LiliDarknight komentáře u knih

Mám zvláštnu slabosť pre príbehy o dospievaní.

No a Ned, hlavný hrdina, dospieva teda poriadne veľkolepo. Uprostred akejsi podivuhodnej magickej takmer vojny, do ktorej sa dostal len tým, že v jeho rodine sa dedí šiesty zmysel. Vďaka nemu vie vycítiť rôzne magicky nasýtené veci, ako osoby alebo udalosti. A teraz sa práve preto dostal doprostred príbehu Ysabel, o ktorú už dvetisíc šesťsto rokov bojujú dvaja muž. Veru, ultimátny milostný trojuholník.

Štýlovo je to typický Kay. Zároveň sa to väčšinu času správa ako niečo, čo by mohol pokojne napísať aj Holdstock. O svete, v ktorom zaznievajú ozveny dávnych čias. Dávnych udalostí a hlavne dávnych ľudí. Je to riadne podivuhodné dobrodružstvo, v ktorom bolo potrebné čítať medzi riadkami.

A mňa to neskutočným spôsobom bavilo. Chytilo ma to od prvej vety a držalo až do tej poslednej. Čo je ale dôležitejšie, bavil ma Ned a rada som sa čo-to dozvedela o jeho živote. Až mi bolo ľúto, že kniha nie je predsa len o čosi dlhšia.

Ale aj v tejto podobe je výborná.

3 10.01.2024

Rok som ani nemohla začať lepšou knihou.

Výborne napísaný atmosférický príbeh, ktorý je rovnou mierou magický, temný i záhadný. S trochu väčšou štipkou mágie a plný chaoticko-svojských postáv. Mám pocit, akoby sa týmto príbehom uzavrela rozsiahlejšia dejová línia. Možno preto, že som na stránkach stretla postavy, ktoré sa mi už predstavili v predchádzajúcich knihách.

Tak či onak, výborný gotický kúsok plný duchov a kostlivcov v skriniach, kde sa preháňajú práve dostatočne záhadné i výstredné postavy. Presne takto si predstavujem nielen modernú šľachtu. A tie vzťahy a emócie a postavy a všetko ostatné...

Joj, veru, táto sa autorke zatiaľ najviac podarila. Lebo podobne ako rastú jej postavy, rastie aj ona sama a je to vidieť na kvalite textu.

2 02.01.2024

S touto knihou som sa trochu trápila, hoci nie preto, že by sa čítala zle. Tad Willliams si ma získal svojim rozprávačským talentom, ktorý mal svoje menšie i väčšie nedostatky a poznačila ho veľká naivita, ale predsa ma dokázal od prvej vety doslova prikovať k stoličke. Na to som sa tešila, ale tak celkom som to nenašla. Lebo medzi sériami Jasný osten, Žal a Trn a Poslední král Východního Ardu ubehlo bezmála tridsať rokov. Takže toto písal už úplne iný Tad Williams.

Paradoxne mi tam chýbala tá nedokonalá ľahkosť. Táto séria je ešte detailnejšia, svojim spôsobom pochmúrnejšia, obsiahlejšia a hlavne kultúrne bohatá. Pre niekoho hlbšia a trojrozmernejšia. Ale zase o niečo plnšia momentov, ktoré tam ani nemuseli byť. Ale chápem, prečo tam tie momenty byť mali. Aj napriek ich očividnej zbytočnosti.

V každom prípade, našla som si tam to svoje. Postavy, ktoré mi prirástli k srdcu a som si istá, že mi ho ešte niekoľkokrát zlomia, kým príde koniec. Lebo sú to zároveň osoby, ktoré musia vystúpiť z niečieho tieňu a to je vždy náročné.

Ale všetko sa rozbehlo až ku koncu. Stále sa ale neviem rozhodnúť, či bolo dobré, alebo naopak zlé, zasadiť dej relatívne skoro po udalostiach prvej série. Ešte sa rozhodnem. Celkovo sa ešte o mnohých veciach musím rozhodnúť. Napríklad aj o tom, ako hodnotiť túto knihu. Je dobrá a zároveň mohla byť lepšia.

