Recidivista komentáře u knih

Nedať plné hodnotenie knihám Rudo a Zóna bolo možno kruté (sorry, ale komiks musí zaujať aj vizuálne), ale teraz sa ukázalo, že správne. Pretože Ruzká klazika je ešte o level lepšia. Áno, aj tu sa nájdu jeden alebo dva slabšie kúsky a niekomu môže vadiť miestami zbytočná vulgárnosť alebo opisy vyvolávajúce pohoršenie. Ale ako celok bol tento súbor fejkových textov výborný, len na to musí byť človek naladený a musí chcieť pristúpiť na autorovu hru.

Priznávam sa, že môj knižný kompas silne zlyhal, lebo nechápem, že si táto kniha našla cestu ku mne až teraz. Mám chuť to čítať znovu a hľadať ďalšie skryté významy a odkazy na klasiku. Tip: odporúčam čítať radšej po pár poviedkach denne, aby sa vám to neprejedlo.

Najlepšie poviedky: Osud občas nadeľuje aj oboma priehrštiami, Pritakal životu, Koľko dobra znesie človek v zdraví?, Mrzút.

9/10

4 27.08.2023

Moje prvé stretnutie s Majlingom dopadlo vcelku dobre. Prvá tretina knihy bola fakt výborná, aj keď som mal občas chuť zakričať: Rudo, človeče, prejav trochu súcitu! No, ale potom by to už nebola taká sranda. Zhruba od epizódy s bradavkami a neskôr s Ježišom, moje výbuchy smiechu postupne ustávali a ku koncu to bolo už iba občasné uchechtnutie. Neviem, možno sa mi len časom zunovala X-tá variácia vtipu o tom, že s Rudom môže žena stráviť noc, iba keď pri ňom zaspí od nudy.

Mám rád cynický humor plný sarkazmu a absurdnosti a v miestach, keď to bolo ako-tak vyvážené, tak to na mňa aj fungovalo. Časti knihy, kde sa to preklápalo viac na stranu absurdna, ma až tak nebavili. Treba uznať, že táto kniha je veľmi originálna, neviem, kde na tie nápady autor chodil, ale dokonca aj otrepané vtipy a frázy, boli zapracované veľmi originálne.

Jedná sa o komiks, tak pridám aj pár slov ku výtvarnej stránke. Kresba nie je tým, čo by tento komiks ťahalo na vyššiu úroveň, ale to človek zistí už pri zbežnom prelistovaní pred kúpou. Aj tu sa však dajú nájsť veci, z ktorých sa je možné potešiť - za pozornosť stoja napríklad výrazy postáv pri doznievaní vtipov a Rudov punchable face, čo budem považovať za autorský zámer, keďže Majling je typ človeka, ktorý si zo seba dokáže urobiť srandu.

8/10

4 20.08.2023

V porovnaní s prvými dvoma knihami sa tu nachádza až 6 príbehov, čo pri rovnakom celkovom počte strán nutne znamená, že sú v kratšom rozsahu, ako sme boli zvyknutí. A presne v tom je podľa mňa ukrytý dôvod, prečo sa tomuto Criminalu nedostáva všeobecne také pozitívne prijatie ako v minulosti.

1. Divošský meč (7/10) - príbeh v príbehu veľmi nezaujal, ale vtipné „prelínačky“ boli super.
2. Smrtíci ruce (7,5/10) – podobný princíp ako jednotka, komiks v komikse išiel opäť mimo mňa. Spoločné pre prvé dva príbehy je to, že je to v podstate príliš rozťahané, to čo sa tu udeje za 60 strán, tak v predošlých knihách by vystačilo tak na 20.
3. Mí hrdinové byli vždycky feťáci (8/10) – k lepšiemu hodnoteniu to vytiahol až výborný moment prekvapenia a záverečná pointa.
4. Noční rohodnutí (9/10) – druhý najkratší príbeh z celej knihy, ale paradoxne dejovo najbohatší a najlepší. Prvý a poslednýkrát som pocítil silný závan z predošlých kníh.
5. Zlý víkend (8,5/10) – pútavý príbeh s náhľadom do zákulisia tvorby komiksu.
6. Sirotci (7/10) – stretnutie so starými známymi, ale príliš krátke na to, aby zanechalo hlbší dojem.

