LiliDarknight komentáře u knih
Toto bolo plnou mierou melancholické a nádherne lyrické. Miestami takmer ako báseň pospájaná z vlákien životov ľudí, ktorých životy sa náhodne stretli.
A každý z nich mal svoj vlastný hlas, ktorým mi svoj príbeh rozprával. O autorových obľúbených témach. O putovaní. O cestách. A o koncoch, ktoré môžu byť začiatkami, ak im to dovolíme.
Česká spisovateľka Tereza Matoušková pozýva čitateľa pozrieť si, ako dopadne jej epos o rúcajúcej sa ríši a jej umierajúcom pánovi. Prvý zväzok bol rovnou mierou epický, no zároveň pomalší. Pretože bolo potrebné vysvetliť motiváciu, predstaviť zúčastnených, ale aj osvetliť fungovanie sveta a celkovo spoločnosti. Pokračovanie je o čosi odlišné, no nie zásadne. Samotné tempo je ale svižnejšie. V dôsledku toho, že postavy sú nútené oveľa viac konať. Nehovoriac o šarvátkach a otvorených bojoch, ktoré zúria na pozadí osudov hlavného obsadenia.
Námet ostáva v jadre jednoduchý. Veľká ríša a jej blížiaci sa pád, ktorý môže niekto zvrátiť. Tým, že si získa moc. Autorka však dokázala na základe tohto konceptu stvoriť niečo zaujímavé a svojím spôsobom neopakovateľné. Z veľkej časti za to vďačí hlavne svetu, ktorý vytvorila. Ten má svoje náležitosti. Je farebný i pochmúrny. Tvorí ho mnoho odlišných národov, má vlastné zákonitosti, vlastné stvorenia a hlavne históriu, vieru i systém kultúr. Navyše ho postavila na rôznorodých žánrových prvkoch, ale najväčšmi zaznieva steampunk s prímesou istej formy postapo.
Druhým výrazným prvkom, ktorý knihu ozvláštňuje, sú potom postavy. Morálne sivé a nedokonalé, no o to realisticky pôsobia. Vystupujú z papiera a čitateľ má možnosť sledovať nielen to, čo robia, ale hlavne prečo to robia. Ich konanie má tiež vždy jasné pomenované následky, čo len prehlbuje zážitok z prečítaného. Navyše je jasne vidieť, ako sa ich charaktery vyvinuli. Hoci aj na konci sú všetci viac či menej morálne siví oportunisti.
„Monstra by měla zůstat monstry. Bezejmennými běsy, které můžete bez větších výčitek zabít. Ne příjemní chlapíci, kteří mají doma milující ženušku a neposedné děti. Spral do ďas. Proč nemůže být svět přehledný? Černá a bílá. Dobro, zlo. Hrdina, zloduch. Poznáte je od sebe snadno, dámy a pánové, podle uniforem, které na sobě mají. Dobrák se usmívá. Padouch má na rtech odporný škleb.“
Denyela, ktorá v jednotke pôsobila ako tá najdôležitejšia, je stále pomerne výrazná. Hlavne v otázke politikárčenia a všakovakých zákulisných machinácií. S jej dejovou linkou sa navyše spája aj veľké napätie, pretože môže byť kedykoľvek odhalená a potrestaná. Veľkým prekvapením bol Worlih, ktorého linka sa preplietla s tou Toreovou. Spojenie týchto dvoch bolo prinajmenšom zaujímavé. Dokopy mali vynikajúcu chémiu, ktorá ich spoločným scénam dodávala výrazný náboj. Nehovoriac o Revene, ktorá neraz zapôsobí ako katalyzátor.
Osudy všetkých sa prepletajú a každý sa snaží naložiť čo možno najlepšie s tým, čo má na tanieri. Zároveň sú však postavy stavané do úloh akýchsi šachových figúrok, ktorých ovládajú mocnosti väčšie, než si dokážu predstaviť. Dej je teda pomerne spletitý a plný mnohých napínavých, ale aj prekvapivých okamihov.
Niektoré zvraty doslova primrazia, iné prinútia čitateľa minimálne zodvihnúť obočie. Samotný záver je rovnou mierou zaujímavý. Pretože nie je vyslovene ukončením celého príbehu. Skôr pripomína dočítanie jednej kapitoly, po ktorej nasledujú mnohé ďalšie, ktoré však nie sú súčasťou tohto románu. Zároveň je ale dostatočne uzavretý, aby bol čitateľ spokojný. A po jazde, ktorá mu mnohokrát nedá vydýchnuť, je to pomerne veľkolepá odmena.
Druhý zväzok románu Pláč němého boha výborne využíva základy, ktoré Matoušková položila v prvom diele. Postavy politikárčia a snažia sa prežiť. Zatiaľ čo okolo nich zúri vojna bohov a blíži sa snáď aj koniec sveta. Tempo je teda o čosi svižnejšie, hoci nie je výrazne akčné. Výborne však uzatvára rozohranú hru a naznačuje, ako to všetko pokračovalo.
Český spisovateľ Tomáš Němec má na konte niekoľko textov rôzneho rozsahu. Vo svojom poslednom počine na poli fantastiky sa vracia k žánrovým klasikám. Dá sa povedať, že im dokonca vzdáva poctu. Nejde však o prerozprávanie alebo o priamu inšpiráciu niečím konkrétnym. Skôr ide o zhluk podobne znejúcich názvov, udalostí a námetov.
