Fantasysvet
komentáře u knih

Silné stránky, ktorými sa Nimona môže pochváliť, sa neukrývajú iba v reklame. Grafický román dostal pútavý dizajn, ktorý nesklame ani potom, keď sa kniha otvorí. Príjemné zemité farby, chlad sálajúci z takmer každého panelu či autorkina hra s rozmiestnením technického scenára na celej ploche tak, aby každá jedna kapitola zohrala v príbehu svoju úlohu a neostala niekde len tak visieť, vám otvárajú bránu do sveta, v ktorom zlí hrdinovia majú šľachetné úmysly a tí dobrí si zase, naopak, volia cestu menšieho zla. Všetko navôkol vás pôsobí príjemne rustikálne. Kontrast navodia až samotné postavy a ich osudy, ktoré neraz menia naoko serióznu hru o nadvládu fiktívnej krajiny, v ktorej sa príbeh Nimony, malej, hyperaktívnej a vždy dobre naladenej tvaromeničky, odohráva.
Noelle Stevensonová vložila do svojej komiksovej prvotiny poriadny kus seba samej. Vyhrala sa s vnútornou kompozíciou svojho diela do detailu, čím každému komiksovému fanúšikovi vyčarovala úsmev na tvári. Nechala sa inšpirovať novinkami v komiksovej tvorbe a dovolila panelom, obrázkovým poliam, ilustráciám a v neposlednom rade aj samotnými rozprávačom obohatiť príbeh o moderný vzhľad. Teraz by sa dalo vlastne napísať, že Nimona patrí k unikátnym knižným počinom, ktoré by žiadny čitateľ nemal tento rok prehliadnuť. Ibaže...


Má pri šiestom zväzku stále zmysel spomínať prekrásne detailnú kresbu? Asi už ani nie. Aj keď, takýto detail vie stále milo prekvapiť. Niekedy sa totiž stáva, že viacdielnym sériám uberá na kráse práve ilustrácia. Tu je ale kresba stále veľmi pekne spracovaná a každá ďalšia obálka je vždy úchvatnejšia. A autorka k tomu všetkému vie aj dobre štylizovať svoje postavy, ktoré jednoducho nedokážu pôsobiť nudne. Práve naopak, každá má niečo do seba, vďaka čomu si ich zapamätáte. Preto nie je mätúce, keď postavy postupne pribúdajú - či už sú to ľudia alebo víly. U víl je to ešte pomerne jednoduché, majú nejaké tie nadprirodzené črty, ale dobre nakresliť obyčajného človeka, aby nepôsobil ako zemiak v kope ďalších zemiakov, je clekom oriešok. Často práve na tom padá výborný dej, keď čitateľ musí rozmýšlať, kto to vlastne je a kam osobu priradiť.
Postáv nám pribudlo, príbehovo ale stále veľmi nenapredujeme. Je jasné, že čas plynie, veď sme prešli už niekoľkými ročnými obdobiami. Pomaly sa začínajú kryštalizovať úklady určitých osôb, a dostávame prvú nápovedu, s kým sa Čise ešte v budúcnosti môže stretnúť, a zrejme nie v úplne dobrom slova zmysle. Je naozaj cítiť, že sa pomaly bude niečo veľké chystať. Preto je dobré, že prvých šesť kníh je skôr dejovo pomalších, opisnejších, vnímavejších či hĺbavejších. Môže za to aj Koré Jamazaki, ktorá nám svoj príbeh servíruje dôkladne, premyslene s otvorenými zadnými dvierkami pre poriadny character development, na ktorý by neskôr zrejme nebol čas.


