LiliDarknight komentáře u knih

Americký spisovateľ Larry Correia sa predstavil čitateľom v niekoľkých sériách. Či už išlo o humorných Lovcov monster, noirové Grimnoirské kroniky alebo epickú Ságu zapomenutého válečníka, dokazoval jedno – že mu sedí akcia. Najlepšie v podobe prestreliek, ale cudzie mu nie sú ani šermiarske súboje. Jeho knihy tak majú nielen šmrnc, ale aj švih. V prípade poviedkovej tvorby tiež ukazuje, že vie umne prezliekať kabáty. Navyše v štrnástich príbehoch má na to viac ako dosť priestoru.

Zbierka je zostavená väčšinou z už vydaných kúskov. Tie boli publikované v iných poviedkových výberoch alebo online. Tri z nich vychádzajú v tlačenej podobe prvýkrát. Okrem toho autor v knihe ponúka tematickú i žánrovú rozmanitosť. Na čas sa pristaví pri svete lovcov monštier. Prezentuje ich šialene akčnú tvár, ale aj dávne začiatky. Vtedy, keď sa pravidlo „skrátka do toho páľte“ ešte len začínalo formovať.

Correia tiež zablúdi do noirovej alternatívnej histórie a zaklope na dvere detektívovi Jakeovi Sullivanovi. Predstaví vojenské operácie zo svojho ďalšieho sveta, doteraz nášmu čitateľovi neznámemu. Takisto ale rozširuje rôzne herné univerzá. Od urban fantasy prechádza k noirovej detektívke, aby sa cez military fantasy dostal až k lovecraftovskému sci-fi hororu. Často a rád tiež mení aj atmosféru a emóciu, ktorú prenáša na čitateľa. Najčastejšie šteklí bránicu, no cudzie mu nie sú ani filozofické úvahy, morálne presahy alebo posolstvá.

Z krátkych epík ťaží maximum. Či už ide o tie najkratšie texty, alebo rozsahovo dlhšie, má všetko pevne v rukách. Dokáže si udržať pozornosť. Navyše pridáva aj úvody. V tých vysvetľuje, za akých okolností dané príbehy vznikli. Niekde uvedie len poznámku o pôvodnom vydaní textu. Inde pripojí aj zábavnú historku. Dokonca upozorňuje aj na prípadné spoilery. Toto všetko prispieva k prehĺbeniu čitateľského zážitku.

V poviedkovej zbierke Lovecká sezona Larry Correia ukazuje svoju žánrovú všestrannosť. Plynulo prechádza cez fantastiku a sci-fi. Vystavuje na obdiv svoje silné stránky a javí sa ako niekto, kto sa nezľakne žiadnej výzvy. Fanúšikovia jeho tvorby budú knihu vnímať ako dezert. Tí, ktorí sa ešte len rozhodujú, či mu dajú šancu, v nej môžu nájsť ochutnávku.

1 13.02.2023

(SPOILER) Luanne G Smith stvorila čarovný svet. Má podobu francúzskych viníc minulých storočí, ale zároveň v sebe ukrýva niečo magické. Nielen pre prítomnosť čarodejníc a ich schopností. Hoci aj to k tomu jednoznačne prispieva. Ide o samotnú atmosféru. Hutnú, no zároveň krásnu a upokojujúcu. Život tu má svoj vlastný pomalý rytmus, na všetko je čas a ľudia tu skrátka žijú inak ako v meste. Čo je vynikajúce pozadie pre akúkoľvek romantiku.

Príbeh teda doslova dýcha týmto čarom. No podobne príjemné sú aj postavy. Hlavná hrdinka Elena sa po dlhých siedmich rokoch vracia do vinice Château Renard. Tam vyrástla a mala po svojej vychovávateľke prevziať vedenie a pokračovať v tradícii. Lenže potom ju niekto preklial a znej sa stala ropucha poskakujúca kdesi v močiari. Elena je prototypom ukrivdenej romantickej hrdinky, s ktorou čitateľ ihneď súcití a drží jej palce. Nakoľko je vytrvalá a odvážna, ale takisto aspoň trošku pomstychtivá, ale kto by sa nechcel „odvďačiť“ za premenu na ropuchu.

Elena je teda osoba podliehajúca citom. Je preto takmer až logické, že jej náprotivkom sa stal triezvo uvažujúci sveták a mešťan Jean-Paul Martel. Zapálený vinár, ktorý verí vo vedu a logiku, takže sa opiera výhradne rozum. Neverí v mágiu, pretože sa jej nemôže dotknúť. Od prvej strany je jasné, že práve medzi nimi preskočí iskra a tá je ozaj horúca. Jean-Paul vďaka nej skončí vyslovene na zadku, v dôsledku čoho musí prehodnocovať všetko, čomu doteraz veril.

Tento základ predurčuje knihe skôr oddychový ráz. Autorka však z toho ťaží maximum. Zameriava sa hlavne na postavy a na ich osobnostný rast. Na zmeny v ich odhodlaní a názoroch a na schopnosť prispôsobovať sa novým okolnostiam. Dej samotný však má tiež čo ponúknuť. Lebo na pozadí vzťahov sa odohráva čosi zlovestné. Miznú domáci miláčikovia, neskôr ich ľudia nachádzajú bez krvi či dokonca bez hláv. No a potom sa nájde aj ľudská mŕtvola.

Táto zápletka je ladená len mierne detektívne. Vnímavý čitateľ bude schopný už na začiatku uhádnuť, čo sa asi deje, hoci dôvod toho všetkého je o niečo záhadnejší. Ide teda o kombináciu prekvapení a ľahko predvídateľných odhalení, ktoré sa výborne dopĺňajú. Navyše samotná motivácia toho všetkého ostáva tajomstvom asi najdlhšie.

Čitateľ sa teda má čím zabávať. Po pomalom úvode, v ktorom prichádza zoznámenie s prostredím i postavami, sa všetko dá do pohybu. Dokonca sa objaví aj niekoľko vyslovene akčných sekvencií. Búrlivé emócie striedajú chvíle premýšľania. Budujú sa vzťahy, napätie a dokonca sa ukazuje, že mágia v tomto svete má šmrnc. Takže akokoľvek tuctovo môže kniha pôsobiť na prvý pohľad, v skutočnosti má čo ponúknuť.

Kniha Víno a čary ponúka čitateľovi čarovnú atmosféru malej francúzskej vinice. Postavy sú možno trochu šablónovité, ale autorke sa darí do textu prepašovať šmrnc iným spôsobom. Minimálne špecializovanými čarodejnicami, nielen vínnymi, ale napríklad aj pivnými. Dej je aj napriek tejto snahe pomerne ľahko predvídateľný. Hoci sa objaví aspoň pár prekvapení. Výsledkom je teda skôr príjemná oddychovka, ktorá zároveň slúži ako úvod k ďalším udalostiam.

1 10.02.2023

Kniha začína tým, že staršia Abby spomína na udalosti z konca osemdesiatych rokov. Autor do textu zapracoval mnohé odkazy na danú dobu, najčastejšie k tomu využíva hudbu. Názov každej kapitoly napríklad tvorí nejaká známa pieseň. Rozprávanie sa odohráva v rozpätí niekoľkých rokov. Čitateľ má teda možnosť spoznať Abby a Gretchen pomerne dôverne, nakoľko sleduje, ako spolu rastú a ich priateľstvo je čoraz silnejšie.

Z pohľadu vysvetlenia vzťahov a celkovej motivácie ide o výživný zážitok. Ale z pohľadu dynamiky ide o pomalšiu časť, ktorá minimálne v niekoľkých momentoch pôsobí už trochu zbytočne uťahane. Navyše ako úvod hororového príbehu nevyznieva úplne presvedčivo. Okamihy medzi Abby a Gretchen sú skôr detsky dramatické a melodramatické, s posadnutím veľmi nesúvisia. (Hoci niektoré okamihy sú už na hrane zdravých vzťahov a zaváňajú trochu iným druhom posadnutosti.)

