Nyctophile
komentáře u knih
Ježíšovo umučení
Géza Vermès
Keď židovský učenec napíše knihu o umučení Krista, vzniká vopred bohužiaľ akési oprávnené podozrenie. Nebude sa jednať v prvom rade a hlavne o apologetiku judaizmu, prípadne o snahu obhajovať židovský dav, sudcov a celkovo antagonistov onej nešťastnej piatkovej udalosti spred dvetisíc rokov? Ale iste, všetko to tu je, hoci v latentnej podobe. Len je na to už veky vekov (a pár desiatok pogromov) neskoro. Snaha rekonštruovať dané udalosti je aj z laického, nieto ešte z odborného pohľadu, nemožná. Hoci už samotné detektívne odhalenie, že židovská rada sanhedrin proste v hrdelných otázkach v žiadnom prípade nemohla zasadať v predvečer veľkého sviatku, by stačilo na úplný rozvrat celého príbehu. Takisto je pozoruhodná diskusia, načo vlastne Spasiteľa ťahali k Pilátovi, ak mal zvrchované právo popravy v otázkach rúhania aj sanhedrin sám.
Vcelku toto dielo aj rešpektujem, hodnotenie zráža ale veľmi sporý objem. Keď odmyslíme neustále citácie zo štyroch evanjelií, pridaná textová hodnota zo strany autora je dosť mizivá. Chcelo by to tak 100 strán pridať.
Kufor
Sergej Dovlatov (p)
Neodolateľné krátke príbehy, ktoré veľmi sviežo opisujú radosti a strasti života disidenta v starom dobrom ZSSR. Život v zlatých časoch, kedy abstinenti mali podľa všetkého znemožnený akýkoľvek kariérny postup, kto nekradol, okrádal svoju rodinu a kam by som sa celkom rád pozrel v prípade existencie stroja času. Veľa ľudí by isto mohlo podobné memoáre napísať, len málo ľudí však má taký literárny talent a ostrovtip. Treba pochváliť aj obálku, ktorou sa blyslo vydavateľstvo Absynt.
Egypt
Břetislav Vachala
Atypická publikácia, ktorá sa veľmi odlišuje od podobných stručných histórií jednotlivých štátov. Veľmi dobre vidieť, že autor je kovaný egyptológ. Je teda jasné, že dôraz sa kladie na staroveký Egypt. Kým iné národné histórie v tejto aj iných edíciach majú tendenciu 75% priestoru venovať 20. storočiu a celkovo hlavne moderným dejinám, tu sme na strane 118 zo 151 a sme stále v rímskej dobe. Ono to samozrejme dáva zmysel, lenže na druhej strane, kníh o starovekom Egypte je snáď milión a záujemca si v tom priehrští dokáže ľahko vybrať. Zato kníh, ktoré rozoberajú neskoršiu históriu Egypta, tých je len poskromne.
Zaujímavý je tiež prístup, kedy autor históriu rozoberá hlavne cez prizmu archeologických vykopávok a celkovo hmotných pamiatok. Dozvieme sa tak veľa o interiéroch hrobiek a pyramíd, menej už o udalostiach tej doby. Samozrejme je to stále nadpriemerné dielo (ako čokoľvek od Vachalu), ale pôsobí to mierne nevyvážene.
Jejich veličenstva pyramidy
Vojtech Zamarovský
Môj bezhraničný a nekritický obdiv k Zamarovskému sa vytratil v okamihu, keď som čítal kapitolu o Alexandrovi Veľkom z jeho knihy "Grécky zázrak". Absolútne bez hanby je totiž okopírovaná z knihy "Alexander Veľký" od Vladimíra Vavřínka (1967). Od slova do slova, nedal si ani len tú námahu, aby čokoľvek zmenil. Ktovie, čo pôvodné teda autor prináša v tejto knihe a do akej miery je to zase len okopírovaná kompilácia. Zisťovať to už ale nebudem a nemôžem ani znižovať význam tejto knihy, ktorý mala kedysi počas mojej pracovnej kariéry.
Mnoho informácií je už neaktuálnych, nepravdivých alebo zastaralých (čomu sa ale chceme diviť pri egyptológii, čo je veda, kde jeden náhodný archeologický nález obráti naruby aj desaťročia akceptovanú zaužívanú pravdu).
Celkovo teda vysoký nadpriemer a vďaka za mnoho poznatkov, či už exaktných alebo z ríše ezoteriky a astrológie!