Román začína ťažkopádne, rozjazd je pomalý, a to môže odradiť prvých čitateľov. Hneď na začiatku sa hlavne zoznamujete s prostredím a aj dôvodmi, prečo Monika zmenila bydlisko. Vtedy som si povedala, že Raskovice by sa mohli premenovať na Vráskovice – na čele sa vám naozaj objavia vrásky. Namiesto hororu sa dostaví denná depresia. Rodinné nešťastia, drby, pouličné bitky mladých chlapcov, snaha bez výsledku, všedné dni bez zážitkov. Ani jedna postava snáď nezažila aspoň malú radosť v živote. Melanchólia na každom rohu. S väčšinou postáv som sa nevedela stotožniť, Monikin priateľ Tomáš mi sprvu bol dokonca nesympatický... Knihu som tak na dva mesiace odložila, kým som sa nezačítala do nej po druhýkrát.
A na ten druhýkrát som si knihu užila podstatne viac. Úvod bol za mnou a postupne som objavovala mozaiku poskladanú z osudov mnohých. A dočítať celý príbeh už bolo otázkou voľného času. Každá postava, s ktorou strávime aspoň nejaký čas, sa nám poodhalí a ukáže nám vnútro. Psychológia je jeden z hlavných nástrojov, ktoré hýbu príbehom, a strach, či už racionálny alebo nie, je mocný čarodej. Petr Švec výborne dávkuje napätie a prebúdza zvedavosť v čitateľovi. Posledných cca 150 strán je ako rozbehnutý vlak a prečítate ich na posedenie.


Prvá časť legiend bola viac-menej tajomná, okázalo expresívna a vážna. Len sem-tam sa stalo, že vybraní umelci vniesli do svojho rozprávania nejaký ten úsmevný šelest, komický prvok alebo jemnú satiru. Knihe to ale neublížilo, práve naopak, svojím tajomným nádychom zaujala čitateľov natoľko, až sa do nej úplne ponorili. Stalo sa, že medzi tými skvostami sa našli stránky, ktoré tak celkom nezapadli do celku, ale podobne, ako to je aj v tomto druhom prípade, i tam stále platí, že každý z nás má rád niečo iné.
Druhá časť legiend je odľahčená. Oveľa intenzívnejšie sa pohráva s rôznymi odtienkami komiky, koncami s morálnymi alebo iba trefnými ponaučeniami, harmonickou dynamikou a ilustráciami, ktoré sú tento raz dominantné a odsúvajú text do úzadia, či ho vôbec neobsahujú. Nakoniec, výber autorov, po ktorom Petersen siahol, hovorí o tom, že legendy s poradovým číslom dva sa budú niesť v duchu „obrázkového umenia“ a čitateľovej predstavivosti. Čítanie medzi riadkami, aj tými kreslenými, nie je ale touto skutočnosťou sťažené, práve naopak, motivuje k tomu, aby ste v jednotlivých avantúrach stále hľadali všetko to, čo vám po prvý raz uniklo. Táto zábavná činnosť je natoľko očarujúca, až vám príde ľúto, že tých 144 strán ubehlo tak rýchlo.


Šťastie je líška od dvojice autoriek z Litvy prináša deťom a ich „detským“ rodičom ilustrovanú alegóriu na priateľstvo v duchu Malého princa. Celé dojímavé dobrodružstvo sa začína v jednom neveľkom strome a pri chlapcovi, ktorý sa volá Jakub a býva v ňom spolu s rodičmi. Ich zvláštny svet plný farbistých obrazcov, láskavých spoločných chvíľ, zaužívaných rituálov a obľúbených miest, vytvára dokopy obraz úplne bežnej rodiny. Všetky fantastické a neopakovateľné príhody, čo si hlavný hrdina odžije, odľahčujú tému, o ktorej obe autorky otvorene hovoria. Šťastie je líška v sebe ukrýva nespočítateľné množstvo odkazov na každodenné maličkosti, ktoré nám vyčarujú úsmev na tvári a ktoré by sme si mali vážiť aj vtedy, ak je nám nebodaj do plaču. A pretože tieto maličkosti nikdy nezmiznú, aj Jakub sa ich musí naučiť prijať také, aké v skutočnosti naozaj sú.
Aby Líška ruka v ruke so šťastím deti niečomu naučili a aby si títo najmenší čitatelia z knihy aj niečo odniesli, ukrývajú autorky priamočiarosť point do knižnej typografie, ktorá sa citlivo hrá nielen s textom, ale aj obrazom. Pomocou rôznych výtvarných techník, maximálne využívajúc priestor, ktorý im formát knihy ponúka, prebúdzajú predstavivosť detského čitateľa a nútia ho zamýšľať sa nad konkrétnou situáciou, ktorú na dvojstránke vytvorili. Nielen tí najmenší budú hľadať, bádať a objavovať rôzne odtienky šťastia, ktoré do knihy vniesol Jakub a jeho priateľstvo s líškou. Podobne, ako to bolo pri Malom princovi, aj v Jakubovom prípade bude veľmi ťažké skrotiť si líšku a naučiť sa rešpektovať jej nespútanosť, prelietavosť či slobodnú dušu.


