čerweek komentáře u knih

"S dávkou cynizmu možno povedať, že celá táto krajina sa stala sociálnym laboratóriom, v ktorom sledujeme zánik. Nepríjemne detailný obraz toho, ako môže vyzerať koniec sveta, ako sme ho poznali. Nová kapitola ľudskej civilizácie. Civilizácie obývajúcej planétu menom Venezuela."

Reportáže z južnej časti zdecimovanej Venezuely. Na moju škodu, som už predtým čítal autorové svedectvá z Donbasu, ale aj "konkurenčnú" knihu Eduarda Freislera. A pokým kniha Donbas: Svadobný apartmán v hoteli Vojna na mňa pri čítaní pôsobila emočne silnejšie ako Zlatá horúčka, Rozklad ráje zase problematiku Venezuely sprostredkúval o poznanie komplexnejšie. To však rozhodne nerobí zo Zlatej horúčky zlú knihu. Tempo je svižné a nechýba nezameniteľný punc autenticity, ktorý pramení z nespornej snahy o poskytnutie viacerých perspektív, podobne ako v ostatných autorových dielach. Ocenil by som však o trochu detailnejší rozbor historických udalostí, ktoré v aktuálnu situáciu vo Venezule vyústili. Napriek tomu, že ich Forró miestami načrtne, ide len nevyhnutný background, ktorý poskytoval potenciál na omnoho detailnejší popis.

24.01.2025

„Presne v tom okamihu si uvedomila, že samého seba nikto nevníma ako sviňu. Lebo každý človek urobí len taký morálny kompromis, ktorý sám pred sebou dokáže zdôvodniť.“

Arpádova prvotina pozitívne prekvapila. Jeho svojský štýl písania mi sadol. Inšpirácia pomermi na Slovensku zabezpečujú nezameniteľnú autenticitu. Úsečné vety s počtom slov, ktoré častokrát poráta aj jedná ruka, nevyčerpavajú mozgové závity a spolu s krátkymi kapitolami zabezpečujú expresne rýchle čítanie. Hojný sarkazmus však môže neraz vyčerpať bránicu. Aspoň teda u mňa vyprovokoval nejeden záchvat neovladateľného smiechu. Jedinú výčitku vznášam za zbytočne vysoký počet postáv, ktorých časté striedanie, spolu s neustálym pribúdaním ďalších, trocha narúša súvislosť deja. Inak ale po dočítaní bezosporu prevláda spokojnosť.

1 11.01.2025

Jack Kerouac s dušou na dlani, teda na papieri. Spontána próza, či jednoducho intímna spoveď autora. Krása tkvie v úprimnosti.

"Psal jsem je prostě proto, že jsem byl „idealista“ a věřil jsem v „život“ a skrze svoje naléhavý škrábání jsem ho chtěl ospravedlnit – A divná věc, tohle škrábání bylo na světě první svýho druhu, zakládal jsem (nevědomě, říkáte?) nový způsob psaní o životě, žádný vymýšlení, žádný řemeslo, žádný dodatečný revize, jen srdcervoucí kázeň pravé zkoušky ohněm, při níž nelze couvnout, při níž se přísahá „promluvte nyní, anebo mlčte navždy," a všechno je to jen a jen nevinná, plynoucí zpověď, kázeň, jež jazyk otrocky podřídí mysli a nepřipustí lhaní či přepracovávání..."

Tápajúci životom, úporne hľadajúci jeho zmysel. Na horách v skľučujúcej samote, vo veľkomestách v obklopení beatníkov, či v posteli so spisovateľkami Joyce Johnson (Alyce Newman) alebo Helen Weaver (Ruth Heaper). Na ceste USA, Mexikom, a tentokrát aj Marokom a Európou. Výkupenie nachádza však (dočasne) až v samotnom závere, počas strastiplnej cesty naprieč štátmi v sprievode svojej matky.
Ak je On the Road označovaný za "bibliu beatníkov", Desolation Angels sú ich kronikou. Historkám a príhodám, ktoré zažil Jack s legendami beatu, ako napr. Allen Ginsberg (Irwin Garden) či Gregory Corso (Raphael Urso), je totiž venovaná značná časť tejto knihy. Vďaka Jackovým bezprostredným svedectvám získate pocit, že beatníkov skutočne zažívate, ako napr. keď vykresľuje prepisovanie Burroughsovej knihy Nahý obed:

„Ale proč je to samej příšernej hnus? Hnus s velkým H?"
„Snažím se ze sebe jednou provždy vysrat svoje středozápadní vzdělání a původ. Když tam říkám ty nejhorší věci, který dokážu vymyslet, je to vlastně katarze - Jen si to vezmi, ta nejpříšernější, nejhnusnější, nejskoupější a nejslizčí póza, co si jde představit - Než tuhle knihu dopíšu, tak budu čistej jako anděl, zlato moje. Všichni tyhlety takzvaný existencialistický anarchisti a teroristi se ve vší svý velkoleposti o svejch vlastních sentimentálních prasárničkách ani nezmíní, zlato - Měli by si ty svoje sračky pořádně prohrábnout klacíčkem a zanalyzovat je za účelem společenskýho pokroku.“
„Ale kam nás všechny ty sračky zavedou?"
„Akorát nás to sraček zbaví, vážně, Jacku."