2 02.01.2024

Baví ma, že vo svojej podstate ide o oddychovú romantiku, a predsa... Veru, a predsa je tento príbeh oveľa viac ako len oddychové čítanie. Bavia ma všetky tie malé i veľké témy, ktoré autorka dokáže s ľahkosťou a istou noblesou naskladať na stránky tak, aby príbeh, taký známy a tuctový, pôsobil absolútne sviežo a hlavne realisticky.

A baví ma aj to, ako je vidieť, že sa autorka zlepšuje. Každou knihou.

1 02.01.2024

Príjemné atmosférické čítanie, ktoré bolo pre zmenu plné všakovakých vôní. Som rada, že si autorka dala záležať na výskume a ozaj som mala pocit, akoby som sa ocitla uprostred voňavkárskeho klanu a musela si dávať pozor na každé slovo. A určite sa mi páčila aj tá podprahová rómeovsko-júliovská romanca.

Anouk mi síce miestami trošku liezla na nervy, najmä tým, ako bola najskôr otravne ambiciózna a odmietala sa nechať utláčať, a potom sa v jeden okamih premenila na doslova mŕtveho chrobáka. Ale oceňujem, ako jej príbeh nakoniec dopadol a že to bolo o tvrdej práci a o tom, že príležitosť nám nepríde zaklopať na dvere. Musíme ju chytiť za pačesy.

Ale mám na autorku ťažké srdce pre Vivien. Chápem, že takýto druh zatrpknutej ženskej sa vlastne trestá sám, ale zistila som, že som skrátka asi príliš krvilačná, aby som sa s tým zmierila.

Nuž ale áno, pekné čítanie.

3 02.01.2024

Spisovateľka Julie Caplin opäť berie svojich čitateľov na ďalšiu zaujímavú cestu spojenú aj s varením a pečením. V tomto prípade zavíta na snehom zaviatu škótsku Vysočinu. Aby svoj príbeh ešte ozvláštnila, jeho dianie priblížila k Vianociam. Pretože nie je nič krajšie ako biele Vianoce. Vďaka tomu získava rozprávanie krásnu pokojnú a radostnú atmosféru, ktorá na čitateľa doslova dýcha. Čím sa ešte umocňuje hrejivý pocit, ktorý má čítanie vyvolať.

Postavy dokážu chytiť za srdce podobným spôsobom. V hlavných úlohách sa predstavia Izzy a Ross, ktorí sa zdajú byť úplne rozdielni. Izzy je opatrná a triezvo uvažujúca. Vždy o všetkom premýšľa, ale zároveň je aj spoločenská a naučila sa, že občas skrátka musí dať veciam voľný priebeh. Lebo niektoré zmeny sú skrátka nezadržateľné. Naproti tomu Ross sa občas správa ako taký pštros. Vopchá hlavu do piesku a dúfa, že sa všetko čoskoro vráti k normálu.

V oboch prípadoch toto správanie odštartovalo to isté. Obaja majú totiž pomerne divoké matky. Xanthe a aj Alicia sú excentrické a energické ženy, ktoré viac ako čokoľvek iné pripomínajú prírodné živly. Čím dokážu strhnúť aj tých vo svojom okolí. No na druhej strane je náročné žiť s nimi. Izzy si na to zvykla. Ross už o čosi menej. Napriek tomu ich to môže spojiť alebo rozdeliť – podľa toho, pre čo sa nakoniec rozhodnú.

Aj vďaka týmto dvom energickým postavám v príbehu nie je núdza o všakovaké prekvapenia a takmer až dejové zvraty. Nie je to však tak, že by išlo o nepremyslené činy, ktoré by vyvolávali chaos. Hlavne Xanthe je povýšená do úlohy sily, ktorá hýbe dejom. Vďaka nej sa Izzy rozhoduje rýchlejšie a snáď aj efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že sa práve pre matkinu neutíchajúcu energiu pohýna vpred a jej cieľ je zrazu na dosah ruky. Čo na tom, že k tomu cieľu vedie neraz vyčerpávajúci šprint.