Aby sme sa chápali správne, tretia kniha nie je žiadny prepadák, je to stále nadpriemerná kvalita, ale je tam istá pachuť nesplnených očakávaní. Niečo podobné mám aj so Smrtonosnou pascou - jednotka a dvojka dokážu stále spríjemniť vianočné sviatky, ale od trojky to už začína byť ľahko zabudnuteľné.

8/10

4 14.08.2022

Ako to tí Islanďania robia? Opäť raz skvelá vec z tejto krajiny. Už od čias, keď v TV bežal seriál Nonni a Manni, som týmto kúskom sveta fascinovaný. Mám rád ich literatúru, väčšinou aj hudbu, držím palce ich futbalistom a samozrejme som očarený ich prírodou. Zdá sa mi, že ako introvert rozumiem ich mentálnemu nastaveniu, no akosi v podvedomí tuším, že žiť by som tam nevydržal. Pri islandských autoroch mám pocit, akoby som stále čítal tú istú knihu. Aj Gyrdir Eliasson zvolil pomalé tempo, dej je jednoduchý, príbeh bol všetko len nie strhujúci a azda najväčším momentom prekvapenia bolo, keď hlavná postava zistila, že miestne „kino“ už nepremieta. A napriek tomu všetkému to bolo skvelé čítanie. Aj keď zároveň chápem, prečo sa mnohým ľuďom tento typ literatúry nemusí páčiť.

Je to jedna z tých kníh, ktoré môžete kľudne odložiť 10 strán pred koncom a dočítať ich na druhý deň. Dokonca postupné dávkovanie textu odporúčam. V knihe sa vlastne nič zvláštne nedeje, avšak pri opise toho NIČ používa autor skvelé obrazy a myšlienky. Jeho veľkou prednosťou je, že maličkosti každodenného života dokáže vykresliť tak zaujímavo, že ich chcete zažiť na vlastnej koži. Ja som pri čítaní okrem iného dostal chuť kúpiť si písací stroj značky Olivetti, nájsť miesto, kde hniezdia havrany a oslovovať ich všetkých menom Edgar, či skúšať dešifrovať morzeovku z kvapiek dažďa dopadajúcich na plechovú strechu (bývam v bytovke, tak toto zatiaľ odkladám).

Inak, uvedomil som si, že všetky mne známe knihy, ktorých názov obsahuje svetovú stranu, majú mimoriadnu kvalitu. Na východ od raja; Na západe nič nového; Na juh od hraníc, na západ od slnka; Dobytie severného pólu; Úzka cesta na ďaleký sever; Pošta na juh. Pravdepodobne sa jedná o náhodu, ale začínam si myslieť, že naozaj neexistuje zlá kniha s týmto geografickým termínom v názve. Aj keď priznávam, že knihu Haliny Pawlowskej – Veľká žena z Východu som zatiaľ nečítal.

„Kdosi prohlásil, že malíři tvořili mistrovská díla, až když oslepli. Třeba spisovatelé dosahují uměleckého vrcholu, když slova rukopisu přestávají být vidět.“

„Máloco ohrožuje spisovatele tolik jako vysoký počet prodaných výtisku.“

8,5/10

4 14.05.2021

Môže v boji zla proti zlu zvíťaziť dobro? To nie je spoiler, ale rečnícka otázka nasledovaná povzdychom: kiežby tak ako v matematike platilo, že mínus krát mínus je plus. Tento komiks totiž zobrazuje zlo v čírej podobe: lov na ľudí, bezdôvodné vraždenie, pomstu a iné „dobroty“. Väčšina postáv na oboch stranách sú vrahovia, za nič sa neskrývajú a na nič sa nehrajú. Napríklad taký hlavný hrdina Zarov koná zlo bez zjavnej príčiny. Jednoducho ho to baví. Preto čo sa sympatií týka, postavy z tohto komiksu nemajú ďaleko od väčšiny predstaviteľov na slovenskej politickej scéne. A to je tak trochu aj problém tohto komiksu, lebo tým, že človek tam veľmi nemá komu fandiť, príbeh nedokáže v čitateľovi prebudiť také tie „plnokrvné“ emócie.

