Garik komentáře u knih

„Veľkolepá kriminálna dráma s prvkami trileru…“, ako sa píše v anotácii, je veľkolepá akurát tak počtom stránok, ale inak je to (aspoň pre mňa) najslabšia časť – z dnes už naozaj rozsiahlej – ságy o ružomberskej mafii, prostredníctvom ktorej Karika „karikuje“ dianie viditeľné aj zákulisné na Slovensku rokov deväťdesiatych a prvých rokov nového milénia. Napriek tomu stále stojí za prečítanie (starším, aby si pripomenuli a tým mladším, aby pochopili).
Gradácia deja dobrá, tempo – kvôli pohľadu viacerých postáv – kolísavé. Osobne mi najviac vadila dejová linka s Dominikom, kde popisy toho, čo sa odohrávalo v jeho sfetovanom mozgu, dosť brzdili spád deja. A tiež Alexandrovo občasné mystické blúznenie. Na druhej strane psychické procesy, či skôr prepínanie, v hlave Bobovej by boli až humorné, nebyť vedomia toho, že stretnúť takého „mysliteľa“ v reálnom živote je učinená tragédia, ktorá nemusí ostať iba metaforou.
Inak je kniha doplnením skladačky, začínajúcej Čiernou hrou a končiacej Nepriateľom štátu. Som zvedavý, či je to už všetko, alebo autor ešte nájde priestor pre vtesnanie nejakého ďalšieho dielu.

10 07.07.2018

Obsah knihy je varovný, je desivý, depresívny, frustrujúci a až na jej konci sa objaví slabučké a vzdialené svetielko nádeje.
Možno P. J. Buchanan tiež podľahol nejednému ekonomickému mýtu (iba nedávno som dočítal knihu „Ekonomie bez mýtů a iluzí“ od Jana Urbana a tak som teraz múdry) a preto by snáď bolo možné dúfať, že aspoň niektoré jeho (či ním uvádzané) predpovede a analýzy by vôbec nemuseli byť pravdivé, prípadne predpokladané dôsledky starších, nedávnych, súčasných čí blízkych udalostí nebudú ani zďaleka také závažné a drastické, ako to autor predpovedá. Žiaľ, opak je asi pravdou, pretože rovnakým „ekonomickým mýtom“, z akých Buchanan vychádza, zjavne veria aj svetové politické elity. Takže áno, desivé predpovede uvádzané v tejto knihe sa zrejme budú postupne vypĺňať. Ale táto kniha nie je iba o číslach, ekonomike, fertilite, demografii, migrácii, integrácii… Je aj o dejinách, o tom prečo sa deje to, čo sa deje. O všakovakých revolucionároch a ich smrteľne nebezpečných ideológiách.

„Národy prvního světa budou čelit strašlivému dilematu: Za současné porodnosti musí Evropa do roku 2050 vpustit 169 milionů přistěhovalců, pokud si chce svou populaci ve věku od 15 do 64 let udržet na dnešní úrovni. Chce-li si však Evropa udržet svůj současný poměr 4,8 pracujícího (od 15 do 64 let) na každého starého člověka, musí vpustit 1,4 miliardy emigrantů z Afriky a Bízkého východu. Řečeno jinak: buď Evropa zvýší daně a radikálně omezí důchody a zdravotní výhody pro staré lidi, nebo se stane kontinentem třetího světa. Třetí cesta neexistuje.“

„Výsledkem této propagandy elitních politických a ideových institucí zaměřené proti počtu obyvatel bylo, že zde i v zahraničí propukla kontrola počtu obyvatel financovaná z veřejných zdrojů. Poselství si sice vzali k srdci bohatí a střední třída prvního světa, chudí třetího světa, na něž se zaměřovalo, si jej do značné míry nevšímali. Výsledky můžeme spatřit dnes: nedostatek porodů u blahobytných národů a růst dětí v celém třetím světě.“