Ale aj o tom sú vianočné príbehy. Pretože bez ohľadu na to, ako veľmi sa sami snažíme, sviatočné obdobie je hlavne obdobím zhonu. Horúčkovitých príprav, neočakávaných zmien a občas rovnako prekvapivých kríz a následných krízových riešení. Lenže príbeh je zároveň aj o tom krajšom, a tým sú určite aj medziľudské vzťahy. Nielen preto, lebo sa stretávajú rodiny. No takisto sme v tomto období láskavejší, čo nám, podobne ako postavám, do života privedie nových ľudí, ktorých nakoniec nazveme priateľmi.

A to sú prvky, na ktorých stojí táto kniha. Neponúka žiadne veľkolepé dejové zvraty alebo prekvapenia. Skôr epizódne krízy a občasné zakopnutia. Vo výsledku však ostáva stále príjemným hrejivým zážitkom a núka čitateľovi nejedno posolstvo. Napríklad o sile medziľudských vzťahov, o dôležitosti priateľstva, ale aj o tom, že by sme sa nemali snažiť zmeniť niekoho len preto, lebo to považujeme za jednoduchšie. To všetko navyše prisladené o vianočnú pohodu – hoci tá príde ako zaslúžená odmena po vyčerpávajúcom zhone.

Kniha Hrad v Škótsku láka čitateľa nielen na nové kulinárske dobrodružstvo, ale aj na zasneženú Vysočinu a takmer romantický starý kamenný hrad. V príbehu navyše Caplin píše o tom, čo na Vianociach mnohí z nás považujú za to najdôležitejšie. O rodine, o priateľstve, o zvláštnej súdržnosti, ale aj o malých naschváloch, ktoré nás môžu viac spojiť, alebo aj rozdeliť, ak im to dovolíme. V skratke teda ide o ďalšie príjemné oddychové čítanie, ktoré poteší nielen vo vianočnom období.

5 02.01.2024

4,5*

Slovenský spisovateľ Peter Jelínek sa opäť vracia do svojho steampunkového „norrovského“ univerza. Tentoraz prostredníctvom zbierky ôsmich poviedok. Tie sú napísané väčšinou podľa totožnej schémy. Najskôr nastúpi opis problému – prostredníctvom rozhovoru alebo akčnej scény. Hneď nasleduje pokus o riešenie. Najlepšie mnohonásobne neúspešný. Záver je v rôznej miere otvorený. Aktéri sa postarali o nadprirodzené trampoty a ďalej pokračovali vo svojich životoch.

Napriek tomu ale zbierka zo všetkého najmenej pôsobí fádne alebo repetitívne. Pretože autor sa jednoznačne s textami vyhral a je to jasne cítiť z ich prepracovanosti. Štýl dobrodružstiev sa menil v závislosti od toho, kto sa stal hlavným hrdinom. Kapitán Norr rieši problém iným spôsobom ako princezná Vaisali alebo mechanik Rumbledale. Používajú iné metódy, uvažujú inak, čomu je prispôsobené aj rozprávanie. To je väčšinou buď svižnejšie, alebo opisnejšie.

Takmer v každej poviedke je výrazná dobrodružnosť prepojená na detektívne ladenú zápletku. Tie dopĺňajú bohato fantazijné kulisy. Jelínek sa nebojí vyťahovať kreatúry z rôznych panteónov alebo si vymýšľať vlastné. Navyše tak, aby všetko fungovalo. Jednotlivé prvky sa skvele dopĺňajú a ladia spolu. Pritom ide napríklad o spojenie kentaura a hrdinky cestujúcej v čase i priestore.

Najvýraznejšími prvkami ostávajú dekadentnosť a humor. To prvé sa prejavuje takmer až naturalisticky. Na stránkach sa objavujú odhalené ľudské telá, milostné radovánky, ale napríklad aj kanibalizmus alebo sexuálna mágia. Niektorí čitatelia možno práve preto označia zbierku za temnejšie ladenú alebo rovno zvrhlú. No práve vďaka tomu pôsobí realisticky. Postavy z poviedok sú totiž prezentované ako stvory bažiace po moci, a k tej vedú všakovaké neortodoxné chodníčky.

Humor sa k tomu všetkému navyše výborne hodí. Nejde o situačnú komiku alebo kritiku spoločnosti, hoci aj tie sa dajú v hojnej miere nájsť na stránkach tejto zbierky. Ide hlavne o to, ako sa autor dokáže doslova vyhrať s jazykom. Na to mu perfektne posúži bohatá slovná zásoba a schopnosť trefne a zaujímavo pomenovať aj tie úplne najobyčajnejši­e javy.

