LiliDarknight komentáře u knih
Niekde v polovici som si hovorila, že je to veľmi fajn, ale akoby to nikam nesmerovalo. To som si myslela, až kým som neprečítala koniec. Po ňom som dokázala už len slziť.
Viac ako klasický román mi to pripomína úvahu. O zmysle života, o prírode a živote s ňou a v nej, o rodine aj vzťahoch. Po dlhšom čase text, ktorý ma prinútil spomaliť a zamyslieť sa.
Americký spisovateľ Peter S. Beagle sa po dlhom čase a veľkom úspechu nakoniec k príbehu o jednorožke vrátil. Po tridsiatich siedmich rokoch novelou Dve srdcia a po ďalších osemnástich so Súz. Obe vyšli ako súčasť jednej knihy. Dej majú síce samostatný, no spája ich postava dievčiny Súz, ktorú údajne čaká veľký osud.
Prvý spomenutý príspevok pritom vznikol skôr náhodou. Autor dovtedy dlhé roky tvrdil, že sa nikdy neplánuje vrátiť k jednorožke a jej svetu. Nemal chuť vracať sa k postavám. Až pri príležitosti vydania audioknihy pôvodného románu sa podvolil naliehaniu svojho vtedajšieho vydavateľa. Rozhodol sa stvoriť protagonistku, ktorá sa k pôvodnému osadenstvu dostane náhodou. A aj to len preto, že sa vyberie na vlastnú dobrodružnú výpravu. Jej cieľom je poprosiť kráľa o pomoc s gryfom, ktorý terorizuje jej domov.
Napriek pomerne veľkolepému motívu ide skôr o komornejšie rozprávanie. Aj v tom ale dobre vynikne špecifická atmosféra autorovej tvorby. Istá melancholickosť obohatená o kvetnatý lyrický jazyk. No a tiež očakávaná horkosť. Ide totiž o pomyslenú bodku a hlavne rozlúčenie. Leitmotívom tohto príbehu totiž nie je putovanie, ale posledné stretnutie pred očakávaným koncom.
Čitateľ tak má možnosť dozvedieť sa, či na seba ešte Šmendrik, Lír a Molly po rozlúčení narazili. Zistí, ako pokračovali ich životné cesty alebo či našli šťastie a slávu. Kvôli tomu však v tomto pomerne krátkom texte neostane dostatok priestoru na budovanie zápletky. Z tohto dôvodu však novela nedokáže fungovať úplne osve. Pripomína epilóg pôvodného románu s prísľubom, že by raz mohlo prísť pokračovanie, a to vďaka Súz a osudu, ktorý jej prorokuje Molly.
Veštba sa ukáže byť pravdivá a Súz ozaj zažije veľkolepé dobrodružstvo. Vlastne už druhé vo svojom živote. V druhom príbehu zbierky pritom už neostáva ani náznak po tej parodickosti, ktorou sa preslávil Posledný jednorožec, hoci aj tu lesy obývajú magické stvorenia.
Tentoraz záchranná misia dostáva väčší priestor. Zápletka je budovaná postupne a pomalšie. No a o slovo sa prihlási aj už spomínaná atmosféra. V tomto prípade je ešte o čosi clivejšia. Možno aj preto, že už v úvode nastupuje motív straty, ktorý nutne obohatí aj pocit smútku.
Beagle je teda verný svojmu klasickému horkému prejavu. Neštíti sa svoje postavy trápiť, no zároveň ukazuje aj to, že sa vďaka svojej bolesti môžu zmeniť. Lebo ako hovorí klasik, všetko zlé je na niečo dobré. Kulisy sú však rovnako divoko magické. Síce už nestretneme jednorožku, no autorova fantázia je plná všakovakých kreatúr. Tieto konkrétne majú veľa spoločné so snami a aj nočnými morami. Ide teda o stvorenia, ktoré nebudú po chuti každému.
O to väčšmi, že so sebou prinášajú aj veľmi špecifické snové obrazy. K nim neodmysliteľne patria pochybnosti, či Súz sníva alebo bdie a naozaj sa to deje. Pochybovať s ňou môžu aj čitatelia, keďže Beagle ich dokáže poľahky vtiahnuť doprostred diania. Stačí mu na to niekoľko krátkych viet. Druhá novela je teda výraznejšia, s lepšie vybudovanou pointou. A tiež je dôkazom, že bez ohľadu na dĺžku textu vie autor so slovami doslova čarovať.
Zbierka Cesta domov ponúka hneď dva návraty do sveta poslednej jednorožky. Prvá novela Dve srdcia však funguje skôr ako epilóg pôvodného románu. Druhá o mladej Súz je výraznejšia i rozsiahlejšia. Obe spája tematika návratov a strastiplných ciest. Beagle však neustále pripomína, že na konci dúhy niekedy nečaká poklad.
