Nyctophile komentáře u knih
Takže význam slov "prova" a "korma" si autor (lingvista) musel hľadať v gúgli, zato význam slov "bullshit", "customer friendly", "out of the box", "challenge", "defaultne" a tony ďalších mu jasné boli. Prepáčte mi, ale cez takéto prznenie slovenského jazyka sa proste nedá preniesť, takže principiálny odpad!
Ako cestopis zastarané a o ničom nevypovedajúce, ako náučná kniha o orientálnych náboženstvách pre zmenu príliš povrchné. A ako spomienka na zosnulú manželku zase typicky americky patetické.
Nobelovou cenou ovenčený autor stavia do úlohy hlavného hrdinu solídny turecký most, akých je na Balkáne plno. Tento však stojí vo východnej Bosne a bol predurčený na to, aby sa stal nemým svedkom mnohých pozoruhodných životných príbehov a udalostí. Najviac sa mi páči Andrićova schopnosť demýtizácie a triviálneho odhaľovania mnohých legiend. Prechod od skutočnej neprikrášlenej udalosti k neskoršej legende je veľmi hladký a úplne logický. Neraz čítame prekrútenú legendu, ktorá sto strán nazad ešte bola reálnou udalosťou, zahrňujúcou skutočných ľudí, mená, dátumy. Aferim, Ivo!
Jedno z tých diel, pri ktorých vôbec nepochybujete o tom, že ich napísal SKUTOČNE duševne chorý človek. Žiadna trápna póza. Niekto tuším čítanie tejto knihy prirovnal k pádu do hrobu, prípadne pocitu, keď sa zvonku zamykajú dvere psychiatrickej liečebne. Čokoľvek iné, len nie ľahká literatúra, nikomu neodporúčam.
Ako všeobecnú slabosť ruskej literatúry hodnotím tendenciu zaľudňovať romány obrovským a neprehľadným množstvom postáv, z ktorých mnohé sú pre dej úplne nepodstatné. Ďalej som si všimol, že v tých časoch bolo asi v cárskom Rusku bežné, ak niekto začal pri prvom stretnutí hoci aj na ulici viesť s neznámym človekom debaty o zmysle všehomíra a o najhlbšej filozofii. Ďalej ma vyložene štval hlavný hrdina, neustále upadajúci do mdlôb, odpadávajúci, no proste z hovna upletený niktoš, ktorý mal ale na vraždenie síl dosť. Napriek všetkým týmto negatívnym faktom a prostrednej časti knihy, ktorá si nedokázala udržať moju stopercentnú pozornosť, patrí románu plné hodnotenie.
Spočiatku mierne neprehľadné a nezáživné, ale celkovo sa dá hodnotiť pozitívne. Historický román formou rozprávania, bez akýchkoľvek dialógov. Autor si vzhľadom na nedostatok pôvodných zdrojov mnohé veci sám domýšľa. Avšak tak dôveryhodným spôsobom, že to nemôže nikoho uraziť.
Giovanni Papini takmer pochoval svoju knihu pod čiernu zem už v samotnom predslove, kde chrlí oheň a síru na všetkých nepriateľov svojho svetonázoru. Neskôr nemožno uprieť hodnotu niektorých pasáží, avšak sám seba sa nechápavo pýtam, či sa dá život Ježiša Krista napísať takýmto agresívnym tónom. Text je prešpikovaný nevyberanými útokmi na akúkoľvek myšlienkovú opozíciu, autor neskrýva ani antisemitizmus. Kniha z roku 1921 by dnes nikoho veru k správnej viere nepriviedla, maximálne by mohla slúžiť ako medicínsky prostriedok pri liečbe nízkeho tlaku. Napriek tomu po zrelej úvahe upravujem hodnotenie smerom do nebeských výšin. Talitha qumi!
Je neuveriteľné, koľko rôznych variácií môže vzniknúť na v podstate opakujúcu sa tému mníšskeho života, asketizmu, zázrakov a ikon. Vždy, ak je to možné, dávam prednosť takýmto autentickým dobovým textom pred modernými pokusmi o zobrazovanie histórie.
Spočiatku sa ako hlavné posolstvo knihy javila dogma, že "žiť ďalej je naša psia povinnosť", za každých okolností. Pre tú myšlienku nemám veľké pochopenie. Postupom času som však s prekvapením zistil, že držím v rukách asi najlepšiu knihu za posledné obdobie. Časté prirovnanie s Garcíom Márquezom a jeho dielom Sto rokov samoty je namieste, akurát Tri jablká spadnuté z neba je kniha o triedu lepšia. "Čím prostejšie sú slová, tým väčší majú význam".
Chcete v cestopise o Albánsku čítať meditácie nejakého pseudofilozofa na tému, či k nám ženy zoslal vesmír, prípadne že po tridsiatke sa život radikálne mení? No asi ani nie. Oceniť treba ale niektoré informácie, ktoré by sa ku mne inak nedostali.