Keď sa príbeh konečne preklopí do tej drastickejšej časti, je to akési nenápadné. Pôsobí to ako klasický klišé okamih, keď vonku vládne tma, jedna z priateliek sa stratí, tá druhá ju hľadá. Pritom zazrie niečo znepokojivé, osobu alebo budovu, ktoré tam nemajú čo robiť. K dokonalosti chýba už len dramatická hudba. Pritom ten zlomový okamih v ich životoch je možno až príliš nenápadný na to, aký vplyv má na ich neskoršie fungovanie.

Po tomto okamihu však príbeh naberá na obrátkach. Nie je desivý, ale skôr fascinujúci po psychologickej stránke. Autorovi sa podarilo výborne preniknúť do hlavy nielen Abby, ktorá sa trápi pre Gretchen. V tomto smere je rozprávanie občas až vyslovene srdcervúce. To nepochopenie okolia, obviňovanie, že si Abby niečo vymýšľa, že je to jej chyba. No a potom je tu Gretchen a zmeny v jej správaní, ktoré sú vyslovene priepastné.

Od skratov plynulo prechádza k manipulácii. A neskôr sa objavuje aj niekoľko nechutností. Navyše od tohto bodu, keď sa Gretchen zmení, je citeľná aj gradácia napätia, ktoré nakoniec vyvrcholí v trochu klišé závere. Dej však nekončí samotným exorcizmom, ale Hendrix sa zaoberá aj dôsledkami – hlavne na vzťah Abby a Gretchen. Vďaka tomuto realistickému pohľadu si vyslúžil nejeden plusový bod.

Kniha funguje ako realistická sonda do priateľstva, ktoré prechádza rôznymi štádiami a skúškami. Viac ako o klasický horor o posadnutí ide teda skôr o psychologický triler s niekoľkými hororovými prvkami. Navyše výborný triler. Ten „zabíjajú“ len niektoré zbytočne rozvláčne scény.

1 31.01.2023

Kristína Mišovičová rozpovedala vskutku dobrodružný príbeh. Na jednej strane láka čitateľa známosťou ústredného motívu. Nathaniel je ekvivalentom vyvoleného. Osud mu predurčil, že má zohrať kľúčovú úlohu v boji proti tajomnému Zlu. Chlapec je sirota, navyše obdarovaná obrovskou mocou a mnohými nadaniami. Opatrovníka mu navyše robí Bartolomej – posledný hraničiar na celom svete.

Vďaka tomu dej získava istú tragickosť. Zároveň pôsobí ako niečo, čo sme už neraz čítali. K tomu prispievajú aj iné námety a postavy. Spomínajú sa druidi, zaklínači, čarodejnice aj draci a mnohé iné stvorenia. Môže sa zdať, že na túto pomerne krátku knihu je to vlastne až príliš. Koncepty sa však dobre dopĺňajú. Občas síce pôsobia, akoby ich autorka ťahala z klobúka ako akýchsi králikov, ale ťaží z nich maximum.

Dokazuje, že je skúsenou rozprávačkou a všetko vysvetľuje. Niekedy prostredníctvom priamej reči, inokedy cez myšlienky a spomienky. Čiastočne aj cez činy svojich hrdinov. Vďaka tomu do seba jednotlivé prvky zapadajú ako kúsky skladačky. Dopĺňajú sa a tvoria zaujímavé pozadie, ktoré by v inej knihe možno pôsobilo výstredne. Sem sa však výborne hodí a podporuje čarovnú atmosféru.

Obdobnú pozornosť autorka venuje aj postavám. Rozoberá ich pocity, opisuje motiváciu a dopriava im priestor. Miestami doslova vystupujú zo stránok a čitateľ má možnosť vžiť sa do nich. Tempo rozprávania je kvôli tomu hlavne zo začiatku pomalšie. Postupne však zrýchľuje. Úmerne tomu sa stupňuje aj napätie, aby v závere vybuchlo do ohňostroja.

Mišovičová buduje nielen príbeh, ale hlavne prostredie. To pôsobí ako vystrihnuté z obľúbených fantazijných svetov. No skrýva v sebe občas až prekvapivú realitu, zosobnenú napríklad v opise boja s cholerou. Vo všeobecnosti má však dej skôr naivnejší ráz známy z rozprávok. Je to spôsobené aj tým, že hlavný hrdina nazerá na svet ešte stále detskými očami. Zároveň naňho čaká nejedno nebezpečenstvo, mnoho dobrodružstiev, ale aj ťažké rozhodovanie a ponaučenia.

Čitateľ sa preto nemá čas nudiť. Rozprávanie ho doslova vtiahne a na chvíľu sa ocitá v magickom svete. Tu sleduje veľkolepý boj dobra so zlom. Zážitok umocňujú aj jednoduché, no zároveň krásne ilustrácie. Dojem kazia len občasné moderné slová typu časopriestor a tiež vysvetlenia, ktoré pripomínajú citáty z príručiek. Okrem toho však kniha predstavuje milú rozprávku, ktorá poteší nielen deti.

V knihe Nathaniel – posledný potomok druidov rozvíja Mišovičová obľúbený námet o vyvolenom. Okrem toho pridáva aj iné známe prvky. Všetko však navzájom prepletá, až vznikol dobrodružný príbeh o zaujímavých hrdinoch, odohrávajúci sa vo svete, kde je mágia skutočná a dobro neustále bojuje so zlom.

1 14.01.2023

Krásne čítanie. Vo svojej podstate výborne oddychovo romantické, ale pritom s výraznými presahmi. Baví ma, že sa autorka nebojí písať o témach, o ktorých sa často mlčí. A navyše tak, aby to bolo realistické a citlivé zároveň.

1 08.01.2023

3,5*

Zuzana Kuglerová sa nesnažila spísať kroniku alebo encyklopédiu. Miesto toho zobrala čriepky niektorých mýtov a prerozprávala ich. V prvej časti knihy sa vďaka tomu predstavili podaktoré božstvá. Nielen Dagda a jeho brat, ale napríklad aj Lugg, Ballor alebo Ceridwen. Rozprávania na seba do určitej miery nadväzujú. Okrem toho sú ich prostredníctvom vysvetlené známe aj neznáme udalosti. Iné dokonca navodzujú zdanie, že už ich čitateľ kdesi v trošku odlišnej podobe videl.

Tieto povesti dokážu veľmi rýchlo vtiahnuť a zaujať, a to aj napriek tomu, že nie sú veľmi úsmevné. Sú prevažne plné krvi a úkladov, znásilnení, incestov a ďalších iných hrôz. Avšak občas zaujmú aj súcitom alebo láskou. V ďalšej sekcii sa k bohom pridávajú aj iné tvory. Tie nezriedka dokážu len vlastnou silou zvrátiť osud celého sveta. V tomto prípade ide o väčšinou menej frekventované stvorenia. Napríklad taký obor Yspaden, ktorý niečo hovorí skôr fanúšikom Zaklínača. Eogabul či Brian sú dokonca známi ešte o čosi menej.

Nasledujúce dve časti knihy už pôsobia encyklopedickejšie. Ponúkajú heslovitý prehľad panteónu a bytostí. V oboch prípadoch ide o výber tých populárnejších. Pritom do tej štvrtej sa medzi domnelé príšery prepašovali aj označenia pre kultúrne reálie. Tie sú napriek trošku nešťastnému zaradeniu vítané – keďže sa spomínajú v povestiach. Ich význam síce nakoniec vyplynie z textu, ale možnosť ich overenia čitateľ uvíta.