Marie - Pohledy na život matky Ježíše Krista
Jacques Duquesne
Je až neuveriteľné, aké obrovské nánosy legiend a iného balastu sa nabalili v priebehu storočí na Máriu, ktorá k nám pritom v Novom zákone prehovára dokopy len šesťkrát: "Ako sa to môže stať, keď som nepoznala muža?", "Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojich slov", modlitba "Magnificat", "Moje dieťa, prečo si nám to učinil? Tvoj otec a ja sme ťa hľadali, vydesení", "Už nemajú víno", "Urobte to, čo vám povie"... To je všetko, nič viac. Obyčajná, prácou zodratá žena, odetá v obnosených handrách, ktorá sa stala kráľovnou sediacou na tróne, so zlatou korunou na hlave, v nebesky modrej róbe.
S autorom by sa dalo v mnohých veciach polemizovať. Rozsah knihy je neveľký, pár desiatok strán navyše by iste nezaškodilo. O živote Márie po Ježišovej smrti tu prakticky nie je zmienka. Je jasné, že autor sa snažil vyhnúť špekuláciam a všetkým možným legendám, vrátane smrti v Efeze. Lenže pri iných otázkach sa legendami zaoberá vo veľkom, takže je to dosť divný, selektívny prístup. Veľkú časť zaoberá rozoberanie jedinej veci, konkrétne nepoškvrneného počatia. A hoci autor napísal niekoľko kníh venujúcich sa čisto Kristovi, ani tu si neodpustí elaboráty o samotnom Ježišovi, hoci túto knihu mohol vzhľadom na tému venovať exkluzívne Márii.
Ale nedá sa len kritizovať, nájde sa tu aj plno osviežujúcich úvah a informácií. A hlavná myšlienka je povedaná už na úvod slovami Terézie z Lisieux. Aby uctievanie Márie malo zmysel, treba ukazovať jej skutočný život, nie ten vymyslený.
Jemen - Turistický průvodce
Daniel McLaughlin
História je spracovaná veľmi chaoticky a neprehľadne, zvyšok je v poriadku. Nadpriemerné sú vsuvky českých autorov Patrika a Dalibora, kapitola o žuvaní qátu je veľmi pútavá a profesionálna. Takisto turistika a rybačka na Sokotre.
Krajiny včerejška
Tomislav Petr
Citát z prebalu: "Knížka je napěchovaná fakty, událostmi a popisy krajin... Číst tuto knihu rozhodně není stráta času." S obľubou takýmto veľkohubým a sebavedomým vyhláseniam nastavujem zrkadlo a konfrontujem ich s realitou, tak poďme na to.
Informáciami kniha nabitá je, to áno. Ide ale o to, pre koho sú tieto informácie použiteľné. Kto si o autorovi niečo zistil predtým, tak vie, že sa zaoberá hydrobiológiou. Takže veľké penzum informácií predstavuje pojednanie o vodných dielach, kanáloch či rybách. Dôjde aj na detailný popis mechanizmu vzniku zosuvu pôdy, čo-to sa dozviete o kríkových porastoch a hlavne o miestnej faune. Istý čas to naozaj nezodpovedalo mojim predstavám, čo by kniha o Strednej Ázii mala obsahovať. Proste fyzická geografia s dôrazom na vodu, faunu a flóru. Toto mohlo byť predmetom diplomovej práce, ktorá následne v jednom exemplári mohla byť v regáli archívu prírodovedeckej fakulty niektorej univerzity a jednotliví záujemci si ju mohli vypožičať. Ale vydávať toto ako knihu, prečo?
Potom ale došli na rad staré uzbecké mestá, ich legendy a história, no a už sa to začalo len zlepšovať. Autor svoju cestu podnikol v roku 1963, napriek tomu informácie nie sú zastaralé, lebo ich neustále konfrontuje so súčasným stavom. Takže hoci som mal podozrenie, že v tých časoch by vydali knihu každému, kto proste v exotickom kúte sveta bol (ekvivalent toho, keby dnes knihu vydal každý pologramotný podpriemerný youtuber), presný opak je pravdou. Je to v niektorých pasážach až príliš akademické, ale autor vie, o čom rozpráva a mnohé informácie pre mňa osobne napríklad sú použiteľné.