Samotné prevedenie komiksu je vynikajúce, kresba je podrobná, farebná a oku lahodiaca, obrazy sú do detailov premyslené. Je tu však jedno ALE. A to sú črty tváre, ktoré pri určitých postavách a v istých situáciách pôsobili dosť divne a nepresvedčivo. Najmä stvárnenie detských hrdinov vnímam problematicky, mal som pocit, že tie deti vyzerajú na každom komiksovom paneli inak. Raz by som im tipoval 7 rokov, inokedy pripomínajú dospelákov a väčšinou sa sami na seba nepodobajú. Vrcholom bolo to, keď v jednom momente dcéra pôsobila staršie ako jej matka. Spomeniem ešte jedno negatívum - postavy záporákov sú málo odlíšiteľné a zlievajú sa do jednej šedej masy v oblekoch a košeliach. Áno, zločinci v tomto komikse majú štýl.

Viem si predstaviť, že pôvodná poviedka a film museli v 30. rokoch spôsobiť značný rozruch, dokonca aj dnes pôsobí táto téma kontroverzne. Záverom, kúpu tejto knihy neľutujem, ani čas strávený jej čítaním. Bolo to dobré, vtiahlo ma to rýchlo do deja a zdolal som to na dva záťahy. Slovo zdolal však hovorí samo za seba. Takže priznávam, že som čakal možno trochu viac.

7/10

4 08.05.2021

Tento ilustrovaný sprievodca vlajkami celého sveta mi už niekoľko dní robí veľkú radosť. Listujem si ním každý večer pred spaním a je to výborný relax. Nejde o vyčerpávajúci zoznam vlajok, na to slúžia iné tituly encyklopedickej povahy. Okrem toho vlajky tu nie sú usporiadané podľa kontinentov ako to býva zvykom, ale autor si vybral ako kritérium triedenia do skupín určité spoločné charakteristiky (trikolóry, kríže, hviezdy atď.). A tak sa niekoľkokrát môžeme stretnúť s tými istými vlajkami na viacerých miestach knihy (napr. AUS, NZ kríž aj hviezda).

Jediné, čo možno knihe vytknúť sú občasné chyby napríklad už tradične chybný preklad Latvia/Litva, či Laos uvedený ako ostrovný štát. Naopak, chválim, že niekto rozmýšľal a uviedol správny názov Macedónska, ktoré sa v čase medzi vydaním originálu a prekladom obohatilo o prídavné meno Severné.

Pekné veľké ilustrácie a minimum textu podsúva knihu detskému čitateľovi, ktorému je vlastne aj primárne určená. Odhadujem to na samostatné čítanie pre školáka na prelome prvého a druhého stupňa ZŠ, no na zbežné prelistovanie alebo spoločné čítanie v doprovode rodiča je vhodná kľudne aj skôr. Vždy keď som ju otvoril v prítomnosti detí, zhŕkli sa okolo mňa. Takže funguje. Po pexese z vlajok môže kniha poslúžiť ako ďalší prostriedok k tomu, ako si doma vychovať malého vexilológa.

Ešte sem hodím 5 mojich najobľúbenejších vlajok a končím: Marshallove ostrovy, Uganda, Severné Macedónsko, Sv. Lucia, Východný Timor, Keňa, Kiribati, Panama, Bhután, ...

9/10

4 30.04.2021

Kniha rozhovorov je žáner, ktorý sa číta veľmi ľahko a má niečo do seba, najmä ak je tam fungujúca chémia medzi oboma účastníkmi rozhovoru a ak respondent nie je úplne nudný suchár, čo v tomto prípade nehrozí. Priznám sa, že o Tomášovi Etzlerovi som toho pred čítaním knihy veľa nevedel, český mediálny trh až tak nesledujem. O to viac som bol touto knihou nadšený, pretože všetko v nej pre mňa bolo nové (samozrejme mimo spoločenský a historický kontext). Ani trochu som sa pri čítaní nenudil a teším sa uz na toľko avizovanú novú knihu.