Posledné dve kapitoly sú už o niečo menej jednoznačné. Tá piata sa pýši názvom Kalendár, no čitateľovi dopraje viac. Začína opisom významných keltských sviatkov. Tiež naznačí niektoré zvyky. Neskôr plynulo prechádza k liečiteľstvu a stravovaniu Keltov. Oboje síce súvisí s ročnými obdobiami alebo špecifickými dňami v mesiaci, ale skôr povrchne. Záverečná sekcia potom pôsobí len ako doslov svojho druhu. Zamyslenie i konštatovanie o tom, ako Kelti, podobne ako mnohí iní, doplatili na rozmach kresťanstva.

Kniha je pomerne stručná a predkladá mnohé podnety na zamyslenie alebo ďalšie skúmanie. Je napísaná príjemným štýlom a miestami ponúka krásny ľubozvučný jazyk. Vo svojej podstate je však len úvodom do tematiky. Pripomína otvorené dvere pre niekoho, kto sa o mýty a povesti práve začal zaujímať. Zážitok z čítania kazí ojedinelý štylistický alebo gramatický prešľap, prípadne fakt, že sa medzi stromy vplyvom nesprávneho prekladu dostal žeriav, popol alebo vápno. Tým zvedavejším bude možno chýbať aj zoznam zdrojovej literatúry.

Veľká kniha keltských povestí núka zaujímavý zážitok. Nielen grafický, vďaka výrazným ilustráciám, ale pozýva aj nakuknúť do starej kultúry. Tí zbehlejší v tematike v knihe však veľa nového nenájdu. Tí, ktorí hľadajú pomyslený odrazový mostík, by ho mohli nájsť práve tu.

1 09.12.2022

Holly Black už dokázala, že sa nebojí naplno ponoriť do morálnej sivosti svojich príbehov. Táto kniha teda nie je výnimkou a prejavuje sa to na prostredí, ale hlavne na postavách. Charlie je prototypom hrdinky, ktorá nie je dokonalá. Vlastne samu seba označuje za skazenú a verí, že na svete nejestvuje zlé rozhodnutie, ktoré by nebola ochotná urobiť. Hlavne ak by vďaka tomu niečo získala.

Nie je teda len morálne sivou oportunistkou, ale navyše aj sebakritickou ľudskou bytosťou, ktorá sa sama na seba dokáže pozrieť do zrkadla s otvorenými očami. A väčšinou sa zdá, že pred čitateľmi vlastne ani nič neskrýva. Lenže Charlie je nielen podvodníčka, je to aj skúsená klamárka, a čoskoro sa začne prejavovať rozpor medzi tým, čo hovorí a čo robí.

V tomto sa veľmi podobná Jude z Krutého princa, avšak s jedným rozdielom. Charlie je vo svojej úlohe uveriteľnejšia. Možno aj vďaka tomu, že neskrýva svoje slabosti. O ostatných postavách sa však čitateľ dozvedá už menej. Spoznáva ich cez Charliine oči, takže výsledný obraz je minimálne trošku skreslený. Sú však z podobného súdka ako Charlie. Oportunisti ochotní urobiť čokoľvek. Niektorí dokonca aj zabíjajú.

Po dejovej stránke má kniha takisto čo ponúknuť. Samotný úvod je však pomerne pomalý, nakoľko autorka prvých niekoľko kapitol strávila vysvetľovaním toho, ako funguje tieňová mágia. Tí menej trpezliví to kvôli tomu s čítaním budú chcieť vzdať. Black preto čoskoro začala hromadiť mŕtvoly a nezodpovedané otázky.

Samotné pátranie po páchateľovi je však skôr okrajové a postavy nemajú v pláne hľadať spravodlivosť. Charlie sa do toho všetkého zamotá skôr pre vidinu toho, čo by jej to mohlo priniesť. Vďaka tomu má kniha temnejšiu atmosféru a čoskoro začne byť jasné, že toto nie je urban fantasy. Lebo čitateľ síce sleduje akési spolunažívanie magickej a nemagickej komunity. Lenže vďaka tým všadeprítomným gangstrom a akejsi tieňovej mafie z toho vznikla skôr noirová záležitosť.

Tieto všetky prvky z knihy robia pomerne špecifické čítanie. Nejde o boj za spravodlivosť a vraha nikto nehľadá preto, aby ho potrestal. Toto je príbeh o prežití. O tom, čo sme ochotní urobiť tvárou tvár tým najmocnejším z mocných. Okrajovo ide aj o pomstu a napĺňanie sebeckých túžob. Takže autorka skôr písala o hnuse spoločnosti. A písala o tom dobre. No nie pre každého.

Kniha noci nie je detektívne ladenou fantasy, v ktorej tí dobrí zachraňujú svet. Miesto toho ide o noirovú záležitosť, v ktorej čitateľ nájde gangstrov, podvodníkov, zlodejov a dokonca aj akúsi obdobu mafie. V tomto svete všetkým ide o dosahovanie svojich vlastných cieľov. Hlavná hrdinka Charlie nie je výnimkou. Všetko je morálne sivé. Vrátane samotnej zápletky, ktorá je budovaná postupne a dokonca dokáže prekvapiť, akým smerom sa uberá. Avšak vďaka tomu všetkému je kniha dosť špecifická. Poteší hlavne tých, ktorí vyhľadávajú podobne temné príbehy a nevadí im čítať o postavách, ktoré by sa v iných knihách dali považovať skôr za zloduchov.

1 28.11.2022

Fantastika je plná všakovakých experimentov. Navyše s rôznou mierou úspešnosti. Napísať zmysluplný príbeh, v ktorom by všetky slová začínali jedným písmenom, je pomerne ambiciózne. V prípade tejto zbierky plán do veľkej miery prináša zaslúžené ovocie. Adrián Berecz sa svojej úlohy zhostil bezpochyby zodpovedne a príprave venoval veľa času.

Slovenčina síce ponúka rozsiahlu slovnú zásobu, ktorej veľká časť je zapísaná v slovníkoch. Je teda potrebné nielen čítať, ale aj aktívne vyhľadávať. To všetko popri písaní textu, ktorý by mal hlavu a pätu. Jednotlivé poviedky majú svoje úvody a závery a ich dej zväčša dáva zmysel. Občas je však potrebná aj istá miera domýšľania.

Niekedy je prítomná aj ústredná myšlienka, inokedy posolstvo. Chvíľami ani jedno z toho. Čitateľovi teda poviedky ponúkajú širokú škálu zážitkov. Väčšinou sú špecificky humorné, čo je v texte, kde je forma nadradená všetkému ostatnému, vlastne očakávané. Sem-tam sa objaví napätie, bojové scény, mágia, dokonca aj temnota. Slušivé ilustrácie sú takisto plusom. V tomto smere kniha poľahky spĺňa svoj účel. Zážitok z čítania je však niečo úplne iné.

Zámerom autora je pravdepodobne pobaviť a predviesť ľubozvučnosť slovenského jazyka. To druhé je prítomné v každej vete. To prvé miestami. Zásadným problémom textov je ich samotná zložitosť. Lebo to, čo je komplikované napísať, sa rovnako ťažko aj číta. Na jednej strane teda čitateľ obdivuje slovnú zásobu, na tej druhej sa občas stráca v tom, čo vlastne číta. Významy niektorých slov sú menej rozhľadeným čitateľom nejasné. Do takej miery, že je chvíľami nutné nahliadnuť do slovníka.

Čitateľova schopnosť vnímať takisto kolíše. Mozog sa totiž rád hrá. Ak sa niečo začína aj končí tým istým písmenom, je náročné to vnímať. Z toho istého dôvodu je zdĺhavé aj hľadanie preklepov. Tiež netreba zabúdať na autorove slovné hračky. V jednej poviedke sa napríklad vyskytujú postavy pomenované Pravomír, Pravogrín zvaný Pradedo, Pravokop, Pravónius a Pravofil. Je skutočne ťažké si to nielen zapamätať, ale aj určiť, o kom presne je reč. Hlavne ak každý z nich dostáva rôzne prívlastky.