Úvodná abstraktná časť s nefiltrovanými myšlienkovými prúdmi na horách nie je jednoduchým čítaním. Časť čitateľov, aj podľa tunajších komentárov, ju milovala a časť ju len pretrpí ako nutné zlo. Potom je to už ale typické "kerouackovské" dobrodružstvo, ktoré sa číta samo... Za mňa jedna z najlepších z autorových kníh, a to aj vďaka vysokej prídavnej historickej hodnote...

„Koneckonců, jediný důvod, proč žít nebo proč vyprávět příběh, je otázka „Co bude dál?“"

07.01.2025

Skvelé čítanie. Až mi miestami bolo trocha ľúto, že s nápadom vyspovedať Martina Šimečku prišli naši západní bratia a jeho odpovede sú preto uvádzané, podobne ako celý text knihy, v češtine. A to mám inak češtinu veľmi rád, veď väčšinu textov čítam denne práve po česky. Len mi prišlo ako premárnená príležitosť Slovákov, že mnoho jeho zaujímavých myšlienok, ktoré v knihe zazneli, nemáme zachované v „ origináli“. Ale teraz od formy späť k obsahu, ktorý pozitívne prekvapil.
Najmä úprimnosťou. Napr. keď priznáva hranice liberálnej demokracie, o ktorej od detstva sníval, viď. pasáž o problematike migrácie:
„Žijeme v bohatším světě než chudáci v Africe, kteří za svou bídu do značné míry nemůžou. Jde o to, jak jim pomoct, a zároveň nezničit svůj vlastní svět… Musíme znovu promyslet míru naší empatie. Neohrožuje už demokracii? Protože ta se může paradoxně zhroutit právě proto, že budeme příliš lidskoprávní – kvůli tomu „nás“ odmítne „většina“ a zvolí si autokraty.“
Alebo keď úprimne reflektuje nad zlyhaním v ponovembrovom období, keď neochota demokraticky zmýšľajúcich intelektuálov podieľať sa na výkone moci, umožnila prevziať opraty nad republikou Mečiarovi.
Analyzuje a vníma problematiku konfrontácie vznešených, no často aj naivných, ideálov s konzumnými hodnotami, na ktorých stojí a padá spokojnosť masy:
„dodržování liberálních idejí v univerzalistické podobě je utopie. Byla krásná, když vznikla, ale v dnešním světě ji nelze naplnit. Jde o míru zpytování vlastního svědomí… Chceme, aby lidé ctili liberální demokracii, aniž bychom jim z ní nabídli prospěch. Máme pocit, že by ji měli ctít už z principu... Hodnoty a normy, kterým jsme v roce 1989 věřili, vyznává menšina.“

A napriek tomu, že od vydania už nejaký rok uplynul, mnohé výroky (žiaľ) nestrácajú na svojej aktuálnosti:
„Jako kdysi komunisté nabízeli zářné zítřky, dnes populisté nabízejí zářný včerejšek. Kam se podíváte, všichni nabízejí minulost: Kaczyński, Orbán… A Donald Trump přece říká: „Udělejme Ameriku znovu velkou.““

Nie je to ale len o filozofovaní a vzletných úvahách, obzvlášť emotívne pôsobí čítanie jeho spomienok na konfrontáciou s komunistickým režimom:
„Máma brečela a vyčítala to tátovi a táta nám vysvětloval, že kdyby mlčel, sice bych se na gymnázium dostal, ale jeho duši by to zničilo. Kdyby se přizpůsobil, poslušně dělal dělníka a držel hubu, měla by máma doma chlapa bez duše. Chlapa, který se sám před sebou bude stydět za to, že sklonil hlavu. Tohle jsem velmi dobře chápal a říkal jsem, že studium na gymplu za jeho duši nevyměním. Zní to teď možná trochu moc filosoficky a šlechetně, ale naše debata přesně takhle probíhala.“
Svojský spôsob vysporiadania sa s nepriazňou komunistickej totality zase pôsobí inšpiratívne.

Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by sa verejne nebáli manifestovať takú mieru sebareflexie ako pán Šimečka. Po prečítaní Jsme jako oni si môžem povedať, že si ho ako jedného z mála verejne známych Slovákov skutočne vážim, napriek tomu, že pre mnohých spoluobčanov je jeho priezvisko temer na úrovni nadávky, ktorú vyslovujú s maximálnym dešpektom. V atmosfére, ktorú svojím vládnutím vytvorili pohrobkovia komunistov tomu však asi ani nemôže byť inak.
Poďakovanie Kirillovi a Filipovi za nápaditý rozhovor a užívateľovi momo67 za tip na jej prečítanie...