Dějiny NDR
Hemann Weber
Hodnotiť nemôžem, pretože aj napriek úpornej snahe som to ďalej ako po stranu 100 nedoklepal. Skôr som si podvedome začal vizualizovať autora... ulízané vlasy, silné dioptrie, šedý oblek (nie, radšej tmavo zelený), cigaretu odklepáva do masívneho skleneného popolníka...
Ono je jasné, že história NDR je spolitizovaná a v prvom a poslednom rade sa jedná naozaj len o politiku. Ale pre Boha živého, však aj iné veci sa tam museli diať. Toto je len opis zasadnutí, valných zhromaždení, spájania a rozdeľovania partají, tisíc Gustavov, Erwinov, Eberhardov a Hansov k tomu. Obsah niektorých strán tvoria snáď z jednej štvrtiny skratky SED, SMAD, SPD, KPD, LDP, CDU... (borec používa skratku SED od úplného začiatku, no jej význam vysvetlí až na strane 64). Príliš technokratické a pramálo zaujímavé, dalo sa to iste aj inak...
Dějiny Egypta
Ladislav Bareš
Podľa porovnávania uznávaných expertov (ak je však také porovnávanie vôbec možné), najbohatšiu históriu spomedzi všetkých krajín sveta má Grécko. Egypt je tiež v tej tabuľke veľmi vysoko. Pre mňa osobne ale Egypt jednoznačne disponuje tou najbohatšou a najatraktívnejšou históriou, takmer bez konkurencie. Izrael by mohol byť na druhom mieste, potom hádam Turecko. Táto kniha skvele zobrazuje fenomenálnu históriu tejto fenomenálnej krajiny. Pána Ladislava Bareša mám načítaného už vcelku dosť, jeho kapacitu v oblasti starovekého Egypta si hádam nedovolí spochybniť nikto. Dobre spracované sú aj moslimský stredovek a moderné dejiny. Z púštneho prachu a nílskeho bahna vystupujú a defilujú extrémne zaujímavé postavy ako Ramzes II Veľký, šialený kalif Hakim, Napoleon, kráľ Farúk v jeho verejnosť pohoršujúcich kraťasoch, či Husní Mubarak so slnečnými okuliarmi.
Trochu ma mrzí množstvo preklepov a tlačových chýb, ktoré sa vkradlo aj do produktov takého etablovaného vydavateľstva, ako je NLN. Ale to je asi tak jediné, čo sa dá vytknúť.
Sníh
Orhan Pamuk
Kniha, ktorou mal u mňa autor šancu rehabilitovať sa po zážitku, ktorý mi sprostredkovala jeho najslávnejšia kniha "Moje meno je červená". Pretože čítať tie elaboráty bolo bolestnejšie, než byť ukrižovaný. Príbeh z mrazivého Karsu je o poznanie lepší, priamočiarejší a zrozumiteľnejší. Na rozdiel od mnohých iných, ja tu nejaké príliš badateľné paralely voči Kafkovmu "Zámku" nevidím. Zopár absurdností by sa tu pravda našlo (novinár, ktorý píše články o tom, čo sa ešte len stane), inak vnímam ale príbeh vcelku racionálne. Romantická linka dáva zmysel a emocionálnosť sa jej nedá uprieť. Dokonca sa našlo pár riadkov, ktoré má cenu citovať:
"Existujú dva druhy mužov. Než sa tí prví zamilujú, musia vedieť, ako tá žena je sendvič, ako si češe vlasy, kvôli akým nezmyslom sa trápi, prečo sa hnevá na otca a aké príbehy a povesti o nej kolujú. Tí druhí, a k nim patrím ja, potrebujú o žene vedieť len veľmi málo, aby sa zamilovali."
"Keď je človek šťastný, nevie, že je šťastný. Až po rokoch som dospel k názoru, že som bol ako dieťa šťastný. V skutočnosti som nebol. Ale nebol som ani nešťastný ako v nasledujúcich rokoch. Ako dieťa som sa o šťastie nestaral."
"Na rozdiel od všeobecne rozšíreného názoru sa človek, pokiaľ chce, môže láske vyhnúť."