Tak ako v posledných rokoch pokrylo vydavateľstvo Absynt jednu z posledných dier na česko-slovenskom knižnom trhu (reportážna literatúra), mám pocit, že podobný boom momentálne zažívajú knihy rozhovorov. Aj na Slovensku ich už vyšlo niekoľko zaujímavých. Ja osobne vidím dieru na trhu už iba v oblasti biografie a memoárov, v slovenčine toho vychádza naozaj žalostne málo. Sú tu nejaké lastovičky, ale stále to nemôžeme nazvať kŕdeľ. V porovnaní s Českom sú to naozaj len odrobinky, problémom je predpokladám otázka rentability. Knihy o športovcoch a hercoch by ešte ako tak mohli byť komerčne úspešné, ale predávala by sa rovnako dobre aj kniha o významnom doktorovi, úspešnom podnikateľovi alebo nádejnom vedcovi? Chce to asi vydavateľa, ktorý by bol podobne odvážny a vytrvalý v ceste za svojim cieľom, ako bol Tomáš Etzler, najmä vo svojich začiatkoch v USA.

9/10

4 23.12.2020

Keby som bol personálny manažér a tento komiks by bol lenivý zamestnanec, tak by som mu do koncoročného hodnotenia s použitím HR žargónu napísal, že tu vidím veľký potenciál na zlepšenie. Naštastie nemusím siahať po politicky korektných frázach a môžem veci nazývať pravým menom - tento komiks je skrátka priemerný. Začnem pozitívami, ktorými sú krásna realistická kresba, absencia westernových klišé, ale najmä veľmi zaujímavý námet (boj stúpencov zrušenia otroctva proti otrokárom v Kansase tesne pred vypuknutím občianskej vojny). Negatív je o dosť viac a zaslúžili by si možno aj samostatný odsek, ale to by bolo z mojej strany voči tomuto komiksu príliš kruté. Takže stručne: na môj vkus je tu veľa politiky a málo akcie, hlavný hrdina je nemastný-neslaný, spôsob výpravy je miestami skratkovitý, inokedy plytvajúci komiksovými panelmi.

A teraz príde plot twist, ktorý mimochodom v komikse taktiež chýbal. Napriek vyššie uvedenému si určite zoženiem aj pokračovanie tohto príbehu. Jednak som sa už naučil, že každý boj s mojou zvedavosťou sa rovná prehre. A tiež považujem za povinnosť podporiť kúpou každý vydaný komiks s westernovou tematikou v rámci česko-slovenského knižného trhu.

6/10

4 06.12.2020

Po dlhej dobe ma môj rokmi vytrénovaný knižný inštinkt zradil. Podľa anotácii to vyzeralo na skvelú knihu, to by však musela mať o dve tretiny menej. A úplne najlepšie si viem túto tému predstaviť ako longread článok. Je až neuveriteľné, ako môže byť 320-stranová kniha zhrnutá do štvorminútového hudobného videa - trailerom k tejto knihe by mohla byť pieseň „V lese“ od Jána Pokorného alias Pokáča. Mimochodom, pieseň vznikla skôr ako kniha. Suma sumárum, práve som Vám ušetril 10 hodín čítania, ktorý môžete stráviť zmysluplnejšie. Napríklad pobytom v prírode.

Are Kalvo je stand-up komik, čo je počas celého čítania cítiť, no v knižnej forme to jednoducho nebolo ono. Dokonca by som povedal, že miestami to bolo až iritujúce. Som si istý, že ako stand-up vystúpenie s pauzami na správnych miestach, s využitím mimiky a gestikulácie a najmä so spätnou väzbou od divákov, by to fungovalo omnoho lepšie. Zdá sa mi tiež, akoby istá časť humoru bola stratená v preklade. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keď hneď tretia veta na prvej strane je preložená tak, že nedáva žiadny zmysel, asi to nebude najlepšia vizitka pre vydavateľa (čítal som SK vydanie). No knihu zráža najmä jej rozsah a neustále sa opakujúce vtipy na tú istú tému. Čítanie sa mi strašne vlieklo, bolo to ako počítať do sto štýlom 1 Mississippi, 2 Mississippi, 3 Mississippi...

Aby som nebol len negatívny, niektoré prirovnania a postrehy autora sú naozaj vtipné a ironické. No vzhľadom na rozsah knihy je tam toho ako šafranu. Neverím napríklad, že existuje človek, ktorý by si povedal, že idem si tú knihu prečítať ešte raz. Jednou z najťažších vecí pre mňa je zbaviť sa nejakej knihy zo svojej osobnej knižnice. Takže tou najhoršou vizitkou pre knihu je, ak ju bez akýchkoľvek výčitiek svedomia po prečítaní dokážem posunúť ďalej. To je žiaľ aj tento prípad.

