LiliDarknight komentáře u knih

Sarah Perry v tejto knihe pracuje hlavne na dvoch veciach – na vykreslení postáv a vytvorení atmosféry. Pričom tieto dva prvky sa výborne dopĺňajú. Jej postavy sú predovšetkým realistické, tým pádom nie sú všetky úplne sympatické. Týka sa to už hlavnej hrdinky Cory, no nielen jej. Obdobne obstoja aj jej čudácky syn alebo všetečná spoločníčka.

Autorka síce otvorene hovorí o ich často neľahkých osudoch, čím vysvetľuje ich občas svojské správanie, no nesnaží sa čitateľa citovo vydierať. Len ho núti mať oči otvorené a pristupovať k aktérom s istou mierou kritického myslenia. O to krajšie je potom sledovať ich prerod a to, ako ich udalosti ovplyvňujú.

Okrem toho sú však postavy aj typickým výplodom svojej doby. V meste ide hlavne o spoločenské postavenie, kontakty na vysokých miestach a celkové dekórum často nešťastných rodín. Dedinčania zase prepadajú istej poverčivosti a celkovej naivite.

Z tohto hľadiska sa Perry podarilo výborne vystihnúť nielen dobu, o ktorej píše, ale aj dobové myslenie jej predstaviteľov. V historickej fikcii je to silný a niekedy autormi podceňovaný prvok. V prípade tejto knihy naznačuje dôkladnú prípravu a tiež zmysel pre detail.

V obdobnom duchu je vystavaná aj atmosféra. Tá je hlavne hutná a ponurá, budovaná od úplne prvého slova. Postavená na metaforách a dlhých opisoch občas navodzuje zdanie, že dej má mnoho odbočiek. Ide však len o dômyselnú ilúziu, nakoľko samotné dianie je prevažne lineárne. Len myšlienky postáv sa občas zatúlajú. Aj preto je čítanie náročné na pozornosť. Hlavne zo začiatku dokáže poriadne potrápiť.

No vo svojej podstate ide o čistokrvný gotický román a autorke skrátka tento žáner svedčí. A priestor dostávajú aj zaujímavé zamyslenia. Podobne ako v knihe Melmoth, aj v tejto sa autorka okrajovo dotýka tém ako putovanie za niečím a útek pred niečím. Zdôrazňuje však kontrasty v spoločnosti aj medzi ľuďmi. Udalosti v knihe navyše Perry využíva na vývoj charakterov postáv a nielen tie hlavné ukazujú možno až prekvapivú silu. Samotné vyvrcholenie deja, ktoré prichádza postupne a nevtieravo, srší predovšetkým nádejou a zmierením.

Kniha Had z Essexu je ukážkovým príkladom gotického románu zvýrazneného pomalým tempom potrebným na vybudovanie žiadanej atmosféry. Poteší teda skôr trpezlivejších čitateľov ochotných preberať sa zákutiami myšlienok nie vždy sympatických postáv. Pre tých odhodlaných pripraví nejedno zaujímavé zamyslenie i pekné posolstvo. A takisto poteší krásnou hrou s jazykom.

1 18.11.2021

Pri čítaní tejto knihy som pochopila, prečo sa o ľuďoch po lobotómii hovorí, že sú ako zelenina. Pretože na konci toho všetkého som mala pocit, akoby som sa zmenila na brokolicu.

Pritom začiatok nebol úplne zlý. Čoskoro som si síce uvedomila, že autorka na môj vkus všetko opisuje až priveľmi povrchne, ale povedala som si, že v rámci oddychovej literatúry je to ešte prijateľné. Lenže nebolo. Pretože jednotlivé udalosti a zápletky sa objavovali úplne účelne, pričom väčšina z nich boli zbytočné a menili knihu na nestráviteľný mišmaš. Okrem toho som mala neustále pocit, že čítam Twilight Revival s tým, že hlavná hrdinka je rovnaká blbka ako Bella Swanová, len je o čosi... hm... dejovo aktívnejšia. Ale nie nejako výrazne.

Čo túto knihu zabilo, sú záležitosti absolútne odporujúce logike. Počínajúc tým, že v knihe, ktorá sa odohráva v Taliansku a postavy sú rodení Taliani, sa v dialógoch objavujú oslovenia typu signora toto a signor tamto a tiež ďalšie zbytočné talianske výrazy. Korunu tomu nasadila príhoda s prudkou alergickou reakciou. Neviem, či ma viac znepokojuje alebo uráža, že si ľudia vážne myslia, že alergici takto nezodpovedne pristupujú k svojim alergiám. Ak sa autorka tak veľmi túžila zbaviť danej postavy, z môjho pohľadu by bolo uveriteľnejšie, ak by sa chlapík pošmykol na schodoch a skotúľal sa do žumpy.