2 25.12.2024

„Jméno K2 se zrodilo náhodou, ale je pronikavě přiléhavé... Jméno prosycené tajemstvím, okouzlující, ale zároveň oproštěné od minulosti, rasy, vyznání, historie, není zapsané na žádné matrice, na konzulátu, ve slovníku ani v zeměpisné šířce, odkazuje rovnou ke skále, ledu, strašlivým bouřím, propastím, přímo k věci. Nesnaží se vypadat lidsky: je prostě z atomů a hvězd.“ Fosco Maraini

Na grafické prvky bohatá kniha, ktorá na 80 stranách (temer A3 formátu) vzdáva hold hŕstke výnimočných, ktorí svoje limity objavovali v snahe o výstup na 8611 metrový kolos na hranici Číny a Pakistánu. Od európskych priezkumníkov a dobrodruhov 19. storočia až po taliansku expedíciu, ktorej členovia ako prví vystúpili 31.7.1954 až na samotný vrchol. Vytrvalosť, odvaha, ale aj tragédie a neúspechy prvotných expedícií dodávajú čítaniu bohatú dávku emócií.

Najhodnotnejším prvkom sú početné dobové fotografie z archívov priekopníkov ako Charles Houston či Vittoria Sella. Trocha horší dojem naopak zanechali grafiky portrétov, ktoré pôsobili akoby ich tvorca len prehnal historické zábery niektorým z filtrov, ktorý dnes nájdete pomaly v každej aplikácii na úpravu fotiek. Inak strhujúce čítanie a pozeranie...

25.12.2024

„Veď človek nie je stvorený na prehru,“ povedal nahlas. „Možno ho zničiť, ale nie poraziť.“

Krátka novela venovaná nezlomnosti (ne)obyčajného ľudského charakteru, ktorý Hemingway pretavil do postavy starého rybára Santiaga. Ak by som mal charakterizovať štýl, akým je dielo napísané, ako prvé ma napadá slovo "jednoduchý". A v jednoduchosti je krása. Bez pátosu a bez príkras vykresľuje vytrvalý súboj človeka s nepriazňou osudu a prírodou, ku ktorej Santiago v bázni pociťuje úctu a lásku, a to aj napriek nespútanosti a krutým zákonitostiam morskej ríše.

Knižná klasika, ktorá vyplní tak akurát jeden večer, rozhodne stojí aj za opakované prečítanie, ale na absolútne hodnotenie a nálepku geniálna mi predsa len niečo ešte chýbalo...

8 21.12.2024

Perverzné filozofovanie alebo filozofická perverznosť? Pre tých, ktorých de Sade zvládne pobúriť, možno len perverznosť… Každý však musí uznať, že aj napriek strohej tvorbe, dokázal svojimi dielami zanechať nezmazateľnú stopu. Stopa, ktorá presiahla hranice literatúry a dala pomenovanie sexuálnemu správaniu, podľa okolností až deviácii. De Sade tak “infiltroval slovník aj tých ľudí, ktorí sa s jeho tvorbou nikdy nestretli.
V Justine konfrontuje dobro so zlom a ostentatívne necháva zlo víťaziť podobne, ako tomu mnohokrát býva aj v živote. Medzi riadkami, popisujúcimi zneužívanie Justiny matkovrahom (šľachta), zvrhlými mníchmi (cirkev) a zločincom (to, že všetci napriek odlišnému postaveniu v spoločnosti vykazujú opovrhnutia hodné správanie určite nebola náhoda, ale zámer) možno natrafiť na konštatovania, ktoré provokujú čitateľa nielen perverznosťou…

„Člověk nejbohatší se stává nejsilnějším, jedinec nejchudší je bytostí nejslabší. Vidíš snad u zvířat city, kterými ty se honosíš? A zvířata nám přece mají být ve všem příkladem! Ovládám-li tě nyní svým bohatství, musíš se vzdát myšlenky, abych tě dosadil vedle sebe a dal ti část svých práv. Popírám jakoukoli rovnost, neboť neexistuje nikde, ani v přírodě.“

16.12.2024

"Je to dobrá věc, která pomáhá lidem." "Co?" "Pochybnost. Pouze zlo, pane Geralte, nikdy o ničem nepochybuje."

Druhá kniha je, podobne ako tá úvodná, zbierkou poviedok. Objavujú sa v nej nové, ale aj staré známe postavy z predchádzajúcej knihy. Posledné poviedky (Meč osudu a Něco více) už zjavne pripravujú "pôdu" pre knižnú sériu III – VII, ktorá bola primárne orientovaná na osudy Geralta a Ciri. Počas môjho druhého kolečka s knižným Zaklínačom som sa na úvodné poviedkové knihy vyslovene tešil a ani na druhýkrát ma nesklamali. Tempo je síce miestami uvoľnenejšie, ale atmosféra Sapkowského fantasy sveta je stále okúzľujúca. Možno budem v minorite, keď vyhlásim, že by som ešte naviac jednu či dve poviedkové časti privítal...

(SPOILER) "...chování každého člověka je ovlivněno jeho touhou po penězích."