Čitateľ má teda pocit istej blízkosti. Akoby sa po dlhých dobrodružstvách vrátil domov. No a tam naňho čaká hľadanie pomyselných veľkonočných vajíčok. Niektoré odhalí rýchlejšie, pri iných sa musí viac snažiť. Postupne sa však ukazuje, že autor mal predsa len väčší zámer. Avšak ten odhalí až v samotnom závere, ktorý je do veľkej miery prekvapivý. Navyše mení význam opísaných udalostí.
Tie sú rozdelené do štyroch väčších etáp pomenovaných po ročných obdobiach. Tie okrem toho predstavujú fázy Sebasttyenovho života, od mladosti až po horký koniec. Nejde však o jednotný román. Text je totiž ešte členený do poviedok, po dve v každej časti. Každá má samostatný dej so zápletkou i vyvrcholením. V nich sa hlavný hrdina oháňa mečom, no oveľa viac do diania zasanuje mágia. Či už v podobe rôznych rituálov, tajomných spojení alebo genetických manipulácií.
Čitateľ sa okrem toho dozvedá aj o histórii mocnej ríše a o postupe povstania proti vládnej moci. Sebasttyen v nich pôsobí ako neplánovaný katalyzátor. Navyše si ani sám neuvedomuje, aký majú jeho rozhodnutia vplyv na osud ríše. To sa vďaka výmene rozprávača ukazuje až v poslednej poviedke. Mladá Gemma so skupinou priateľov bojuje o záchranu svojho sveta. V podstate však pri tom ide v Sebasttyenových stopách. No a práve jej počínanie nakoniec vysvetlí pravý význam všetkých udalostí.
Aj v tomto prípade audiokniha posúva zážitok z textu na vyššiu úroveň. Na jednej strane ho jednoznačne umocňujú aj zvolené hudobné vsuvky. Tie zaznievajú pred koncom kapitol, na ktoré je nahrávka rozdelená. Zároveň uvádzajú jednotlivé časti textu. Ide o pomerne výrazné kúsky, ktoré sa výborne hodia k celkovej atmosfére rozprávania.
Oveľa viac však knihe prospievajú interpreti, ktorú ju načítali. Jakub Gottwald približuje všetky časti zo Sebasttyenovho uhla pohľadu. Nesnaží sa imitovať hlasy postáv, no jeho prednes je veľmi obratný. Je počuť, že má na konte už viacero audiokníh a dokáže si poslucháča nielen získať, ale si jeho pozornosť aj udržať. A jeho chrapľavý hlas naozaj pripomína ostrieľaného bojovníka.
Gemme prepožičala hlas Jana Stryková. Tá zároveň číta úvody štyroch častí. V tomto prípade ide o ešte skúsenejšiu interpretku. Poľahky dokáže zaujať a navyše aj imituje hlasy rozdielnych postáv. Dokopy tak tejto knihe dodávajú ďalší rozmer a zakrývajú tých pár nedostatkov, ktoré zdrojový text má. Pretože nie všetky poviedky sú rovnako kvalitné. Nehovoriac o tej všadeprítomnej, miestami až depresívnej atmosfére, ktorá je vďaka audioknižnému spracovaniu o čosi znesiteľnejšia.
Poviedkový román Život válečníka stavia na prvkoch overených žánrových klasík. Takže ten, kto hľadá niečo inovatívne, bude možno trochu sklamaný. Tento fakt však neuberá textu na kvalite. Tá podobnosť je totiž zámerná, čo sa ukáže až v závere. Audokniha prehlbuje zážitok a doslova poslucháča polapí.
Páči sa mi, že to napriek previazanosti s históriou ide vlastnou cestou a obdivujem všetky tie detaily, ktoré si autorka domyslela a vytvorila. Síce sa mi to zdalo v istých momentoch trošku príliš zdĺhavé, ale napriek tomu ma to bavilo.
Tento rok som vynechala tradičné čítanie tejto série, pretože som si myslela, že mi to už začína liezť na mozog a vidím nedostatky aj tam, kde nie sú. Zlou správou je, že moju nechuť nespôsobil fakt, že to mám také načítané. Kazí si to sama autorka.
Túto sériu som vždy brala ako druh legendárneho seriálu z deväťdesiatych rokov, ktorý je v podstate zlý, ale zároveň ho mám rada a vždy si pozriem ďalšiu epizódu - alebo prečítam ďalšiu knihu. Ale v zásade viem, že sa tomu nemôžem príliš zblízka pozrieť na zúbok, lebo by som zistila, že to celé stojí na poriadne vratkých nožičkách. Pretože autorka svojmu svetu nikdy nevštepila nejaké pevné pravidlá a väčšinu vecí opisuje slovami "nikto nevie ako, ale nejako to funguje". A keďže do toho pletie mnoho kultúr a mnoho mytológií a všetko opisuje z pohľadu kresťanstva... Je to bordel.