Ľuboslav Paľo, ako to už názov knihy našepkáva, vytvoril jednoduchý príbeh o svojom kocúrovi. Viac-menej ide o akúsi ilustrovanú kroniku obyčajného dňa jedného domáceho miláčika. Kniha osloví najmenších čitateľov cez dizajn, knižnú ilustráciu aj rozprávanie. Hoci text ustupuje do úzadia a jednotlivé dobrodružstvá či predstavenie hlavného hrdinu má za úlohu čitateľovi rozpovedať obraz, slová alebo písmená v nej predsa len majú svoje miesto – stávajú sa súčasťou ilustrácie a vhodne dopĺňajú či inak zdobia výjavy, ktorým sa autor po výtvarnej stránke venuje.
Ilustrácie tak spĺňajú úlohu rozprávača, dej prakticky posúvajú dopredu svojou dynamikou, výtvarnou technikou, umeleckým jazykom aj prístupom autora k scenáru. Fantastické javy alebo rozprávajúce zvieratá v nej však nenájdete. Ľuboslav Paľo vytvoril realistickú rozprávkovú knihu, v ktorej sa všetko odvíja od skutočnosti. Príbehy sú zachytené tak, ako si ich sám autor so svojím kocúrom odžil, a aj preto sú príjemne úsmevné a dôverne známe. Kniha o kocúrovi Tamtamovi od Ľuboslava Paľa nie je rozsahom dlhá, ale deti predsa len dokáže niečo dôležité naučiť. Buduje pozitívny vzťah k zvieratám ako takým, pomáha porozumieť zodpovednosti, ktorú na seba preberie každý, kto sa začne starať o zviera, a vysvetľuje, ako taký svet vyzerá z pohľadu mačky, kocúra či iného tvora rôznej veľkosti, tvaru aj váhy, s ktorým sa Tamtam stretáva. A nielen to.


Začiatok je pomalý, nejakú dobu sa ťahá, kým sa všetky postavy lepšie predstavia. Zaostrené je aj na vzťah Ayi a Bayeka, čo dej taktiež o niečo spomaľuje, v tomto prípade je to ale vítane. Ich vzťah je vykreslený na výbornú a miestami sa dá povedať, že je tým hlavným aspektom knihy. Pomalý začiatok a zoznamovanie však spôsobuje aj veľké množstvo rôznych, mimochodom, originálnych postáv a prepínanie medzi Bayekovým pohľadom a nepriateľovým, takže čitateľovi trvá dlhšiu dobu, kým si to v hlave všetko urovná.
Assassin's Creed knihy neboli nikdy nejak komplikované. Zamerané predovšetkým na základňu hráčov vždy išlo o ľahké oddychové čítanie. Dej však nie je predvídateľný, ako to niekedy býva zvykom, dokáže vás udržať v napätí. Záleží však na čitateľovi, ako sa k dielu postaví a čo od neho očakáva. Pre hráčov je to určite dobrá kniha, pre skúsených čitateľov je Pouštní přísaha na tom už o niečo horšie. Absencia zložitejšieho jazyka a všeobecné jednoduché písanie môže miestami navodiť neuspokojivý pocit. Pretože som fanúšička AC série, ale zároveň čítam niekoľko kníh za mesiac, či už pre recenzie alebo len tak, prišla mi Púštna prísaha o trošku slabšia ako iné Bowdenove počiny. Nečítala som ich však úplne všetky, aspoň zatiaľ nie.