Kultová kniha, ktorú som dlho obchádzal, práve z dôvodu, že som pred jej prečítaním videl film. Mal som trocha obavy, či mi jej prečítanie po opakovanom vzhliadnutí perfektného filmového spracovania dokáže priniesť ešte nejakú prídavnú hodnotu. Ako napovedá hodnotenie, samozrejme prídavnú hodnotu kniha priniesla a ako tomu býva zvykom, je ešte o poznanie lepšia ako film. Ponúka dôkladnejší pohľad do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv, respektíve komplexnejšie opisuje postavy, ktoré sa do filmu dostali len okrajovo alebo v ňom úplne chýbali (Lucy, Dr. Jules, Johnny Fontane, Nino Valenti...). Opisuje tiež dôležité udalosti, na ktoré vo filme nebol čas (napr. pomsta za dcéru Ameriga Bonaseru, či pomsta Fabrizziovi za vraždu Apollonie, úloha klanu Bocchichia v návrate Michaela do vlasti) ...). Právom jedna z najlepšie hodnotených kníh v databáze.

Kniha s bohatou históriou a príťažlivým emblémom kontroverzie. Samotný Miller celú debatu o tom, čo sa môže písať a čo nie, zhrnul v jednej vete sám priamo v texte:

“Podstata umenia spočíva v tom, že sa ničím neobmedzuje.

Je pravda, že v súčasnosti už asi pri jej čítaní nikomu sánka nepadne, každopádne ešte v 60. rokoch minulého storočia v USA bola predmetom žalôb a súdnych sporov. Predstava, že by sa do demokratickej krajiny musela na čierno pašovať tabuizovaná kniha dnes už pôsobí neuveriteľne, ale Obratník raka to svojho času naozaj spôsobil. A pritom ide "len" o nesúvislé príhody Američana v medzivojnovom Francúzsku, miestami prifarbené epizódkami sexu. A keďže stroj času ľudstvo stále nevynašlo, môžeme atmosféru Paríža v 30. rokoch minulého storočia nateraz vychutnávať len/aj vďaka Millerovým zápiskom:

"A Boh mi je svedkom, že keď do Paríža zavíta jar, aj ten najponíženejší smrteľník má pocit, že sa nachodí v raji. Ale nielen to v jeho pohľade bola dôvernosť, s ktorou sa obracal k tejto panoráme. Je to jeho Paríž. A človek nemusí byť bohatý, ba ani nemusí byť Parížanom, aby takto vnímal Paríž. Paríž sa hemží bedármi najpyšnejšími a najšpinavejšími žobrákmi, akých kedy nosila zem. A predsa aj oni majú ilúziu, že sú doma. Práve tým sa líši Parížan od obyvateľov všetkých ostatných metropol."

Nie je to však len prechádzka ružovou záhradou, Miller úprimne prezentuje aj odvrátenú tvár útočiska Stratenej generácie a otvorene priznáva, že väčšinu času bolo jeho hlavnou prioritou hľadanie obživy.

"A viem, akou diabolskou ulicou je Faubourg Montmartre s mosadznými štítmi a s gumovým tovarom, celú noc na nej blikajú svetlá a sex sa ňou valí ako stoka. Keď kráčate z Rue Lafayette na bulvár, cítite sa ako na pranieri, ženské sa na vás lepia ako kliešte, zahrýzajú sa do vás ako mravce, lichotia vám, zaliečajú sa, líškajú sa, prosia, modlikajú raz po nemecky, raz po anglicky, raz po španielsky, ukazujú vám svoje rozorvané srdcia a deravé topánky, môžete si useknúť chápadlá, môžete si zapchať uši, a jednako vám udrie do nosa lababo a Parfum de Danse, ktorý účinkuje iba do vzdialenosti dvadsiatich centimetrov. Ten malý úsek medzi bulvárom a Rue Lafayette môže z váš vycicať všetok život. Každá krčma priam kypí a pulzuje: kocky sú hodené, pokladníci sedia na vysokých stoličkách ako supy, a peniaze, ktorých sa dotýkajú, majú ľudský pach. Ani v Banque de France nenájdete protihodnotu tohto idiotského obeživa, peňazí, ktoré sa lesknú od ľudského potu a ktoré preskakujú z ruky do ruky ako lesný požiar a zanechávajú za sebou iba dym a smrad. Kto kráča v noci cez Faubourg Montmartre a vôbec sa nezadychei ani nespoti, kto nevyslovi jedinú prosbu a jedinú nadávku, ten nemá v poriadku podvozok, a ak má, mal by sa nechať vykastrovať."

Miestami, sa na môj vkus však až príliš utápal vo svojich abstraktných myšlienkových prúdoch, ktoré mi, hlavne v úvode, nabúravali tempo čítania. Zhruba po tretine som sa musel rozhodovať, či vlastne má zmysel ďalej čítať. Od polovice, možno aj v dôsledku postupného etablovania sa na autorov štýl písania, to bolo predsalen dynamickejšie. V knižnici si tento artefakt určite ponechám, aj keď nateraz nie som presvedčený, že budem mať potrebu si ho ešte niekedy prečítať. Kuriozitou pre mňa ostáva slovenské vydanie knihy z roku 1970 nielen vďaka Picassovým skicám, ale hlavne preto, že išlo o vôbec jediné vydanie tejto (vtedy ešte stále s biľagom pornografickej) knihy v komunistickom Československu. A to som Čechov vždy, keď prišlo na tému sexu v umení a vlastne aj v živote, oproti Slovákom vnímal ako tých liberálnejších. Žeby výnimka potvrdzujúca pravidlo?