Kým séria bola len o tom, ako Mercy a jej kamoši riešili nejaké izolované magické incidenty, dali sa niektoré veci prehliadať. Ale v momente, keď do toho autorka zatiahla politiku, išlo všetko do kopru, ako by povedali naši susedia. Všetky nedostatky sa derú na povrch, všetko je hore nohami, nič nedáva zmysel, postavy sú zaseknuté na jednom mieste a cúvajú, neposúvajú sa vpred. A autorka sa síce snaží spasiť to univerzum nejakými rozsiahlejšími zápletkami a scénami z pohľadu iných postáv a nedoriešené hovadiny prenesené z jednej knihy do ďalšej, ale bez väčšieho úspechu. A dôkazom toho, že to nefunguje, je práve táto kniha. Kde sa nič nedeje, postavy stoja na mieste a keď sa nejaká tá zápletka aj objaví, je to príliš neskoro, aby mohla byť na úrovni rozvinutá.
Myslím, že je najvyšší čas túto sériu ukončiť.
Niekde v polovici som si hovorila, že je to veľmi fajn, ale akoby to nikam nesmerovalo. To som si myslela, až kým som neprečítala koniec. Po ňom som dokázala už len slziť.
Viac ako klasický román mi to pripomína úvahu. O zmysle života, o prírode a živote s ňou a v nej, o rodine aj vzťahoch. Po dlhšom čase text, ktorý ma prinútil spomaliť a zamyslieť sa.
Americký spisovateľ Peter S. Beagle sa po dlhom čase a veľkom úspechu nakoniec k príbehu o jednorožke vrátil. Po tridsiatich siedmich rokoch novelou Dve srdcia a po ďalších osemnástich so Súz. Obe vyšli ako súčasť jednej knihy. Dej majú síce samostatný, no spája ich postava dievčiny Súz, ktorú údajne čaká veľký osud.
Prvý spomenutý príspevok pritom vznikol skôr náhodou. Autor dovtedy dlhé roky tvrdil, že sa nikdy neplánuje vrátiť k jednorožke a jej svetu. Nemal chuť vracať sa k postavám. Až pri príležitosti vydania audioknihy pôvodného románu sa podvolil naliehaniu svojho vtedajšieho vydavateľa. Rozhodol sa stvoriť protagonistku, ktorá sa k pôvodnému osadenstvu dostane náhodou. A aj to len preto, že sa vyberie na vlastnú dobrodružnú výpravu. Jej cieľom je poprosiť kráľa o pomoc s gryfom, ktorý terorizuje jej domov.
Napriek pomerne veľkolepému motívu ide skôr o komornejšie rozprávanie. Aj v tom ale dobre vynikne špecifická atmosféra autorovej tvorby. Istá melancholickosť obohatená o kvetnatý lyrický jazyk. No a tiež očakávaná horkosť. Ide totiž o pomyslenú bodku a hlavne rozlúčenie. Leitmotívom tohto príbehu totiž nie je putovanie, ale posledné stretnutie pred očakávaným koncom.
Čitateľ tak má možnosť dozvedieť sa, či na seba ešte Šmendrik, Lír a Molly po rozlúčení narazili. Zistí, ako pokračovali ich životné cesty alebo či našli šťastie a slávu. Kvôli tomu však v tomto pomerne krátkom texte neostane dostatok priestoru na budovanie zápletky. Z tohto dôvodu však novela nedokáže fungovať úplne osve. Pripomína epilóg pôvodného románu s prísľubom, že by raz mohlo prísť pokračovanie, a to vďaka Súz a osudu, ktorý jej prorokuje Molly.
Veštba sa ukáže byť pravdivá a Súz ozaj zažije veľkolepé dobrodružstvo. Vlastne už druhé vo svojom živote. V druhom príbehu zbierky pritom už neostáva ani náznak po tej parodickosti, ktorou sa preslávil Posledný jednorožec, hoci aj tu lesy obývajú magické stvorenia.
Tentoraz záchranná misia dostáva väčší priestor. Zápletka je budovaná postupne a pomalšie. No a o slovo sa prihlási aj už spomínaná atmosféra. V tomto prípade je ešte o čosi clivejšia. Možno aj preto, že už v úvode nastupuje motív straty, ktorý nutne obohatí aj pocit smútku.
Beagle je teda verný svojmu klasickému horkému prejavu. Neštíti sa svoje postavy trápiť, no zároveň ukazuje aj to, že sa vďaka svojej bolesti môžu zmeniť. Lebo ako hovorí klasik, všetko zlé je na niečo dobré. Kulisy sú však rovnako divoko magické. Síce už nestretneme jednorožku, no autorova fantázia je plná všakovakých kreatúr. Tieto konkrétne majú veľa spoločné so snami a aj nočnými morami. Ide teda o stvorenia, ktoré nebudú po chuti každému.
O to väčšmi, že so sebou prinášajú aj veľmi špecifické snové obrazy. K nim neodmysliteľne patria pochybnosti, či Súz sníva alebo bdie a naozaj sa to deje. Pochybovať s ňou môžu aj čitatelia, keďže Beagle ich dokáže poľahky vtiahnuť doprostred diania. Stačí mu na to niekoľko krátkych viet. Druhá novela je teda výraznejšia, s lepšie vybudovanou pointou. A tiež je dôkazom, že bez ohľadu na dĺžku textu vie autor so slovami doslova čarovať.
Zbierka Cesta domov ponúka hneď dva návraty do sveta poslednej jednorožky. Prvá novela Dve srdcia však funguje skôr ako epilóg pôvodného románu. Druhá o mladej Súz je výraznejšia i rozsiahlejšia. Obe spája tematika návratov a strastiplných ciest. Beagle však neustále pripomína, že na konci dúhy niekedy nečaká poklad.