Zrazu aj ďalší príbeh o ambicióznom zlosynovi pôsobí sviežim dojmom. K tomu určite prispievajú aj prvky z rôznych žánrov, prehľadná akcia a svedomitosť, s akou sú texty vytvorené. Faktom ostáva, že celé norrovské univerzum je plné istej ľahkosti. Autor akoby si uťahoval z istých žánrových klišé a niektoré prvky vyslovene parodizuje. Zároveň ale dbá na autentickosť – tá sa prejavuje aj vysvetľujúcimi poznámkami k niektorých poviedkam.

Napriek tomu jednotlivé texty nie sú úplne dokonalé. Napríklad Prípadu novodobého Prométea by sa dal vytknúť zbytočný chaos prameniaci z mnohých mien hlavnej hrdinky. Možno by bolo jednoduchšie, ak by sa volala len Vaisali. Nocte exeo a Sabina bude mať dieťatko zase nepotešia otvorenejšími závermi. Na druhej strane, v druhom prípade naznačuje možné vyvrcholenie nápadná podobnosť názvu s istým populárnym hororom. Tri najdlhšie poviedky zase v istých okamihoch pôsobia trochu rozvláčne. Nič z toho však nie je vyslovene na prekážku. Ide skôr o kozmetické nedostatky, ktoré nekazia zážitok z čítania.

Zbierka poviedok Nocte Exeo ponúka ďalšiu návštevu prevažne steampunkového univerza. Jelínek namiešal kokteil všakovakých žánrových prvkov a prepojil ich vycibreným jazykom i humorom. Prevažne sa však spolieha na istý naturalizmus a miernu zvrhlosť, čo niektorých čitateľov asi nenadchne. Tí, ktorým takáto dekadentnosť neprekáža, budú z čítania iste nadšenejší.

3 28.12.2023

Leigh Bardugo veľa priestoru v knihe Deviaty spolok venovala vysvetľovaniu fungovania svojho sveta. V mnohých okamihoch dokonca na úkor dynamiky. V pokračovaní však z toho vyslovene ťažila. Čitateľa teda doslova hodila doprostred diania. Rovnými nohami vpadol späť do Alexinho života a jej problémov.

Hlavne prvé kapitoly však ponúkajú aj akýsi pohľad späť. Predsa len, od vydania prvej knihy ubehlo už niekoľko rokov a osvieženie pamäti je na mieste. Pripomenutie predchádzajúcich udalostí prichádza zväčša cez Alexine myšlienky a v momentoch, keď je to potrebné. Teda tempo nie je zbytočne spomaľované. Vďaka čomu je výraznejšia gradácia napätia. Tú podporuje aj občasné preskočenie v čase – z príbehovej súčasnosti do budúcnosti alebo minulosti.

Knihe je teda od začiatku vlastná svižnosť. Je jasné, že autorka už nepotrebuje niečo rozsiahlo vysvetľovať, čiže sa mohla sústrediť aj na postavy. Alex dostávala vždy najviac priestoru, takže ju čitateľ mohol aj najlepšie spoznať. Porozumieť jej motivácii. Tomu, aká je a prečo. Vďaka tomu je sympatickou, hoc vskutku morálne sivou hrdinkou. Tentoraz však oveľa väčší priestor dostali aj vedľajšie postavy. Spolubývajúca Mercy, ale aj Dawesová z Léthé alebo detektív Turner.

Takže aj vedľajšie postavy dostali možnosť zažiariť, čo je veľmi príjemné. Čitateľ ich tak môže vnímať komplexnejšie, nehovoriac o tom, že sú ich rozhodnutia o niečo uveriteľnejšie. Navyše sa zdá, že Bardugo chce vytvoriť skupinu spolupracujúcich hrdinov. Tí nie sú ani v najmenšom dokonalí, takže o to realistickejšie pôsobia.