Knižná trilógia pre tie deti (vek 8+), ktoré majú radi čaro Dušičiek a nie je im cudzia ani modernejšia verzia osláv všetkých Svätých, nesie prozaický názov Mortina. U nás príbeh o strašidlu, ktoré túži iba potom, aby si našlo priateľov, vyšiel koncom októbra – čiže v najviac idylické obdobie. Vydavateľstvo Egmont (Albatros Media) si uvedenie prvej časti na náš knižný trh naplánovalo výborne. Barbra Cantini iba nedávno informovala svojich čitateľov o tom, že pokračovania (čiže zvyšné dve časti) uzrú svetlo knižného sveta ešte v tomto roku, takže prichádzajúce vianočné sviatky budú veruže bohaté. A vydavateľstvo bude mať aspoň plné ruky práce s ďalšími Barbarinými knihami, ktoré sú hodné vašej pozornosti, spoločnosti či vášho času.
Mortina nie je kniha, ktorá by mala veľký rozmer, nápadne vytŕčala spomedzi bežnej ponuky, alebo bola natoľko hrubá, až by ju bol problém prečítať na jeden šup. Mortina je ideálna. Pohodlne sa zmestí do rúk, je ľahká, pretože nemá viac ako 50 strán, a vhodná aj pre tie deti, ktoré nechcú čítať knihy, pretože je v nich veľa textu. Mortina predstavuje jednu z tých detských kníh, ktoré sa inšpirovali komiksovým médiom a čo-to si z neho vypožičali. Hoci sprievodný text nebude umiestnený v bublinách ani paneloch, zručne bude dopĺňať ilustrácie, ktoré vám zábavným spôsobom vyrozprávajú príhodu, o ktorej ste už určite aspoň raz počuli.


Kapitán Kornélius Báthory je multifunkčná knižná postava. Ako klasický hrdina má svoju minulosť s niekoľkými tajomstvami, ktoré vyplávajú na povrchu v tú najmenej vhodnú chvíľu. Lenže ako správny vojak a otec, ktorý sa konečne odvážil postaviť sa povinnostiam čelom, ostane a odhodlane bojuje za svoj kúsok šťastia, aj keď to znamená prebrodiť sa tými najväčšími “sračkami” Osmanskej ríše. V úlohe sprievodcu vás prevedie najexotickejšími miestami, aké vám Sedmohradsko či Stredomorie v 17. storočí mohli ponúknuť, takže si svoj geografický obzor rozšírite bez toho, aby ste museli siahnuť po menej záživnej literatúre.
Ako nedobrovoľný galejník vám odhalí osud vojenských zajatcov, ktorým bola občas ponúknutá zaujímavá možnosť vykúpenia sa, poodhalí vám zákulisie miestnej politiky a ako správny potulný umelec vám rozpovie tie najmenej uveriteľné miestne historky vychádzajúce zo známych legiend, bájí aj povestí toho či oného kraja. Ak teda hľadáte vhodného spoločníka na dlhé cesty okázalými miestami, kapitán Báthory bude tou najlepšou voľbou, aká sa vám nateraz núka.


Oddov príbeh má 125 strán. Rozsah je ideálny, pretože ponúka Gaimanovi využiť všetky umelecké atribúty rozprávkového žánru, a to od magických čísiel, dobrých a zlých postáv, rôznych hrdinských úloh, cez čarovné predmety, boj dobra so zlom, až po jednotlivé umelecké výrazové prostriedky, ktoré vyzdvihujú pôvab rozprávkového jazyka. Odd spolu s ľadovými obrami je teda plný ideálov. Ale o tom predsa rozprávky sú. Podáva objektívnu realitu ako nadprirodzenú a s naivnou samozrejmosťou, pretože v rozprávkach je naozaj všetko skutočné, inak by im veľké či malé deti nikdy neuverili. Cez svoju fiktívnosť charakterizuje svetonázor spoločnosti, jej vzťah ku skutočnosti a boj za nezávislosť, a to preto, aby mohol detský čitateľ prejsť vnútorným prerodom. Ako inak mu totiž ukázať rôznorodosť okolitého sveta a ľudí v ňom, ak nie cez rozprávkových hrdinov, ktorí rovnako ako on nezapadajú do konkrétnej schémy, a preto sú výnimoční? Neil Gaiman na to prišiel podobne ako mnohí iní autori pred ním. Našiel si spôsob, akým prostredníctvom svojich kníh osloviť čitateľov rôzneho veku, veľkosti, národnosti či náročnosti. Vyšliapal si k nim cestu, nadviazal s nimi intímny vzťah, očaroval ich a, čo je najdôležitejšie, otvoril im brány svojho magického sveta, ktorý sa tak ľahko inde nevidí.


