivídua.
14. Newspeak.
Ako skríningový senzor na potenciálne nebezpečné partaje a indivíduá, ktoré sa aj v súčasnosti potulujú verejným priestorom celkom prínosné...
Tiché dny v Clichy
Henry Miller
"Dobře se najíst, dobře si popovídat, dobře si zamrdat – je něco lepšího, jak strávit den? Nehryzlo ji svědomí, neměla starosti, jež by nešly odhodit. Plula s přílivem a odlivem, nic víc. Nerodila děti, nepřispívala k blahu společnosti, neměla zanechat stopu na běhu světa. Ale kde se objevila, činila život snazším, půvabnějším, voňavějším. A to není maličkost. Pokaždé, když jsem od ní odcházel, měl jsem pocit dobře stráveného dne."
Tiché dny v Clichy boli mojím prvým kontaktom s tvorbou Henryho Millera. Útla atmosferická knižka, ktorá nezaberie viac ako jeden dlhý letný večer, mi padla do nálady. Podobne, ako u iných amerických autorov 20. storočia (Kerouac, Bukowski...), aj pri čítaní Millerových spomienok si človek nemôže byť úplne istý, či všetko napísané pravda, ale číta sa to veľmi dobre. A nie je to len o sexe...
Lady Fuckingham
Oscar Wilde
Tématem pamětí je jedna velmi okouzlující a bystrá bytost něžného pohlaví, obdařená tak vybraným smyslem pro cit a tak vřelou
povahou, že nedokázala odolat svůdným silám nejdokonalejšího božího stvoření; jelikož Bůh
stvořil člověka dle obrazu svého jako muže a ženu a jeho první přikázání bylo: „Ploďte a množte se a naplňte zemi!", což lze najít v knize Genesis, kapitole první.
Kniha sprevádzaná príťažlivým závanom kontroverzie ma, na moje prekvapenie, začala pomerne rýchlo nudiť. Asi v tretine sa totiž dostaví stereotyp. Motívy sa začnú opakovať a čítať po x-tý raz ako niekto niekomu derie riť rákoskou prestáva byť zaujímavé otvorenou obscesnesťou a začne byť len čítaním vyčerpávajúcim čitateľa svojou repetitívnosťou. Aj keď v 19. storočí, za predpokladu, že vtedy skutočne kapitoly vychádzali, mohli pamäte Lady Beatrice pôsobiť šokujúco, dnes už asi nikomu pri ich čítaní sánka nespadne. Zaujímavosťou je však rozhodne český preklad, ktorý je minimálnou dvojnásobnou anomáliou tým, že jednak prisúdil doteraz sporné autorstvo Oscarovi Wildeovi a navyše aj pozmenil aj názov z Lady Pokingham… Ale aby som len nekritizoval, niektoré prirovnania skutočne stáli za to ;) a celkovo kniha pôsobí sexy dojmom, čo asi bola jej hlavná úloha…
Pád
Albert Camus
"Všiml jste si, že teprve smrt křísí naše city? Jak najednou milujeme přátele, kteří nás právě opustili, nemám pravdu? Jak obdivujeme své učitele, kteří už nepromluví, protože mají ústa plná hlíny! A my z ničeho nic pocítíme úctu, úctu, kterou od nás možná celý život marně očekávali. Ale víte, proč k mrtvým býváme vždycky spravedlivější a šlechetnější? Z prostého důvodu! Jim už nejsme ničím zavázáni. Ponechávají nám svobodu, můžeme si odbýt povinnou vzpomínku mezi koktailem a hezkou milenkou, zkrátka když nemáme nic důležitějšího na práci. Kdyby od nás něco vyžadovali, bylo by to uchovat si jejich památku, jenže paměť je krátká. U našich přátel v nás probouzí lásku smrt čerstvá, a přitom bolestná a dojímavá, potrpíme si na vlastní rozechvění a přitom se koneckonců dojmeme i sami nad sebou."