„Feminismus. Být pro volbu v otázce interrupce je dnes téměř určujícím znakem „moderní ženy“. Pro mnohé feministky znamená fráze „osvobození žen“ osvobození od tradičních a podle nich omezujících a svírajících rolí manželek, matek a pečovatelek o domácnost.“
„Když před druhou světovou válkou Margaret Sangerová, rodná matka organizace Planned Parenthood (Plánované rodičovství) napsala ‚ že „nejmilosrdnější věcí, jakou velká rodina může udělat s jedním ze svých členů v počátečním stadiu, je zabít ho‟, byla radikální socialistkou, jež se ocitala daleko mimo hlavní americký proud. Nepřátelství Sangerové vůči velkým rodinám se však od té doby stalo ústředním rysem nového amerického feminismu, z něhož se v šedesátých a sedmdesátých letech 20. století stal hlavní proud. Dnes se představa, že sňatek je zotročení člověka, stala charakteristickým znakem bojovnic hnutí.“
„Miliony žen však feministická ideologie a její kladení manželství s prostitucí a otroctvím na stejnou úroveň ovlivnila a mnohé přesvědčila, aby odložily manželství a neměly děti. Zůstala-li by ochrana národů evropského původu a západní civilizace, kterou vytvořily, na feministkách, západní člověk by neměl žádnou budoucnost.“

„Západ se možná naučil to, co islám nezná, ale islám si pamatuje to, co Západ zapoměl: ‚Každá vize se musí opírat o víru.‘“

„Britský historik J. E. Fround jednou napsal, že ‚věří-li deset lidí něčemu natolik hluboce, že je ochotno za to položit život, a dvacet lidí věří něčemu natolik hluboce, že je ochotno pro to hlasovat, těchto deset bude určovat zákony těmto dvaceti‘.“

„Revoluce bude koexistovat, dokud nedosáhne hegemonie. Potom bude diktovat.“

„Stejně jako kulturní revoluci trvalo generace, než zvítězila, bude trvat generace, než bude poražena. Velké bitvy nebudou politické, ale mravní, intelektuální a duchovní. Protivníkem totiž není jen jiná strana, ale i jiná víra, jiný způsob hledání Boha a člověka. O výsledku se bude častěji rozhodovat ve školách, médiích a u vyššího soudu než v Kongresu. Cena, o niž se vede boj, jsou duše mládeže. „Pomstíme se ti na tvých dětech,“ chvástal se básník Allen Ginsberg a nevědomky tím opakoval jiného kulturního revolucionáře, Adolfa Hitlera: Jestliže nejdou s námi, nevadí. Získali jsme jejich děti.
K vítězství je totiž třeba mít nejen konzervativního ducha na obranu toho, co je na Americe a Západu dobrého, ale i kontrarevolučního ducha k opětovnému získání ztracené půdy. Z otců-zakladatelů se stali vzbouřenci, aby zachránili svá práva a své právo na život, jaký si přáli. Totéž bychom měli udělat i my.“

Výslednému dojmu napokon nepomohla ani skutočnosť, že H. Sidebottom vie, o čom píše a pozná dané historické reálie, pretože je zároveň historikom so špecializáciou na obdobie, v ktorom sa románová séria „Římský válečník“ odohráva. A i keď ako prvotina to ani zďaleka nebolo najhoršie, predsa si myslím, že to mohlo byť zvládnuté lepšie. Charaktery postáv boli pomerne ploché a ich potenciál ostal nevyužitý. Všetky do jednej mi po celý čas ostávali naprosto ľahostajné. Niektoré dejové línie boli akoby nedotiahnuté – autor ich načal, len aby ich potom na dlhý čas nezmyselne opustil. Za najhorší počin autora však považujem záverečné odhalenie „záhadného“ zradcu a jeho kumpánov. Pravdupovediac, ono sa v tomto smere žiadne veľké prekvapenie nekonalo – to len, že som do poslednej chvíle nechcel uveriť, že by autor (i keď začiatočník) naozaj použil čosi tak stupídne a „prefláknuté“.
Aj cez uvedené výhrady však verím, že úroveň ďalších dielov série by mohla stúpať. No sledovať to už nebudem.