4/10

4 25.11.2020

Tak toto mohla byť fakt výborná kniha. Žial nie je. Celý problém spočíva v tom, že vcelku zaujímavé témy, o ktorých sa tu pojednáva sú spracované len ako pozadie beletristického príbehu. Navyše príbehu s umelo vykonštruovanou zápletkou (prepojenie neprepojiteľných prostredí) stojacou na nepravdepodobnej strate pamäti. Z tejto knihy priam kričí, že Orwell mal rozpracovaných niekoľko textov o nesúvisiacich spoločenský problémoch, pričom ako spojivo si zvolil životnú cestu hlavnej hrdinky Dorothy. No toto „lepidlo“ podľa mňa nedrží stránky dostatočne pokope.

Som si však istý, že ak by sa Orwell rozhodol spracovať túto knihu ako esej alebo reportáž, dopadlo by to oveľa lepšie. Mne osobne sa najviac páčili práve tieto publicistické pasáže, v ktorých Orwell vychádza z vlastných životných skúsenosti a v ktorých sa venuje opisom práce zberačov chmelu, problému bezdomovectva, náboženským otázkam, či systému súkromného školstva („škola je od slova školné“ a nie naopak). Chápem presne, čo nám Orwell ku každej z týchto tém hovorí, ale kvôli forme, ktorú na to zvolil, ho „nepočujem“ dobre. Ako keby bol jeho odkaz prehlušený šumom z priemerného príbehu. Farárova dcéra je tak knihou, ktorá neurazí ani nenadchne.

Pri čítaní som si však uvedomil jednu vec. A to, ako veľmi sme v dôsledku neustáleho omieľania a presadzovania politickej korektnosti vystavený vplyvom autocenzúry. Človeka pomaly začnú prepadať výčitky a pocit viny už len pri čítaní o niečom, čo sa vymyká v súčasnosti vštepovaným vzorcom správania. Orwell opisuje cigánov napríklad takto: „V ich neotesaných orientálnych tvárach sa skrýva výraz divokého, i keď apatického zvieraťa, výraz tupej hlúposti zmiešaný s neskrotnou prehnanosťou.“ No necítite sa pri čítaní tohto opisu trochu ako školák, ktorého počas prestávky prichytia pri fajčení na záchodoch? Najviac ma však pobavila zmienka o tom, že ak by ste v notoricky známej trinástej kapitole 1. listu sv. Pavla Korinťanom (tzv. hymnus na lásku) napísali do každého veršu namiesto slova „láska“ slovo „peniaze“, bude mať toto posolstvo desaťnásobnú výpovednú hodnotu. True, true. Tak v Orwellových časoch (rok vydania knihy je 1935) a ešte viac dnes. Však si to skúste.

6/10

4 10.08.2020

Sykes je nadpriemerná westernová „jednohubka“ so zaujímavým scenárom a peknou kresbou. Je tam všetko, čo má dobrý western mať, vrátane fazule s údeným. No ani milovníci fazule sa nemusia báť, že pri čítaní dostanú chuť na jedlo, na to je tam príliš veľa mŕtvol a krvi. Viem si predstaviť, že niektoré panely z komiksu by mohli zarámované visieť v obývačke u Tarantinovcov. Popri tradičných klišé (hlavný hrdina so záhadnou minulosťou) sa dočkáme aj niekoľkých originálnych nápadov (hlavný hrdina so záľubou v kvalitnej literatúre).

Prekvapilo ma, že najdôležitejšie momenty boli vybavené expresne a bez zbytočných rečí, na druhej strane to pridávalo na reálnosti, pretože takto to v živote chodí. Hádam neprezradím veľa, ak napíšem, že to nie je príbeh odohrávajúci sa v priebehu pár dní, ako by sa to v prvých dvoch tretinách knihy mohlo zdať. V záverečnej časti dochádza ku fragmentácii príbehu a lineárne pomaly plynúci dej sa začína odohrávať skokovo. Mal som pocit, akoby som zrazu čítal iný komiks, čo je môj jediný malý prejav nespokojnosti v súvislosti s týmto literárnym dielom. Inak, môžem len a len odporúčať.