Camusov pozoruhodný monológ, ktorý, prostredníctvom postavy Clamence-a, nekonvenčne vedie s čitateľom. A veľmi rafinovane ho pomaly dostáva do pasce, v ktorej sa predkladané myšlienky stávajú odrazom vlastného myslenia.
"Vybírám společné rysy; zkušenosti, které jsme oba prodělali, slabosti, které spolu sdílíme, přistřihnu je podle obecného vkusu a podle modelu dnešního člověka, tak jak bují ve mně i v ostatních. Zhotovím z toho portrét, který zrcadlí všechny a nikoho. Zkrátka masku, která dost připomíná karnevalové škrabošky, zároveň výstižné a zjednodušené, před nimiž si říkáte: Okamžik! Tohohle odněkud znám!' Když je portrét hotový, jako například dnes podvečer, předvádím ho s žalostným zoufalstvím: Podívejte se, ta hrůza! A takový jsem já!' Obžalovací řeč končí. A přitom se portrét, který předkládám svým současníkům, stává zrcadlem."
Klenot (nielen) francúzskej literatúry.
Bratři Karamazovi
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
(SPOILER) Dostojevského posledný román, jeho "labutia pieseň", ako píše Andrej Červenák v epilógu slovenského vydania od vydaveteľstva Ikar. Kniha, ktorej názov je sám o sebe sprevádzaný reputáciou, akousi zvláštnou aurou dokonalosti živenej debatami intelektuálov, diskutujúcich o najlepšej knihe všetkých čias. Do pamäti sa mi vryl najmä moment, keď virálny kanádsky psychológ Jordan Peterson "obvinil" Dostojevského z toho, že dokonalosťou svojej tvorby mu spôsobil pocit devalvácie všetkých ostatných kníh, ktoré čítal následne. Človek potom prirodzene ani nemôže ku knihe opradenej takýmito legendami pristupovať bez prehnaných očakávaní, s takpovediac "chladnou hlavou". Mne Bratia Karamazovovci zabrali hojnú časť leta 2024. Po skončení musím súhlasiť s tým, že je to kvalitné, psychologicky prepracované a nadčasové dielo. Ale bezprostredne po prvom prečítaní nemám pocit, že zrovno toto je "tá" kniha s veľkým K, ktorú by som umiestnil na pomyseľný piedestál dokonalosti beletrie nad všetko ostatné. Napriek tomu, že vo mne počas čítania mnohokrát rezonovala a napriek tomu, že kapitola Veľký inkvizítor je skutočne prelomovou "esejou", ktorá si zaslúži prívlastok "dokonalá", zatiaľ nemôžem udeliť absolútne hodnotenie. Úvodná časť knihy totiž na mňa pôsobila trochu vleklým dojmom. Skutočný zlom nastáva až v záverečnej časti prvého zväzku, kedy sa kolotoč udalostí roztočí vraždou a následným súdným konaním s Miťom. Až vtedy sa postavy začínajú dostávať "na hranu" a ja som konečne nadobudol pri čítaní z knihy pocit: "toto je skutočne ono". Samozrejme záblesky pozoruhodného diela boli aj predtým, ale záverečné pasáže prvej časti boli čas, kedy sa záblesky spojili do kontinuálneho prúdu pomyselnej "dokonalosti". Spolier: Kto si vopred niečo o Dostojevskom prečítal, nebude v závere prekvapený, že ako presvedčený veriaci nechal zvíťaziť v pomyselnej konfrontácii životných postojov, ktoré reprezentovali jednotliví bratia (religiózny Aľoša, hedonistický Miťa a racionálny filozofujúci ateista Ivan) práve Aľošu (napriek tomu, že ako Miťa, tak predovšetkým Ivan, sú zaujímavejšie a prepracovanejšie postavy)...