Čo však románu „Požár na východě“ uškodilo najviac, nie je neskúsenosť autora, ale to, ako si s jeho českým vydaním poradilo nakladateľstvo BB art. Moje výčitky smerujú k jazykovej korekcii a k prekladu.
Pre nezmyselné nadužívanie čiarok v priamej reči postáv vznikla naprosto neprirodzená dikcia – akoby dialógy patrili mimozemšťanom.
A potom je tu tá prekladateľská tragédia. Inak sa totiž to, čo postihlo túto knihu, nazvať nedá, pretože frekvencia onoho problematického termínu je mimoriadna. Delostrelectvo? Ale no tak, pán Kovács! To vážne?

9 07.07.2018

Odporúčam. Peter Kreeft vie písať naozaj pútavo. A teraz pár z toho množstva myšlienok, ktoré ma zaujali:

„Pro některé kruhy tohto světa jste přijatelný i tehdy, když máte perverzní sklony, jste pankáč, sadista nebo snob. Svět spolkne cokoli, co se uvaří z jeho hmoty, co vyrostlo na jeho zahrádce. Ale nespolkne nebeskou stravu. Krista a jeho církev vždy vyzvrací jako jeho nepřítele a hrozbu, nebo se pokusí Krista zkrotit, polidštit, interpretovat tak, aby byl společensky přijatelný podle poslední módy, světové módy, aby ho svět dokázal spolknout jako pilulku obalenou cukrem.‟

„Měřítkem věrnosti církve Kristu je její nestravitelnost. Kdyby církev byla přijatelná pro svět, už by to nebyla církev.‟

9 07.07.2018

Celé state takmer nekonečného útrpného úvodu som napokon začal preskakovať. Nemal som už trpezlivosť stále sa ponárať do toho nekončiaceho prúdu sebaoslavných aj sebamrskačských výlevov nahádzaných na papier s maniakálnou svereposťou starej zatrpknutej intelektuálky, ktorá sa sťažuje na všetko možné-nemožné. Keď vymenovala snáď všetkých známych aj menej známych talianskych hrdinných vlastencov 19. a 20. storočia, pričom svoj osud exulanta neustále prirovnávala k ich osudom, to som mal už naozaj dosť.

Fallaciová je, či presnejšie bola, taká typická radikálna (až militantná) intelektuálka – plné ústa lásky k ľudstvu, pričom sa rýchlo ukazuje, že tým vlastne myslí iba jeho malilinkú časť, pretože tú ostatnú, tú ďaleko-ďaleko väčšiu, príšerne nenávidí. Potom sa ešte ukáže, že aj na tej milovanej má vlastne rada hlavne jej kultúru. A naostatok vypláva na povrch, že viac ako na ľudských životoch jej záleží na kultúrnych pamiatkach (resp. na tom, čo ona za ne považuje). Na pomaľovaných plátnach, otesaných šutroch, kusoch šrotu (napr. kovových konštrukciách ani nie storočných mostov)… To všetko je pre ňu zrejme dôležitejšie než duchovné základy našej civilizácie a zjavne dôležitejšie ako nejaké životy (ona sa viac, než všetkých tých chemických, biologických a iných zbraní, bojí o kdejaké pamätníky našej civilizácie; alebo ešte inak – veci samej si cení viac, ako samotného jej tvorcu).
Zatrpknutá, stará a rakovinou postihnutá žena, ktorá v živote nenašla skutočné naplnenie (a na svoje diela preto zhliada ako na svoje deti), ktorá sa bije o svoj život zubami-nechtami. Ktorá sa aj z obáv pred fatwou utiahla do exilu, pretože aj napriek všetkým deklaráciám má o svoj nenaplnený život predsalen strach. Táto žena ale nezaváha, keď môže z pohodlia svojho newyorského bytu donkichotsky, veľkohubo a teatrálne vyhlasovať vojnu celému moslimskému svetu.
Fallaciová bola novinárka, vojnová korešpondentka. Hm… A napriek tomu – nie sú pre ňu dôležité a potrebné nejaké dôkazy (ono vlastne v skutočnosti u týchto povolaní zrejme ani tak nejde o nejakú pravdu, skôr o propagandu, ako to ostatne máme možnosť denno-denne vidieť). Dôležitejšie sú jej dojmy a ciele. Pri presviedčaní čitateľov sú prostriedky vedľajšie. Saddáma Husajna (napr.) obviní z výroby a držania všetkého, na čo si len dokáže spomenúť. Stačia jej k tomu špekulácie politikov (resp. výplody spravodajských služieb ako prostriedky v ich hrách) a novinové titulky.
Text je tiež prostý akýchkoľvek „tvrdých‟ čísiel, miesto toho sa čitateľovi dostáva nepretržitý prúd emotívnych (miestami až hysterických) výlevov plných nenávisti a chorobnej zloby. Okiadza (teraz neriešim, či právom alebo neprávom) kde-koho (pretože ona má s kde-kým nevybavené účty), každých pár strán niekomu „pľuje do tváre“. A všetku, hocakú, nespravodlivosť sveta berie osobne, akoby práve ona bola akýmsi univerzálnym svedomím ľudstva. Akékoľvek utrpenie predošlých generácií vzťahuje aj na seba. Čo je zaujímavé – chyby už nie.
Je to veľmi ťažké a smutné čítanie, táto kniha. Fallaciová akoby sťa sopka chrlila svoj desaťročia zbieraný hnev do výšin a všetkých strán, snažiac sa ním zasiahnuť celý svet. A 11. september 2001 nie je dôvodom, ani akýmsi ventilom – stal sa jej iba krycou zámienkou pre vypľutie všetkého toho jedu.