Zápletka je takisto rozvíjaná postupne. Prepojená s predchádzajúcimi udalosťami, pretože všetko so všetkým súvisí. Čitateľ vďaka tomu dostane ďalších niekoľko odpovedí. Ale zároveň nájde aj mnoho otázok. Podobne ako v Deviatom spolku, aj tu je pomerne výrazná detektívna linka. V tomto prípade však netvorí hlavnú zápletku, ale len vedľajšiu doplnkovú. No a vďaka tomuto všetkému je opäť čo-to poodhalené o magických spolkoch, na ktoré dohliada Léthé.

Od prvej strany je však jasné, že má autorka všetko pevne v rukách. Spolky, mágia, rituály – to všetko stojí na pevných základoch. Všetko dáva zmysel a pôsobí to realisticky. Možno aj preto, že prístup k mágii je tu pomerne naturalistický a aj temný. Bargudo skrátka nemieni zatvárať oči pred odvrátenou stránkou moci. Vďaka čomu je kniha miestami až znepokojivá a takisto plná hnusu.

Čítanie je pomerne výživné od prvej strany až po poslednú. Postavy hľadajú odpovede, aktívne plánujú, ale takisto bojujú. Vždy, keď sa zdá, že už je po všetkom, nájdu nejakú medzierku, ako uspieť. Napätie graduje, mágia iskrí. Jediným výraznejším nedostatkom je zbytočne dlhý záver. Dá sa to však odpustiť, keďže zároveň funguje ako úvod k ďalším udalostiam.

Kniha Brány pekla je výborným pokračovaním Deviateho spolku. Navyše svižnejším, keďže čitateľ už vie, ako funguje autorkina magická komunita. Tempo je teda pomerne dynamické, podporené čiastkovými zápletkami. Takisto práca s postavami a ich charaktermi zaujme a vďaka nej niektorí aktéri pôsobia trojrozmernejšie. Napriek tomu však ide o pomerne hutné a navyše temné rozprávanie, takže poteší skôr trpezlivejších čitateľov.

2 12.12.2023

Americký spisovateľ Robert Jackson Bennett sa naposledy vracia do svojho technicky bohatého sveta. Tu premenil programovanie na vlastný druh mágie. Skribovanie je to, čo otvára nielen dvere, ale aj mysle. Ide o zložito vytvorený systém, navyše oklieštený mnohými pravidlami. Jeho vystavaniu venoval autor veľký priestor v prvej knihe Čaropisci, aby sa dej zase rozbehol v pokračovaní Světatvůrci. Všetko malo pôsobiť logicky. Problémom sa stali tie časti príbehu, ktorým až takú pozornosť nevenoval.

Priblíženie diania v mestskom štáte Tevanne bolo skôr okrajové. Postavy dostali len toľko priestoru, aby ich čitateľ dokázal rozlíšiť. Od prvej strany je ale jasné, že čokoľvek bolo budované, viedlo to k tomuto. K veľkolepej bitke, ktorá má zmeniť celý svet. Práve o tomto hovorili zákulisné mocenské hry a politikárčenie. A teraz sa majú ľudia spojiť, aby bojovali proti ďalšiemu prefíkanému nepriateľovi.

Tón celého rozprávania pritom udáva už prvá kapitola. Ubehlo niekoľko rokov, počas ktorých rebeli posilňovali svoje pozície. Snažili sa zachrániť nielen nevinné obete, ale takisto „kradli“ ľudí nepriateľa. Tých, ktorí prišli o slobodnú vôľu a stali sa bábkami v rukách mágie. Napätie by sa teda dalo vyslovene krájať. Celé povstanie visí na hrane noža. Stačí jediný krok vedľa a príde deštrukcia.

Text aj vďaka tomu pôsobí hutne. V spojení so strhujúcou atmosférou čitateľ vyslovene hltá každé slovo. No podobne ako postavy, aj my si musíme na odpovede počkať. Pretože tie autor neservíruje na podnose, hoci niektoré sa dajú vydedukovať z prečítaného. Pátranie po pravde a strategizovanie striedajú veľkolepé boje, z ktorých hrdinovia len tak-tak vyviaznu. Väčšinou s nemalými stratami.

V tých pokojnejších okamihoch vyniknú aj filozoficky orientované témy. Povstalci sa totiž v boji proti nepriateľovi uchýlili k podobným praktikám. Zrazu je nastolená otázka, ako málo stačí, aby sa z niekoho stal zlosyn. Lebo ako hovorí ľudová múdrosť, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Niečo podobné na vlastnej koži zažívajú aj protagonisti.