Česká spisovateľka Tereza Matoušková sa po niekoľký raz vracia do svojho rozsiahleho sveta Podmoří. V tomto prípade ide o veľkolepý návrat, keďže ide o rozsahovo najväčší príbeh, navyše rozdelený do dvoch zväzkov. Napriek tomu ale nie je nutné mať načítané nič z predchádzajúcich kúskov. Toto dobrodružstvo totiž funguje aj osve a navyše otvára svoje dvere aj tým, ktorí o tomto podivuhodnom podmorskom svete nikdy nepočuli.
Čitateľ však nedostane len vysvetlenia fungovanie sveta. Tempo je totiž od prvej strany pomalšie. Pretože text je plný pomerne hutných opisov nielen prostredia, ale aj spoločenských konvencií. Tiež sa čo-to dozvie o histórii, kultúre, ale hlavne o postavách. Z ktorých mnohé sú pre blížiace sa udalosti doslova kľúčové. Znie to tak, že by kniha mohla byť v istom smere až zahltená informáciami. Tie sú však odhaľované postupne. Navyše tiež pomáha aj fakt, že do dejovej línie zasahuje niekoľko hlavných aktérov z rôznych kútov sveta.
Postavy však nedelí len vzdialenosť. Občas sa až zdá, akoby ich linky nemali nič spoločné. Snáď len tenučké nitky. Niekedy ide o náhodnú zmienku, inokedy o spoločnú minulosť. Ale až postupne sa ukazuje, že tie nitky vedú k väčšiemu obrazu a je nutné pozorne ich sledovať, aby všetko dávalo zmysel. Matoušková totiž dáva zabrať čitateľovej pozornosti. No zároveň drží opraty pevne v rukách.
Zaujme určite aj tým, že píše o rôznorodých postavách z rôznych spoločenských vrstiev. Na jednej strane je tu veľmágova dcéra Denyela, na tej druhej mrzák Worlih alebo jeho sestra Revena. Nehovoriac o mágoch či bohoch. Nájde sa tu veľa zaujímavých postavičiek. Tie sú predstavované tiež postupne, podobne aj ich pohnútky. Je teda pomerne jednoduché pochopiť ich konanie, hoci je niekedy náročné s nimi súhlasiť. Vďaka tomu ale nikto nie je len taký alebo onaký, všetci sú krásne morálne siví.
Tiež sa naplno prejavuje odlišnosť ich názorov. Niektoré pramenia z výchovy, iné z pohľadu na svet. Mnohé sú však následkom kultúry a prostredia, z ktorého pochádzajú. Čo v niektorých momentoch vytvára zaujímavé napätie. Tiež sa tým čiastočne osvetľujú dôvody, prečo sú skrátka niektoré ríše od začiatku odsúdené na zánik. A určite to nebude tým, že by sa tie rôznorodé národy dokázali medzi sebou rešpektovať.
Postupom strán sa ale nabaľujú aj zákulisné intrigy, mocenské hry a rôzne úklady. Nehovoriac o mnohých oveľa väčších hrozbách, ktoré niektorí ani len nevnímajú. Tempo síce vďaka tomu nie je vyslovene rezkejšie, ale zato napätie, to by sa dalo doslova krájať. Je jasné, že nech sa na túto ríšu valí čokoľvek, bude to ozrutné a zasiahne to každého. Pána, sluhu, čarodeja, ale aj chudáka. Lebo rozklad ríše začal a čitatelia boli pozvaní, aby si sadli do prvého radu.
Prvý zväzok románu Pláč němého boha otvára bránu k veľkolepým udalostiam. Najskôr je ale potrebné všetkých predstaviť a vysvetliť, čo sa deje a prečo. Tempo je teda pomalšie, čo neulahodí každému. Takže na svoje si prídu skôr tí, ktorí preferujú texty orientované na postavy a rozprávanie.
Obľúbená autorka Leigh Bardugo opäť zavítala do vôd literatúry pre starších. K úspešnej urban fantasy pridáva aj historickú fantasy odohrávajúcu sa v horúcich španielskych uličkách. V pomalšom a rozsiahlom rozprávaní pritom približuje nebezpečnú dobu, v ktorej stačil jediný krok vedľa a človek mohol dopadnúť naozaj zle. Pretože vedľa magických zázrakov funguje aj inkvizícia a tá sa vždy riadila vlastnými zákonitosťami.
Na jednej strane teda ide o pomerne exotické, no zároveň pochmúrne kulisy. Postavy sa snažia predovšetkým o prežitie, čo ich núti často robiť nie až také sympatické rozhodnutia. To sa týka aj hlavnej hrdinky Luzie. Čitateľ sa o jej minulosti dozvie skôr útržky a aj tie sú roztrúsené po celej knihe, takže ich občas musí vyslovene hľadať. O jej súčasnosti vie len toľko, že pracuje ako zle platená slúžka. No nenávidí už samotný fakt, že musí niekomu slúžiť. Je hrdá, má vyhranené názory a odvráva v momentoch, keď by mala mlčať.
Sú to práve tieto vlastnosti, ktoré o jej pôvode vypovedajú viac ako nejaké pohľady do minulosti. Napriek tomu je na škodu, že sa o Luzii nedozvieme viac. Čo spôsobuje, že jej motivácia je miestami neuveriteľná. Nehovoriac o tom, že sa nevyznamenala ani v úlohe rozprávača. Má totiž tendenciu často odbiehať do témy a odvádzať pozornosť úplne opačným smerom. Kvôli tomu je čítanie náročnejšie na pozornosť a je teda logické, že niektoré detaily a malé súvislosti ostatnú nepovšimnuté.