Pokračovanie pre istotu vynechám. Mám rada svoje mozgové bunky.

1 11.10.2021

Podobne ako kniha Pasažieri, aj táto zo všetkého najviac pripomína sociálny experiment. Tentoraz ale omnoho viac orientovaný práve na psychologickú stránku. Marrs sa dlhé roky ako novinár venoval rozhovorom s rôznymi osobnosťami, vďaka čomu sa prehĺbila jeho prirodzená vlastnosť rozumieť ľuďom. V knihe sa to prejavuje schopnosťou profilovať rôznorodé charaktery, z ktorých nie všetky majú byť sympatické.

V deji sa tak objavujú realisticky vykreslené osoby. Z rôznych vekových kategórií, z iného zázemia. Pričom ich poháňajú iné pohnútky. Od snahy ukončiť vlastnú samotu, cez úsilie nájsť pokoj pred otravným dobiedzaním, až po morbídnu zvedavosť a ďalšie iné. Spája ich vlastne len to, že svoju DNA poslali do spoločnosti, pričom sa dočkali výsledku – kontaktných údajov na osobu, ktorá je ich dokonalým náprotivkom.

Prvá polovica knihy je vlastne zameraná len na opis toho, ako nájdenie partnera ovplyvňuje životy postáv. Až na pár zakopnutí ide väčšinou o pozitíva. Čiže čítanie pôsobí takmer až idylicky. Marrs to však nepreháňa s romantickosťou a zameriava sa výhradne na psychológiu aktérov. Plynutie je teda pomalé a vychutnajú si ho čitatelia, ktorí radi pitvú charaktery postáv. Z tohto pohľadu je kniha výživná.

Autor však celý čas apeluje na čitateľovu schopnosť čítať medzi riadkami. Tiež zdôrazňuje nutnosť všímať si aj tie najmenšie detaily. To je teda účelom pomalého tempa prvej polovice knihy. V tej druhej sa totiž všetko rozbehne, pričom odhalenia sú postavené práve na tých občas nedôležitých maličkostiach a zatajených detailoch. Ponurá atmosféra doslova len čaká na to, aby sa mohla naplno prejaviť.

Kniha akoby bola metaforou vzťahu. Jej začiatok bezstarostný a plný krás začínajúcich sa vzťahov. Pričom druhá časť je už oveľa realistickejšia, v ktorej sú ľudia zobrazovaní bez príkras ružových okuliarov. Marrs rozoberá nielen vzťahy, ale najmä psychiku jednotlivcov i párov a na svojich postavách nenechá suchú doslova ani nitku. Vďaka čomu zdôrazňuje myšlienku, že bez ohľadu na povahu a minulosť sme všetci len ľudia. Pričom v našej prirodzenosti je aj ochota dopustiť sa v mene dosiahnutia cieľu nejednej príšernosti.

Podobne psychologicky výživný text v mnohých momentoch vyznieva pochmúrne a temne. Inokedy je zase idealisticky naivný, pretkaný snami a túžbami. Úmerne tomu, akú stránku tej-ktorej osobnosti Marrs práve skúma. Ponúka zaujímavé zamyslenia a prepína medzi optimizmom a pesimizmom. Jeho zámerom však nie zobraziť medziľudské vzťahy z pohľadu cynika. Miesto toho pripomína, že vzťahy sú nedokonalé a sú odrazom toho, v čo ľudia veria a čo sa snažia dosiahnuť. Aj keby to niečo bola chladnokrvná vražda alebo idealizované partnerstvo.

Kniha Spriaznené duše predstavuje ďalší z Marrsových sociálnych experimentov. Avšak v tomto prípade oveľa viac zameraný na psychológiu nielen jednotlivcov, ale aj skupín. V pomalšom úvode si pripravil pôdu a v druhej odhalil realistické tváre všetkých aktérov. To všetko popri tom, ako sa zamýšľal nad medziľudskými vzťahmi – aby tak mohol prísť s odhalením, že sú obrazom toho, čomu ľudia veria a čo všetko si dokážu nahovoriť.