Knihy, ktoré si pre vás táto zaujímavá dvojica ukrajinských umelkýň pripravila, sú tenké a nie veľmi veľké. Upútajú vás ale svojou príťažlivou obálkou a uchvátia podmanivým spracovaním. Obsah i forma sú premyslené a na malom rozsahu dokážu priniesť bohatú škálu informácií. Deti sa hravou formou zoznámia či už s drevinami, ktoré rastú aj u nás (nakoniec, do Ukrajiny je to na skok, no nie?), alebo fantastickými postavami, ktoré ich učia predovšetkým empatii a komunikácii. Pomocou obrazu i textu prežijú neopakovateľný zážitok ma miestach, ktoré sú im blízke, a cez knihy, ktoré skutočne voňajú, šuštia, spievajú a zhmotňujú ich detskú fantáziu do konkrétneho obrazca.
Predkladané informácie sú vyberané citlivo, nezahlcujú detského príjemcu nadbytočnými faktami a snažia sa nielen poučiť, ale aj zabaviť. Zaujímavým a z môjho pohľadu aj veľmi dôležitým prvkom pri prežívaní práve prečítaného textu sú i celostránkové ilustrácie, ktoré vytvorila Oksana Bulaová. Prirodzene dopĺňajú text, kreatívne zapĺňajú plochu, na ktorej sa príbeh rozpovedá a výrazne obohacujú vizuálnu podobu písaného slova, a to či už o rôzne výtvarné techniky, alebo vyobrazenia reálnych „postáv“ s rozprávkovým nádychom. Tie si na jednej strane zachovávajú svoju skutočnú podobu (hruška je naozaj hruškou, vŕba akoby z oka vypadla svojej predlohe, včely budú i naďalej opeľovať kvietky), na druhej strane sú im prisúdené určité ľudské vlastnosti a črty, aby si k nim detský čitateľ vedel poľahky nájsť cestu.


Kateryna Mikhalitsyna je ukrajinská autorka kníh pre deti a mládež, ktorá v roku 2016 naozaj vyčarovala niekoľko literárno-umeleckých kníh pre tých ozaj, ale ozajstne najmenších čitateľov. V spolupráci s poprednou umelkyňou a šperkárkou Oksanou Bulaovou, ktorá sa platonicky zaľúbila do maľovania na sklo, vám predstaví svet plný farieb, príjemných vôní, lahodných chutí i drsných tvarov. Navštíviť túto zázračnú krajinu môžete kedykoľvek, pretože sa nikdy neukrýva. Ako je to možné? Nuž, tento zázračný svet vás obklopuje už od mala. Ak sa teda lepšie prizriete, môžete v ňom objaviť holuby (ktoré sa na seba síce podobajú, ale dva rovnaké medzi nimi nikdy nenájdete), mravce (ktorým sa občas niekam stratí tykadlo či nôžka), lienky (čo majú iný odtieň červenej na svojich krídlach a ani bodky nebudú mať nikdy také isté) alebo motýliky (také rozličné, ale všetky so štyrmi krídelkami, dvomi tykadielkami a šiestimi nožičkami), čiže malé aj veľké tvory, ktoré majú svoj domov, milujúcu rodinu i priateľov. Hoci sú iné ako my, prežívajú aj ony rovnaké úžasné dobrodružstvá, čarovné avantúry či trošku strašidelné príhody.