Zápisky starého prasáka
Charles Bukowski
Bukowského prvotina na poli prózy v podobe krátkych poviedok, ktoré na seba prakticky nijakým spôsobom nenadväzujú. Pre tých, ktorí sa už s jeho tvorbou stretli, žiadne veľké prekvapenie, niektoré motívy sa budú dokonca opakovať aj v neskorších ucelenejších dielach. Nájdete tu tak všetko, počnúc uleteným príbehom o okrídlenom hráčovi baseballu cez spomienky na detstvo až po historku o chlapovi, ktorý sa obšťastňuje vázou s vajcami a pomletou sviečkovou. Príjemným prekvapením bolo reflektovanie udalostí pražskej jary v jednej z úvodných poviedok:
"jsou to prastarý lidský krysy, který nás drží tam, kde jsme - jako třeba Dubček, kterej se z Ruska vrátil jako poloviční muž, vyděšenej z psychický smrti. člověk už by se měl konečne naučit, že je lepší nechat si upižlat koule a umřít, než se snažit za každou cenu přežít... jestli se chcete něco naučit, nečtěte Marxe. hodně suchá sračka. studujte prosím ducha. Marx jsou akorát tanky valící se Prahou. na tohle jim neskočte."
Pobavilo, aj keď mňa osobne omnoho viac bavili neskoršie diela ako Pošta, Šunkový nárez, Faktótum či Brak, kde už bol Bukowski o poznanie viac "rozpísaný"...
Spasitel Duny
Frank Herbert
(SPOILER) "Rozum je prvou obeťou silného citu." Druhá časť po prečítaní zanecháva silné, no zvláštne dojmy. Pokračovanie je úplne odlišným dielom ako úvod. Kratšie, ale komplikovanejšie. Mysterióznejšie, no emotívnejšie. Dej sa hneď v úvode posunul o 12 rokov. Paul medzitým dobyl vesmír, stal sa jeho zvrchovaným vládcom a bohom v jednej osobe. Napriek tomu nenachádza pokoj, ani šťastie. Tentokrát bojuje viac so sebou, svojími víziami a dôsledkami vlastných úspechov. Jeho nepriatelia už nestoja na čele armád, ale útočia z týla. Postáv je omnoho menej a niektoré dobre známe z minulej časti (Jessica, Gurney Halleck) nedostali prakticky žiaden priestor. Pozornosť je sústredená na relatívne úzky okruh postáv, napriek tomu je Spasiteľ duny pomerne komplikovaným čítaním. Viac sa totiž intriguje a väčší dôraz sa kladie aj na vízie Paula a Alie. Nemožno však nepochváliť záver, ktorý je o ešte poznanie dramatickejší a emotívnejší ako v jednotke. Paulov trpký koniec a dobrovoľné odovzdanie sa Dune vo mne zanechalo rozporuplný pocit, či sa predsalen Frank Herbert trochu neunáhlil. To však budem môcť zodpovedať až na základe pokračovaní. Nateraz platí, že aj po druhej časti je Duna skvelým a osobitým dielom. Len sa treba pripraviť na to, že Spasiteľ duny pôsobí omnoho autonómnejšie ako tomu tradične pri pokračovaniach knižných sérií býva.
Bílá nemoc
Karel Čapek
Nadčasové dielo. Do pozornosti dávam nahrávku Supraphonu z roku 1982, ktorá je v súčasnosti dostupná na rôznych portáloch vo forme audioknihy s vynikajúcim Rudolfom Hrušínským ako Galénom a Martinom Růžekom v úlohe Sigelia. Bolo radosťou počúvať…
Na západe nič nové
Erich Maria Remarque (p)
"Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?" Najlepší vojnový román všetkých čias (alebo najdepresívnejší?)....