Viem – omnoho viac sa v tomto komentári zaoberám osobnosťou autorky, než knihou samotnou. Nedá mi inak, pretože toto je jedna z tých kníh, ktoré omnoho viac vypovedajú o svojom autorovi, než o témach, ktorým sa venujú.
„… Konečně proto, že se vždy řídím příkladem svého slavného krajana. Naprostého vyhnance Danta Alighieriho, který říkal: ‚… Nestarej se o ně, jen se podívej a jdi dál.‘ Jsem v tom mnohem důslednější než on: jdu dál, aniž bych se vůbec dívala.
Teď se však chci zabývat jistou výjimkou. Mám na mysli jednu konkrétní cikádu, jejíž jméno, pohlaví a identitu ignoruji a která mne nařkla… Ale ne, vážený pane, paní, nebo něco mezi tím. Nikoli, má vzteklá pijavice, můj ubohý posle chudoby…“

Predsa z tejto knihy možno získať hlbokú (a varovnú!) skúsenosť. Oriana Fallaciová tu totiž na sebe samej , i keď určite nechtiac, demonštruje čitateľovi odstrašujúci príklad toho, čo to s človekom urobí a kam ho to dovedie, keď v sebe necháva celé roky bujnieť zatrpknutosť, nenávisť a hnev. A ktoré k ich rastu kŕmi svojou dušou.

7 07.07.2018

Druhá kniha série Vzostup Mantichory od Davida Webera, Timothyho Zahna a Thomasa Popa. Po nej už nepochybujem, že aj táto dejová a časová línia bude pre mňa rovnako zaujímavá, ako tie z doby Honor Harringtonovej.
Od chvíle, ako som ju vzal do rúk, sadol si a začal čítať, bolo jasné, že mám veľký problém. Bokom šlo všetko – plánované činnosti, akékoľvek povinnosti, fajčiarska náruživosť, potreba spánku, darmo sa žalúdok dožadoval jedla a vyprahnuté hrdlo pitia. Bolo nesmierne ťažké sa zopárkrát odtrhnúť a uspokojiť aspoň niektoré najzákladnejšie potreby mojej telesnej schránky.
Táto kniha rozhodne patrí medzi tie, ktoré nenechávajú priestor pochybnostiam o tvrdení, že čítanie môže byť skutočnou závislosťou.

Dej tejto série sa odohráva niekoľko storočí predtým, než sa vesmír Honor Harringtonovej dočkal samotnej Honor Harringtonovej. Zaujímavá, pútavá a veľmi vydarená retrospektíva.