Výraznou témou na zamyslenie je určite strata vlastnej identity ako následok vytvorenia akéhosi kolektívneho vedomia. Homogénnej bytosti tvorenej stovkami myslí. Nielen preto je náročné vyznať sa v postavách. Práve tu sa prejavuje jeden z nedostatkov série. Bennett postavy od úplného začiatku vnímal ako druhotné. Ich charaktery síce vybudoval, ale zároveň ostali nevýrazné, aby nezatienili svet, v ktorom existujú. V tejto knihe aktéri ešte viac splývajú. Ak v tom bol zámer, treba mu určite zatlieskať.

Napriek tomu ide o pomerne nepríjemný jav. Pre čitateľa je o to náročnejšie vžiť sa do motivácie zúčastnených. Nehovoriac o tom, že sa tým oslabuje dôležitosť tej-ktorej sebaobety. Ďalším slabým miestom sa poľahky mohla stať aj zbytočne lineárna dejová linka. Tento problém vcelku zdarne zakrýva odbočovanie do minulosti a aj gradujúce napätie. To vybuchne do veľkolepého záveru, v ktorom navyše zaznievajú mnohé posolstvá. Najsilnejšie sa hovorí o tom, že na pretvorenie sveta niekedy nepotrebujeme veľkú mágiu. Celkom postačí obyčajná usilovnosť.

Kniha Klíčotepci pomerne zdarne uzatvára trilógiu. Odpovedá na posledné čitateľove otázky. Zároveň ale na posledných stránkach otvára dvere k niečomu novému. Pre naozaj podrobne prepracovaný magický systém je čítanie miestami náročné na pozornosť. Viac ako postavy alebo dej však zaujme svet samotný a to, ako sa mení. Obdobne čitateľov upútajú aj myšlienky ukryté medzi riadkami.

2 08.12.2023

Ach, toto bolo v istom smere snáď ešte lepšie ako prvý diel.

Najmä vďaka Iste, kvôli ktorej som knihu vlastne chcela čítať. Lebo je to ten typ hrdinky, akú sa mnohí autori snažia stvoriť, no nie všetkým sa to podarí. Staršia žena ťažko skúšaná životom. Dostatočne odhodlaná, tvrdohlavá a hlavne s dostatočne silnou vôľou. Ktorá má proste dosť všetkých božstiev a zázrakov a je dostatočne priebojná na to, aby to otvorene povedala do tváre trebárs aj tomu božstvu. Ale na druhej strane sa nemusí znižovať ku kriku alebo útokom, aby niekoho dokázala elegantne poslať do čerta.

Ale inak áno, aj príbeh bol zaujímavý. Ale o to zaujímavejší vďaka Iste.

3 18.11.2023

Slovenská autorka Vladimíra Kmečová sa po druhý raz vracia do rozľahlého a kultúrne bohatého sveta. To, čo začalo ako dlhá cesta v spoločnosti karavány, teraz pokračuje ďalšími dobrodružstvami. Karim trochu vyrástol a je to vidieť v tom, ako sa správa a rozhoduje. Napriek tomu ide stále o chlapca, no s očami široko roztvorenými. Aj vďaka tomu sa z neho stal veľmi sympatický hrdina, ktorému čitateľ drží palce a rád sa dozvedá o jeho cestách.

Istým spôsobom má teda druhý diel podobný charakter ako ten prvý. Nad všetkým ostatným prevláda najmä dobrodružnosť. Tá sa prejavuje okrem iného aj predstavovaním ďalších krajín a kultúr, tentoraz predovšetkým tej gréckej. Avšak tam, kde Bahadurovo dedičstvo opisovalo samotné putovanie, tu je zámer o niečo odlišný. Áno, aj v druhej knihe sa Karim s Očkom a ďalšími priateľmi hojne presúva. Nejde už však o cestu samotnú, ale o cieľ.