Česká spisovateľka Tereza Matoušková sa po niekoľký raz vracia do svojho rozsiahleho sveta Podmoří. V tomto prípade ide o veľkolepý návrat, keďže ide o rozsahovo najväčší príbeh, navyše rozdelený do dvoch zväzkov. Napriek tomu ale nie je nutné mať načítané nič z predchádzajúcich kúskov. Toto dobrodružstvo totiž funguje aj osve a navyše otvára svoje dvere aj tým, ktorí o tomto podivuhodnom podmorskom svete nikdy nepočuli.
Čitateľ však nedostane len vysvetlenia fungovanie sveta. Tempo je totiž od prvej strany pomalšie. Pretože text je plný pomerne hutných opisov nielen prostredia, ale aj spoločenských konvencií. Tiež sa čo-to dozvie o histórii, kultúre, ale hlavne o postavách. Z ktorých mnohé sú pre blížiace sa udalosti doslova kľúčové. Znie to tak, že by kniha mohla byť v istom smere až zahltená informáciami. Tie sú však odhaľované postupne. Navyše tiež pomáha aj fakt, že do dejovej línie zasahuje niekoľko hlavných aktérov z rôznych kútov sveta.
Postavy však nedelí len vzdialenosť. Občas sa až zdá, akoby ich linky nemali nič spoločné. Snáď len tenučké nitky. Niekedy ide o náhodnú zmienku, inokedy o spoločnú minulosť. Ale až postupne sa ukazuje, že tie nitky vedú k väčšiemu obrazu a je nutné pozorne ich sledovať, aby všetko dávalo zmysel. Matoušková totiž dáva zabrať čitateľovej pozornosti. No zároveň drží opraty pevne v rukách.
Zaujme určite aj tým, že píše o rôznorodých postavách z rôznych spoločenských vrstiev. Na jednej strane je tu veľmágova dcéra Denyela, na tej druhej mrzák Worlih alebo jeho sestra Revena. Nehovoriac o mágoch či bohoch. Nájde sa tu veľa zaujímavých postavičiek. Tie sú predstavované tiež postupne, podobne aj ich pohnútky. Je teda pomerne jednoduché pochopiť ich konanie, hoci je niekedy náročné s nimi súhlasiť. Vďaka tomu ale nikto nie je len taký alebo onaký, všetci sú krásne morálne siví.
Tiež sa naplno prejavuje odlišnosť ich názorov. Niektoré pramenia z výchovy, iné z pohľadu na svet. Mnohé sú však následkom kultúry a prostredia, z ktorého pochádzajú. Čo v niektorých momentoch vytvára zaujímavé napätie. Tiež sa tým čiastočne osvetľujú dôvody, prečo sú skrátka niektoré ríše od začiatku odsúdené na zánik. A určite to nebude tým, že by sa tie rôznorodé národy dokázali medzi sebou rešpektovať.
Postupom strán sa ale nabaľujú aj zákulisné intrigy, mocenské hry a rôzne úklady. Nehovoriac o mnohých oveľa väčších hrozbách, ktoré niektorí ani len nevnímajú. Tempo síce vďaka tomu nie je vyslovene rezkejšie, ale zato napätie, to by sa dalo doslova krájať. Je jasné, že nech sa na túto ríšu valí čokoľvek, bude to ozrutné a zasiahne to každého. Pána, sluhu, čarodeja, ale aj chudáka. Lebo rozklad ríše začal a čitatelia boli pozvaní, aby si sadli do prvého radu.
Prvý zväzok románu Pláč němého boha otvára bránu k veľkolepým udalostiam. Najskôr je ale potrebné všetkých predstaviť a vysvetliť, čo sa deje a prečo. Tempo je teda pomalšie, čo neulahodí každému. Takže na svoje si prídu skôr tí, ktorí preferujú texty orientované na postavy a rozprávanie.
Obľúbená autorka Leigh Bardugo opäť zavítala do vôd literatúry pre starších. K úspešnej urban fantasy pridáva aj historickú fantasy odohrávajúcu sa v horúcich španielskych uličkách. V pomalšom a rozsiahlom rozprávaní pritom približuje nebezpečnú dobu, v ktorej stačil jediný krok vedľa a človek mohol dopadnúť naozaj zle. Pretože vedľa magických zázrakov funguje aj inkvizícia a tá sa vždy riadila vlastnými zákonitosťami.