Zaujalo ma:
„… děti nejenom potřebují mít stanovené meze, ale dokonce po nich touží. Meze jsou uklidňující ohrada proti nebezpečím číhajícím v absolutní svobodě. A současně prědstavují důkaz, že na vás někomu záleží.“

7 07.07.2018

Autor nás vedie k lepšiemu chápaniu toho, ako prežívať našu vieru, prečo je také dôležité jej rozumové poznanie a ako v nej duchovne rásť. Zároveň upozorňuje na mnohé úskalia, s ktorými sa na našej ceste musíme potýkať.
Určené najmä ľuďom, ktorí prežívajú svoj život vo viere sami, mimo spoločenstva, alebo iba v malých charizmatických spoločenstvách a ktorí nerozumejú tomu, prečo by sa mali opierať aj o Cirkev. Brožúrka by mohla byť prínosnou aj pre všetkých tých, ktorí síce túžia po nejakom duchovnom živote, ale majú problém s akceptovaním autority a Desatoro vnímajú iba ako systém príkazov a zákazov; pre všetkých, čo chcú Ježiša, ale odmietajú Krista. Nevynecháva ani veriacich, síce žijúcich v spoločenstve, účastných sviatostí a života farnosti, no vnímajúcich vieru a úkony s ňou spojené formálne.
V neposlednom rade môže jej prečítanie byť k osohu aj skalným ateistom, ktorí dokážu byť tak suverénni vo svojom presvedčení, že oni predsa tomu náboženstvu tak rozumejú a toľko o ňom vedia (veď sa s ním stretli v detstve, súdružka im v škole povedala, na výške ich osvietilo, a dokonca videli Bibliu!) a preto ho chápu ako prostriedok moci, ktorý si vyžaduje zaslepenosť, až tuposť podriadenej masy, a že viera nemôže mať so zdravým rozumom nič spoločné. Je to iba nejakých 40 strán textu a s trochou pokory (problém?) – a s mysľou otvorenou pre pochopenie druhého – sa to dá zvládnuť.

„… Zákon totiž nebol daný preto, aby nás obmedzoval a trápil, ale preto, aby nám ukazoval cestu k Pánovi. Nie je teda cieľom dodržiavať zákon, ale vďaka dodržiavaniu zákona napredovať na ceste spásy. Zákon je totiž prostriedok, nie cieľ.“

7 04.04.2018

„… alebo Dobrodružstvá mladého Ingoldsbyho v boji so strašným Turkom“
Aj takto dajako by bolo možné doplniť názov tejto knihy.
Výčiny mladého Nicholasa Ingoldsbyho učinili z tohto historického románu aleju utrpenia. Mal som čo robiť, aby som si nekmásal vlasy. Šestnásťročný mladík, ešte pred pár týždňami ponevierajúci sa po hnojisku, nevediac, za ktorý koniec uchopiť meč, sa behom niekoľko málo týždňov mení v neuveriteľne výkonnú vražednú mašinu, pričom bratia johaniti môžu len čumieť s ovisnutými sánkami a ticho závidieť. Tak na toto legenda o šľachtickom ľavobočkovi nestačí. To by chcelo skôr pôvod podobnejší tomu Herkulovmu.

8 02.03.2018

Zatiaľčo v predošlých dvoch dieloch bolo možné nájsť (ak čitateľ dokázal odfiltrovať a ignorovať niektoré naprosté úlety, najmä z oblasti konšpiračných teórií) zaujímavé a poučné informácie, postrehy a myšlienky a inšpiráciu k ďalšiemu premýšľaniu o mnohých veciach tohto sveta, tento (v poradí tretí a záverečný) diel bol pre mňa jedným veľkým sklamaním.
Neustále som sa musel pýtať: Komu chce Petr Hájek otvoriť oči? Koho chce presvedčiť o Pravde (či skôr svojej pravde)? Komu je toto dielo vlastne určené?
Inovercom, agnostikom, ateistom, obdivovateľom a zástancom osoby a politiky Václava Havla? Tých nielenže nemá šancu osloviť, lež vyvolá v nich len odpor a pohŕdanie (čomu sa ani nedivím). V žiadnom prípade ich neoslní akýmsi poznaním.
Vari kresťanom? Žeby dokonca konkrétne katolíkom? Kresťan by sa mal usilovať o život v súlade s evanjeliom, život v láske k Bohu a blížnym, život s Kristom a v Kristu. A tento život by mal žiť, akoby každý jeho deň bol jeho posledným. A že v tomto svete pôsobí Zlý? To by mal každý kresťan vedieť. K čomu teda nejaká survivalistická príručka zasievajúca do sŕdc iba chmúry a do hláv chaos, paranoju a depresiu?
Táto kniha Petra Hájka je akoby pre Petra Hájka. Možno osloví ešte pár podobne hodnotovo a psychicky konštituovaných jedincov, ktorí potrebujú dofúknuť svoje ego ďalšou dávkou pýchy na to, ako dokážu prehliadnuť hmlistým závojom konšpirácií mocných až na samu realitu tohto sveta. A to je asi tak všetko.
Z obsahu a posolstva tejto knihy mi ostal predovšetkým trpký pocit, že Petr Hájek čoraz rýchlejšie skĺzava po šikmine pýchy k hlbinám šialenstva.

