Pláč němého boha - 2. svazek přehled

včera

Podmorie, posledné útočisko pred zničenou zemou, stojí na pokraji občianskej vojny.Velemág, ktorý mu vládol celé stáročia, zomiera a podmanené národy cítia šancu oslobodiť sa. Na oblohe sa začínajú objavovať zvláštne trhliny, ktoré sú predzvesťou problémov.A aby toho nebolo málo, bohovia sa namiesto záchrany sveta hrajú na večnú dovolenku v Záhradách rozkoše.

Tento príbeh nepatrí medzi prvé z prostredia Podmoria. Ide však o samostatný príbeh,v podobe dvojzväzkového fantasy, ktoré ponúka skôr politiku, intrigy a zradu než krvavé bitky a vojenské stratégie. Ak teda čakáte neustále akčné scény, možno budete prekvapení. Ale ak máte radi zákulisné hry, určite si prídete na svoje. A áno, tých „kôp mŕtvol“ sa tiež dočkáte.

Najväčšou silou príbehu je podľa mňa samotný podmorský svet. Autorka zvládla worldbuilding na výbornú. Rozsiahle opisy ho krásne oživujú, takže som si ho vedela ľahko predstaviť. Páčilo sa mi, ako je každá rasa jemne prepojená s nejakým zvieraťom a živlom, ako napríklad oheň a hady u púštnych ľudí. Náboženstvo, mágia a bohovia tu hrajú dôležitú úlohu a pôsobia veľmi originálne. Nechýba nekromancia, víly a ďalšie „pochúťky“, ktoré vám neprezradím, lebo spoiler alert!

Miernym negatívom sú však postavy. Niekedy mi pripadalo, akoby všetky konali podľa dopredu určenej šablóny. Najviac mi to bilo do očí pri Denyele. Hoci jej rola „manipulatívnej milej husičky“, ktorou klamala svoje okolie, bola zaujímavá, chýbala mi väčšia variabilita a rozmanitosť v jej konaní, hlavne v zákulisnom boji. Páčili sa mi však Worlih a Toreus. Najmä v ich dejových líniách autorka poukázala na dôležité témy, ako prijatie ľudí s postihnutím, strach z neznámeho či vplyv výchovy na charakter človeka. Oceňujem aj, že tu nie sú len čierno-biele charaktery. Často sú pohnútky a správanie či činy postáv morálne sivé a človek si musí dávať pozor, aby ich úplne pochopil. A záver?Niektoré otázky ostali otvorené a ja chcem pokračovanie.

Ak máte radi zákulisné hry, intrigy a politické boje v štýle Hry o tróny, tento príbeh vás chytí. Nie je to síce taký monumentálny kolos, ale má svoje vlastné čaro, originálny svet a zaujímavé zákulisné bo

17.01.2025

Česká spisovateľka Tereza Matoušková pozýva čitateľa pozrieť si, ako dopadne jej epos o rúcajúcej sa ríši a jej umierajúcom pánovi. Prvý zväzok bol rovnou mierou epický, no zároveň pomalší. Pretože bolo potrebné vysvetliť motiváciu, predstaviť zúčastnených, ale aj osvetliť fungovanie sveta a celkovo spoločnosti. Pokračovanie je o čosi odlišné, no nie zásadne. Samotné tempo je ale svižnejšie. V dôsledku toho, že postavy sú nútené oveľa viac konať. Nehovoriac o šarvátkach a otvorených bojoch, ktoré zúria na pozadí osudov hlavného obsadenia.

Námet ostáva v jadre jednoduchý. Veľká ríša a jej blížiaci sa pád, ktorý môže niekto zvrátiť. Tým, že si získa moc. Autorka však dokázala na základe tohto konceptu stvoriť niečo zaujímavé a svojím spôsobom neopakovateľné. Z veľkej časti za to vďačí hlavne svetu, ktorý vytvorila. Ten má svoje náležitosti. Je farebný i pochmúrny. Tvorí ho mnoho odlišných národov, má vlastné zákonitosti, vlastné stvorenia a hlavne históriu, vieru i systém kultúr. Navyše ho postavila na rôznorodých žánrových prvkoch, ale najväčšmi zaznieva steampunk s prímesou istej formy postapo.

Druhým výrazným prvkom, ktorý knihu ozvláštňuje, sú potom postavy. Morálne sivé a nedokonalé, no o to realisticky pôsobia. Vystupujú z papiera a čitateľ má možnosť sledovať nielen to, čo robia, ale hlavne prečo to robia. Ich konanie má tiež vždy jasné pomenované následky, čo len prehlbuje zážitok z prečítaného. Navyše je jasne vidieť, ako sa ich charaktery vyvinuli. Hoci aj na konci sú všetci viac či menej morálne siví oportunisti.


„Monstra by měla zůstat monstry. Bezejmennými běsy, které můžete bez větších výčitek zabít. Ne příjemní chlapíci, kteří mají doma milující ženušku a neposedné děti. Spral do ďas. Proč nemůže být svět přehledný? Černá a bílá. Dobro, zlo. Hrdina, zloduch. Poznáte je od sebe snadno, dámy a pánové, podle uniforem, které na sobě mají. Dobrák se usmívá. Padouch má na rtech odporný škleb.“
Denyela, ktorá v jednotke pôsobila ako tá najdôležitejšia, je stále pomerne výrazná. Hlavne v otázke politikárčenia a všakovakých zákulisných machinácií. S jej dejovou linkou sa navyše spája aj veľké napätie, pretože môže byť kedykoľvek odhalená a potrestaná. Veľkým prekvapením bol Worlih, ktorého linka sa preplietla s tou Toreovou. Spojenie týchto dvoch bolo prinajmenšom zaujímavé. Dokopy mali vynikajúcu chémiu, ktorá ich spoločným scénam dodávala výrazný náboj. Nehovoriac o Revene, ktorá neraz zapôsobí ako katalyzátor.

Osudy všetkých sa prepletajú a každý sa snaží naložiť čo možno najlepšie s tým, čo má na tanieri. Zároveň sú však postavy stavané do úloh akýchsi šachových figúrok, ktorých ovládajú mocnosti väčšie, než si dokážu predstaviť. Dej je teda pomerne spletitý a plný mnohých napínavých, ale aj prekvapivých okamihov.

Niektoré zvraty doslova primrazia, iné prinútia čitateľa minimálne zodvihnúť obočie. Samotný záver je rovnou mierou zaujímavý. Pretože nie je vyslovene ukončením celého príbehu. Skôr pripomína dočítanie jednej kapitoly, po ktorej nasledujú mnohé ďalšie, ktoré však nie sú súčasťou tohto románu. Zároveň je ale dostatočne uzavretý, aby bol čitateľ spokojný. A po jazde, ktorá mu mnohokrát nedá vydýchnuť, je to pomerne veľkolepá odmena.

Druhý zväzok románu Pláč němého boha výborne využíva základy, ktoré Matoušková položila v prvom diele. Postavy politikárčia a snažia sa prežiť. Zatiaľ čo okolo nich zúri vojna bohov a blíži sa snáď aj koniec sveta. Tempo je teda o čosi svižnejšie, hoci nie je výrazne akčné. Výborne však uzatvára rozohranú hru a naznačuje, ako to všetko pokračovalo.