Na jednej strane teda ide o pomerne exotické, no zároveň pochmúrne kulisy. Postavy sa snažia predovšetkým o prežitie, čo ich núti často robiť nie až také sympatické rozhodnutia. To sa týka aj hlavnej hrdinky Luzie. Čitateľ sa o jej minulosti dozvie skôr útržky a aj tie sú roztrúsené po celej knihe, takže ich občas musí vyslovene hľadať. O jej súčasnosti vie len toľko, že pracuje ako zle platená slúžka. No nenávidí už samotný fakt, že musí niekomu slúžiť. Je hrdá, má vyhranené názory a odvráva v momentoch, keď by mala mlčať.
Sú to práve tieto vlastnosti, ktoré o jej pôvode vypovedajú viac ako nejaké pohľady do minulosti. Napriek tomu je na škodu, že sa o Luzii nedozvieme viac. Čo spôsobuje, že jej motivácia je miestami neuveriteľná. Nehovoriac o tom, že sa nevyznamenala ani v úlohe rozprávača. Má totiž tendenciu často odbiehať do témy a odvádzať pozornosť úplne opačným smerom. Kvôli tomu je čítanie náročnejšie na pozornosť a je teda logické, že niektoré detaily a malé súvislosti ostatnú nepovšimnuté.
Možno aj pre tú chýbajúcu minulosť Luzia občas pôsobí tak akosi nepatrične. Vytrhnutá z kontextu. Lenže týmto dojmom pôsobí aj samotný text. Zásadným nedostatkom je pritom samotné historické prostredie. Bardugo svoje rozprávanie vložila do konkrétneho obdobia. To je však naznačené len v anotácii niektorých vydaní. No v texte samotnej knihy nikde nie je špecificky pomenované.
To by v zásade nebol až taký veľký problém, ak by sa autorka nespoliehala na to, že čitateľ bude pripravený. Teda že bude poznať aspoň základné informácie o tej konkrétnej historickej ére a hlavne o vtedy fungujúcich konvenciách. No keďže nie je v deji priamo pomenovaná... Tento prešľap má za následok niekoľko nemilých problémov. Na pozadí Luziinho príbehu sa odohrávajú politické hry, mocenské machinácie a snáď aj spoločenské nepokoje. A ide o zaujímavé udalosti, lenže sú vytrhnuté z kontextu.
Pripomína to čítanie sumáru udalostí z učebnice dejepisu. Ide o udalosti bez potrebných súvislostí, takže väčšinu času má čitateľ nemilý pocit, že pozerá pokračovanie filmovej ságy, no prvý diel mu unikol a teraz mierna tápa. Pritom knihe sa nedá uprieť, že je zaujímavá i napínavá. Opisované udalosti sú dramatické a vďaka mágii majú to niečo extra, čo dokáže zaujať. Napätie tiež krásne graduje a samotný záver je takmer až metaforický. No čitateľ má pritom väčšinu času pocit, že mu čosi uniká a to sa nezmení ani v závere.
Román Prekliaty spoločník ponúka pomalú a detailnú historickú fantasy. Kulisy španielskych uličiek rozprávaniu dodávajú až exotický ráz. A nespoľahlivá rozprávačka zase núti čitateľa neustále dávať pozor. Ide teda o náročnejšie čítanie, ktoré neosloví každého. Zážitok z čítania tiež kazí chýbajúci kontext doby a minulosti postáv.
Výborne opísaná sila toho jedného kľúčového momentu.
Len mi je tak akosi ľúto, že aj zvyšné postavy nedostali svoj priestor.
Svižné, akčné, tajomné. Napriek tomu, že som príbeh poznala, nedočkavo som otáčala stránky, lebo som potrebovala vedieť, čo sa stane.
Toto ma požulo a vypľulo, požulo a vypľulo. Toľko ciest, ktoré sa navzájom preplietli. Toľko neľahkých osudov. Toľko otázok, ako je možné, že niektoré postavy dopadli takto a pritom začali takto. A pomalé hľadanie všetkých tých odpovedí. Lebo je čudné vidieť postavy, ktoré som stretla v dračej sérii, na začiatku ich ciest.
Popravde ani neviem, z koho ma najviac bolí srdce. Ale tesne to vyhrala Ronica. Ako matka, ktorá vie, že zlyhala a nedokáže to napraviť.
K najznámejším knihám nemeckého autora Otfrieda Preusslera bezpochyby patrí aj Krabat. Temnejší fantazijný príbeh pritom vychádza zo starej lužickosrbskej povesti. Kulisami sa ale stala tridsaťročná vojna. Ľudia sú unavení a zbedačení a hoci práve začína nový rok, nezdá sa, že by mal priniesť úľavu. Je jednoduché predstaviť si, že by sa vyhladovaný chlapec vybral do neznámych končín, aby našiel obávaný čierny mlyn Na mokrine. Miesto, ktoré je prísľubom služby, a teda aj strechy nad hlavou a hlavne jedla. Ostane aj po tom, ako sa začnú diať prvé podivnosti. No aj neskôr, keď vyjde najavo, akým umeniam sa venuje majster.
