Nyctophile komentáře u knih

Pozor, nepliesť si s predlohou k tomu hlúpemu filmu! Zaujímavý počin, skôr alegorický a mystický, než realistický a popisný. Zlo v mnohých podobách (prerastené myši, škorpióny, netopiere...) útočí na účastníkov mesiace a mesiace sa vlečúceho konkláve. Klaustrofobická atmosféra a útoky temných síl utvrdzujú kardinálov v predstave, že Boh sa zrejme od nich odvrátil. Takisto pre vonkajší svet pomaly prestáva byť voľba pápeža relevantná.
Myšlienka, ktorá je hodná odloženia: „Napríklad prelát z Luandy ľutuje, že prišiel, a opäť sa mu potvrdzuje pravda Pascalovej myšlienky, podľa ktorej väčšinu problémov, čo nás v živote stretnú, spôsobí neschopnosť zostať osamote vo svojej izbe."

1 13.03.2025

Na pasáž tejto knihy, ktorá popisuje prácu hlavného hrdinu v práčovni, nikdy nezabudnem. Absolútne bezvýchodisková situácia, ktorá je však zároveň tak reálna a v danej dobe (nebojím sa tvrdiť, že na mnohých miestach aj dnes) absolútne bežná. Jeden z literárnych vrcholov, nielen u Londona, ale aj v rámci celosvetovej tvorby. Celé to vo mne zanechalo hlboký dojem.

Sľubný začiatok, sľubne zaujímavý hlavný hrdina (odhliadnuc od faktu, že ŽIADNA prekladateľská agentúra by netolerovala preklady naklepané na písacom stroji a absenciu mailového kontaktu). Nedozvieme sa o ňom však toľko, ako by sme chceli. Prečo žil sám, prečo sa dopracoval k svojmu zvláštnemu životnému štýlu...
Zvyšok už môžeme dopovedať rečou denníka španielskeho conquistadora: Že napriek autorovmu zámeru dosiahnuť maximálnu napínavosť som knihu čítal s prestávkami štyri dni, čo by sa u Dana Browna iste nestalo. Že sľubný úvod pokračuje smerom, ktorý ma vôbec neoslovil. Že vyvrcholenie zďaleka zaostáva za očakávaniami. Že som sa ja vlastne na to dal. Že priemer je asi adekvátne hodnotenie.

2 05.03.2025

„Vojny boli vždy, no básnik sa nerodí každý deň." Forma denníka v „ich" forme zdá sa mi veľmi nešťastná. Takto v žiadnom prípade nikto denník nepíše a nerobil by to ani veľký básnik Nero. Pátos, popisnosť, príliš veľké zachádzanie do detailov. Je to ťažko predstaviteľné, že by sa skláňal s brkom nad papyrusom a takto obnažoval svoje city. To by už pokojne denníky mohli písať aj omnoho väčší šialenci typu Heliogabalus alebo Caligula: „Milý môj denníček, dnes som súložil so svojím koňom a dal som vykastrovať dvadsať otrokov."
Posteľné scény s 10-ročnou Octaviou a s vlastnou matkou spoľahlivo pohoršia prudérneho čitateľa a definitívne potvrdzujú, že pán Gálvez by sa bez problémov uživil aj ako autor šestákovej pornografie. Čakal som opis horiaceho Ríma a odsúdenie nešťastníka, čo si pri prednese Nerovej básne dovolil od nudy zaspať. Tieto asi vrcholné (a diskutabilné) body cisárovej kariéry by ste však v knihe hľadali márne. Skvelý je zato súd so sv. Pavlom. Celkovo to vyznieva ako obhajoba umelecky založeného rojka, ktorý bol vlastne obeťou doby.

„Za svoje skutky som zodpovedný práve tak ako tiger, čo zožerie gazelu. Obaja dodržiavame zákony, ktoré sú nám cudzie."