Moje meno je Červená
Orhan Pamuk
Ovenčený turecký autor s nami hrá hru „kto je kto v zasneženom Istanbule“. Viackrát už v recenziách zaznelo, aký to bol boj, túto knihu dočítať, koľko sebazaprenia a času si to vyžadovalo. S tým sa dá len súhlasiť. Čo ale teda je TO, čo núti čítať až do konca? Lebo osobne nemám problém rozčítanú knihu odhodiť, ak sa pristihnem, že myšlienky behajú kade-tade a text mi uniká aj so všetkými súvislosťami. Tu sa to dialo mierou vrchovatou, dosť dlho som dokonca omylom považoval „Elegantného“ a „Čierneho“ za tú istú postavu. Predsa však zvíťazila zvedavosť, či sa ešte v texte až do konca budú mihať také záblesky geniality ako napr. rozprávanie z pohľadu mince, rozprávanie červenej farby (asi vrchol celého diela), prípadne rozprávanie Satana či prehľadávanie sultánovej knižnice. Originálny rozprávačský prístup sa mi tu však zdá na škodu veci. Evidentne ide o snahu zaujať za každú cenu, ako to napr. bolo v prípade Portugalca Saramaga a jeho vynechávania interpunkcie. Niekedy je menej viac, novátorstvo občas pomotá hlavu a toto je len upotená trojhviezda, resp. lepšia dvojhviezda.
Arménská genocida - Příčiny, průběh a osobní svědectví událostí z let 1915-1922
Marek Jandák
Objemná publikácia, za ktorou sa nepochybne skrýva osobné nadšenie autora pre túto problematiku. Niektoré kapitoly sa javia trochu "od veci", resp. tvoria pomerne nesúrodý celok (kapitola o článkoch v dobovej českej tlači, životopis Rafaela Lemkina, definícia genocídy, rôzne psychologické rozbory). Bez nich by kniha mala snáď polovičný počet strán. Miernym sklamaním bolo, že popri týchto podružných (a mierne redundantných) pojednaniach vlastne o priebehu samotnej genocídy v prvej časti knihy bolo žalostne MÁLO. Dojem mierne napravila druhá časť, čiže svedectvá zahraničných svedkov. Hoci aj tu sa najskôr zdalo, že viac sa dozvieme o životoch amerických a dánskych misionárov než o samotných hrôzach aghetu.
V prvej časti autor často priznával, že vyjadruje svoje vlastné názory. To by bolo v poriadku v prípade rešpektovaného 60- ročného "obrýleného a otitulovaného" profesora, pričom autor knihy je ročník 1991. Napriek všetkému hodnotím knihu veľmi kladne ako studnicu informácií, ku ktorým by sa čitateľ inak asi nedostal.
Najstručnejšia história Sovietskeho zväzu
Sheila Fitzpatrick
Uznávaná austrálska sovietologička (titul znejúci obdobne ako "uznávaný nigérijský expert v odbore antropológia - parašutizmus") nám predkladá svoju stručnú verziu dejín krajiny, kde zajtra znamenalo už včera. Prístup je vcelku svojrázny a text stručný (to sa ale aj od knihy s názvom Najstručnejšia história ZSSR právom dalo očakávať). Takú kľúčovú udalosť, akou je presný dátum oficiálneho vyhlásenia vzniku ZSSR, by ste tu napríklad hľadali len márne. Pre mňa osobne sa tu však vynárajú niektoré neznáme pohľady a hodnotenia, od prvej po poslednú stranu je text veľmi svieži a číta sa skvele. Anekdoty z každodenného života sovietskeho človeka ("my predstierame, že pracujeme, oni predstierajú, že nám platia"), vtipy a veľmi vhodne zvolené ilustrácie dotvárajú celkovo priaznivý dojem z knihy.
Dějiny Íránu
Michael Axworthy
Dejiny Lichtenštajnska = 234 strán. Dejiny Iránu = 319 strán (bez tabuliek, registrov a iného balastu = 216 strán). Už len toto prirovnanie prezrádza veľa. Nemuselo by sa ale a priori jednať o katastrofu, ide hlavne o to, čo si teda autor z tej neskutočne dlhej a pestrej histórie Perzie/Iránu vybral. Lebo o komplexnej a obsiahlej štúdii tu nemôže byť ani reči. Vcelku dosť priestoru je venovaného poézii a duchovnu, čo je síce skvelá voľba, ale ani tá sa mi nezdá dotiahnutá. Hodnotím ako márny pokus.