Temná mágia je prezentovaná ako akýsi poklad. Keď ho človek nájde, získa všetky výhody. No nikto už nehovorí o tom, čo všetko musí na ceste k nemu obetovať. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o pomerne lineárne rozprávanie s jednoduchou dejovou linkou. Toto tvrdenie je v podstate pravdivé. Rozprávanie sa odohráva v rozmedzí zhruba troch rokov, počas ktorých Krabat rastie a mocnie. Pritom má len málo príležitostí na smiech či zábavu. Jeho dni sú plné lopoty a priúčania sa mágii. Na to všetko navyše tieni zúriaca vojna.
Práve tento prvok pridáva knihe na hĺbke a najmä pochmúrnosti. Tak sú totiž osudy postáv spojené so skutočnými udalosťami, hoci sú spomenuté skôr letmo. Pocit reálnosti umocňujú hlavne obrady spojené so sviatočnými dňami. Niektoré sú temné a späté s magickými umeniami. Iné sú skôr ľudového charakteru. Napriek celkovej clivosti v sebe text nesie aj istú lyrickú krásu. Je vidieť, že autor si dal veľmi záležať na jazyku. Hra s ním vytvára pomerne zaujímavý kontrast k celkovému temnejšiemu ladeniu.
Krabatov príbeh v sebe tiež nesie čosi nadčasové. Pretože na pozadí udalostí v mlyne Na mokrine sa odohráva aj iný príbeh. Tento rozpráva o ambíciách, ktoré neraz môžu zviesť až na scestie. Tiež v ňom ožije strach z budúcnosti, zúfalstvo prebudené hladom i obavy zo straty zázemia. Spomína sa v ňom aj často prehliadaná cena, ktorou je podmienené získavanie moci. Zároveň sa slabo ozýva aj nádej, že z každej temnoty vedie cesta k svetlu.
Takto by sa dalo vyzdvihnúť ešte niekoľko tém. Každý čitateľ by možno medzi riadkami našiel niečo iné. To je podstatou nadčasovosti Krabatovho príbehu. Stále sa dá hovoriť o románe o dospievaní v konkrétnej dobe. No aj moderný čitateľ si všeličo odnesie, ak bude ochotný čítať medzi riadkami. A ak nie, ostane mu aspoň rozprávka, v ktorej môže zvíťaziť láska. Len jej k tomu občas treba pomôcť. Tieto dobrodružstvá dopĺňa niekoľkostranový doslov nemeckého spisovateľa Tilmana Spreckelsena, autora Preusslerovej biografie. V eseji čiastočne osvetľuje vyše desaťročný tvorivý proces, ktorého výsledkom je práve Krabat.
Román Krabat láka čitateľa na klasický motív o zápase dobra a zla o dušu človeka. Okrem toho autor pridáva aj niekoľko morálnych presahov a nejedno poučenie. Vďaka spracovaným témam má kniha v sebe istú nadčasovosť. A navzdory historickým kulisám aj aktuálnosť.
Kanadská spisovateľka A. B. Poranek na stránkach svojho debutu hlbšie skúma svoje poľské korene. Vracia sa do detstva, ktoré strávila čítaním starých bájí. Jej postavy sa teda túlajú po svete inšpirovanom slovanskou mytológiou. S týmito kulisami rozpovedala pomerne naivnú lineárnu rozprávku. V nej navyše silne rezonuje romantická linka.
Príbeh však podobne ako samotné prostredie v sebe nesie istú nezameniteľnú atmosféru. Niečo snáď až lyrické, čo dokáže polapiť srdcia mnohých čitateľov, nie nutne len romantikov. Hlavní hrdinovia sú navyše štylizovaní do úloh akýchsi prekliatych milencov, ktorí nemôžu byť spolu. Najskôr je dôvodom nedôvera, potom okolnosti a nakoniec snáď až druhová odlišnosť.
Doplnené o takmer až snové opisy magického lesa a tiež o prítomnosť niekoľkých zaujímavých postavičiek, by to mohla byť príjemná oddychová jednohubka. Bohužiaľ to ale autorke nestačilo a rozhodla sa všetko si zbytočne komplikovať. Do deja totižto zatiahla aj boj o osud sveta, predsudky, upaľovanie čarodejníc a staré frustrované božstvá.
Ústredným problémom pritom ostáva samotné žánrové zaradenie. Vo svojej podstate je to stále ten romantický príbeh. Všetky ostatné prvky sú teda odstavené na vedľajšiu koľaj. Pri budovaní vzťahov totiž ostáva primálo priestoru na presvedčivé vystavanie sveta a kultúry. To sa negatívne podpisuje na uveriteľnosti toho, čo sa autorka snaží opísať.