2 01.03.2025

Vo svojej dobe tento útly román údajne spôsobil veľký rozruch. Ale tak vo svojej dobe spôsobili veľký rozruch aj filmy zobrazujúce lokomotívu pri príjazde na nástupište.
Uniká mi autorský zámer a celá kniha sa dá zabudnúť asi tak 5 minút po prečítaní. Inými slovami, je úplne zbytočná. Tá kritikmi oceňovaná/zatracovaná naturalistická krutosť je samoúčelná a ak ju aj inšpirovali skutočné udalosti, je príliš prehnaná a teda ťažko uveriteľná. Do deja vstupuje veľké množstvo detailne popísaných vedľajších postáv, ktorých osud však čitateľovi môže byť úplne ukradnutý. Astafiev má evidentne omnoho lepšie knihy, toto bol nesprávny výber.

1 26.02.2025

Dobré ploty robia dobrých susedov. Takže vitajte v krajine ostnatých plotov, separačných múrov a bezpečnostných kamier. Na konkrétnych prípadoch úplne konkrétnych jednoduchých ľudí tu autor dokumentuje jednu obrovskú nespravodlivosť, ktorú ale asi nikto nikdy rozumne nedokáže rozriešiť. Kto je právoplatným majiteľom pôdy a zeme? Jeden americký prezident v 19. storočí to definoval tak, že automatický nárok na pôdu nemajú tí, ktorí sa na nej len tak náhodou „vyskytli" (v tom prípade rozumej domorodých amerických Indiánov), ale tí, ktorí ju nejakým spôsobom zveľaďujú a zušľachťujú (poľnohospodársky, priemyselne, hospodársky...). Takúto argumentáciu používa aj štát Izrael. Ale Palestínci sú proste ťažkí pohoďáci, tí k šťastiu nepotrebujú triliónový HDP, potrebujú iba falafel, šawarmu a vodnú fajku.
Celá tá do očí bijúca pokrivená spravodlivosť nie je udržateľná na večnosť a ešte sa isto budú diať veľké veci. Táto kniha je mementom a dôkazovým materiálom pre neriešiteľné majetkové, občianske a morálne spory Svätej zeme.

3 25.02.2025

Spomienky žalobcu a obhajcu v slovenskom procese storočia. Presne ako sa dalo čakať, kniha človeka utvrdí v predstave, že politické súdne procesy nie sú nič viac, len obyčajná fraška a divadlo. O Tisovom osude bolo rozhodnuté už vopred, iný trest ako trest smrti neprichádzal do úvahy, želal si to samotný Beneš.
Mať na niečo názor nie je povinnosť, ale privilégium. Ani ja nemusím mať názor na všetko, ale práve túto knihu som považoval za najlepší zdroj, ako si konečne nejaký definitívny názor na Dr. Tisu učiniť. Lebo fakt existujú iba dva pohľady na vec, buď ho ľudia chcú mať aj na svätých obrázkoch, alebo je pre nich len spupný klérofašista a vrah židov. Osobne sa skôr prikláňam k prvej skupine. Ale dopátrať sa pravdy predsa nemôže byť až také ťažké, zdrojov je dosť (len spisový materiál k procesu mal hmotnosť 700 kg).
Prvú časť knihy tvoria spomienky žalobcu Antona Rašlu. Táto časť ma nejako nezaujala, okrem toho autor akoby trpel výpadkami pamäte (Tisovho druhého obhajcu nazýva Michal Grečo, pričom to bol Martin Grečo. Zrejme si ho pletie s Michalom Gerom). Jeho záverečná reč je príliš všeobecná, viac hovorí o reáliách druhej svetovej vojny než o samotnom Tisovi a jeho činnosti.
Druhá časť z pera obhajcu Ernesta Žabkayho je omnoho lepšia, bohatšia na fakty, takisto aj jeho záverečná reč je zaujímavejšia. Celkovo sa však nemôžem zbaviť dojmu, že aj tak som sa nedozvedel toľko, koľko som chcel, stále je tam určité vákuum.

2 21.02.2025

Pozoruhodná, rozsahom útla knižka vezme čitateľa na exkurziu do záhrad plných pávov a ruží, v ktorých sa prechádzajú čiernovlasé krásavice s útlym pásom a lícami ako granátové jablká. Naokolo v divokých horách sa zase na rýchlych koňoch preháňajú džigiti, pre ktorých znamená česť viac než život sám.
Bez rozsiahlej faktografickej expozície, ktorú prináša erudovaná autorka, by samozrejme čítanie tejto antológie malo polovičnú hodnotu.
Je priam neuveriteľné, ako na ploche hoci len štyroch veršov dokážu autori sprostredkovať atmosféru stredovekého Kaukazu.