10 02.03.2018

Spoločnosť bez dejinného ukotvenia a bez mravnej výchovy stráca pevné hodnoty, čoraz rýchlejšie sa prepadá do stavu bezbožnosti, bezzákonnosti, nezmyselnosti a beznádejnosti. Stráca porozumenie zmyslu utrpenia. Čoraz hlbšie sa klania novodobým modlám a jediným zmyslom života sa stáva hľadanie šťastia tu a teraz. Relativizácia pravdy vedúca k despoticky presadzovanej všeobjímajúcej tolerancii má za následok všeobecný úpadok kultúry a morálky.
Tieto skutočnosti osvetlené múdrosťou a proroctvami Biblie, pripomínajúcimi časy minulé a predpovedajúcimi tie dnešné, no ponúkajúcimi aj nádej, predstavuje táto útla misijná brožúrka, ktorej dvadsaťjeden strán textu dáva síce skutočne veľmi málo priestoru pre tému, akou je dejinný, filozofický a kultúrny fenomén zvaný postmoderna, no napriek úspornosti je spôsobilá osloviť čitateľa, ktorý dokáže prejaviť čo len trochu ochoty na chvíľu postáť, rozhliadnuť sa okolo seba a nad všetkým sa zamyslieť.

„… voľnomyšlienkárstvo, milujúce bezbrehú slobodu, ktorá sa chce odpútať od každého záväzku, pritom je zakotvené v egoizme a až príliš hlboko sa zamotalo do seba, do všetkých telesných túžob. Táto pomýlená pravda v praxi naberá totalitné, zotročujúce formy. Boží obraz jednotlivca sa v tejto mylnej sociálnej viere čoraz viac likviduje.“

6 17.02.2018

Autorka sa zaoberá praktickými problémami integrácie imigrantov do nemeckej spoločnosti. Vychádza pritom z vlastných skúseností dcéry gréckych prisťahovalcov, nemeckej občianky a policajtky a tiež zo skúseností svojich kolegov. Kniha je hlavne apelom na nemeckých politikov, ale umožňuje aj čitateľovi nežijúcemu v Nemecku nahliadnuť do súčasnej nemeckej každodennej reality vzťahu najmä moslimských a rómskych imigrantov ku svojej hostiteľskej krajine. Činí tak z pohľadu obyčajného človeka, ktorý sa nezaoberá náboženskými, kultúrnymi a inými rozdielmi na nejakej akademickej úrovni, ale pristupuje k problémom hlavne z profesného (i keď v širšom zábere laického) a čisto pragmatického hľadiska.
Knihu hodnotím ako mierny nadpriemer – je napísaná kostrbatým štýlom a autorka kĺže po povrchu problému bez toho, aby dokázala preniknúť trochu hlbšie a svoje postoje zdôvodniť a obhájiť. Takto zostáva na pozícii človeka, ktorý síce pevne zastáva svoje názory, ale už sa nezaoberá tým, skade sa u neho vzali a prečo je správne si za nimi stáť. Na druhej strane je však jasné, že keby aj autorka bola schopná dať svojej knihe nejakú filozofickú hĺbku a rozhodla by sa tak urobiť, čakala by ju od názorovej opozície nenávistná kampaň nie iba voči jej knihe ale aj osobe.
Každopádne považujem za užitočné si knihu prečítať už len kvôli utvoreniu si lepšieho obrazu o tom, kam až to nemecká spoločnosť so svojou multi-kulti politikou dotiahla.