Naznačuje, že Liska žije v nebezpečnej dobe. Pôvodnú vieru už úplne vytlačilo kresťanstvo, takže staré príbehy a magické stvorenia sú prísne tabu. Ktokoľvek odlišný je prenasledovaný a vyčlenený, nehovoriac o hrozbe smrti za inakosť. Napriek tomu sa nezdá, že by dedinčanom Liska a jej podivuhodné nadania ktovieako prekážali. Nikto ju nenaháňa s vidlami v ruke a bosorka ju volá asi len jeden spoluobčan. A aj ten jej to chrstne do tváre len v súkromí.
Obdobne krátkozrako pôsobí Liska, keď opakuje, že od svojej matky liečiteľky odkukala tajné umenie liečiť. Zároveň ho prakticky na nič nevyužije. Ani len na to, aby si namiešala nejaký napol účinný odvar na spanie. Tieto nezrovnalosti sú však možno len autorkinou snahou ukázať, že Liska je rovnako nepredvídateľná ako hrdzavé zvieratko, podľa ktorého ju pomenovala. Ak išlo o zámer, celkom sa vydaril.
Avšak nepresvedčivá dejová linka, tá asi úplne plánovaná nebola. V zásade ide o to, že do istého momentu vlastne nie je jasné, o čom presne kniha má byť. Liska hľadá rozprávkový kvet papradia, neskôr uzavrie dohodu s démonom, chce sa zbaviť mágie, následne sa ju učí ovládať a takto by sa dalo pokračovať. Odhalenie, že ide v podstate o záchranu sveta, prichádza až príliš príhodne. Hlavne s ohľadom na fakt, že dve tretiny rozprávania sa nezdá, že by to ten svet vôbec potreboval. Záver je napriek tomu pomerne veľkolepý a hlavne citovo výrazný. No už nedokáže zachrániť to, čo si Poranek stihla dovtedy poškodiť.
Román Kde aj temnota zamrzne sa snaží čitateľa nalákať na kombináciu lyrických opisov, tajomného magického lesa a lásky prekliatych milencov. Škoda, že to autorke nestačilo a na stránky sa snažila vtesnať až príliš veľa motívov. Paradoxne to jediné, čo príbeh dokázalo spasiť, je práve spomenutá romantická linka. Neromantici a náročnejší čitatelia teda túto knihu príliš neocenia.
Autorka si ma opäť dokonale získala. Aj napriek tomu, že išlo o pomerne horké čítanie o trpkých ľudských osudoch a o maličkých iskierkach nádeje, ktoré to mohli zmeniť. Na stránkach som potom našla mnohé pre autorku typické motívy. A najmä tú očakávanú hrejivosť. Lebo aj tí najutrápenejší ľudia si zaslúžia nájsť svoju spriaznenú dušu.
Opäť vynikajúco napísaný román. Samotný motív zámeny pritom pôsobí jednoducho. Aspoň zo začiatku. Niečo ako detský žartík, ktorého obeťou sa stáva jeden z dvojníkov. Profesor John sa rozhodne, že v ňom bude pokračovať. Pretože je to jednoduchšie, ako snažiť sa vysvetliť, kým je a kým nie je. Francúzske kulisy dopĺňa zástup hneď niekoľkých takmer až výstredných postáv.
A to je presne ten prvok, ktorý z tejto knihy robí silný a nezabudnuteľný zážitok. Výborne vyprofilované charaktery postáv a ich psychologizácia. (V tomto smere teda klasická Daphne du Maurier.) Práve vďaka tomu som to všetko prežívala spolu s nimi a najmä som dokázala precítiť ich myšlienky. Ich obavy, ktoré sa zdali byť ohromne veľké, až kým ich niekto nevyriešil v podstate niekoľkými slovami.
Koniec ma v mnohom prekvapil. Najmä v tom, že mi pripadal ako repete začiatku. Len pôsobil úplne inak, pretože aj hlavný hrdina už bol úplne iný.
4,5*
Český spisovateľ René Vaněk predstavuje ďalšiu víziu budúcnosti. Aj táto má dystopické kulisy. Dej sa sústreďuje na mestský štát Tyfus, ktorý je vyčlenený zo zvyšku sveta akousi kupolou. Obyvatelia teda prežívajú pod umelým kovovým nebom a namiesto slnka majú senzory, ktoré sa starajú o striedanie dňa a noci. K tomu sú pridružené aj ďalšie systémy, ktoré sa starajú o čistenie a kvalitu života.
Každodenné prežívanie je pretkané hnusom a celkovým úpadkom. Nielen morálnym, aj intelektuálnym a celkovo spoločenským. Čitateľ však nesleduje len tento pokles, ale aj fungujúce vrcholné biomechanické inžinierstvo. To prebieha prostredníctvom Matky, ktorá je zodpovedná za eliminovanie geneticky nedokonalých embryí. Spoločnosť je preto rozdelená na podľudí, ľudí a nadľudí. Nehovoriac o umelých inteligenciách a iných polomechanických organizmoch.