Príbeh sám o sebe nie je nijak originálny. Ani napísaný nie je brilantne. Cline ešte ako autor trochu tápe, necháva sa ľahko uniesť popkultúrnymi narážkami a nezachraňuje to ani vydarený slovenský preklad.
Možno to ani nie je dôležité, lebo RPO nie je ani tak o príbehu ako o pocite. Alebo skúsenosti. Cline napísal ľúbostné vyznanie starým videohrám a popkultúre osemdesiatych rokov. To je hlavný motív knihy. Je to komunikácia autora s čitateľom o veciach, čo má rád. O vášni. O tom, čo by sme podľa neho mali vidieť, čítať, hrať a počúvať.


Aj keď príbeh začína pochmúrne, z mangy vôbec nesrší depresívna nálada, akoby si na prvý dojem mohol čitateľ myslieť. Smutným častiam sa síce nevyhneme, skľúčene sa však určite po prečítaní mangy cítiť nebudete. Manga má predovšetkým rozprávkový nádych Krásky a zvieraťa. Dej sa odohráva prevažne na anglickom vidieku a jeho atmosféra mi pripomínala niektoré Ghibliovky. Svet sa hemží rôznymi tvormi, ktorých ľudia zvyčajne nevidia – víly, škriatkovia, elfovia, draky a mnohé iné potvorky sú na každom kroku, no nie je to trochu „Totorovské"?


S přáteli, kteří stále nesou atributy zvířat, z nichž byli proměněni, se vydáváme na dobrodružnou pouť, ve které nechybí draci, temný mág, úklady, spiknutí a láska. Těch 223 stran uteče jako voda. Ale příběh je vážně zábavný a mile úsměvný. Mezi hrdiny to správně jiskří a o akci není nouze. Autor nás provede nejednou zajímavou lokací. Takové peklo reálného socializmu je věru lahůdkový příklad.
Obálka podle ilustrace Dana Černého k téhle knížce sedne. O to víc zamrzí, že v ní nejsou žádné, byť černobílé ilustrace. Zkrátka a dobře. Čarodějův odkaz je příjemnou jednohubkou, u které si ostřílený čtenář fantasy zavzpomíná na své čtenářské začátky. A v pravý čas knihu s úsměvem a slovy „Na, přečti si to, bude tě to bavit“ předá knihu své dceři či synovi.


Warren Trinásty osloví širokú paletu čitateľov. Je rozprávkový. Je dobrodružný. Je rodinný. Je spoločenský. Je strašidelný. Je poučný. Je citovo zafarbený. Je jednoducho taký akurát. Dovolí vám snívať i hrať sa a pomocou jednoduchého príbehu, v ktorom dominuje sila priateľstva, pretože tak to v moderných rozprávkach už chodí, z vás urobí aj lepšieho človeka. A urobí to bez toho, aby vám okato kázal, alebo ťahal popod nos rôzne morálne dilemy či medové motúziky. Veď na to, aby ste v sebe našli silu niečo zmeniť, sa vám stačí pozrieť do zrkadla...


Zákony džungle, ktoré vo svojich poviedkach po prvý raz predostrel Rudyard Kipling, ako aj odkaz Jacka Londona, ktorý hovorí o tom, že život človek má zmysel len vtedy, ak musí bojovať o určitý cieľ, sú v próze Pennypackerovej prítomné, viditeľné a majú na čitateľa silný dopad. Lišiak Pax tak trochu tratí na menej cieľavedomých, pragmatických a individuálnych povahokresbách nosných hrdinov, na druhej strane prirodzene vyzdvihuje pomerne silný stret jednotlivca s prírodou a spoločnosťou, ako aj boj o vlastnú existenciu.
Príbeh o lišiakovi a jeho chlapcovi možno vo vás nezanechá takú silnú stopu, akú do vás odtlačili knihy autorov dobrodružných románov predminulého storočia. Z pohľadu konzumenta súčasnej literatúry pre deti a mládež sa táto malá avantúra vymyká spod priemeru a ponúka decentný pohľad na problémy súčasnej spoločnosti, ktorá v konečnom dôsledku sama utvára a formuje medziľudské vzťahy. Ide o citlivú výpoveď dieťaťa, predčasne dospelého mladého muža a jedného lišiaka, ktorý opúšťa bezpečie, aby sa vrátil do lona prírody, teda tam, kam patrí a vždy patriť bude.