VÍTR Z HOR

Kéž ti vítr z hor
ke spánku zazpívá
Ať se slavík z doliny
celou noc ozývá

1 13.02.2025

Hľadanie Boha (v tomto prípade ale skôr boha s malým „b“, keďže sa jedná o dielo z perestrojkovej doby) má veľa podôb a hlavne je to celoživotný proces. Dá sa hľadať v bohosloveckom seminári, no takisto aj pri existenciálnej výprave do hlbín stredoázijských stepí. A potom holý pobehovať vo vysokom poraste anaše. Patetický Avdij Kallistratov je poriadny tragéd, ten typ, ktorý jednoducho nemôže mať v živote ani trochu pokoja. Jeho hlava ho spoľahlivo vedie od jednej tragédii k druhej. Boston je veľký človek, Bazarbaj zase odporný antihrdina a živý príklad toho, že Kazachstan a Kirgizsko majú v skutočnosti omnoho väčší problém s alkoholom než Rusko. A čo sa týka večného nešťastia dvojice vlkov, modrookej Akbary a naježeného Taščajnara? Tak ako ma to rozsekalo pred 25 rokmi, tak ma to rozsekalo aj dnes. Čiže nadčasová klasika, ktorej čaro neuvädá.
Pasáž s Pilátom a Ježišom naozaj evokuje dojem, že Ajtmatov sedel s Bulgakovom v jednej lavici a odpisoval od neho pri písomke. Avšak nepôsobí to tam nepatrične.
Ako hudobné pozadie k čítaniu odporúčam pustiť si niektorý z dobových albumov legendárnej sovietskej kapely Кино.

3 12.02.2025

Aj západní literárni kritici sa museli zhodnúť v tom, že ruská literatúra je tou najpravdivejšou podobou literatúry, ktorá najlepšie zo všetkých zachytila realitu. Ako jediná literatúra na svete prekonala aj samotnú psychológiu ako vedný odbor a ukázala ľudskú dušu v jej pravej podstate.

Toto samozrejme platilo pre velikánov formátu Dostojevského, Tolstého alebo Čechova. Kto prevzal tú pomyselnú štafetu a nesie ju dnes? No samozrejme nikto, pretože dnešný nielen ruský, ale celosvetový marazmus už proste vytvorenie takýchto diel neumožňuje. Musíme sa uspokojiť aj s niečím menším. Napríklad táto rozsahom úsporná knižka, ktorá sa dá zhltnúť za jedno poobedie. Už úvodná poviedka z geologických hlbín Sibíri napovedala, o čo sa bude jednať a že to bude svižná jazda. Že pri tom budú tiecť potoky vodky, o tom tiež asi nikto nepochyboval. Záhada vzducholodí na obálke sa tiež vysvetlila (uspokojivo vysvetlila???). S výnimkou jednej poviedky s politickým motívom sa do mysle ani na jediný okamih nevkradla nuda. Moji osobní favoriti sú jednoznačne dvojica korheľov zajedajúcich vodku granulami pre psov a robotníčka zo zapadákova kdesi v okolí mesta Čeboksary s jej novou láskou.
No a záverečná poviedka to už len úplne zaklincovala. Koniec-koncov, raz sa to naozaj všetko môže skončiť práve takto...

1 08.02.2025

Pán Karika už je obohraný ako melódia starého verklikára. Rutina, s ktorou je napísaná táto kniha, z nej čpie naširoko-ďaleko. Je tým pádom nudná.
Hlavní hrdinovia tohto typu, ktorí na zaspanie potrebujú päť tabletiek rohypnolu, ma už fakt nebavia. Toto klbko nervov, tento psychoneurotik, by nemohol robiť ani zametača v rámci aktivačných prác. Nieto ešte v ŠtB.
Je síce kovaný marxista a dialektický materialista. Avšak aj jemu je postupom času jasné, že zažíva nie bludy, ale istú formu nadprirodzena. Napriek tomu ostatných, ktorí vidia to isté, považuje za bláznov. Na pomoc pri upadajúcej invencii musia prísť osvedčené klasické značky typu Tribeč.
Strata času a priam urážka čitateľského vkusu.