Balkán: 2000 let mezi východem a západem
Michael W. Weithmann
Michael Weithmann sa javilo ako dostatočne nemecké meno, pri čítaní som však mal obavy, či sa nejedná iba o pseudonym nejakého predavača kebabov menom Mustafa Kizilbaş či Mehmet Türkoğlu. Pretože do neba sa týčiaca glorifikácia tureckej okupácie Balkánu, vďaka ktorej sa balkánskym národom dostalo systematizovanej správy, poriadku a prosperity, hraničila s absolútnou demenciou. Zostaňme pri tom, nech Nemci píšu dejiny Nemecka, Balkánci nech píšu dejiny Balkánu a Číňania nech píšu dejiny Číny. Označenie menšinovej politiky Maďarska v 90. rokoch za „vzorovú" úprimne pobavilo.
Moskva - Petušky
Venedikt Vasiljevič Jerofejev
Nemám slov! Alkoholická Biblia naozaj neostala nič dlžná povesti, ktorá ju predchádzala. Bez niektorých kapitol (vyhlasovanie vojny Nórsku a plenárne zasadania) by sa to možno obišlo, na druhej strane všetko je vlastne dobre tak, ako je. Totálny rozklad osobnosti, pád do delíria v priamom prenose na papieri, no jednoducho nádhera. O praktických receptoch na prípravu lahodných nápojov ani nehovoriac. A už ma ospravedlňte, idem si namiešať "psí tridsiatok".
Dejiny Slovenska
Dušan Kováč
Najvýznamnejší slovenský historik už v predslove čitateľa informuje, že dôraz jednoznačne kladie na udalosti 19. a 20. storočia, pretože práve na túto etapu dejín sa vyslovene špecializuje. V poriadku. Napriek tomu ostáva po prečítaní istá pachuť v tom zmysle, že napríklad obdobie Veľkej Moravy alebo celý stredovek ostali len v akýchsi náznakoch, vysvetlené z rýchlika, resp. vyložene odbité. Dejiny Rómov, židov a Rusínov sú do textu "našróbované" akosi nasilu, bijú do očí, no proste tam asi boli doplnené vyložene na objednávku (aspoň takto to pôsobí). No a čo sa týka dejín Slovakštátu v rokoch 1939-1945? Už ubehlo dosť času, aby sme boli schopní toto obdobie zhodnotiť aj lepšie a menej tendenčne.
Dějiny Arménie
Lukáš Pecha
Napriek extrémnej zložitosti a komplexnosti dejín Arménov sa autorom podarilo udržať knihu absolútne prehľadnou a zrozumiteľnou (je ale pravda, že občas sa v po sebe nasledujúcich kapitolách duplicitne objavovali aj celé odseky). Mierne mi prekážalo používanie niekedy až príliš moderného jazyka. Kapitoly o živote Arménov v Osmanskej ríši 19.st. a nasledovná genocída sú spracované (nebojím sa použiť to slovo, áno) geniálne! Takisto aj popis národnej kolektívnej psyché a hĺbkový rozbor kultúry, ktorý zašiel až do takých detailov, ako je zmienka konkrétnej skladby od kapely System Of A Down. Túto knihu nepochybne považujem za absolútne najhodnotnejší kus v mojej enormnej pracovnej knižnici a na záver ostáva pridať už len grécke príslovie: "Turecko nemá históriu, Turecko má len register trestov".
Dějiny Makedonie
Jan Rychlík
Treba vyzdvihnúť publikáciu ako celok, ale z môjho pohľadu hlavne druhú časť, čiže rozbor macedónskej kultúry od Miroslava Koubu. Skvele dopĺňa faktografickú prvú časť. Grékov môže aj šľak trafiť, ale hádam sa už s existenciou tejto krajiny a jej svojbytného národa zmierili. Len doplním úsmevnú historku z 90-tych rokov, ktorá v knihe spomenutá nie je. Keď Gréci presadili, aby krajina v medzinárodnom a diplomatickom priestore niesla názov FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), Macedónci navrhli, aby teda medzinárodne uznávaný názov Grécka znel FOPOG (Former Ottoman Protectorate of Greece). Holt, Balkán je Balkán a práve preto ho nie je možné nemilovať...
Zomrieť pre vlajku
Tim Marshall
Pri úvodnej kapitole o americkej vlajke sa mi od znechutenia dvíhal kýbel, kapitola posledná pre zmenu bola ukážkovým "prebudeným" dokumentarizmom a ospevovaním vlajky dúhovej. To medzitým vcelku ušlo a hoci na príbeh niektorých vlajok máme s autorom iný názor (alebo iné zdroje), jedná sa o informačne hodnotnú a pútavú knihu.