Táto kniha je ešte väčšia katastrofa než samotný výbuch v jadrovej elektrárni. Hlavne slovenské vydanie od vydavateľstva Citadella je vrcholnou ukážkou diletantstva. Snáď sa raz vrátia tie časy, keď čítanie kníh malo kultivujúci vplyv na jazyk populácie. Dostali sme sa do fázy, kedy naopak takéto prekladateľské nepodarky prznia ešte posledné zvyšky gramotnosti.
Tak zase nejaký britský džentlmen opisuje svetu ruskú kultúru. Sám by som si netrúfol vytknúť faktografické chyby, ale ruskí čitatelia to na diskusných literárnych fórach urobili v miere vrchovatej. Takže ako môžem veriť v odbornej knihe vlastne čomukoľvek, ak sa autor skompromitoval svojimi neznalosťami? Slovenské vydanie od vydavateľstva Premedia je poľutovaniahodné, je vidieť, že preklad aj korekcia sa udiali narýchlo. Preklepy, gramatické chyby, no proste slovenská klasika posledných rokov... Čo ma vytáčalo úplne do nepríčetna, bola hviezdička v texte, ktorá mala veľkosť mušacieho výkalu. Prakticky nikdy som si ju pri čítaní nevšimol, vždy až v samotnej vysvetlivke na päte strany, čiže nasledovalo prácne hľadanie v samotnom texte...
K slovenskému vydaniu od Ikaru z roku 2016 asi toľko, že sa jedná o pravdepodobne najhorší preklad profesionálne vydanej knihy, aký sa ku mne dostal. Pán prekladateľ si môže preložiť akurát nohu cez nohu, prípadne papier A4 na dve polovice. Celkovo je čítanie tejto knihy len strata času a ani najlepší preklad by nezabránil dojmu, že sa jedná o náhodný výber z wikipédie. A to som ešte nespomenul typickú anglo-saskú nadradenosť. Lebo celá história, milé deti, to je len Británia a USA, občas aj nejaký ich nepriateľ.
Ako by sa autorom páčilo, ak by niekto vydal knihu "Francúzsko, Anglicko a Írsko" ako jedného tlačeného sprievodcu. Pretože okrem geografickej blízkosti toho ani tieto krajiny spoločného zase až tak veľa nemajú. Respektíve spoločné zhrnutie ich histórie je pomerne neodpustiteľná vec. Ale s tým je človek stotožnený asi už v okamihu, keď si knihu zadováži.
Pre mňa najlepšia a najzrozumiteľnejšia kniha na danú tému.
Z tejto edície Nakladatelstva Lidové noviny mám toho načítaného už dosť a toto je jednoznačne najhorší kúsok z ich dielne. Už od samého začiatku sa jedná o maximálne chaotickú záležitosť, ktorá sa ani postupom pribúdajúcich strán akosi nedokáže usporiadať. A v prvom rade: toto nie je popis histórie pre človeka neznalého faktov. Autor totiž nemá v úmysle čitateľovi históriu detailne približovať. On naopak už u čitateľa znalosť všetkých historických faktov automaticky predpokladá a snaží sa ich podať alternatívnym spôsobom a usporiadaním. Pre mňa totálne fiasko.
Vyberám asi moje najobľúbenejšie z týchto prísloví: "Kto sa žení potme, rozvedie sa vo dne."
Presne pre takéto príbehy všetci milujú vrcholný európsky stredovek: "Zrejme najznámejšia legenda hovorí o Fulkovej manželke, žene neznámeho pôvodu, s ktorou sa gróf oženil len pre jej veľkú krásu. Postupne si ľudia všimli, že chodila iba zriedkavo do kostola a keď vôbec, tak omšu opustila ešte pred pozdvihovaním. Toto sa nezdalo dokonca ani Fulkovi a keď zase raz chcela predčasne opustiť kostol, dal ju chytiť a spýtal sa jej, prečo tak robí. Na to krásna grófka rýchlo vykĺzla zo svojho kabáta, pochytila svojich dvoch synov a vyletela cez okno kostola"... Škoda len, že veľká časť knihy je nezáživná a popisuje nudné dynastické vzťahy a sobáše. Takže priemer.
(SPOILER) Ak by sa niekto chcel zahrať na novodobého Indiana Jonesa a bral obsah tejto knihy absolútne vážne, mohol by (bez povolenia úradov) prekopávať pôdu palestínskych kláštorov hoci aj do súdneho dňa. Ale ako eklektický prehľad putovania domnelého pokladu je to dobré (Svätá zem, Rím, Kartágo, Konštantinopol). Autor preukazuje veľmi slušné znalosti zo všetkých kútov Stredomoria a prílišnou senzáciechtivosťou to nezaváňa.
Nájde sa vôbec cestopis (poťažmo akákoľvek iná kniha) z východného bloku v období socializmu, ktorá by nebola zaťažená ideologickým balastom? Cestopis východonemeckého autora zachytáva Egypt v polovici 50. rokov a kvôli jeho politickému entuziazmu jediná kapitola, ktorá má akú-takú informačnú hodnotu, je časť venovaná popisu choroby bilharziózy.