2 07.02.2025

Ak sa niekedy vyskytnete na kopci nad mestom Šumen, ocitnete sa vnútri obrovského betónového, brutalisticko-socrealistického „pamätníka 1300 rokov Bulharska" z roku 1981. Na túto štruktúru môže mať človek akýkoľvek názor, ale veľmi dobre sa tam dá pochopiť monumentálnosť dejín krajiny. Národ, ktorý vlastne ani nebol slovanský (teda aspoň jeho vládnuca časť), mal nakoniec na slovanský svet extrémne silný vplyv. Hlavne preto, že dal svetu cyriliku. No a tu môžeme hneď diskutovať. Svetovo najstarší zachovaný nápis v cyrilike je síce v jaskyni pri bulharskej dedine Krepča, písmo ale zrejme vzniklo v Ochride na území dnešného Severného Macedónska (nič z tohto v knihe spomenuté nie je).
Štandardne kvalitná produkcia z dielne NLN. Dobre zmapovaná je história raného stredoveku, aj turecká nadvláda. Možno obdobie komunizmu by si žiadalo pár strán naviac, ale inak spokojnosť.

1 05.02.2025

Tak ako pre Grenouilla bola vôňa mlieka pomiešaného s hodvábom tou najideálnejšou vôňou, tak musí byť pre každého literárneho fajnšmekra tou najideálnejšou knihou práve Parfum.

Už úvodných desať strán pôsobí ako zjavenie. Hoci sám autor neskôr priznáva, že „naša reč nie je súca na opisovanie čuchom vnímateľného sveta", on to robí znamenite, hladko a bez zaváhania. No proste sedliak smrdel takisto ako kňaz, remeselnícky tovariš smrdel takisto ako majstrová, všetka šľachta smrdela, ba dokonca aj kráľ smrdel, smrdel ako dravec a kráľovná smrdela ako stará koza.

Hoci táto kniha mala byť pred takmer 20 rokmi témou mojej diplomovej práce, dnes už k nej nezosmolím ani adekvátne oslavnú recenziu. To však ani nie je nutné, celosvetový úspech a ovácie svedčia a mimoriadnom diele, ktoré sa zjaví tak raz za 50 rokov. Ani ten Kurt Cobain to hádam nemal v hlave úplne vykradnuté, keďže Parfum vyhlasoval za svoju najobľúbenejšiu knihu.

Jedna výčitka by sa predsa len našla. Celá druhá časť (pobyt v jaskyni a markízova teória letálnych plynov) je v kontexte celého príbehu dosť rušivá a akosi nezapadá. Tvorcovia filmu (2006) sa ju podľa mňa úplne správne rozhodli úplne vynechať.

Celý autorov nápad, prevedenie a kvetnatý jazyk (týmto chválim aj slovenský preklad vydania r. 1987) je hodný Nobelovej ceny. Grenouille pri narodení možno naozaj mal radšej ostať ticho a zvoliť si tým priamu cestu od narodenia ku smrti bez okľuky životom. Tým by svetu i sebe ušetril mnoho neblahých udalostí (a niekoľkým rusovlasým pannám, ktoré si vôbec vyberal na základe podvedomej motivácie „řezavá střecha - vlhký sklep", by ušetril život). Lenže to by sme prišli o veľkolepého hrdinu, ktorý snáď nemá na svete páru. 10/10, 100%, neprekonateľný ideál, literárna láska navždy, chapeau!