Zhrnuté takto niekoľkými vetami pôsobí Tyfus ako pomerne depresívne miesto. To by bola v zásade pravda, nebyť autorovho prístupu. Vaněk totiž namiesto pochmúrneho opisu ešte pochmúrnejších udalostí zvolil o niečo komediálnejší prístup. Od prvého slova je očividné, že si pobyt v tomto svete vyslovene užíva. Je to vidieť v ľahkosti, s akou text plynie. Pritom prechádza od násilia, cez vulgárnosť, až po obscénnosti. Niekedy tak rýchlo, že čitateľ stihne sotva žmurknúť.
Kniha má vďaka tomu miestami až neuveriteľne svižné tempo. No objavia sa aj pomalšie miesta. Ako hlavný nástroj autor používa jazyk. Odlišuje ním postavy, buduje atmosféru a v medzihrách medzi kapitolami ním dotvára kolorit svojho sveta. Hra so slovami navyše pomáha držať čitateľovu pozornosť. Tiež je to ten prvok, ktorý knihu odlišuje od podobne koncipovaných žánroviek.
Obsahovo však nesledujeme len neradostný život v hnuse. Hlavný hrdina Theo totiž potajme pracuje pre megakoroporáciu SVS a rieši všakovaké problémy. Niektoré malé a iné väčšie, no vysporiada sa s nimi pomerene rýchlo. Tento kompozičný prvok textu dodáva takmer až epizódny charakter. Teda nebyť toho, že sa tieto menšie zápletky v deji „pripomínajú“. Okrem toho sa objavuje aj akýsi leitmotív v podobe pátrania po totožnosti pána Zázračného. Záhadný chlapík sa objavuje a mizne a zdá sa, že má prsty v mnohých Theových prípadoch. Alebo skôr na ich dokončeniach.
Je teda jasné, že sa čitateľ nemá čas nudiť. Vyššie spomenuté udalosti výborne dopĺňajú opisy sveta plného korupcie a odporností. Napätie takisto skvele graduje. Avšak namiesto očakávaného vyvrcholenia prichádzajú slová označujúce koniec tohto dielu. Na zmiernenie škôd Vaněk síce ponúka bonusovú poviedku Onachron a slovníček pojmov, ale pokračovanie by bolo akiste príjemnejšou odmenou.
V románe Kovové nebe autor predstavuje ďalšiu dystopickú budúcnosť, tentoraz s príchuťou biopunku. Okrem celkovej pochmúrnosti však ponúka aj humor. Čitateľ sa teda dobre baví nielen výbornou prácou s jazykom, ale aj dobre rozvrhnutým dejom. Skutočným nedostatkom je zatiaľ chýbajúce pokračovanie.
Jamajský spisovateľ Marlon James sa po zhruba trojročnej prestávke vrátil do svojho krutého a krvavého sveta. Tentoraz zvolil v rozprávaní o niečo pomalšie tempo, no stále kladie rovnaké nároky na čitateľovu pozornosť. Kulisy ostávajú kultúrne odlišné. Ľudia dodržiavajú iné zvyky a rozprávajú si iné príbehy.
Spôsob ich myslenia je tomu nášmu mnohokrát na míle vzdialený. V tomto smere sa teda dá hovoriť o akomsi exotickom exkurze. Vďaka tomu aj zdanlivo fádny námet môže pôsobiť sviežo a novátorsky. Pretože tento príbeh rozpráva o tom, ako sa všetkými utlačovaná žena rozhodne zobrať osud do vlastných rúk.
Sogolon už v mladom veku pochopí, že sa musí postarať sama o seba. Najdôležitejšie je prežitie, aj keď občas vedie cez nečinnosť. Lúskať jej životný osud nie je práve príjemné, hoc je vyrozprávaný pomerne lineárne. Rozprávačom prvej knihy Čierny leopard, červený vlk bol Stopár. Nevyspytateľný a nespoľahlivý, pretože často a rád preskakoval nielen z miesta na miesto, ale aj v čase. Sogolon zvolila o niečo odlišný postup. Začína pri vlastnom narodení a sprevádza čitateľa postupne celým svojím životom.
Nedá sa však tvrdiť, že by vďaka tomu čítanie bolo jednoduchšie alebo príjemnejšie. Dejovo ide o v podstate samostatný príbeh stojaci pred udalosťami trilógie. Až v poslednej štvrtine sa James vracia k tomu, čo už stihol opísať Stopár. Takže nejde o pokračovanie v pravom zmysle toho slova. Skôr o odtrhnutý príbeh, ktorý má sériu doplniť, no je možné si ho vychutnať aj samostatne. Takže čitatelia, ktorí si z úvodného románu veľa nepamätajú, si nemusia robiť starosti, že by nepochopili niektoré súvislosti.