1 13.09.2021

Keďže nežijem pod kameňom, už som o tejto sérii počula. Väčšinou samé dobré veci, tak som bola zvedavá. No a pravda je taká, že to nebolo zase až také márne. Minimálne prvá štvrtina sa ešte vcelku dala zniesť. Neposadilo ma to na zadok, štýl bol na úrovni lepšej slohovej práce, scény s viacerými postavami totálne neprehľadné, ale ako takú letnú odychovku by som to ešte dokázala stráviť.

A potom sa dej presunul do minulosti a ja som stratila aj tú malú iskričku záujmu. Chápem, čo sa autorka snažila urobiť, ale toto je presne ten spôsob, ktorým sa to nerobí. Lebo nikdy nerobí dobrotu, keď niekto núti čitateľa, aby sa príliš sústredil na rozprávanie o niekom, kto nie je hlavná hrdinka.

Ale nebolo to zase úplne príšerné. Na konci som nemala chuť vyškriabať si oči a vymyť si mozog kyselinou, čo je vždy dobré znamenie.

26.10.2023

Toto je koniec a zároveň začiatok. Ale v oboch prípadoch je to skôr horké a takmer vôbec nie sladké. Opis takého veľmi prázdneho víťazstva. Oceňujem, že sa autor rozhodol sprostredkovať čitateľovi Nornov a ich svet. Milujem, keď môžem skúmať motivácie a spôsob myslenia niekoho, kto je všeobecne považovaný za zlosyna. Aj keby to mal byť celý národ.

Dejovo to ale nič moc neprinieslo. Mám pocit, že tieto udalosti mi ešte niektorá postava opíše. Možno viac ako len raz. Takže to bol príjemný návrat do tohto sveta, ale zdá sa mi, že trochu zbytočný. Navyše nedokážem cez srdce preniesť Porta a Endriho. To bola zákerná podpásovka.

26.10.2023

Slovenská autorka K. Ploig debutovala pomerne svižným štýlom. Jej príbeh je od začiatku plný akcie a zvratov. Navyše sa číta príjemne. Štylistika i gramatika sú na vysokej úrovni, vďaka čomu sa čitateľ lepšie sústredí na dej. Tiež na hlavnú hrdinku Inuq, ktorú je jednoduché si obľúbiť.

Ide o mladú dievčinu a hoci je zlodejka, už po pár stranách jej držíme palce. Lebo je nielen odhodlaná a tvrdohlavá, ale navyše nedovolí, aby jej ktokoľvek skákal po hlave. Ako verná priateľka urobí pre svojich milovaných čokoľvek. Navyše je sirota a vyvolená spasiteľka. Toto všetko predstavuje klasické charakteristiky známe z literatúry pre mladých. Podobne známym dojmom pôsobia aj kulisy.

Autorka vytvorila svoj vlastný svet, vdýchla mu život, náboženstvo a históriu. Pri opisovaní týchto skutočností však skôr kĺzala po povrchu. S ohľadom na cieľovku to nie je na prekážku. Kniha je navyše zameraná predovšetkým na dej. Ten je približovaný prostredníctvom pätnásťročnej protagonistky. Tá, napriek pochmúrnemu osudu, nestratila detskú nevinnosť. Na svet pozerá občas naivne a až dobrodružstvá, ktoré prežije, jej umožňujú skutočne dospieť.

Vývoj jej charakteru je v príbehu skôr naznačený, než skutočne očividný. Keďže ide o prvý diel štvordielnej série, je to realistický a navyše prirodzený postup. Knihe prospieva aj to, že je krátka a plná rôznorodých udalostí, takže čitateľ nedostane veľa príležitostí nudiť sa. Zásadným nedostatkom je však istá samoúčelnosť.

Ploig stavia na nepredvídateľnosť. Hlavná hrdinka je zámerne držaná v nevedomosti a čitateľ s ňou. Lenže všetky odhalenia prichádzajú v podobe „náhleho zásahu“. Objaví sa tajomná postava, vysloví nič nehovoriace proroctvo. Z tieňov vybehne nejaká príšera, tá naženie hlavnú hrdinku na to správne miesto. Každá udalosť prichádza vždy v ten správny okamih.

Náhody síce existujú, ale v tomto príbehu je ich akosi priveľa. Miestami to pripomína ťahanie králikov z klobúka. Je náhle a dokáže ohúriť, to bezpochyby. Na druhej strane tak neostáva dostatok priestoru na dostatočné previazanie všetkých prvkov a scén. Problém navyše zvýrazňujú aj niektoré chýbajúce vysvetlenia.