Možno aj pre tú chýbajúcu minulosť Luzia občas pôsobí tak akosi nepatrične. Vytrhnutá z kontextu. Lenže týmto dojmom pôsobí aj samotný text. Zásadným nedostatkom je pritom samotné historické prostredie. Bardugo svoje rozprávanie vložila do konkrétneho obdobia. To je však naznačené len v anotácii niektorých vydaní. No v texte samotnej knihy nikde nie je špecificky pomenované.
To by v zásade nebol až taký veľký problém, ak by sa autorka nespoliehala na to, že čitateľ bude pripravený. Teda že bude poznať aspoň základné informácie o tej konkrétnej historickej ére a hlavne o vtedy fungujúcich konvenciách. No keďže nie je v deji priamo pomenovaná... Tento prešľap má za následok niekoľko nemilých problémov. Na pozadí Luziinho príbehu sa odohrávajú politické hry, mocenské machinácie a snáď aj spoločenské nepokoje. A ide o zaujímavé udalosti, lenže sú vytrhnuté z kontextu.
Pripomína to čítanie sumáru udalostí z učebnice dejepisu. Ide o udalosti bez potrebných súvislostí, takže väčšinu času má čitateľ nemilý pocit, že pozerá pokračovanie filmovej ságy, no prvý diel mu unikol a teraz mierna tápa. Pritom knihe sa nedá uprieť, že je zaujímavá i napínavá. Opisované udalosti sú dramatické a vďaka mágii majú to niečo extra, čo dokáže zaujať. Napätie tiež krásne graduje a samotný záver je takmer až metaforický. No čitateľ má pritom väčšinu času pocit, že mu čosi uniká a to sa nezmení ani v závere.
Román Prekliaty spoločník ponúka pomalú a detailnú historickú fantasy. Kulisy španielskych uličiek rozprávaniu dodávajú až exotický ráz. A nespoľahlivá rozprávačka zase núti čitateľa neustále dávať pozor. Ide teda o náročnejšie čítanie, ktoré neosloví každého. Zážitok z čítania tiež kazí chýbajúci kontext doby a minulosti postáv.
Výborne opísaná sila toho jedného kľúčového momentu.
Len mi je tak akosi ľúto, že aj zvyšné postavy nedostali svoj priestor.
Svižné, akčné, tajomné. Napriek tomu, že som príbeh poznala, nedočkavo som otáčala stránky, lebo som potrebovala vedieť, čo sa stane.
Toto ma požulo a vypľulo, požulo a vypľulo. Toľko ciest, ktoré sa navzájom preplietli. Toľko neľahkých osudov. Toľko otázok, ako je možné, že niektoré postavy dopadli takto a pritom začali takto. A pomalé hľadanie všetkých tých odpovedí. Lebo je čudné vidieť postavy, ktoré som stretla v dračej sérii, na začiatku ich ciest.
Popravde ani neviem, z koho ma najviac bolí srdce. Ale tesne to vyhrala Ronica. Ako matka, ktorá vie, že zlyhala a nedokáže to napraviť.
K najznámejším knihám nemeckého autora Otfrieda Preusslera bezpochyby patrí aj Krabat. Temnejší fantazijný príbeh pritom vychádza zo starej lužickosrbskej povesti. Kulisami sa ale stala tridsaťročná vojna. Ľudia sú unavení a zbedačení a hoci práve začína nový rok, nezdá sa, že by mal priniesť úľavu. Je jednoduché predstaviť si, že by sa vyhladovaný chlapec vybral do neznámych končín, aby našiel obávaný čierny mlyn Na mokrine. Miesto, ktoré je prísľubom služby, a teda aj strechy nad hlavou a hlavne jedla. Ostane aj po tom, ako sa začnú diať prvé podivnosti. No aj neskôr, keď vyjde najavo, akým umeniam sa venuje majster.
Temná mágia je prezentovaná ako akýsi poklad. Keď ho človek nájde, získa všetky výhody. No nikto už nehovorí o tom, čo všetko musí na ceste k nemu obetovať. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o pomerne lineárne rozprávanie s jednoduchou dejovou linkou. Toto tvrdenie je v podstate pravdivé. Rozprávanie sa odohráva v rozmedzí zhruba troch rokov, počas ktorých Krabat rastie a mocnie. Pritom má len málo príležitostí na smiech či zábavu. Jeho dni sú plné lopoty a priúčania sa mágii. Na to všetko navyše tieni zúriaca vojna.
Práve tento prvok pridáva knihe na hĺbke a najmä pochmúrnosti. Tak sú totiž osudy postáv spojené so skutočnými udalosťami, hoci sú spomenuté skôr letmo. Pocit reálnosti umocňujú hlavne obrady spojené so sviatočnými dňami. Niektoré sú temné a späté s magickými umeniami. Iné sú skôr ľudového charakteru. Napriek celkovej clivosti v sebe text nesie aj istú lyrickú krásu. Je vidieť, že autor si dal veľmi záležať na jazyku. Hra s ním vytvára pomerne zaujímavý kontrast k celkovému temnejšiemu ladeniu.