Všetko zlé je na niečo dobré. Meno Milana Šimečku sa mi do povedomia dostalo potom, čo ho birmovaný komunista, ktorý opäť stojí na čele vládnej garnitúry, politicky zneužil vo vyfabulovanej kauze proti jeho vnukovi. Ku knihe Kruhová obrana ma zase nasmeroval Jakub Filo, ktorý ju v rámci podcastu Dobré ráno, odporúčil ako vhodné predstavenie tvorby Milana Šimečku. Obom teda ďakujem za to, že ma, chtiac či nechtiac, k tvobe Milana Šimečku doviedli.
Kruhová obrana je inšpiratívna kniha, ktorej čítanie je tak trocha “trpkým potešením. Venuje sa totiž neduhom života v totalite, ktoré mali tragické dopady na životy mnohých jednotlivcov. Na druhú stranu však medzi riadkami ukrýva aj optimistické konštatovania autora. Slovensko si aktuálne neprechádza jednoduchým obdobím, preto mi možnosť nahliadnuť do myšlienok disidenta v ešte horšom režime, aký máme tu a teraz, padla veľmi vhod.

Osobité je predovšetkým autorovo vnímanie dejín, keď opakovane prízvukuje kontrast malých dejín jednotlivcov s veľkými dejinami, ktoré presahujú aj hranice národov. Správne poukazuje na nebezpečnú apatiu a rezervovanosť bežných ľudí k veľkým dejinám, ktoré ich životy, napriek tomu, že si to ani mnohokrát neuvedomujú, bezprostredne ovplyvňujú:

„V dějinách zůstáváme vlastně dětmi, svéhlavými a nebezpečně lehkomyslnými, nikdy nedospějeme k té pokoře, kterou se naučíme mít k složitosti individuálních životů.“
„Na evropských dějinách se většiny lidu účastnily převážně jen svým mlčením.“
„Chronickou nemocí veřejného mínění je, že si představuje dějinné události, ke kterým přispívá svým křikem, jako něco vzdáleného svým vlastním malým dějinám“

Alarmujúco vyznievajú aj paralely bývalého režimu s aktuálnym, pri čítaní ktorých som si uvedomil, ako veľa negatívnych javov v našej spoločnosti pretrvalo aj po viac ako 30 rokoch od pádu komunizmu:

„Rozkrádání státního majetku je dnes počestný zločin, dopouštějí se ho i nejlepší lidé, do patnácti set je to vlastně jen přečin, který se ani netrestá.“
„Hanba odplula s uplynulými léty, není před kým se stydět, veřejnost považuje okrádání státu za věc mravně indiferentní. Stát je abstraktní monstrum, které se vymyká z mravního hodnocení.“
„V zemi, kde se většina kariér zakládá na bezohlednosti vůči jiným lidem a na zásadě, že co je doma, to se počítá, je poctivost v neúctě.“

Kruhová obrana nie je však len depresívnym svedectvom doby, práve naopak, opakovane potešia optimistické postrehy autora o všedných radostiach, ktoré život človeku, napriek totalitnému režimu, prináša:

„Výhoda špatných politických systémů spočívá v tom, že nikdy nejsou schopny zkazit úplně všechno obyvatelstvo, že jejich systémový vliv, slepě sledující velkodějinný cíl, se tříští na svébytnosti lidských životů. Tím se do jisté míry neutralizuje každý systémový omyl, každá pitomost a každý špatný záměr. “
„Nevnucuji svou skutečnost jiným, ale dbám o to, aby mé kruhy zůstaly neporušeny. Vpouštím dovnitř jen dobré knihy, mírná a rozumná slova, veselé řeči kamarádů, šeptání atd. Zní nakonec úplně směšně, že právě o tom vedu spor se státem.“

Asi najlepší “recept na čítanie Kruhovej obrany ponúkol, v rámci jednej z úvodných recenzií, Květoslav Chvátík:
“O knihách, které se nám zamlouvají od první řádky, říkáme obvykle, že je čteme jedním dechem. Musím se přiznat, že jsem četl Šimečkovu knihu přesně opačně: povoloval jsem si jen jednu kapitolu denně, aby mi radost z četby vydržela co nejdéle.“

1 21.10.2024

"Každý má vo svojich spomienkach veci, ktoré neodhalí všetkým, ibak ak priateľom. Sú aj také, ktoré neodhalí ani priateľom, iba ak sebe samému, aj to potajme. Napokon sú aj také, ktoré sa bojíme odhaliť dokonca aj sebe, u každého slušného človeka sa takých vecí nakopí dosť. A to je tak: čím slušnejší človek, tým je ich viac."