10 20.01.2018

Mnoho, mnoho rokov táto „zdedená“ kniha čakala v mojej knižnici, než sa mi konečne uráčilo. Ale neľutujem, pretože všetko má svoj čas a nie je vôbec isté (vlastne tomu sám neverím), či by som pred tými rokmi bol schopný pochopiť toto dielo v celej jeho hĺbke.
Stále som doslova fascinovaný tým, akým spôsobom Ján Martiš dokázal opísať mnohé dejinné udalosti prebiehajúce počas Gabrišovho života a dodnes vlastne neviem, či to bola geniálna realizácia autorského zámeru (vzhľadom k cenzúre) alebo čaro nezamýšľaného. Spomínané opisy totiž možno interpretovať dvojakým spôsobom. A to buď doslovne a v intenciách vtedajšieho ideologického výkladu dejín, alebo (pre – najmä už v dnešnej dobe – informovanejšieho čitateľa) presne naopak.
Ostáva s podivom a k ohromnej škode, že toto jedinečné dielo sa dodnes nedočkalo žiadneho ďalšieho vydania (na hanbu našich nakladateľských domov).

12 20.01.2018

Priam famóznym spôsobom do beletristickej podoby pretavené životné osudy Ladislava Gabriša-Škultétyho, rodáka z Mojtína, legendy svojej doby, ktorý bol (a je možno dodnes) považovaný za najstaršieho (či najdlhšie slúžiaceho?) vojaka sveta.
Tento muž – ktorý, kvôli svojej tvrdohlavosti a niekedy až príliš vznetlivej povahe, čakal na svoje prvé povýšenie 23 rokov – bojoval v 22 vojnách a 256 bitkách a odslúžil ako husár v habsbuskej armáde neuveriteľných 80 (podľa niektorých zdrojov 81) rokov.
Keby to bol nie Slovák, ale Angličan, Bernard Cornwell by si nemusel svojho Sharpa vymýšľať.

7 20.01.2018

Rád Špitálnikov so svojimi nepočetnými spojencami stojí proti vojskám možno najmocnejšej ríše vtedajšieho sveta. V tomto boji sa rozhodne o ďalšom osude Európy a európskej civilizácie.
Do tohto historického rámca Tim Willocks brilantným spôsobom zasadil príbeh obchodníka so zbraňami a ópiom Mattiasa Tannhausera, grófky Carly Penautier, jej spoločníčky Amparo, chlapca menom Orlandu a ich nepriateľov. Podarilo sa mu naprosto dokonale vykresliť prostredie, dejinné súvislosti, ale najmä samotných hlavných aktérov, ich vnútorný život, motiváciu, chápanie a prežívanie najrôznejších životných situácií a ťažkostí. Konanie postáv má logiku, v príbehu nie sú žiadne kotrmelce, dej plynie nenásilne. Nič v tomto diele nie je zbytočné alebo samoúčelné, všetko je dokonale vyvážené, každý detail presne vymeraný a precízne umiestnený. Popisy bojov a vojnových útrap sú naturalistické, so všetkým, čo k tomu patrilo. Všetko má svoju dokonale vykreslenú atmosféru a je zobrazené tak vierohodne a bravúrne, až som mal pocit, akoby sa to odohrávalo priamo pred mojím zrakom.
Za všetky tie roky predtým, aj potom, iba veľmi málo kníh vo mne zanechalo tak hlboký dojem. Rozhodne jedno z najlepších beletristických diel aké som doteraz poznal. Je obrovská škoda, že u nás prešlo prakticky bez povšimnutia.