Krabatov príbeh v sebe tiež nesie čosi nadčasové. Pretože na pozadí udalostí v mlyne Na mokrine sa odohráva aj iný príbeh. Tento rozpráva o ambíciách, ktoré neraz môžu zviesť až na scestie. Tiež v ňom ožije strach z budúcnosti, zúfalstvo prebudené hladom i obavy zo straty zázemia. Spomína sa v ňom aj často prehliadaná cena, ktorou je podmienené získavanie moci. Zároveň sa slabo ozýva aj nádej, že z každej temnoty vedie cesta k svetlu.
Takto by sa dalo vyzdvihnúť ešte niekoľko tém. Každý čitateľ by možno medzi riadkami našiel niečo iné. To je podstatou nadčasovosti Krabatovho príbehu. Stále sa dá hovoriť o románe o dospievaní v konkrétnej dobe. No aj moderný čitateľ si všeličo odnesie, ak bude ochotný čítať medzi riadkami. A ak nie, ostane mu aspoň rozprávka, v ktorej môže zvíťaziť láska. Len jej k tomu občas treba pomôcť. Tieto dobrodružstvá dopĺňa niekoľkostranový doslov nemeckého spisovateľa Tilmana Spreckelsena, autora Preusslerovej biografie. V eseji čiastočne osvetľuje vyše desaťročný tvorivý proces, ktorého výsledkom je práve Krabat.
Román Krabat láka čitateľa na klasický motív o zápase dobra a zla o dušu človeka. Okrem toho autor pridáva aj niekoľko morálnych presahov a nejedno poučenie. Vďaka spracovaným témam má kniha v sebe istú nadčasovosť. A navzdory historickým kulisám aj aktuálnosť.
Kanadská spisovateľka A. B. Poranek na stránkach svojho debutu hlbšie skúma svoje poľské korene. Vracia sa do detstva, ktoré strávila čítaním starých bájí. Jej postavy sa teda túlajú po svete inšpirovanom slovanskou mytológiou. S týmito kulisami rozpovedala pomerne naivnú lineárnu rozprávku. V nej navyše silne rezonuje romantická linka.
Príbeh však podobne ako samotné prostredie v sebe nesie istú nezameniteľnú atmosféru. Niečo snáď až lyrické, čo dokáže polapiť srdcia mnohých čitateľov, nie nutne len romantikov. Hlavní hrdinovia sú navyše štylizovaní do úloh akýchsi prekliatych milencov, ktorí nemôžu byť spolu. Najskôr je dôvodom nedôvera, potom okolnosti a nakoniec snáď až druhová odlišnosť.
Doplnené o takmer až snové opisy magického lesa a tiež o prítomnosť niekoľkých zaujímavých postavičiek, by to mohla byť príjemná oddychová jednohubka. Bohužiaľ to ale autorke nestačilo a rozhodla sa všetko si zbytočne komplikovať. Do deja totižto zatiahla aj boj o osud sveta, predsudky, upaľovanie čarodejníc a staré frustrované božstvá.
Ústredným problémom pritom ostáva samotné žánrové zaradenie. Vo svojej podstate je to stále ten romantický príbeh. Všetky ostatné prvky sú teda odstavené na vedľajšiu koľaj. Pri budovaní vzťahov totiž ostáva primálo priestoru na presvedčivé vystavanie sveta a kultúry. To sa negatívne podpisuje na uveriteľnosti toho, čo sa autorka snaží opísať.
Naznačuje, že Liska žije v nebezpečnej dobe. Pôvodnú vieru už úplne vytlačilo kresťanstvo, takže staré príbehy a magické stvorenia sú prísne tabu. Ktokoľvek odlišný je prenasledovaný a vyčlenený, nehovoriac o hrozbe smrti za inakosť. Napriek tomu sa nezdá, že by dedinčanom Liska a jej podivuhodné nadania ktovieako prekážali. Nikto ju nenaháňa s vidlami v ruke a bosorka ju volá asi len jeden spoluobčan. A aj ten jej to chrstne do tváre len v súkromí.
Obdobne krátkozrako pôsobí Liska, keď opakuje, že od svojej matky liečiteľky odkukala tajné umenie liečiť. Zároveň ho prakticky na nič nevyužije. Ani len na to, aby si namiešala nejaký napol účinný odvar na spanie. Tieto nezrovnalosti sú však možno len autorkinou snahou ukázať, že Liska je rovnako nepredvídateľná ako hrdzavé zvieratko, podľa ktorého ju pomenovala. Ak išlo o zámer, celkom sa vydaril.
Avšak nepresvedčivá dejová linka, tá asi úplne plánovaná nebola. V zásade ide o to, že do istého momentu vlastne nie je jasné, o čom presne kniha má byť. Liska hľadá rozprávkový kvet papradia, neskôr uzavrie dohodu s démonom, chce sa zbaviť mágie, následne sa ju učí ovládať a takto by sa dalo pokračovať. Odhalenie, že ide v podstate o záchranu sveta, prichádza až príliš príhodne. Hlavne s ohľadom na fakt, že dve tretiny rozprávania sa nezdá, že by to ten svet vôbec potreboval. Záver je napriek tomu pomerne veľkolepý a hlavne citovo výrazný. No už nedokáže zachrániť to, čo si Poranek stihla dovtedy poškodiť.