V úvodnej časti "Podzemie" sa na môj vkus autor až príliš utápa vo svojich myšlienkových konceptoch, a to až tak, že sa miestami v jeho prúde myšlienok začínal strácať. ***
Prostredná časť "O mokrom snehu" je vrcholom tejto knižky a radí sa k tomu najlepšiemu, čo Dostojevskij napísal. *****
"Zlý žart" je slušným záverom tejto psychologickej zbierky. ****

05.10.2024

Hlavnú úlohu James Hawes naplnil. V pomerne kompaktnej knihe na 270 stranách dokázal čitateľovi sprostredkovať zjednodušený náčrt komplikovanej histórie, ktorá predchádzala sformovaniu dnešnej Nemeckej spolkovej republiky. O tom, že ide o mimoriadne zapeklitú problematiku, svedčí fakt, že štátny útvar, ktorý by dnešné Nemecko aspoň sčasti pripomínal, do 19. storočia prakticky nikdy predtým neexistoval. A aj po zjednotení pod taktovkou Bismarcka, bol vnútorne rozdelený na Prusko a západné nemecké štáty. Fragmentácii nemecky hovoriaceho obyvateľstva, z ktorého najnápadnejšie vyčnievajú mentálne odlišne nastavené Prusko a neskôr NDR, prisudzuje autor mnohé minulé aj aktuálne problémy zjednoteného Nemecka. Pôsobí hodnotiaci úsudok autora, podľa ktorého bolo najprirodzenejším zriadením Západné Nemecko počas Studenej vojny, pri popisovaní nemeckých dejín ostentatívne? Áno, napokon, najlepšie o tom vypovedá jeho skonštatovanie v samotnom závere:
"Německo Konrada Adenauera, Helmuta Schmidta a Helmuta Kohla nebylo jakousi nedopečenou provizorní zemí pochmurně čekající na svou druhou polovinou. Na rozdíl od zaniklého monstra Prusko-Německa (Německého císařství) mělo skutečné kořeny. Dosažení této celistvé politické entity s východní hranicí na Labi a hlavním městem na Rýně... bylo skutečným vrcholem německých dějin..."

Podobne ako poznamenal v komentároch už Majrek, rozlúsknutie problematiky nemeckých dejín zrejme nebude také jednoduché, ako ho James Hawes v svojej knihe sprostredkúval. A to je vlastne mojou jedinou výčitkou tejto, inak veľmi dobre sa čítajúcej, knihe...

15.09.2024

Táto útla kniha nie je žiadnou rozsiahlou či ucelenou štúdiou, ale "len" súborom niekoľkých textov, prejavov a prednášok Umberta Eca. Napriek tomu možno na niekoľkých stranách nájsť jednoduché a trefné postrehy na pomerne komplikované problémy, ktoré súvisia so stretom kultúr, (i)migráciou, neznášanlivosťou a rasizmom. Tejto problematike sa venuje prvá časť knihy.

"Vzájemné porozumění mezi odlišnými kulturami tedy neznamená odhadnout to, čeho by se každá z nich musela vzdát, aby byly nakonec všechny stejné, nýbrž vzájemně dobře pochopit to, co nás odděluje, a akceptovat naši odlišnost."

Vrcholom je však záver druhej časti knihy, kde prostredníctvom 14 bodov Eco identifikuje hlavné charakteristiky "ur-fašizmu". To je synonymum večného fašizmu, flexibilného a nebezpečného režimu, ktorý sa v obmenách vyskytuje naprieč dekádami v rôznych častiach sveta:

1. Kult tradície.
2. Odmietanie modernizmu, iracionalizmus.
3. Podozrievavosť voči intelektuálom.
4. Nesúhlas ako zrada režimu.
5. Xenofóbia.
6. Oslovovanie frustrovanej strednej triedy.
7. Obsesia sprisahaneckými teóriami pri podnecovaní xenofóbie.
8. Pocit poníženia okázalým bohatstvom a silou nepriateľa, ktorého možno poraziť.
9. Život pre boj a odmietnutie pacifizmu.
10. Elitárstvo.
11. Kult heroizmu.
12. Machizmus a myzogýnia.
13. Kvalitatívny populizmus, ľud ako jednoliata entita bez práv indivídua.
14. Newspeak.

Ako skríningový senzor na potenciálne nebezpečné partaje a indivíduá, ktoré sa aj v súčasnosti potulujú verejným priestorom celkom prínosné...

1 29.08.2024

"Dobře se najíst, dobře si popovídat, dobře si zamrdat – je něco lepšího, jak strávit den? Nehryzlo ji svědomí, neměla starosti, jež by nešly odhodit. Plula s přílivem a odlivem, nic víc. Nerodila děti, nepřispívala k blahu společnosti, neměla zanechat stopu na běhu světa. Ale kde se objevila, činila život snazším, půvabnějším, voňavějším. A to není maličkost. Pokaždé, když jsem od ní odcházel, měl jsem pocit dobře stráveného dne."