Obdobnými hračkami sú aj slová ako pohrômä, Dúbrävô, Mľaskavä alebo ôkultizmus. Tie sú efektné doslova len na pohľad. Potom však prichádza otázka, ako ich vlastne čítať. Kým sa k tomu čitateľ dopátra, aj zabudne, o čom je poviedka. Najväčšou výzvou sú však dlhé súvetia a ešte dlhšie odseky. Existuje dôvod, prečo je text typu Hoří hospoda populárny. Čiastočne je za to zodpovedná dramatizácia pána Redla. Z veľkej časti je to možné pripísať úsečnosti daného textu. Krátke vety udržiavajú pozornosť. V tejto zbierke sa ale nezriedka stane, že kým príde posledné slovo vety, čitateľ zabudne na to prvé. Takže musí byť neustále v strehu, a to je únavné.

Zbierka Zemämor predstavuje experiment, ktorý vyšiel. Berecz dokázal, že je možné napísať zmysluplný rozsiahlejší text, v ktorom by každé slovo začínalo tým istým písmenom. Tiež ukazuje rozmanitosť slovnej zásoby a dôležitosť prípravy. Rovnako z toho vychádza, že forma je nadradená úplne všetkému. Poviedky majú takmer až humornú atmosféru, no nejde o oddychové čítanie. Na to si vyžaduje priveľa pozornosti a je náročné. Tí, ktorí podobné kúsky vyhľadávajú, budú bezpochyby nadšení. Ostatní budú odbiehať k niečomu menej vyčerpávajúcemu.

1 14.10.2022

Marek Dvořák si na plecia naložil pomerne ťažkú úlohu. Odhodlal sa totiž priblížiť dobu, ktorá je súčasnému človeku na míle vzdialená. Až tak veľmi, že občas sa už ani nedá hovoriť o histórii, ale o folklóre a legendách. Čiže nejde len o predstavenie odlišnej kultúry, ale najmä o sprostredkovanie úplne iného spôsobu myslenia. To sa autorovi do veľkej miery aj podarilo. Sem-tam sa však predsa pošmykol a do textu sa vkradli aj príliš moderné výrazy.

Lugh a Judok sú zosobnením tohto iného uvažovania. Ich správanie je takmer úplne ovplyvnené pudmi. Neprejavujú sa vypočítavo, väčšinou len reagujú na vzniknuté situácie. Bohužiaľ ich univerzálnou odpoveďou je násilie. To môže pre niektorých čitateľov predstavovať zásadný problém. No ani tí chápaví v tejto dvojici nenájdu predobraz veľkolepých hrdinov. Skôr uvidia naštvaných bojovníkov, ktorých je zároveň jednoduché pochopiť.

Preživší sa chcú pomstiť za vyvraždenie svojho ľudu. Keďže ich nezväzujú konvencie, skrátka sa do toho pustia. Mávajú pri tom nielen zbraňami, ale útočia aj šamanskou mágiou. O tej sa čitateľ na stránkach veľa nedozvie, väčšinu si musí domyslieť. Možno aj preto sa do príbehu vkráda nádych mystickosti. Na druhej strane tejto mágie totiž stojí celý panteón bohov. Dôležitá je vôľa a to, ako dokážu zasahovať do životov smrteľníkov. Podobne sa tu nachádzajú aj ďalšie mocné entity označované ako duchovia.

Postavy k tomuto všetkému pristupujú ako k samozrejmým každodenným veciam. Nie je teda potrebné čokoľvek vysvetľovať, len prinášať krvavé obety, čo prehlbuje temnú atmosféru. Vďaka takémuto spracovaniu sa tiež ukazuje, čo je zámerom knihy. Nejde o predstavenie zanikajúcej kultúry. Miesto toho príbeh pripomína opis vzniku legendy, respektíve priblíženie kľúčových momentov zo života niekoho, kto sa prebojoval až do príbehov a piesní.

Dej je preto skôr priamočiarejší a jednoduchý, len s niekoľkými nepatrnými odbočkami. Text je rozdelený do piatich na seba nadväzujúcich epizód. Zápletky síce spolu súvisia, no pôsobia do určitej miery samostatne, takmer ako poviedky. Cez ne má čitateľ možnosť spoznať aktérov aj v trochu iných polohách. Nielen ako druhov v boji, ale aj ako priateľov, spojencov alebo rodičov.

Napriek tejto priamočiarosti je však náročné predvídať, čo sa stane. Autor odhaľuje svoje karty len postupne. Tým sa zvyšuje nielen napätie, ale prebúdza sa aj čitateľova zvedavosť. Občas autor zaskočí tým, že pre niekoho/niečo použije iné označenie bez vysvetlenia, ale ide o ojedinelé momenty. Kniha tým trpí minimálne a naďalej plynulo pokračuje k svojmu záveru. Ten je silný a čiastočne otvorený. Súčasne ale predstavuje adekvátne zakončenie podobne koncipovaného príbehu.

Kniha Bastard bohů znamená pomerne špecifické čítanie. Dvořák v nej približuje dávno zabudnuté kultúry. Zároveň sa mu však podarilo vystihnúť odlišný spôsob myslenia. Vďaka tomu sa prehlbuje temná a tajomná atmosféra. Postavy a ich činy navyše pôsobia oveľa pudovejšie. Napätie je na stránkach dobre gradované. Dejová línia je pomerne priamočiara a je jednoduché ju sledovať. Napriek tomu dokáže v istých momentoch prekvapiť. Výsledkom je celkom slušný temno-krvavý kúsok s nádychom starých povestí.

1 07.08.2022

Kniha pre mňa zo začiatku bola rozpačitá - nie, že by bola zlá alebo sa zle čítala, len som netušila, čo presne od nej očakávať. Nazdávala som sa, že by mohlo ísť o vcelku zábavnú historku, ktorá ponúka vysvetlenie, prečo Angličania neznášajú Američanov. Skutočnosť však bola iná.

Autorka sa zamyslela nad tým "čo by keby". Hoci sa na to vo všeobecnosti skôr zabudlo, Anglicko strávilo roky tým, že sa snažilo dostať do Európskeho spoločenstva (z ktorého sa neskôr stala Európska únia), aby hneď dva roky po úspešnom pripojení ľudia začali protestovať, že chcú odtiaľ vystúpiť. Táto kniha sa pohráva v myšlienkou, že sa Angličania do Európskeho spoločenstva vôbec nedostali, čo spôsobilo pád vlády, nevraživosť voličov, zvyšovanie cien a rast nezamestnanosti. V skratke, nálada je hrozivá a aby toho nebolo málo, do Anglicka práve vpadla americká armáda a všetci sa tvária, že chcú vytvoriť jednotnú republiku anglicky hovoriacich krajín s názvom USUK. Hoci príchod Američanov skôr pripomína okupáciu a dokonca naznačujú, že z Anglicka plánujú urobiť čosi ako skanzen - kde sa budú môcť prísť pozrieť Američania na to, ako sa kedysi žilo.

Dej sa navyše odohráva v autorkinom milovanom Cornwalle. Atmosféra v tomto prípade bola omnoho realistickejšia a chýbala jej už tradičná gotickosť, čo ale neznamená, že by kniha nebola dobrá. Práve naopak. Pretože na pozadí týchto politických hier som mala možnosť sledovať život obyčajnej komunity plnej farmárov a bežných ľudí, ktorí len chcú slušne žiť a starať sa o rodinu. Vplyvom udalostí sa komunita zomkla. Bavilo ma tiež, ako aj tá úplne najmenšia udalosť mohla prerásť do čohosi ozrutného. Veľmi podrobná a verná sonda na dno ľudskej duše. Mala som pocit, akoby som v tom mestečku žila spolu s postavami. Nehovoriac o tom, že celú knihu spájal príbeh obyčajnej starej ženy, ktorá sa snažila postarať o rodinu - a bola ochotná pre to urobiť čokoľvek. Dokonca aj prinútiť miestnych vzbúriť sa proti americkej nadvláde. Bravúrna kniha. Ale od autorky som vlastne ani nič iné nečakala.