Aj vďaka tomuto román stráca niečo z predchádzajúcej epizódnosti a taktiež rozprávkovosti. Dôvodom môže byť aj fakt, že Karim je o niečo starší. Tiež je za tým možné badať autorkinu snahu ponúknuť čitateľovi iný druh zážitku. To sa jej v plnej miere darí. Knihy na seba síce nadväzujú a nie je dobrý nápad čítať ich samostatne, ale pôsobia odlišne. V prípade tohto pokračovania sa dá navyše hovoriť aj o istej honbe za pokladom.

Pozornejší čitateľ pravdepodobne vyrieši záhadu skôr ako postavy. Na druhej strane je prinajmenšom zaujímavé sledovať, ako Karim s kamarátmi odhaľujú jednotlivé časti skladačky. Avšak je nutné pripraviť sa aj na prítomnosť istej naivnosti. Najväčšmi sa prejavuje nutnosťou mať ku klasickému hrdinovi rovnako očakávaného zlosyna. Autorka to však kompenzuje tým, že sa zaoberá aj motiváciou aktérov a ukazuje, že za každým činom sa ukrýva nejaký dôvod.

To zase dokazuje, že podobne ako rastie Karim, rastie spisovateľsky aj Kmečová. Jej štylistika je o niečo sebaistejšia a príjemnejšia. Pristavuje sa pri témach, ktoré sú v istých momentoch až príliš realistické. Veľký priestor dostane napríklad pomsta. Neskôr zase otvorene píše o chudobe a spoločenských rozdieloch. Celkový dojem kazia len občasné slangové slová v priamej reči, ale to sa dá ospravedlniť snahou priblížiť sa mladšiemu publiku.

Práca s napätím a tempom je takisto príjemná. Objavuje sa niekoľko prekvapivých momentov, vďaka ktorým si príbeh vyslúži čitateľovu plnú pozornosť. Samotné vyvrcholenie je síce trošku slabšie, ale výborne sa hodí k prečítanému. Navyše rozprávanie končí akýmsi prísľubom, že Karimove dobrodružstvá budú pokračovať, čo je akiste vítaná predstava.

K tomu sa iste pridruží aj spoznávanie nových kultúr. Je dostatočne detailné, ale nie príliš, takže nie je na úkor dynamiky. Text si teda drží istú dávku edukatívnosti. Tá je však prirodzenou súčasťou toho, čomu čelia postavy. Či už riešia tajomnú šifru k pokladu, alebo len spoznávajú nových kamarátov.

Vodná kniha je vydareným pokračovaním opisujúcim Karimove dobrodružstvá. Kvalitatívne sa poľahky vyrovná prvému dielu a v niektorých ohľadoch ho aj prevyšuje. Je teda vidieť, že nerastie len Karim, ale aj autorka. Vďaka tomu je veľmi príjemné čítať o ďalších exoticky pôsobiacich dobrodružstvách. Príbeh je stále určený skôr mladšiemu publiku, ale aj tí starší na stránkach nájdu mnoho zaujímavého.

1 18.11.2023

Toto bolo krásne. Napísané tak, že ma to pohltilo prakticky od prvej vety. Vystihnuté tak, že na mňa tá atmosféra doslova dýchala. Hoci je pravda, že nebola prehnane gotická, ale nakoniec mi to vlastne ani nevadilo. Lebo ma bavilo dozvedať sa viac o úplne obyčajných životoch úplne obyčajných postáv. Ak tu bolo niečo znepokojivé, tak práve tá obyčajnosť. Ten pocit, že toto všetko by sa mohlo stať úplne komukoľvek. A o to asi išlo.

Nakoniec sa mi ale najviac páčil samotný záver. Taký otvorený a nejednoznačný. Núti ma premýšľať o príbehu aj teraz, niekoľko dní po prečítaní. Ja sa mám rozhodnúť, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Kde je pravda, kto klame a kto ma zavádza. Stále nemám jednoznačnú odpoveď.

A ak toto nie je jasný dôkaz autorkinho umenia, tak neviem, čo by ním mohlo byť.

4 28.10.2023

Táto kniha je pre mňa potvrdením, prečo som sa rozhodla prečítať viac autorových kníh. Všetky tie nedokonalo dokonalé postavy a ich poprepletané osudy, to som si vyslovene užívala. Čo na tom, že z hľadiska deja to bolo skôr epizódne. Ale sledovať všetky tie príbehové nitky, ktoré k tomu viedli, to bolo vyslovene fascinujúce. A vzhľadom na osudy niektorých zúčastnených aj smutné a drsné. Seversky mrazivé, no zároveň aj hrejivé.