Tiché dny v Clichy boli mojím prvým kontaktom s tvorbou Henryho Millera. Útla atmosferická knižka, ktorá nezaberie viac ako jeden dlhý letný večer, mi padla do nálady. Podobne, ako u iných amerických autorov 20. storočia (Kerouac, Bukowski...), aj pri čítaní Millerových spomienok si človek nemôže byť úplne istý, či všetko napísané pravda, ale číta sa to veľmi dobre. A nie je to len o sexe...

2 25.08.2024

Tématem pamětí je jedna velmi okouzlující a bystrá bytost něžného pohlaví, obdařená tak vybraným smyslem pro cit a tak vřelou
povahou, že nedokázala odolat svůdným silám nejdokonalejšího božího stvoření; jelikož Bůh
stvořil člověka dle obrazu svého jako muže a ženu a jeho první přikázání bylo: „Ploďte a množte se a naplňte zemi!", což lze najít v knize Genesis, kapitole první.

Kniha sprevádzaná príťažlivým závanom kontroverzie ma, na moje prekvapenie, začala pomerne rýchlo nudiť. Asi v tretine sa totiž dostaví stereotyp. Motívy sa začnú opakovať a čítať po x-tý raz ako niekto niekomu derie riť rákoskou prestáva byť zaujímavé otvorenou obscesnesťou a začne byť len čítaním vyčerpávajúcim čitateľa svojou repetitívnosťou. Aj keď v 19. storočí, za predpokladu, že vtedy skutočne kapitoly vychádzali, mohli pamäte Lady Beatrice pôsobiť šokujúco, dnes už asi nikomu pri ich čítaní sánka nespadne. Zaujímavosťou je však rozhodne český preklad, ktorý je minimálnou dvojnásobnou anomáliou tým, že jednak prisúdil doteraz sporné autorstvo Oscarovi Wildeovi a navyše aj pozmenil aj názov z Lady Pokingham… Ale aby som len nekritizoval, niektoré prirovnania skutočne stáli za to ;) a celkovo kniha pôsobí sexy dojmom, čo asi bola jej hlavná úloha…

1 23.08.2024

"Všiml jste si, že teprve smrt křísí naše city? Jak najednou milujeme přátele, kteří nás právě opustili, nemám pravdu? Jak obdivujeme své učitele, kteří už nepromluví, protože mají ústa plná hlíny! A my z ničeho nic pocítíme úctu, úctu, kterou od nás možná celý život marně očekávali. Ale víte, proč k mrtvým býváme vždycky spravedlivější a šlechetnější? Z prostého důvodu! Jim už nejsme ničím zavázáni. Ponechávají nám svobodu, můžeme si odbýt povinnou vzpomínku mezi koktailem a hezkou milenkou, zkrátka když nemáme nic důležitějšího na práci. Kdyby od nás něco vyžadovali, bylo by to uchovat si jejich památku, jenže paměť je krátká. U našich přátel v nás probouzí lásku smrt čerstvá, a přitom bolestná a dojímavá, potrpíme si na vlastní rozechvění a přitom se koneckonců dojmeme i sami nad sebou."

Camusov pozoruhodný monológ, ktorý, prostredníctvom postavy Clamence-a, nekonvenčne vedie s čitateľom. A veľmi rafinovane ho pomaly dostáva do pasce, v ktorej sa predkladané myšlienky stávajú odrazom vlastného myslenia.

"Vybírám společné rysy; zkušenosti, které jsme oba prodělali, slabosti, které spolu sdílíme, přistřihnu je podle obecného vkusu a podle modelu dnešního člověka, tak jak bují ve mně i v ostatních. Zhotovím z toho portrét, který zrcadlí všechny a nikoho. Zkrátka masku, která dost připomíná karnevalové škrabošky, zároveň výstižné a zjednodušené, před nimiž si říkáte: Okamžik! Tohohle odněkud znám!' Když je portrét hotový, jako například dnes podvečer, předvádím ho s žalostným zoufalstvím: Podívejte se, ta hrůza! A takový jsem já!' Obžalovací řeč končí. A přitom se portrét, který předkládám svým současníkům, stává zrcadlem."

Klenot (nielen) francúzskej literatúry.