Román Kde aj temnota zamrzne sa snaží čitateľa nalákať na kombináciu lyrických opisov, tajomného magického lesa a lásky prekliatych milencov. Škoda, že to autorke nestačilo a na stránky sa snažila vtesnať až príliš veľa motívov. Paradoxne to jediné, čo príbeh dokázalo spasiť, je práve spomenutá romantická linka. Neromantici a náročnejší čitatelia teda túto knihu príliš neocenia.
Autorka si ma opäť dokonale získala. Aj napriek tomu, že išlo o pomerne horké čítanie o trpkých ľudských osudoch a o maličkých iskierkach nádeje, ktoré to mohli zmeniť. Na stránkach som potom našla mnohé pre autorku typické motívy. A najmä tú očakávanú hrejivosť. Lebo aj tí najutrápenejší ľudia si zaslúžia nájsť svoju spriaznenú dušu.
Opäť vynikajúco napísaný román. Samotný motív zámeny pritom pôsobí jednoducho. Aspoň zo začiatku. Niečo ako detský žartík, ktorého obeťou sa stáva jeden z dvojníkov. Profesor John sa rozhodne, že v ňom bude pokračovať. Pretože je to jednoduchšie, ako snažiť sa vysvetliť, kým je a kým nie je. Francúzske kulisy dopĺňa zástup hneď niekoľkých takmer až výstredných postáv.
A to je presne ten prvok, ktorý z tejto knihy robí silný a nezabudnuteľný zážitok. Výborne vyprofilované charaktery postáv a ich psychologizácia. (V tomto smere teda klasická Daphne du Maurier.) Práve vďaka tomu som to všetko prežívala spolu s nimi a najmä som dokázala precítiť ich myšlienky. Ich obavy, ktoré sa zdali byť ohromne veľké, až kým ich niekto nevyriešil v podstate niekoľkými slovami.
Koniec ma v mnohom prekvapil. Najmä v tom, že mi pripadal ako repete začiatku. Len pôsobil úplne inak, pretože aj hlavný hrdina už bol úplne iný.
4,5*
Český spisovateľ René Vaněk predstavuje ďalšiu víziu budúcnosti. Aj táto má dystopické kulisy. Dej sa sústreďuje na mestský štát Tyfus, ktorý je vyčlenený zo zvyšku sveta akousi kupolou. Obyvatelia teda prežívajú pod umelým kovovým nebom a namiesto slnka majú senzory, ktoré sa starajú o striedanie dňa a noci. K tomu sú pridružené aj ďalšie systémy, ktoré sa starajú o čistenie a kvalitu života.
Každodenné prežívanie je pretkané hnusom a celkovým úpadkom. Nielen morálnym, aj intelektuálnym a celkovo spoločenským. Čitateľ však nesleduje len tento pokles, ale aj fungujúce vrcholné biomechanické inžinierstvo. To prebieha prostredníctvom Matky, ktorá je zodpovedná za eliminovanie geneticky nedokonalých embryí. Spoločnosť je preto rozdelená na podľudí, ľudí a nadľudí. Nehovoriac o umelých inteligenciách a iných polomechanických organizmoch.
Zhrnuté takto niekoľkými vetami pôsobí Tyfus ako pomerne depresívne miesto. To by bola v zásade pravda, nebyť autorovho prístupu. Vaněk totiž namiesto pochmúrneho opisu ešte pochmúrnejších udalostí zvolil o niečo komediálnejší prístup. Od prvého slova je očividné, že si pobyt v tomto svete vyslovene užíva. Je to vidieť v ľahkosti, s akou text plynie. Pritom prechádza od násilia, cez vulgárnosť, až po obscénnosti. Niekedy tak rýchlo, že čitateľ stihne sotva žmurknúť.
Kniha má vďaka tomu miestami až neuveriteľne svižné tempo. No objavia sa aj pomalšie miesta. Ako hlavný nástroj autor používa jazyk. Odlišuje ním postavy, buduje atmosféru a v medzihrách medzi kapitolami ním dotvára kolorit svojho sveta. Hra so slovami navyše pomáha držať čitateľovu pozornosť. Tiež je to ten prvok, ktorý knihu odlišuje od podobne koncipovaných žánroviek.
Obsahovo však nesledujeme len neradostný život v hnuse. Hlavný hrdina Theo totiž potajme pracuje pre megakoroporáciu SVS a rieši všakovaké problémy. Niektoré malé a iné väčšie, no vysporiada sa s nimi pomerene rýchlo. Tento kompozičný prvok textu dodáva takmer až epizódny charakter. Teda nebyť toho, že sa tieto menšie zápletky v deji „pripomínajú“. Okrem toho sa objavuje aj akýsi leitmotív v podobe pátrania po totožnosti pána Zázračného. Záhadný chlapík sa objavuje a mizne a zdá sa, že má prsty v mnohých Theových prípadoch. Alebo skôr na ich dokončeniach.
Je teda jasné, že sa čitateľ nemá čas nudiť. Vyššie spomenuté udalosti výborne dopĺňajú opisy sveta plného korupcie a odporností. Napätie takisto skvele graduje. Avšak namiesto očakávaného vyvrcholenia prichádzajú slová označujúce koniec tohto dielu. Na zmiernenie škôd Vaněk síce ponúka bonusovú poviedku Onachron a slovníček pojmov, ale pokračovanie by bolo akiste príjemnejšou odmenou.