To je dobrá správa, pretože ich dosť potrápi Sogolon a jej životná cesta. Napriek lineárnemu vyrozprávaniu je náročné sledovať, čo sa deje. V prvom rade je za to zodpovedná otvorenosť, s ktorou autor opisuje aj tie najkrutejšie a najkrvavejšie okamihy. V podstate by sa dalo povedať, že sa vyžíva v naturalizme, no pritom zabúda, že všetkého priveľa škodí. Čitateľ už predsa vie, že jeho svet nie je príjemné miesto. Ešte nepríjemnejšie je, ak ste náhodou žena. Autor to nemusí pripomínať v každej druhej scéne. Takto totiž výpovednú hodnotu niektorých krvákov dosť oslabuje.
Ďalším faktorom, ktorý značne vplýva na plynulosť čítania, je ladenie do niečoho medzi psychedelickou predstavou a nočnou morou. Sogolon sa vracia k svojej mladosti, akoby išlo len o zlý sen, čo je vzhľadom na jej zážitky pochopiteľné. Čitateľa to však núti stále dávať pozor a sledovať aj tie najmenšie detaily, aby zistil, v čom klame. Do rozprávania navyše zasahujú aj iní aktéri.
Obľúbiť si kohokoľvek z nich je pomerne náročné, pretože nikto nie je vyslovene výrazný. To sa vzťahuje aj na samotnú Sogolon, ktorá je väčšinu času príliš apatická, aby jej ktokoľvek dokázal držať palce. Text ponúka niekoľko výrazných morálnych presahov a zaujímavé spracovanie niektorých motívov. James sa však až príliš zameral na formu a trochu zabudol na obsah. Čiže je to miestami uťahané a zbytočne dlhé. Zároveň ukázal, ako krásne vie skladať slová do viet tak, aby dávali čo možno najmenší zmysel. Ak išlo o zámer, potom sa mu vydaril.
Román Mesačná čarodejnica, pavúčí kráľ je obdobne náročným čítaním ako prvý diel trilógie. Tentoraz sa na výslnie dostáva Sogolon, aby rozpovedala svoj príbeh. Aj v tomto prípade ale autor kladie obrovské nároky na čitateľovu pozornosť.
Je zvláštne čítať knihu o niekom, kto sa v tejto knihe stihol narodiť a osláviť prvé narodeniny. Pritom nevyriekol jediné slovo a aktívne nezasiahol do deja, no aj tak všetkých a všetko ovplyvnil. Všetkých tých čudesných obyvateľov Gormenghastu, ktorí robili svoje každodenné čudnosti. Vďaka tomu všetkému to malo zaujímavú atmosféru a tá atmosféra mi v podstate väčšinu času stačila, aby som pokračovala v čítaní. A keď už ani atmosféra nestačila, pomohla mi audiokniha.
Je to veľmi svojské čítanie. Len neviem, či je to dostatočne svojské na to, aby som siahla po pokračovaní.
Kniha na mňa pomerne dlho vyčítavo pozerala z poličky. Tak nejako som sa jej podvedome obávala. Čo je možno aj dôvod, prečo dlhšie trvalo, kým si ma príbeh aspoň trochu získal. Vo svojej podstate je to vlastne prológ k väčším udalostiam. Takže dej bol tu i tam aj tamto a vlastne tak nejako nikde.
Ale pokračovanie si prečítam. Som zvedavá, čo príde po takomto úvode.
2,5*
Slovenská spisovateľka Denisa Lesniaková debutovala pomerne veľkým štýlom. Čitateľa zobrala na nebezpečnú a krvavú výpravu do sveta zmietaného konfliktmi. Tie vyhrávajú tí lepšie pripravení, no všetko má svoju cenu. Takže orientácia na dej textu svedčí. A akčné sekvencie mu prepožičiavajú svižnosť. Uprostred toho všetkého sa ako hlavná hrdinka predstavuje Lennox.
Zocelená výcvikom a prinútená okolnosťami sa prejavuje ako príslovečné nutné zlo. Ako posvätený prostriedok slúžiaci určitému účelu. Navyše je drsná, prostoreká a napriek všetkému úžasná, takže si určite získa nejedného fanúšika medzi mladšou generáciou. Hlavne keď dostane tajné poslanie, vďaka ktorému domnelo spasí svet. Alebo možno len k nohám svojej kráľovnej zloží ďalšie víťazstvo.