1 07.07.2022

Táto zbierka na mňa nezapôsobila až tak veľmi ako Líbej mě ještě, cizinče!. Nie snáď preto, že tu bolo veľa viac poviedok a niektoré boli skôr ako čriepky života než skutočné plnohodnotné príbehy, len som našla viaceré, ktoré ma až tak veľmi nechytili. No bez ohľadu na to, či som danú poviedku čítala preto, lebo ma polapila, alebo len preto, aby som sa dozvedela pointu, som si uvedomovala jedno - Daphne du Maurier bola skutočnou znalkyňou ľudskej povahy. A dokazovala to každým slovom.

1 07.07.2022

Táto kniha bola rozhodne mnohovrstvová. V zásade na mňa ale najviac zapôsobila dvomi spôsobmi. Tým prvým ako historická fikcia. Prostredie, náladu ľudí, spôsob premýšľania - to všetko mi autorka dokázala priblížiť rovnakým spôsobom ako v knihe Generál jeho veličenstva, pričom ešte aj udalosti sa na seba ponášajú. Začiatok, priebeh a koniec občianskej vojny, v ktorej sa občania postavia proti politickému zriadeniu. S dôrazom práve na obyčajných ľudí, ktorí sa k tomu dostávali sprostredkovane (alebo aj priamo ako účastníci búrlivých udalostí), ovplyvňovali ich názory ostatných, klebety, nepresné informácie, no predovšetkým celkovo nepriaznivá nálada, bieda, hlad, kríza spoločnosti a všeobecný teror a neistota, čo prinesie ďalší deň.

Tu podobnosť kníh však končí, nakoľko občianska vojna v Anglicku nie je Veľká francúzska revolúcia. Hlavne preto, že francúzska nátura je skrátka od tej anglickej na míle vzdialená. (Čo ma nútilo uvažovať, či práve toto nepredstavuje ten dôvod, prečo sa Angličania a Francúzi tak veľmi nemajú radi.) Autorka dokáže tieto historické udalosti podať verne a presne, no zároveň jednoducho a približuje ich čitateľovi tak, ako to hodiny dejepisu skrátka nikdy nedokázali. Je to fascinujúce, živé, emotívne - a baví to aj mňa, osobu, ktorá dejepis a celkovo históriu vníma ako nutné zlo, ktoré treba poznať len preto, aby sme neopakovali chyby minulosti. (Čo opakovane robíme, a dôkazom je aj táto kniha.)

Druhá záležitosť, ktorá na mňa v tejto knihe zapôsobila, bol spôsob rozprávania. Malo ísť o priblíženie života Roberta, najstaršieho syna sklenárskeho majstra, ktorý vďaka nepriazni osudu, no hlavne pre vlastné rozhodnutia a pochybenia, odchádza do Anglicka. Potom sa síce chce vrátiť do rodného Francúzska, no jeho rodina verí, že tam nikdy nedorazil, lebo zomrel počas cesty. Robert vôbec svojej rodine nahovoril všakovaké príbehy a nepravdy, a tak sa Sophie, jeho jediná stále živá sestra, podujme rozpovedať jednému z Robertových synov, ktorý dorazil do Francúzska a náhodne sa stretol so svojou rodinou, celý a pravdivý príbeh.

No a v knihe som sledovala, ako sa tento zámer rozchádza s realizáciou. Sophie je osemdesiatjedenročná dáma a hoci jej pamäť stále dobre slúži, jej rozprávanie je skrátka zdeformované. Predovšetkým faktom, že je omnoho mladšia ako jej brat Robert. Čiže ho vždy vnímala ako toho staršieho a vzdialeného. K tomu, čo robil pristupovala ako k faktu, nepýtala sa na dôvody a Robertov obraz v jej očiach deformovali nielen rodičia, ale aj zvyšní súrodenci. Pretože naňho vždy nazerala skrz cudziu optiku. Neskôr si tento pokrivený obraz ani nemala možnosť upraviť - pretože s Robertom udržiavali občasné styky, nepravidelnú korešpondenciu a neskôr vlastne vôbec žiadnu. Takže Robert vlastne ani nikdy nedostal šancu vypovedať svoj vlastný príbeh. Dokonca ani vtedy nie, keď ho vlastne rozprával.

Takže obraz, ktorý Sophie predostrela nielen Robertovmu synovi, ale predovšetkým mne ako čitateľovi, bol značne pokrivený. Neúplný a nedokonalý, ešte aj prerušovaný Sophiiným sentimentálnym spomínaním na staršie a z jej pohľadu lepšie časy. Ako nespoľahlivá rozprávačka splnila svoju úlohu a zanechala vo mne hlboký dojem. Podobne aj opisované udalosti, všetky postavy, prostredie, príbeh samotný. Kniha ale v zásade ostáva sociálnym experimentom - pretože ak niekto rozpráva príbeh niekoho iného, vždy z toho vznikne len neúplná skica, nikdy nie obraz.

1 07.07.2022

Debut mladučkej slovenskej autorky Emy Novotnej čitateľa vovedie do nám bežne známeho prostredia. S tým rozdielom, že popri ľuďoch tu jestvujú aj tajné magické komunity. Tú najväčšiu tvoria alfbristi – vlčí meniči s väzbami na drakov. Po prekvapivom úteku a istých peripetiách sa hlavná hrdinka dostane k významnej Svorke pri Vrchu kráľov. Tu sa postupne učí žiť.

Fungovanie sveta a jeho pravidlá autorka osvetľuje postupne, v pomerne hrubých kontúrach. Viac ako vysvetlenia ponúka fakty, no tie pre potreby tohto príbehu postačujú. Dej sa tak nikde nepristavuje príliš dlho. Tempo ostáva svižné a spomaľuje sa len v strednej časti. Tu sa Ella dozvedá najviac o novom svete. Zápletky sú skôr epizódne. Ich úlohou je zväčša podporiť dôležitosť jediného cieľa – nájdenia Stratených kroník Dorthinionu.

Štýl je obdobne jednoduchý ako príbehová línia. Kniha teda plynie celkom rýchlo. Navyše absencia zložitých politických hier a podrobného opisu fungovania sveta prepožičiava príbehu najmä oddychový účel. Ide o lineárne dobrodružstvo o mladej hrdinke z pera len o niečo málo staršej autorky. Príbeh je určený zväčša rovnakej vekovej kategórii, tí starší a náročnejší tak na stránkach knihy nájdu v podstate rozprávku.

Keďže ide o prvotinu, text má aj očakávané neduhy. Práca s jazykom je opatrná a občas kostrbatá. Na druhej strane je vidieť, že Novotná je zvyknutá tvoriť príbehy. Jej rozprávanie má jasný začiatok a jasný koniec. Dokonca sa pristavila aj pri osvetlení motivácie aspoň niektorých aktérov. Objavujú sa ale aj momenty odporujúce logike.

Najviac sa to dotýka samotného vzdelávacieho systému. Študenti tu bez zjavných skúšok postupujú do vyšších tried. Občas im to trvá len niekoľko dní. Navyše oblečení v brneniach bez prípravy alebo vysvetlenia základov bojujú so skutočnými zbraňami. Predstava, ako sa tam potkýnajú o vlastné nohy s mečmi v rukách, je pomerne bizarná a vlastne aj desivá. Je teda čudné, že takmer nikto neskončil minimálne ťažko zranený alebo aj mŕtvy. Miesto toho sa, až na výnimky, zo všetkých stanú špičkovo vycvičení bojovníci.