V románe Kovové nebe autor predstavuje ďalšiu dystopickú budúcnosť, tentoraz s príchuťou biopunku. Okrem celkovej pochmúrnosti však ponúka aj humor. Čitateľ sa teda dobre baví nielen výbornou prácou s jazykom, ale aj dobre rozvrhnutým dejom. Skutočným nedostatkom je zatiaľ chýbajúce pokračovanie.
Jamajský spisovateľ Marlon James sa po zhruba trojročnej prestávke vrátil do svojho krutého a krvavého sveta. Tentoraz zvolil v rozprávaní o niečo pomalšie tempo, no stále kladie rovnaké nároky na čitateľovu pozornosť. Kulisy ostávajú kultúrne odlišné. Ľudia dodržiavajú iné zvyky a rozprávajú si iné príbehy.
Spôsob ich myslenia je tomu nášmu mnohokrát na míle vzdialený. V tomto smere sa teda dá hovoriť o akomsi exotickom exkurze. Vďaka tomu aj zdanlivo fádny námet môže pôsobiť sviežo a novátorsky. Pretože tento príbeh rozpráva o tom, ako sa všetkými utlačovaná žena rozhodne zobrať osud do vlastných rúk.
Sogolon už v mladom veku pochopí, že sa musí postarať sama o seba. Najdôležitejšie je prežitie, aj keď občas vedie cez nečinnosť. Lúskať jej životný osud nie je práve príjemné, hoc je vyrozprávaný pomerne lineárne. Rozprávačom prvej knihy Čierny leopard, červený vlk bol Stopár. Nevyspytateľný a nespoľahlivý, pretože často a rád preskakoval nielen z miesta na miesto, ale aj v čase. Sogolon zvolila o niečo odlišný postup. Začína pri vlastnom narodení a sprevádza čitateľa postupne celým svojím životom.
Nedá sa však tvrdiť, že by vďaka tomu čítanie bolo jednoduchšie alebo príjemnejšie. Dejovo ide o v podstate samostatný príbeh stojaci pred udalosťami trilógie. Až v poslednej štvrtine sa James vracia k tomu, čo už stihol opísať Stopár. Takže nejde o pokračovanie v pravom zmysle toho slova. Skôr o odtrhnutý príbeh, ktorý má sériu doplniť, no je možné si ho vychutnať aj samostatne. Takže čitatelia, ktorí si z úvodného románu veľa nepamätajú, si nemusia robiť starosti, že by nepochopili niektoré súvislosti.
To je dobrá správa, pretože ich dosť potrápi Sogolon a jej životná cesta. Napriek lineárnemu vyrozprávaniu je náročné sledovať, čo sa deje. V prvom rade je za to zodpovedná otvorenosť, s ktorou autor opisuje aj tie najkrutejšie a najkrvavejšie okamihy. V podstate by sa dalo povedať, že sa vyžíva v naturalizme, no pritom zabúda, že všetkého priveľa škodí. Čitateľ už predsa vie, že jeho svet nie je príjemné miesto. Ešte nepríjemnejšie je, ak ste náhodou žena. Autor to nemusí pripomínať v každej druhej scéne. Takto totiž výpovednú hodnotu niektorých krvákov dosť oslabuje.
Ďalším faktorom, ktorý značne vplýva na plynulosť čítania, je ladenie do niečoho medzi psychedelickou predstavou a nočnou morou. Sogolon sa vracia k svojej mladosti, akoby išlo len o zlý sen, čo je vzhľadom na jej zážitky pochopiteľné. Čitateľa to však núti stále dávať pozor a sledovať aj tie najmenšie detaily, aby zistil, v čom klame. Do rozprávania navyše zasahujú aj iní aktéri.
Obľúbiť si kohokoľvek z nich je pomerne náročné, pretože nikto nie je vyslovene výrazný. To sa vzťahuje aj na samotnú Sogolon, ktorá je väčšinu času príliš apatická, aby jej ktokoľvek dokázal držať palce. Text ponúka niekoľko výrazných morálnych presahov a zaujímavé spracovanie niektorých motívov. James sa však až príliš zameral na formu a trochu zabudol na obsah. Čiže je to miestami uťahané a zbytočne dlhé. Zároveň ukázal, ako krásne vie skladať slová do viet tak, aby dávali čo možno najmenší zmysel. Ak išlo o zámer, potom sa mu vydaril.
Román Mesačná čarodejnica, pavúčí kráľ je obdobne náročným čítaním ako prvý diel trilógie. Tentoraz sa na výslnie dostáva Sogolon, aby rozpovedala svoj príbeh. Aj v tomto prípade ale autor kladie obrovské nároky na čitateľovu pozornosť.
Je zvláštne čítať knihu o niekom, kto sa v tejto knihe stihol narodiť a osláviť prvé narodeniny. Pritom nevyriekol jediné slovo a aktívne nezasiahol do deja, no aj tak všetkých a všetko ovplyvnil. Všetkých tých čudesných obyvateľov Gormenghastu, ktorí robili svoje každodenné čudnosti. Vďaka tomu všetkému to malo zaujímavú atmosféru a tá atmosféra mi v podstate väčšinu času stačila, aby som pokračovala v čítaní. A keď už ani atmosféra nestačila, pomohla mi audiokniha.
Je to veľmi svojské čítanie. Len neviem, či je to dostatočne svojské na to, aby som siahla po pokračovaní.