1 08.08.2024

(SPOILER) Dostojevského posledný román, jeho "labutia pieseň", ako píše Andrej Červenák v epilógu slovenského vydania od vydaveteľstva Ikar. Kniha, ktorej názov je sám o sebe sprevádzaný reputáciou, akousi zvláštnou aurou dokonalosti živenej debatami intelektuálov, diskutujúcich o najlepšej knihe všetkých čias. Do pamäti sa mi vryl najmä moment, keď virálny kanádsky psychológ Jordan Peterson "obvinil" Dostojevského z toho, že dokonalosťou svojej tvorby mu spôsobil pocit devalvácie všetkých ostatných kníh, ktoré čítal následne. Človek potom prirodzene ani nemôže ku knihe opradenej takýmito legendami pristupovať bez prehnaných očakávaní, s takpovediac "chladnou hlavou". Mne Bratia Karamazovovci zabrali hojnú časť leta 2024. Po skončení musím súhlasiť s tým, že je to kvalitné, psychologicky prepracované a nadčasové dielo. Ale bezprostredne po prvom prečítaní nemám pocit, že zrovno toto je "tá" kniha s veľkým K, ktorú by som umiestnil na pomyseľný piedestál dokonalosti beletrie nad všetko ostatné. Napriek tomu, že vo mne počas čítania mnohokrát rezonovala a napriek tomu, že kapitola Veľký inkvizítor je skutočne prelomovou "esejou", ktorá si zaslúži prívlastok "dokonalá", zatiaľ nemôžem udeliť absolútne hodnotenie. Úvodná časť knihy totiž na mňa pôsobila trochu vleklým dojmom. Skutočný zlom nastáva až v záverečnej časti prvého zväzku, kedy sa kolotoč udalostí roztočí vraždou a následným súdným konaním s Miťom. Až vtedy sa postavy začínajú dostávať "na hranu" a ja som konečne nadobudol pri čítaní z knihy pocit: "toto je skutočne ono". Samozrejme záblesky pozoruhodného diela boli aj predtým, ale záverečné pasáže prvej časti boli čas, kedy sa záblesky spojili do kontinuálneho prúdu pomyselnej "dokonalosti". Spolier: Kto si vopred niečo o Dostojevskom prečítal, nebude v závere prekvapený, že ako presvedčený veriaci nechal zvíťaziť v pomyselnej konfrontácii životných postojov, ktoré reprezentovali jednotliví bratia (religiózny Aľoša, hedonistický Miťa a racionálny filozofujúci ateista Ivan) práve Aľošu (napriek tomu, že ako Miťa, tak predovšetkým Ivan, sú zaujímavejšie a prepracovanejšie postavy)...

6 04.08.2024

Bukowského prvotina na poli prózy v podobe krátkych poviedok, ktoré na seba prakticky nijakým spôsobom nenadväzujú. Pre tých, ktorí sa už s jeho tvorbou stretli, žiadne veľké prekvapenie, niektoré motívy sa budú dokonca opakovať aj v neskorších ucelenejších dielach. Nájdete tu tak všetko, počnúc uleteným príbehom o okrídlenom hráčovi baseballu cez spomienky na detstvo až po historku o chlapovi, ktorý sa obšťastňuje vázou s vajcami a pomletou sviečkovou. Príjemným prekvapením bolo reflektovanie udalostí pražskej jary v jednej z úvodných poviedok:

"jsou to prastarý lidský krysy, který nás drží tam, kde jsme - jako třeba Dubček, kterej se z Ruska vrátil jako poloviční muž, vyděšenej z psychický smrti. člověk už by se měl konečne naučit, že je lepší nechat si upižlat koule a umřít, než se snažit za každou cenu přežít... jestli se chcete něco naučit, nečtěte Marxe. hodně suchá sračka. studujte prosím ducha. Marx jsou akorát tanky valící se Prahou. na tohle jim neskočte."

Pobavilo, aj keď mňa osobne omnoho viac bavili neskoršie diela ako Pošta, Šunkový nárez, Faktótum či Brak, kde už bol Bukowski o poznanie viac "rozpísaný"...

06.09.2023

(SPOILER) "Rozum je prvou obeťou silného citu." Druhá časť po prečítaní zanecháva silné, no zvláštne dojmy. Pokračovanie je úplne odlišným dielom ako úvod. Kratšie, ale komplikovanejšie. Mysterióznejšie, no emotívnejšie. Dej sa hneď v úvode posunul o 12 rokov. Paul medzitým dobyl vesmír, stal sa jeho zvrchovaným vládcom a bohom v jednej osobe. Napriek tomu nenachádza pokoj, ani šťastie. Tentokrát bojuje viac so sebou, svojími víziami a dôsledkami vlastných úspechov. Jeho nepriatelia už nestoja na čele armád, ale útočia z týla. Postáv je omnoho menej a niektoré dobre známe z minulej časti (Jessica, Gurney Halleck) nedostali prakticky žiaden priestor. Pozornosť je sústredená na relatívne úzky okruh postáv, napriek tomu je Spasiteľ duny pomerne komplikovaným čítaním. Viac sa totiž intriguje a väčší dôraz sa kladie aj na vízie Paula a Alie. Nemožno však nepochváliť záver, ktorý je o ešte poznanie dramatickejší a emotívnejší ako v jednotke. Paulov trpký koniec a dobrovoľné odovzdanie sa Dune vo mne zanechalo rozporuplný pocit, či sa predsalen Frank Herbert trochu neunáhlil. To však budem môcť zodpovedať až na základe pokračovaní. Nateraz platí, že aj po druhej časti je Duna skvelým a osobitým dielom. Len sa treba pripraviť na to, že Spasiteľ duny pôsobí omnoho autonómnejšie ako tomu tradične pri pokračovaniach knižných sérií býva.

3 12.07.2023