Obdobných momentov je v knihe niekoľko. Mnoho z nich je možné vysvetliť autorkiným vekom. Skrátka – chýbajú jej skúsenosti. Tento problém sa snaží kompenzovať vlastnou fantáziou, no s rôznou mierou úspešnosti. Napriek uvedenému čitateľovi ponúka zaujímavý svet plný zázrakov.

Svorka pri Vrchu kráľov je vcelku klasický príklad debutu. Trpí aj nedostatkami, ktoré sa s prvými knihami autorov zvyknú spájať. Navzdory tomu Ema Novotná dokazuje, že má rozprávačský talent. Je teda bezpečné predpokladať, že o nej ešte budeme počuť. Možno aj vo vodách fantastiky.

1 10.06.2022

Maggie Stiefvater strávila veľkú časť prvej knihy tejto trilógie predstavovaním postáv a vysvetľovaním vzťahov, ktoré medzi sebou mali. Vďaka tomu bol dej o dosť pomalší a rozvláčnejší. V tomto pokračovaní z toho všetkého ťaží, a teda sa mohla naplno sústrediť na opis jednotlivých udalostí. A deje sa tu toho skutočne veľa, keďže Ronan so svojím novým tímom snov vlastne celý čas uteká.

Svižné tempo zabezpečuje nielen pomerne rýchle otáčanie strán, ale takisto zabraňuje vzniku hluchých miest. Autorka sa tiež takpovediac utrhla z reťaze a nechala svoju fantáziu voľne sa túlať. Čoho výsledkom sú občas naozaj prekvapivé kombinácie prvkov a hlavne zaujímavé obrazy. Všetko v mene vytvorenia čo možno najvernejšej snovej atmosféry. V tomto príbehu majú metafory svoje metafory, avšak celá obraznosť má horkú príchuť. Pretože nejde o sladké nevinné snívanie, ale skôr o nočné mory.

Každú z postáv pritom prenasledujú ich vlastné prízraky. Najviac priestoru dostávajú práve Ronan a Hennessy, na prvý pohľad úplne odlišní, no predsa majú čosi spoločné. Obaja sa cítia opustení a väčšinou pre to nemajú silu bojovať so svojimi démonmi. Dokonca s nimi možno ani nechcú bojovať, nakoľko pred nimi celý život utekali. Trochu odlišné no nemenej veľké záležitosti riešia aj zvyšní dvaja Lynchovci, no a v neposlednom rade aj Jordan a Carmen.

Postáv, ktoré istým spôsobom zasahujú do diania, je síce viac, avšak majú čosi spoločné. Ich príbehy sú vo svojej podstate dosť smutné. Kniha samotná vďaka tomu získava pochmúrnu a clivú atmosféru, samozrejme umocnenú snovou metaforickosťou. V srdci toho všetkého ostáva až žalostná cesta dvoch snívačov, ktorí celý život utekajú osamotení životom. Pritom ich nikto nenaučil chodiť.

Nevedia ovládať svoje schopnosti, vlastne niekedy ani len netušia, že by mohli, a to ich izoluje od ostatných. Tí sú ich snovými silami ovplyvňovaní, či už v dobrom alebo v zlom, a väčšinou sa s tým, s rôznou mierou úspešnosti, snažia len nejako žiť. Vo svojej podstate je to ako bungee jumping – bez ohľadu na to, z akej výšky skočia a koľkokrát sa lano napne, stále sa vracajú k tomu istému. K snom a nočný morám.

Možno aj preto kniha pôsobí ako čosi medzi realitou a snom. Čitateľ spolu s postavami kráča po veľmi tenučkej hranici a aj keď občas skĺzne na jednu či druhú stranu, je náročné to od seba rozlíšiť. Musí teda byť neustále v strehu, dávať pozor a čítať medzi riadkami, no napriek tomu mu niektoré veci predsa len uniknú. Takže dej v sebe skrýva mnohé prekvapivé odhalenia a nečakané zvraty. Gradácia je ukážková a záver vybuchne v ohromujúcich farbách. Až v takých, že čitateľovi doslova dokáže privodiť infarkt, z ktorého sa bude ešte dlho spamätávať.

V knihe Pán Nemožný autorka zúročila všetko, čo v prvom diele Skrotenie jastraba prácne a postupne vytvárala. Čitateľ tak nemá pri čítaní problém vžiť sa do postáv a môže sa sústrediť na dej. Ten je oveľa svižnejší a akčnejší, okorenený metaforickosťou a atmosférou na pol ceste k snom. Vďaka tomu sa príbeh stáva zážitkom, hoci vo svojej podstate ide len o smutné a pochmúrne rozprávanie o zúfalých osobách, ktoré väčšinou v mene zachovania zdravého rozumu konajú veľakrát až neodpustiteľne. Samotný záver je doslova infarktový a sľubuje, že posledný diel bude minimálne epický.

1 10.04.2022

4,5*

Robin Hobb celý príbeh zamerala hlavne na osudy postáv. Veľa času teda trávi tým, že sprostredkováva čitateľovi, čo si tá-ktorá osoba myslí a hlavne prečo si to myslí. Nejde však len o jednoduché striedanie uhlov pohľadov. Ide aj o nahliadnutie do spôsobu života a do názorov. V prípade tejto knihy sa najviac zameriava na kapitána Leftrina, ale aj na Alise a Sintaru, svoje povie aj dračica Thymara a dosť veľký priestor dostáva aj Sedric.

Títo všetci majú svoje vlastné problémy, sledujú vlastné ciele a okrem toho majú aj unikátny pohľad na svet a na to, ako by mali riešiť svoje problémy – alebo aj neriešiť, v prípade niektorých. Každý z nich dostane veľa priestoru a následne ho využívajú na odhalenie svojej motivácie.

Pre čitateľa je tak jednoduchšie vcítiť sa do ich osudov a rozumieť, prečo konajú tak, ako konajú. V prípade dračice Thymary však nejde úplne o vysvetlenie správania, skôr o priblíženie, akým spôsobom fungujú ľudsko-dračie vzťahy, len vnímané z opačného tábora. Okrem toho v týchto častiach autorka naznačuje históriu sveta, ktorá je ľuďom do veľkej miery skrytá.

Hobb venuje veľkú pozornosť aj tým najmenším detailom, takže sa často zdržiava na jednom mieste alebo pri jedinej scéne. Tempo je teda pomalšie, putovanie je dlhé a občas sa zdá, že členovia družiny veľmi nenapredujú. Čo je čiastočne pravda. Zameranie akéhokoľvek príbehu na postavy je často na úkor dynamiky. Nedá sa však povedať, že by čitateľ nebol svedkom nijakého vývoja.

Pretože ide hlavne o charaktery, ktoré sa majú meniť, o rast osobností, o budovanie vzťahov a o životných rozhodnutiach. Z tohto pohľadu na text viac ako len trochu výživný. Navyše ozvláštnený o autorkin rozprávačský talent, takže to väčšinu času pôsobí, akoby si skupinka priateľov sadla k ohníku a rozprávala si príbehy. Pričom postavy z týchto príbehov sú nedokonalí obyčajní ľudia, ktorí robia chyby, majú svoje poklesky, a o to viac sú sympatickí. Je jednoduché sa do nich vcítiť. Kvôli čomu je neskôr náročné vnímať niekoho z aktérov ako ukážkového záporáka – lebo čitateľ si má celý čas uvedomovať, že každý čin, akokoľvek opovrhnutiahodný, vždy niečo motivuje.