Instamozek
Anders Hansen
Prínosná publikácia švédskeho psychiatra, ktorá je zameraná na negatívny vplyv moderných technológii na našu psychiku, výkonnosť, spánok a v neposlednom rade aj zdravie... Obálka a názov českého prekladu na jednej strane určite zabezpečia pozornosť potencionálneho čitateľa, na druhej strane môžu byť trocha mätúce. Kniha sa určite nezameriava vyložene len na Instagram, ale komplexne analyzuje vplyv nadužívania smartfónov dospelými a deťmi, či už sú to sociálne siete, emaily, smsky alebo hry. Autor počas celej knihy podkladá svoje tvrdenia výsledkami zo štúdií (rozsah použitej literatúry je na tak malú knihu naozaj široký), čím ju posúva viac na úroveň odbornej publikácie ako prostej eseje. Ako človeku, ktorý je zvyknutý čítať prehľadové práce a odborné publikácie mi to nevadí, avšak nie som si istý nakoľko bude kniha príťažlivá pre bežného čitateľa, ktorého môžu postupne začať kvantá čísel a odkazov na výsledky štúdií unavovať. Je to trochu škoda, že forma knihy nie je, ako hovoria Česi, viac "čtivá", pretože obsahuje naozaj dobré postrehy a zistenia, ktoré by mali vedieť všetci (nad)užívatelia šikovných telefónov. Otázne je či sa Instamozgu podarí cieľovú masu (zámerne píšem masu a nie skupinu) aspoň sčasti osloviť a zabezpečiť tak potrebnú osvetu...
O prospěšnosti alkoholismu
Michail Bulgakov
Útla knižka je súborom poviedok, ktoré Bulgakov publikoval v dobových časopisoch a novinách. V nich humorným spôsobom zachýtava pomery vtedajšieho Sovietskeho zväzu v čase, keď bol režim ešte len v plienkach. Naráža predovšetkým na problémy alkolizmu a nedovzdelanosti vtedajšieho obyvateľstva. Výraznejšia kritika režimu je vyjadrená až v záverečnej kapitole Dopis vláde ZSSR, ktorú autor konfrontuje v dôsledku cenzúry svojich diel. Paradoxne najväčším lákadlom knihy je jej nápaditá obálka a provokatívny názov, ktokoľvek za týmto nápadom stál trafil marketingové bingo. Vzhľadom na krátky rozsah poviedok však rozhodne nemožno čakať žiadnu komplexnejšiu analýzu uvedených tém, ide "len" o niekoľkominútovú satiru, ktorá vám vyčarí pár úsmevov na tvári počas jedného posedenia pri káve (tématicky možno doplniť rumom ;)...
Dharmoví tuláci
Jack Kerouac
Všetky Kerouackove knihy si sú podobné a zároveň je každá z nich úplne iná. Asi je to dané hlavne rôznymi duševným rozpoložením v čase, keď tú-ktorú knihu písal. V Dharmových tulákoch srší z autora jeho typický až detský hlad po živote, cestovaní a tentokrát aj budhizme (v neskorších dielach tento hlad strieda skôr únava). Tentokrát bol miesto Neala Cassidyho zdrojom Kerouackovej inšpirácie Gary Snyder stelesnený v postave Japhy Ridera, ktorý Kerouackovi ukázal inú stránku života a miesto mestských flámov ho vytiahol do hôr, tiež ho doslova pobláznil (v dobrom ;) filozofiou zen-budhizmu. Vznikla z toho moja najobľúbenejšia Kerouackova kniha. Či už lezie na Matterhorn, vracia sa cez celú Ameriku domov, medituje na chate alebo následuje stopy Snydera na 2 mesačnú samotu na odľahlý Desolation Peak, všetky pasáže sprostredkuváva čitateľovi veľmi intenzívne. Jediná škoda, že mu toto pozitívne nastavenie nevydržalo v živote dlhšie…
Šunkový nářez
Charles Bukowski
Šunkový nárez je Bukowského poohliadnutím sa na obdobie detstva a dospievania, tradične s nutnou dávkou sarkazmu a miestami zarážajúcej úprimnosti. Za mňa jedno z jeho najlepších diel a rozhodne to najosobitnejšie...