Zhrnuté takto niekoľkými vetami znie kniha pomerne jednoducho a priamočiaro. Nanešťastie si to autorka trochu skomplikovala. Najväčšmi tým, že hlavnú dejovú linku na dve tretiny knihy odložila bokom. Lennox sa v prológu dostáva na územie nepriateľa. Jej osud je neistý, hrozí jej nebezpečenstvo a možno aj smrť. V nasledujúcich kapitolách sa Lesniaková vracia tri roky späť v čase, teda teste pred začiatok vojny.
Protagonistka je predstavená ako privilegovaná dievčina, ktorá vyrástla v bezpečí a prepychu. Na jednej strane je zaujímavé sledovať, ako sa jej osobnosť vyvíja. Míľnikmi sa jej pritom stávajú rôzne krízové situácie. Tiež sa objavuje niekoľko momentov, ktoré odhaľujú niečiu motiváciu. Pravdou však je, že tieto výseky z Lennoxinho života mohli byť odhaľované postupne v podobe spomienkových kapitol. Takto lineárne za sebou si nimi autorka urobila skôr medvediu službu.
Opisuje totiž niekoľko podobných situácií, čím oslabuje ich výpovednú hodnotu. Takže niektoré okamihy pôsobia vyslovene zbytočne. Nehovoriac o tom, že tiež nedovolí čitateľovi takmer nič si domyslieť. V deji ostane len málo nezodpovedaných otázok. Najviac však v tejto exkurzii do minulosti „zažiaria“ nelogickosti.
Najväčšou je pritom fakt, že sa Lennox prezlečie za chlapca. Jej otec je legendárny generál a navyše vynikajúci stratég. Áno, v poslednej bitke sa zranil a stále nie je úplne fit, no jeho prítomnosť všetci očakávajú. Jeho skúsenosti by mohli armáde pomôcť. Keď sa namiesto neho dovalí jeho údajný syn Nox, o ktorom nikdy nikto nepočul, oslavovaného dôstojníka už nehľadajú.
Zrazu jeho pomoc nikto nepotrebuje a Nox sa snaží ochrániť svoje tajomstvo. Ako dievča by ju totiž popravili. Lebo skrátka nemôže bojovať v mene svojej kráľovnej, ktorá práve vyhlásila vojnu celému svetu. Vysvetlenie, že Neallu na tróne rešpektujú len kvôli tomu, že si ju vybrala magická koruna, je vo svetle vyššie uvedeného až príliš samoúčelné. O to väčšmi neskôr, keď sa prevalí Lennoxina totožnosť a táto kríza nedopadne tak, ako by niektorí čitatelia právom očakávali.
Keď sa Lesniaková nakoniec predsa len vráti k hlavnej dejovej línii, tempo sa doslova rozbehne. To, na čo dovtedy nebol priestor, je nutné expresne doriešiť. Je teda škoda, že táto časť rozprávania nie je aspoň o sto strán dlhšia. Prospelo by to aj gradácii napätia a niektoré veľkolepé odhalenia by pôsobili o niečo nečakanejšie. Knihu zachraňujú posledné strany a epilóg. Takisto skutočnosť, že autorka sa dokáže pohrať s jazykom, napriek nemilému zlozvyku používať v súvetiach ako časticu paslovo akonáhle.
Román Armáda temnoty a smrti ponúka cestu morálne sivej hrdinky na pozadí vojnového konfliktu. Lesniaková láka aj mixom všakovakých mýtických príšeriek. Knihe výrazne neprospieva dvojtretinová odbočka do minulosti. To neskôr odhaľuje niektoré výraznejšie nedostatky príbehu. Vďaka orientácii na dej ide skôr o oddychovejšie čítanie.
Technicky by som tejto knihe mohla všeličo vytknúť. Najmä však to, že si v niektorých momentoch vyžadovala väčšiu opisnosť. A určite by som našla aj niečo iné. Pre mňa je však dôležité to, že si ma získala prakticky prvými vetami a nepustila ma, až kým som to celé nedočítala. Krásny jazyk. Zaujímavo vystavaný svet, ktorý možno je a možno nie je skutočný. Politika. Intrigy. Úklady. Ale aj božstvá v neustálom zápase o svojho veriaceho.
Jediná skutočná chyba je teda to, že nemám pokračovanie.
Toto je presne ten typ humoru, ktorý mám najradšej. Uštipačný, cynický a za každých okolností černejší ako čierna diera. Oceňujem ale hlavne to, že to malo aj dejovú linku a príbeh niekam smeroval.
Podobne výborné ako ostatné autorove knihy, ktoré sa mi dostali do rúk. Krásne pomalé, detailné a o zaujímavých postavách. Baví ma, že na začiatku to pôsobilo ako nejaký vzletný romantický príbeh o trubadúroch. A až postupne Kay odhaľoval, aký drsný je v skutočnosti jeho svet a aké horké osudy čakajú na jeho postavy.