Napriek tomu, že Hobb venuje pozornosť predovšetkým postavám, ponúka aj zaujímavé dejové zvraty. Väčšinou v podobe ďalších a ďalších katastrof, ktorým musia draci a ich strážcovia a s nimi aj posádka magickej živej lode čeliť. Tieto krízy slúžia na preverenie ich odhodlania, ale tiež ako ten tmel, čo ich má spojiť a zároveň eliminovať slabé články. Alebo im dovoliť zmocnieť.

Vďaka tomu je možné na stránkach sledovať istú gradáciu napätia, no klasický veľkolepý koniec plný ohňostrojov tejto knihe chýba. Nie, že by išlo vyslovene o nedostatok. Len ide o ďalší dôkaz, že táto kniha je len zápisom o ďalšej etape náročného putovania. To preverilo nielen ľudí, ale aj drakov, no ich púť ešte nie je na konci a je pravdepodobné, že tie najťažšie skúšky na nich ešte len čakajú.

Kniha Dračí domov je napísaná v podobnom duchu ako prvý diel série. Robin Hobb svoje rozprávanie orientuje na postavy. Veľa času strávila tým, že čitateľovi približovala, čo si jednotliví aktéri myslia a čo motivuje ich činy. Vďaka tomu je tempo pomerne pomalé a v deji sa objavuje len niekoľko výraznejšie akčnejších momentov. Autorkin rozprávačský štýl však dokáže zaujať. Informácie odhaľuje len postupne a je jasné, že čitateľa čaká ešte veľa prekvapení. Len si na ne musí počkať.

1 07.03.2022

3,5*

Josh a Sophie už dávno nie sú tí obyčajní súrodenci, ktorí sa náhodou priplietli do problémov svojich priateľov. Teraz už sú legendárne dvojčatá z proroctva a čaká na nich veľkolepý osud. Ten je však pred nimi do veľkej miery stále ukrytý, nakoľko tí, ktorí poznajú pravdu, o nej odmietajú hovoriť.

Sophie však má oproti svojmu bratovi určitú výhodu – vďaka spomienkam, ktoré na ňu preniesla jedna mocná nesmrteľná, má v rukách viac odpovedí. Avšak namiesto toho, aby sa o svoje poznatky podelila s Joshom, všetko pred ním tají. Josh má teda len skratkovité informácie.

Vie, že mu ostatní klamú a takisto si uvedomuje, že by to preňho mohlo byť potenciálne nebezpečné. A tam, kde vládne nevedomosť, je jednoduché niekoho začať ovládať. Josha nepriatelia ovládajú hlavne cez jeho nevedomosť a tiež skrz namrzenosť, čo sa s tým spája. Keďže nepozná odpovede na svoje otázky, je jednoduché klamať ho a zavádzať. Tento budúci problém autor naznačil už v druhej knihe a teraz ho naplno využil na vytvorenie konfliktu nielen medzi súrodencami.

Príbeh však už nepatrí len Joshovi a Sophie. V troch knihách autor postupne predstavoval rôznorodé postavy. Niektoré známe z histórie, iné skôr z mytológie. Každý z nich sleduje svoje vlastné ciele a buď dvojčatám pomáhajú, alebo sa im snažia uškodiť. V deji tentoraz dostanú oveľa viac priestoru ako predtým.

Čitateľ tak dostáva šancu pozrieť sa im do hlavy a premýšľať nad ich motiváciou. Čo do značnej miery spomaľuje dej. Síce stále ostáva do veľkej miery dobrodružný. Postavy sa presúvajú, všeličo vybuchuje a akcia tvorí veľkú časť knihy. Napriek tomu je očividné, že autor cielene spomalil. Rozhodol sa pracovať nielen na napätí, ale takisto sa pomaličky pohýna smerom k záverečnému rozuzleniu. Pričom stále ostáva záhadou, ako to všetko skončí.

V knihe Nekromant autor plynulo nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Od začiatku je však jasné, že si pomaly začína pripravovať pôdu pre záverečnú bitku. Tempo je teda o čosi pomalšie a svoj priestor dostali asi všetky postavy. Tie plánujú, odhaľujú svoju motiváciu a na pozadí toho všetkého sa Josh a Sophie snažia rozhodnúť, čo budú robiť. Jedno je však stále jasné – nech autor chystá čokoľvek, stále sa mu to darí tajiť.

1 23.02.2022

3,5*

Adriana Bolyová stvorila svet veľmi podobný tomu nášmu. S tým rozdielom, že v tom jej svete popri obyčajných ľuďoch operujú démonológovia. Tí v mene platiacich zákazníkov nadväzujú obchodné vzťahy s démonmi. Ide o vcelku realistický pohľad. Ľudia totiž radi pozerajú na svoj vlastný prospech a osud ľudstva ich veľmi netrápi. V tomto prípade ide vlastne o leitmotív celej knihy. O morálnu sivosť.

Tá sa dotýka aj postáv, predovšetkým ústrednej trojice. Každý z nich sa pritom k tejto svojej kvalite stavia inak. Máté pôsobí striedavo ako hrdina alebo zlosyn, podľa toho, čo sa mu práve hodí. Laredo svoju ochotu urobiť čokoľvek premenil na prednosť. Prípadnou láskavosťou väčšinou všetkých prekvapí. Radana na počkanie takmer každému vysvetľuje, že je tá dobrá, no jej činy hovoria o opaku.

Obdobne sa tento motív dotkol aj samotnej zápletky. Na pozadí všetkého sleduje čitateľ boj dobra so zlom. Konvenčné rozdelenie na démonov a anjelov však nie je jednoznačné, keďže každý má skryté úmysly, ktoré po celý čas ostávajú záhadou. Táto nevedomosť síce poháňa v čítaní, no v niektorých momentoch je skôr na škodu.

Najväčší problém predstavuje otázka, ako tento svet funguje. Je síce ľahké domyslieť si, kto s kým bojuje, no bez hlbšej znalosti motivácie jednotlivých strán to prispieva k občasnému chaosu. Autorka totiž postavy oslovuje striedavo krstnými menami a priezviskami. V prípade rodinne spriaznených osôb je teda často nejasné, o kom konkrétne je práve reč.

Príbehu by navyše prospelo aj jasnejšie určenie pravidiel usporiadania daného sveta. Postavy tomu rozumejú, čitateľ v mnohých prípadoch tápe v temnote. Pri niektorých scénach preto môže len dvíhať obočie a uvažovať, či je tá alebo oná udalosť ešte v rámci tunajších zákonitostí.

Knihu zachraňuje svižný dej, hoci je častejšie prerušovaný úvahami jednotlivých postáv. To ale zasa predstavuje príležitosť aspoň čiastočne spoznať ich charaktery. Neskôr sa striedajú útoky, nebezpečenstvo a motív počínajúcej vojny. Horia ohne, svet vybuchuje a napätie krásne graduje. Len škoda, že sa dozvieme tak málo.

Hierarchia svetla plynulo nadväzuje na udalosti prvého dielu. Bolyová sa orientuje predovšetkým na dej a tiež spracovanie tematiky morálnej sivosti. Čitateľa pri otáčaní stránok pobáda zvedavosť, dopátra sa však k minimu odpovedí. Najväčšie odhalenia teda ešte len prídu. Ostáva dúfať, že preto záver trilógie nebude zahltený.

1 18.02.2022

Julie Caplin vo svojej sérii Romantické úteky spája ľahkú romantiku, v každej knihe rozdielne prostredie a tematiku spojenú s pečením či varením. Táto kombinácia funguje vcelku obstojne, nakoľko čitateľ má pocit istej exotickosti, no zároveň reálnosti, keďže číta o takmer skutočných ľuďoch, ktorí by kedykoľvek dokázali vyjsť zo stránok. Čiastočne je to spôsobené aj tým, že sa nesnaží zatvárať oči ani pred tými menej sympatickými charakterovými vlastnosťami.