Iste, v každej sérii je potrebná istá dávka tajomnosti. Všetky odpovede by nemal čitateľ dostať na podnose už v prvej knihe. Lenže niekedy je potrebné čo-to poodhaliť najmä o motivácii postáv. Nech zmeny v správaní niektorých zúčastnených nepôsobia tak, že im niekto transplantoval novú osobnosť. Prekvapivé zvraty sú síce vítané, ale ich logické zdôvodnenie je možno ešte dôležitejšie.

Kniha Tajomstvo veže ponúka klasický príbeh o dospievaní a tematike vyvoleného záchrancu krajiny. Vďaka dobrej štylistike sa číta rýchlo a dobre. K tomu prispieva aj svižný dej a celkový dobrodružný ráz rozprávania. Pre chýbajúcu uveriteľnosť a neustále prítomnú naivitu však čítanie ocenia hlavne mladší.

26.10.2023

Mytológia je vždy výživným zdrojom námetov, no zároveň dokáže byť aj poriadne zradná. Historické pramene totiž majú občas nemilú vlastnosť protirečiť si a nie všetci autori to dokážu hodiť za hlavu. Šebová to však vo svojej novinke urobila a vďaka tomu mohla rozpovedať vlastný príbeh o Vesne a Morene – a tiež ich kliatbe.

Na začiatku jej príbehu sú to však smrteľníčky, dve sestry. Podobne ako neskôr ich magická moc, úplne protikladné. Tam, kde je Morena divoká, je Vesna umiernená. Tá prvá pozerá na dobro svojich milovaných, tá druhá často myslí skôr na seba. Sú ako realita a naivita. Nedokonalé, no hlavne ľudské, a preto je zaujímavé čítať o ich osudoch.

Autorka opisuje ich životnú cestu v troch etapách. Vzdialená minulosť opisujúca počiatky ich kliatby. O čosi bližšia minulosť zase prezrádza, ako sa dozvedeli o tom, čo sa im vlastne stalo a ako tomu môžu čeliť. Kapitoly sa preplietajú a dopĺňajú. Ich prostredníctvom Šebová graduje napätie a zamotáva osudy všetkých aktérov. Vysvetľuje, no zároveň si veľa necháva pre seba. Čitateľ tak môže pátrať spolu s Vesnou a Morenou. Sám môže hádať, čo sa im stalo.

Posledná časť ich cesty, v ktorej sestry čelia svojej kliatbe, zároveň predstavuje záver knihy. Pričom každá línia je odlišná. Či už pre odlišné historické reálie. Alebo pre to, ako sa Vesna s Morenou menili. Vo svojej podstate ostávali rovnaké, no bolo vidieť, ako sa vplyvom udalostí vyvíjali. Ako rástli a dospievali. Čo je dôkazom dôkladnej práce s postavami.

Najdôležitejšia v knihe však bola dejovosť. Tempo tak bolo rýchle, udalosti napredovali a otáčať stránkami bolo prekvapivo jednoduché a rýchle. Kniha teda vynikala svojou dynamikou, no nemožno jej uprieť aj pomerne časté sondy do myšlienok hlavných postáv. Pričom mnohé okamihy boli hlboké a hodné zamyslenia. Výborne využitý prvok predstavovali aj magické kreatúry, ktoré knihe dopriavali závan folklóru a ľudovej slovesnosti.

Jednotlivé udalosti boli dokonale prepletené. Šebová čitateľovi strategicky a postupne dopriavala odpovede. Niektoré scény však začali dávať zmysel až v neskorších kapitolách. Čím sa prehlbovala záhadnosť. Záver samotný ponúkol posledné odpovede. Vyvrcholenie bolo epické, no zároveň aj morálne silné. Epilóg zatvoril dvere tohto príbehu, no zároveň otvoril nové. Je vždy príjemné pripomenúť si, že postavy pokračujú ďalej aj po otočení poslednej strany.

Kniha Dcéra zimy ponúka mytologickú legendu o živote bohýň. Vesna a Morena v Šebovej podarí prešli dlhú cestu, na ktorej sa z ustrašených smrteľníčok stali oslavovanými a mocnými božstvami. Atmosféra dýcha folklórom a mágiou, dej zase zaujme historickými reáliami a výbornou dynamikou. Samotný príbeh pôsobí inovatívne. Výsledný produkt je vskutku slušivý.

02.09.2021