Duna
Frank Herbert
Duna je príliš komplexná kniha na to, aby sa dala opísať niekomu, kto ju ešte nečítal len pomocou niekoľkých viet. Bezprostredne po prečítaní sa mi mysľou v súvislosti s ňou premietajú slová ako nadčasová, emotívna, podmanivá či napínavá. Spočiatku sa možno ľahko strácať v širokej palete postáv a frakcií s ich komplikovane pôsobiacimi pohnútkami. Autor na čitateľa prakticky od začiatku vychŕli značnú časť univerza, ktoré vytvoril len s veľmi strohým opisom. Postupne sa však počet dôležitých postáv značne zníži, udalosti sa vyjasňujú a kniha progresívne každou stranu naberá spád. Duna tak bola knihou, ktorá ma bavila tým viac ako som ju čítal a posúval sa k jej záveru. Ten bol strhujúci a harmonicky koreloval s púštnou búrkou, ktorá sa na konci spolu s Fremenmi pod vedením Muad'Diba Arrakisom prehnala. Frank Herbert čitateľa dostáva do víru dramatických udalostí a keď sa zdá, že Paul to už má vyhrané okamžite otvára ďalšie dvierka a stavia pred neho ďalšiu smrtiacu výzvu. S ohľadom na rok vydania originálu ostávam len v nemom úžase. Aj keď je Denis Villeneuve veľký vizionár a filmové remeslo ovláda tak ako málo iných, po prečítaní knihy musím uznať, že ani v jeho silách nie je verne premietnuť unikátny svet Duny na filmové plátna. Tých vnútorných monológov, myšlienok a pocitov postáv je jednoducho tak veľa, že to nie je možné. Keď už nič iné, aspoň však prostredníctvom svojich filmov nasmeruje ku knihám nezanedbateľný počet ľudí, ktorí by sa inak k dielu Franka Herberta nedostali. Čo by bola obrovská škoda...
Brak
Charles Bukowski
"Nohy ma odjakživa vzrušovali. Boli to prvé, čo som uvidel, keď som prišiel na tento svet. Vtedy som sa ale snažil dostať von. Od tých čias sa usilujem ísť opačným smerom, avšak s mizivým úspechom."
Chinaského tentokrát v úlohe rozprávača nahradil detektív Nick Belane. Ale nedajte sa zmiasť, je to rovnaký cynický bastard, akého poznáme z ostatných Bukowského diel. Inými slovami, o zábavu opäť nebude núdza. Bukowského knihy sú perfektná oddychovka. Brak som prečítal za pár hodín takmer na jeden záťah. Opäť platí, že tento štýl písania nie je pre každého, ale ak sa dokážete nad úvahami a konaním hlavného hrdinu trocha povzniesť, určite sa, podobne ako ja, pristihnete pri početných návaloch smiechu. Slastný závan sarkazmu z knihy srší aj napriek tomu, že ju Buk písal krátko pred smrťou, čo ma núti Brak oceňovať ešte viac...
Faktótum
Charles Bukowski
" 'Ani si nezavolal taxík. To sa mám brodiť snehom v týchto štekloch?' Neodpovedal som. K ubytovni to bolo štyri či päť ulíc, ktoré sme prešli pešo. Ešte aj na schodoch sa držala vedľa mňa. Potom som vliezol do svojej izby, zamkol za sebou, vyzliekol sa a zaľahol do postele. Počul som, ako niečo šmarila o stenu svojej izby."
Jedna z najvtipnejších kníh, aké som kedy čítal. Bukowski bol tentokrát v skvelej forme. Jeho alter-ego, nenapraviteľný nihilista a povaľač Chinaski sa pretĺka životom, pričom tropí jeden prúser za druhým a popritom cynicky hláškuje. Dokonalosť.