4 30.01.2025

Absolútne ignorujem hororový žáner, avšak v rámci všeobecného prehľadu som prečítal kompletné životné dielo Lovecrafta. V podstate sa k autorovi nedá nepociťovať určitá sympatia (kto by nemiloval spisovateľa, ktorý svojho kocúra pomenoval Negrík). Mnohé z poviedok svojou úpornou snahou o vylúdenie pocitu stiesnenosti a strachu vylúdia skôr úsmev na tvári. No proste sú vo výsledku extrémne monotónne, márne, až trápne. To sa hlavne týka hyperdimenzionálnych, vesmírnych božstiev z prapočiatku času s ich elaborovanými menami a vlastnosťami. Naopak úplne najlepšiu poviedku Lovecrafta som našiel práve v tomto zväzku a jedná sa o záverečnú „V krypte". V jednoduchosti je proste krása. A toľko zatracovaná „Sladká Ermengarda" je v tesnom závese, je to osviežujúce a vybočuje to zo stereotypu. Celkovo ale nielen túto knihu, ale aj celoživotné autorovo dielo hodnotím ako lepší priemer. A dodávam, že keby Lovecraft žil dnes, volil by jednoznačne Donalda Trumpa!

5 29.01.2025

Na štvrtý pokus sa mi zrejme podarilo nájsť svätý grál Pelevinovej tvorby. Jeho kľúčové (a najlepšie hodnotené) dielo „Generácia P" bolo pre mňa úplné fiasko, „Omon Ra" priemer a „T" zase až prílišná haluz, hoci zhruba na rovnakej úrovni ako táto kniha.
Prastará líška A Čuri žije na Zemi už tisíce rokov a živí sa ako prostitútka. Je to však vskutku luxusná konverzačná partnerka a spoločníčka, pretože za tie aeóny, ktoré si už pobudla na svete, sa jej podarilo zhromaždiť všetku múdrosť vekov. Nehovoriac už o tom, že mnohých veľkých filozofov či literátov poznala osobne. Už niekoľko stáročí žije v Rusku a čerpá životnú energiu z mužov prostredníctvom sofistikovanej hypnózy.
Tento sujet naozaj asi u väčšiny ľudí vyvolá ľahké pozdvihnutie obočia. To je celý Pelevin. Tento autor je trafený do hlavy síce málo, ale presne. Nepochybne by som dal knihe plné hodnotenie, ale romantická linka s vlkodlakom Alexandrom po čase stráca dych a šťavu. Napriek tomu ma tento autor neprestáva udivovať svojou invenciou a uletenosťou, ktorá ale v konečnom dôsledku dáva takmer dokonalý zmysel.

2 02.01.2025

Je to celkom zaujímavý experiment, konfrontovať svoj čitateľský zážitok z násťročných čias a teraz po povedzme 25 rokoch. Momentálna skúsenosť je taká, že v prípade Džamily sa jedná o zľahka podpriemernú, zastaralú, do značnej miery patetickú novelu. Navyše s veľmi nepravdepodobnou a neuveriteľnou zápletkou, keďže osoba Danijara sa javí extrémne antipaticky a z pohľadu ženy neatraktívne. Hodnotím slovenské vydanie z roku 1979, kde sa nachádza ešte novela Strakavý pes bežiaci po brehu mora, ktorá je napríklad výrazne lepšia ako Džamila. Celkovo ale táto útla knižka spustila môj záujem o Ajtmatova, ktorý je dodnes mojím najobľúbenejším spisovateľom. Ale isto nie vďaka Džamile.

2 21.12.2024

Popularita tohto autora ma vcelku zaráža, pretože píše príliš zložito na to, aby dokázal ulahodiť všeobecnému vkusu. Zostáva v podstate verný starým tradíciám ruskej literatúry, len ich navlieka do extrémne moderného hávu. Takže stále máme do činenia s ťažkotonážnymi filozofickými plkmi omieľanými donekonečna, len tentoraz nie sú našróbované na nejaký klasický vzťahový alebo vojnový príbeh, skôr na absurdnú brakovú zápletku.
Gróf T. putuje do pustovne, stretáva sa s plejádou postáv, jeho cesta je plná súbojov a konfliktov. Po filozofickej stránke sa rozoberá hlavne téma stvorenia a Stvoriteľa, ale aj fenomén "esse est percipi", slobodná vôľa či zmysel života. Značná časť deja je v podstate metatextom (textom o texte).
Zaujímavé myšlienky (niekedy parafrázy slávnych mysliteľov):

Ariel sa pousmial: „Bytie, vážený, nie je výstrel z pušky. Odkiaľ ste vzali, že má cieľ? A navyše, otázka nenašla adresáta."