Ten pocit, ktorý vo mne kniha zanechala, sa ťažko opisuje. Ale je to práve to precítenie všetkých, aj tých najmenších, detailov, vďaka čomu sa v mojich očiach táto kniha odlišuje od zástupu iných, podobne koncipovaných. Chcem viac.

3 26.10.2023

Prišla som kvôli poviedke Ptáci a ostala pre všetky tie ostatné príbehy. Baví ma, že hororovosť jednotlivých poviedok tkvie v tom, že autorka dokázala z niečoho úplne obyčajného a každodenného urobiť niečo znepokojivé.

5 26.10.2023

Keďže nežijem pod kameňom, už som o tejto sérii počula. Väčšinou samé dobré veci, tak som bola zvedavá. No a pravda je taká, že to nebolo zase až také márne. Minimálne prvá štvrtina sa ešte vcelku dala zniesť. Neposadilo ma to na zadok, štýl bol na úrovni lepšej slohovej práce, scény s viacerými postavami totálne neprehľadné, ale ako takú letnú odychovku by som to ešte dokázala stráviť.

A potom sa dej presunul do minulosti a ja som stratila aj tú malú iskričku záujmu. Chápem, čo sa autorka snažila urobiť, ale toto je presne ten spôsob, ktorým sa to nerobí. Lebo nikdy nerobí dobrotu, keď niekto núti čitateľa, aby sa príliš sústredil na rozprávanie o niekom, kto nie je hlavná hrdinka.

Ale nebolo to zase úplne príšerné. Na konci som nemala chuť vyškriabať si oči a vymyť si mozog kyselinou, čo je vždy dobré znamenie.

26.10.2023

Diétnejší triler s trošku rozpačitejším a dlhším úvodom. Ale čítalo sa to dobre, malo to napätie a zaujímavý záver.

1 26.10.2023

Typický Zelazny. Stručný text, zaujímavý svet, zbytočné náhlenie sa v momentoch, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti. V tomto prípade ma vyslovene fascinoval ten presah do psychológie a filozofie. Ale ten koniec mi zážitok dosť pokazil, čo je škoda.

1 26.10.2023

Jeden z najzaujímavejšie vystavaných svetov, na aké som kedy vo fantastike narazila. Bavilo ma na ňom asi všetko, aj tá zjavná zložitosť, hoci bol možno až primitívne jednoduchý. Trochu ma len mrzí, že to nebolo predsa len trochu obšírnejšie, ale tak... Je to Zelazny. To, čo som očakávala, som dostala.

A nebojím sa vyhlásiť, že táto je z jeho dielne... jedna z najlepších.

1 26.10.2023

Jasné, že som to čítala pre tie veľkonočné vajíčka spojené s Lesom mytág. Ale to neznamená, že inak ma to nebavilo. Opak je pravdou. Zamilovala som si to. Tú mágiu, atmosféru, detailnosť. To, ako autor zobral toľko rôznych kultúr a dokázal, že to bude fungovať. Jedinú výhradu mám len k tomu, že v strede to trošku škrípalo. No a potom k faktu, že tie postavy si ma akosi nezískali, ale tak ešte majú priestor zmeniť to.

2 26.10.2023

Toto je koniec a zároveň začiatok. Ale v oboch prípadoch je to skôr horké a takmer vôbec nie sladké. Opis takého veľmi prázdneho víťazstva. Oceňujem, že sa autor rozhodol sprostredkovať čitateľovi Nornov a ich svet. Milujem, keď môžem skúmať motivácie a spôsob myslenia niekoho, kto je všeobecne považovaný za zlosyna. Aj keby to mal byť celý národ.

Dejovo to ale nič moc neprinieslo. Mám pocit, že tieto udalosti mi ešte niektorá postava opíše. Možno viac ako len raz. Takže to bol príjemný návrat do tohto sveta, ale zdá sa mi, že trochu zbytočný. Navyše nedokážem cez srdce preniesť Porta a Endriho. To bola zákerná podpásovka.

26.10.2023