Magizoológ Maurice Leonard Orlando Kornelius (M.L.O.K) Scamander vydal svoje memoáre pred 16-timi rokmi. Prvá príručka a vedecká dišputa o výskyte magických zverov bola opatrená predslovom od Albusa Dumbledora a bola určená nielen pre čarodejnícku verejnosť, ale aj muklov, ktorí, bohužiaľ, prišli do styku s fantastickým zverom a nedopadlo to dobre. Toto mimoriadne vydanie ochotne podporila J. K. Rowlingová či vydavateľstvo Ikar, pretože zisk z predaja bol určený pre nadáciu Comic Relief (Pomoc smiechom), ktorej cieľom je získavať finančné prostriedky na projekty podporujúce sociálnu spravodlivosť v boji proti chudobe.
Druhé upravené vydanie je o celých 56 strán hrubšie, o niekoľko centimetrov vyššie a oveľa farebnejšie. Jednotlivé kapitoly, ktoré ostali nepozmenené, dopĺňajú sprievodné ilustrácie Tomislava Tomica, ktorý uchopil ducha knihy pozoruhodne originálne. Vyobrazenia vám pripomínajú staré drevorezy, ktoré sa prvýkrát objavili koncom 14. storočia a ktoré neskôr výrazne rozvinul Albrecht Dürer.
Fantastické zvery a ich výskyt je dobré mať doma, a to či už v podobe učebnice, ktorú ste si mohli obstarať pred takmer dvoma desaťročiami, kedy Harry Potter mal ešte len vstúpiť do Fénixovho rádu, alebo v novej reedícii, ktorá vyšla cez leto pri príležitosti osláv 20. výročia narodenia Chlapca, ktorý prežil. Oba kúsky sú unikátne, fundovaným spôsobom polemizujú o výskyte magických tvorov v našom svete, a ponúkajú oveľa praktickejšie rady ako učebnica Dráčtiny z Dubohlavoskej knižnice neďaleko ostrova Berk.


David Petersen nemusí nikoho presviedčať o tom, že vytvoril komiksové dielo v klasickom fantastickom šate, ktoré vás už prvým obrázkom zavedie do krajiny hodnej Tolkienovho obdivu. Rovnako ako táto ikona fantastickej literatúry aj autor Myšej hliadky vie, že ak chce čitateľa uspokojiť, musí to urobiť zručne. O to ťažšia je to úloha, ak sa siahne po netradičnej forme. David Petersen komiksom žije, a tak má jeho poetiku v malíčku. Neprekvapí vás, ak sa v jeho práci objavia menej typické prvky, ktoré sa s vnútornou štruktúrou jeho diel hrajú do posledného detailu. To, čo pritiahne vašu pozornosť, je autorova nápaditosť v miešaní známych literárnych žánrov, typov rozprávača alebo historických reálií.


... včely má rád aj poľský ilustrátor Piotr Socha. A má ich rád natoľko, až z nich urobil vo svojej knihe hrdinov. Napriek tomu, že sú včely malé, Piotrova kniha má veľké rozmery. Nezmestíte ju do vrecka, nie to ešte do obyčajnej školskej tašky, stále vám bude trošku vytŕčať. Ale to vôbec nevadí, pretože formát, po ktorom Piotr Socha siahol, je taký akurát. Jeho včely majú v prvom rade vzdelávať deti. A nedalo by sa to, ak by ilustrácie boli malé, alebo sa v texte neobjavili. Tak, ako to pri knihách pred deti býva zvykom, aj v tomto prípade zohrávajú obrázky dôležitú úlohu. Svojím unikátnym prevedením, príjemným farebnými tónom a naráciou aktivujú detskú predstavivosť, ktorá všetko, čo sa nachádza na papieri, preberá k životu. A tak sa malí čitatelia môžu vybrať na zaujímavé dobrodružstvo naprieč časom, históriou a vývojom. Všetko sa to, paradoxne, začína a aj bude končiť práve pri včelách.