19 05.01.2018

Príbehy šiestich Európaniek, ktoré si vzali egyptského moslima.
Autorka do textu vstupuje iba minimálne, samotné príbehy sú z väčšej časti podané formou monológu hlavných aktérok alebo (v jednom prípade) ich nešťastných príbuzných. Opisy prostredia sú zriedkavé a stručné, stručne ale výstižne sú podané aj charakteristiky postáv, takže rozprávanie je sústredené na udalosti, preto sa kniha číta s ľahkosťou a stránky ubiehajú jedna za druhou neuveriteľnou rýchlosťou.
Piatimi príbehmi sa ako červená niť vinie nešťastie žien, ktoré si kvôli dočasnému poblúzneniu zničili život a čo horšie – zničené či trvalo poznačené sú aj životy ich detí, ktorých otcami sú Egypťania. Jeden príbeh sa vymyká tým, že (už zrelá) žena prišla „iba“ o ilúzie, o nervy, o úspory a možno aj možnosť rozviesť sa.
Zhoda v opise charakteru moslimov samozrejme nie je náhodná a okrem náboženstva hrá rozhodujúcu úlohu výchova mužov typická pre tamojší svet. Keď sa ale chcete dozvedieť viac o islame a islamskej spoločnosti, treba siahnuť po iných knihách. Toto je iba zopár poučných príbehov, pri ktorých sa miestami zastavuje rozum.

16 05.01.2018

S týmto autorovým dielom som sa akosi minul. Niežeby som nechápal, len sa skrátka nemôžem stotožňovať s jeho videním sveta a s hodnotami, aké tu podsúva. Inak, obsah aj dojmy z neho veľmi rýchlo odvial čas. Za to najlepšie na tejto knihe (resp. tomto jej konkrétnom vydaní) považujem jej obálku.

5 05.01.2018

Viera v reinkarnáciu módne napasovaná do kontextu západnej civilizácie je už nie iba mylná, ale je vyslovene zhubná. Západnému človeku (konzumentovi) je podávaná pekne nariedená ako nejaké homeopatikum a zhruba tak aj účinkuje. Umožňuje mu aspoň trochu ukájať jeho bezodnú zvedavosť, môže sa vďaka nej rýpať vo svojom podvedomí, liečiť si všelijaké boliestky a traumičky, ale v podstate ho necháva pasívnym a spokojným. Aby nie – nevychádza to teraz, vyjde to nabudúce. A na všetko to zdokonaľovanie máme nekonečne času. Takto (samozrejme je to len veľmi zjednodušený náčrt) to vidím ja a skrz toto moje presvedčenie sa, prirodzene, pozerám na obsah tejto knihy.
Pri čítaní som pociťoval istý diskomfort, keďže preklad je nie zrovna najlepší a navyše sa v texte príliš často vyskytuje chybná interpunkcia.

V mojej pamäti sa časom akákoľvek stopa po dojmoch (či nejakom obsahu) z tých exkurzií do minulosti stratila. Tá mystika, či čo to malo byť, ma neoslovila, ale ani mi nevadila. Sovietska dejová línia zanechala silný dojem. Síce takmer nič, s čím by som sa nestretol v ruských filmoch, ale z pera majstra to bolo fakt skvelé.

„Abychom přežili a zůstali lidmi,“ dodal před sebe zahleděný Lomonosov. „Uchovali si lidství.“
„To nejde,“ řekl pomalu Levart. „Nelze si uchovat lidství ve válce.“
Válka člověka potřísní krví. Každý, kdo se jí účastní, je jí nakažen a poznamenán. Válka v něm probudí nejhorší instinkty. Surovost a bestialita se pro něj stanou nejen něčím obyčejným a všedním, ale vysloveně banálním. Sám sebe klame ten, kdo věří, že si ve válce uchová svoje lidství, že mezinárodní právo a harmonie ius in bello jsou schopny zastavit nebo aspoň zmírnit chaos války. Lidství ve válce je přelud, fantasmagorie, protože válka a lidství jsou pojmy, které se navzájem vyvracejí.

16 05.01.2018

Knižka je to útla, no na myšlienky neuveriteľne bohatá. Timothy Keller v nej na príklade Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi (či, presnejšie, ako on píše, o dvoch stratených synoch) objasňuje podstatu evanjelia a kresťanstva. Podstatu skrytú aj mnohým kresťanom.

9 05.01.2018