„Hľadám slobodu a pokoj! Zabudnúť chcel by som a zaspať!" Lermontovove slová, v ktorých T. zakaždým počul podivný nesúlad, ...

„No prečo si myslím, že môj stvoriteľ je dobrý? Pozrime ho, stvoriteľa... Veľké dielo. Ktorýkoľvek opitý vojak je schopný stať sa stvoriteľom nového života..."

Údajne diskutoval s panovníkom. Ten sa ho spýtal, aké poslanie má ruská civilizácia v univerze. A Soloviev hneď hŕŕ a riekol: „Vaše veličenstvo, je ním spracúvanie slnečnej energie na utrpenie ľudu." Nuž a za to ho strčili do basy.

BOH UMREL. NIETZSCHE.
NIETZSCHE UMREL. BOH.
STE OBAJA HOMOŠI. VASJA PUPKIN.

4 10.12.2024

Keď židovský učenec napíše knihu o umučení Krista, vzniká vopred bohužiaľ akési oprávnené podozrenie. Nebude sa jednať v prvom rade a hlavne o apologetiku judaizmu, prípadne o snahu obhajovať židovský dav, sudcov a celkovo antagonistov onej nešťastnej piatkovej udalosti spred dvetisíc rokov? Ale iste, všetko to tu je, hoci v latentnej podobe. Len je na to už veky vekov (a pár desiatok pogromov) neskoro. Snaha rekonštruovať dané udalosti je aj z laického, nieto ešte z odborného pohľadu, nemožná. Hoci už samotné detektívne odhalenie, že židovská rada sanhedrin proste v hrdelných otázkach v žiadnom prípade nemohla zasadať v predvečer veľkého sviatku, by stačilo na úplný rozvrat celého príbehu. Takisto je pozoruhodná diskusia, načo vlastne Spasiteľa ťahali k Pilátovi, ak mal zvrchované právo popravy v otázkach rúhania aj sanhedrin sám.
Vcelku toto dielo aj rešpektujem, hodnotenie zráža ale veľmi sporý objem. Keď odmyslíme neustále citácie zo štyroch evanjelií, pridaná textová hodnota zo strany autora je dosť mizivá. Chcelo by to tak 100 strán pridať.

3 10.11.2024

Neodolateľné krátke príbehy, ktoré veľmi sviežo opisujú radosti a strasti života disidenta v starom dobrom ZSSR. Život v zlatých časoch, kedy abstinenti mali podľa všetkého znemožnený akýkoľvek kariérny postup, kto nekradol, okrádal svoju rodinu a kam by som sa celkom rád pozrel v prípade existencie stroja času. Veľa ľudí by isto mohlo podobné memoáre napísať, len málo ľudí však má taký literárny talent a ostrovtip. Treba pochváliť aj obálku, ktorou sa blyslo vydavateľstvo Absynt.

4 09.11.2024

Atypická publikácia, ktorá sa veľmi odlišuje od podobných stručných histórií jednotlivých štátov. Veľmi dobre vidieť, že autor je kovaný egyptológ. Je teda jasné, že dôraz sa kladie na staroveký Egypt. Kým iné národné histórie v tejto aj iných edíciach majú tendenciu 75% priestoru venovať 20. storočiu a celkovo hlavne moderným dejinám, tu sme na strane 118 zo 151 a sme stále v rímskej dobe. Ono to samozrejme dáva zmysel, lenže na druhej strane, kníh o starovekom Egypte je snáď milión a záujemca si v tom priehrští dokáže ľahko vybrať. Zato kníh, ktoré rozoberajú neskoršiu históriu Egypta, tých je len poskromne.
Zaujímavý je tiež prístup, kedy autor históriu rozoberá hlavne cez prizmu archeologických vykopávok a celkovo hmotných pamiatok. Dozvieme sa tak veľa o interiéroch hrobiek a pyramíd, menej už o udalostiach tej doby. Samozrejme je to stále nadpriemerné dielo (ako čokoľvek od Vachalu), ale pôsobí to mierne nevyvážene.

3 01.11.2024