V duchu tejto zásady stvorila autorka aj hlavnú hrdinku Ninu. Tá je obklopená veľkou milujúcou rodinou, ktorá ju v istých momentoch takmer až dusí. Vždy ju podporovali a tolerovali jej všetky prešľapy, pričom ak zakopla, vždy jej na zem hodili pomyslenú perinu, aby si náhodou neodrela koleno. Čo vyústilo v to, že hoci je Nina tridsiatnička, nemala čas poriadne dospieť a pomerne často sa prejavuje infantilne a takisto podlieha rozmarom. Čo je veľmi otravná kombinácia, no bezpochyby sa do príbehu veľmi hodila. Pretože v knihe čitateľ sleduje Nininu cestu k dospelosti.

V obdobnom duchu Caplin stvorila aj Sebastiána. Zo začiatku sa javil ako hundroš s cholerickými sklonmi. No podobne ako v Nininom prípade, aj v tom jeho má všetko svoj dôvod a čitateľ má možnosť dozvedieť sa to práve spolu s Ninou, ktorá je zároveň aj rozprávačkou. Autorka sa však čitateľa nesnaží vodiť za ruku. Neopisuje a nevysvetľuje, kto sa ako správa a prečo. Miesto toho to ilustruje na konkrétnych udalostiach. Dopriava tak všetkým priestor, aby sa mohli rozhodnúť, kto je aký a prečo.

Vedľajšie postavy sú však o čosi fádnejšie. Nie je ich veľa a keďže kniha má byť predovšetkým o Nine a okrajovo o Sebastiánovi, ostatní dostanú len veľmi málo priestoru prejaviť sa. Takže občas pôsobia len ako nástroje na dosiahnutie toho-ktorého výsledku. Nemožno však uprieť, že dokopy má celá skupinka postáv, hlavných aj vedľajších, veľmi sympatickú chémiu. Dodávajú knihe iskru a hrejivosť, nakoľko ich odhodlanie pomáhať Nine v nejednom prebudí túžbu po podobne oddaných priateľoch.

Po dejovej stránke je kniha o čosi chudobnejšia, avšak nejde o nedostatok. Autorka túto sériu nezačala písať s ambíciou ohurovať zložitými intrigami alebo neočakávanými zvratmi. Miesto toho sa rozhodla pre príjemné rozprávanie príbehov, ktoré by sa, vďaka šťastnej náhode, mohli prihodiť komukoľvek z nás. Je to teda tá blízkosť skutočnosti a predovšetkým života, ktoré sú na knihe veľmi sympatické.

Postavy nadväzujú nové priateľstvá, robia bežné rozhodnutia, snažia sa lopotiť po nie vždy rovných cestičkách životom. To všetko s iskrou a sympatickým zápalom, vďaka ktorým im čitateľ bez problémov celý čas dokáže držať palce. A všetko s nimi prežíva. Pretože táto kniha nevonia len vanilkou a karamelom, ale aj obyčajným životom. Čo je veľmi sympatické.

Kniha Cukráreň v Paríži predstavuje veľmi ľahký romantický príbeh o živote a zo života. Autorka stvorila nedokonalé postavy, ktoré sú sympatické aj v momentoch, keď sú otravné alebo protivné. Citlivo opisuje ich cestu a zároveň vytvára komornú atmosféru čarovného miesta, ktoré by chcel po dočítaní navštíviť nejeden čitateľ. Je to milé, citlivé a oddychové čítanie. K dokonalosti mu chýba už len tá éclairka, alebo možno tri, ktoré hlavná hrdinka tak často pečie.

1 22.12.2021

Joe Abercrombie stvoril obrovský nemilosrdný svet, v ktorom je, ako často opakuje jedna z postáv, odpoveďou vždy oceľ. Preto asi nikoho neprekvapí, že všetky udalosti vyústili do obrovského krvavého konfliktu, v ktorom neplatia žiadne pravidlá. Maximálne tak zákon silnejšieho. Postavy tak vlastne nemusia nič dokázať, len intrigovať lepšie ako protistrana, aby získali akúkoľvek výhodu.

Predchádzajúce dve knihy boli v podstate koncipované podobne. Opisovali však dlhší časový úsek a postavy dostali viac priestoru na osobný rast. Takisto sa autorovi lepšie darilo budovať napätie. V tomto prípade však celý čas niečo vybuchuje. Postavy idú z jednej krízy do ďalšej, čo im síce umožňuje vyvíjať sa, ale zároveň dej pôsobí ešte epizódnejšie. Pretože v tomto záverečnom diele najviac cítiť, že sa autor celý čas naozaj veľmi snažil napchať sériu do kolónky YA literatúry.

Je to dynamické a akčné, čitateľ dostane príležitosť čítať len o tom najvýživnejšom. No kniha ako celok pripomína skôr zúrivý šprint a nie beh na dlhú trať, ktorý je v obdobne ladených veľkolepých fantasy ságach zvykom. Áno, sú tu intrigy, zrady, boje, politikárčenie a napätie spojené s čakaním na začiatok vojny. Avšak všetko je opísané prirýchlo a akoby mimochodom.

V podstate ako pohľad von oknom z rýchlika. Čo je výhodné pre čitateľov, ktorí sa neradi zaoberajú tou potrebnou výplňovou vatou, v ktorej sa pomaly buduje napätie a všetko ostatné. No tým, ktorí majú radi všetky tie podrobnosti, bude kniha pripadať skôr ako vyspojlerovaný sumár obsahu. Dozvedia sa to naj z deja, aby všetko pochopili, ale tým to končí.

Obdobne „odfláknuté“ sú v tomto prípade aj postavy. Objavujú sa tú starí známi, ale hlavné slovo dostane nová trojica. Dostanú priestor a možnosť vyrásť a nájsť svoje miesto vo svete pokropenom krvou. No do deja tentoraz zasahuje oveľa viac strán, takže ústredná trojica pôsobí dosť fádne. Navyše sa Koll, Skara a Raith až priveľmi podobajú Jarvimu, Trnke a Brandovi, takže ich životné osudy nie sú až také zaujímavé alebo prekvapivé.

Výsledný produkt nie je úplnou katastrofou. Kniha sa číta dobre, dej odsýpa pomerne rýchlo a ostane priestor aj na morálne silné momenty. Vývoj udalostí je však pomerne ľahké predvídať a jedinou zaujímavou záhadou sa stáva identita zradcu v aliancii bojujúcej proti veľkráľovi. Pre čitateľov, čo do vôd fantastiky zabŕdnu len občas, to bude zaujímavé a v istých momentoch aj veľkolepé čítanie. Pre ostrieľaných fanúšikov ide skôr o oddychové čítanie.

Kniha Půl války zdarne ukončuje dejovú líniu vo veľkolepom svete, kde je meč odpoveďou na všetky problémy. Dej tvoria z väčšej časti boje a ich plánovanie, čiže čítanie je predovšetkým dynamické. Trojica hlavných hrdinov vďaka tomu prejde doslova skúškou ohňom. Všetko vybuchuje a navyše kvitne zrada. Problémom však je, že dej obsiahnutý minimálne v tejto konkrétnej knihe by si zaslúžil viac priestoru. Takto príbeh pôsobí ako bezkofeínová verzia hrdinského eposu. Čo je škoda, pretože zo všetkého, čo som si z knihy mohla odniesť, vo mne pretrváva presvedčenie, že sa Abercrombie celý čas až príliš držal na uzde.

1 22.12.2021

Nebyť tých kapitol odohrávajúcich sa v minulosti, rozsahovo by išlo o novelu. Je to príjemný a milý návrat do milovaného sveta, v ktorom sa autorka rozhodla oveľa viac venovať upírom. Po dejovej stránke sme sa ale prakticky nikam nepohli. Ale aj tak to bolo zaujímavo podané, opäť s dôrazom na historické detaily.

1 30.11.2021