8,5/10

4 08.07.2020

Toto bol ukážkový príklad „klamania telom“. Rozmery modlitebnej knižky (mám 2.vyd.) vyvolávali dojem, že to budem mať prečítané raz-dva. No bola to rovnako mylná predstava, s akou išla celá Európa do prvej svetovej vojny. Do zimy bude hotovo, hovorili si. Príčinou pomalého čítania boli jednak dobový jazyk a pomerne bohatý poznámkový aparát, ale najmä snaha vychutnať si text naplno. Už len pre ten jazykový prejav sa to oplatí. Čítanie Činčurákovho svedectva by som prirovnal k exkurzii po vyše 100-ročnej dvojpodlažnej budove, kde na prízemí sa nachádza múzeum Veľkej vojny a na poschodí je expozícia jazykovedného ústavu na tému dejiny slovenského jazyka na začiatku 20.storočia.

Autor bol rovný a čestný chlap so slušnými spôsobmi, ktorý sa riadil kresťanskou morálkou, čo mu však na vojne skôr priťažilo. Len ťažko mohol byť obľúbený v kolektíve, keď sa stránil alkoholu, smilstvu, z nakradnutého jedla si nikdy nevzal a mal zásadu hovoriť vždy pravdu, aj keď to znamenalo vyzradiť prehrešky, ktorých sa dopustil niektorý z jeho spolubojovníkov. Činčurákovi sa taktiež nedá uprieť pozorovací talent, zaujímal sa o dianie okolo seba, mal výborné postrehy, aj keď z dnešného pohľadu možno niekedy zaťažené predsudkami. Ale taká bola vtedy doba.

Úplne najhoršie z jeho rozprávania vyšli Maďari, počas celej knihy im autor riadne nakladal, až sa mi chce povedať, že od neho dostali világoš. Druhé miesto obsadili Židia a potom dlho, dlho nič až rebríček uzatvárajú Nemci. Najmä maďarských vojakov spomína výlučne v negatívnych súvislostiach, akoby medzi sebou súťažili, kto z nich poruší viac prikázaní z Desatora. Jedno šťastie, že túto knihu zatiaľ neobjavil nikto z našich národniarov v SNS a ĽSNS, tí by si z toho povyťahovali svoje „hrozienka hnevu“, ktorými by potom v podobe statusov na sociálnych sieťach rozdúchavali vášne voči národnostným menšinám.

8,5/10

4 02.07.2020

Přítel mraku je knihou krátkych poviedok o československých letcoch v Británii. Označenie kniha môže pôsobiť zavádzajúco, dokonca aj zdrobneniny ako knižôčka či knižtička sú ešte stále zveličením skutočnosti. Jedná sa však pravdepodobne o najvhodnejšieho kandidáta na prvotné oboznámenie sa s pomerne rozsiahlym literárnym dielom Františka Fajtla. Prvé vydanie sa datuje do roku 1947 a je to pri čítaní cítiť (myslené v dobrom). Zastarané výrazy a slovné obraty dodávajú textu hodnovernosť a zároveň sa vďaka tomu čitateľ veľmi ľahko a rýchlo prenesie do popisovaného obdobia 2. svetovej vojny. Ja osobne som si už dávno tak dobre nezastrieľal.

Zaujímalo by ma, čo by si asi František Fajtl a spol. mysleli o vyznávačoch chemtrails teórie, veľa však môže naznačiť citát v jednej z poviedok: „Dnes se cítim opravdu oráčem nebes. Letěl jsem přímo pod Roseho strojem a byl jsem svědkem velkolepého divadla. Všechny tři stroje rozrývaly svými čely čistou pudu Božího statku a zanechávaly za sebou širokou stříbrnou brázdu. Bíla ornice se hrnula pod těly letadel jako pod ruchadly. Vy, lidé na zemi, jste se možná zastavili a dívali na naše kouzla. Viděli jste bíle šmouhy na modrém nebi a snad jste se jim obdivovali. Ale to je všechno. Nevidíte zblízka hrnutí stříbrných hrudek jednu přes druhou, necítíte panenskost mraku a ani zdaleka si neuvědomujete blízkost a duležitost těch obrovských lánu, ktoré čekají na zorání. Nerozumíte tomu prostě. Nemužete rozumět, zrovna tak jako mešťák nerozumí venkovanu.“

Takto o 70 rokov neskôr vo vyspelom svete plnom nových poznatkov, vedeckých a technologických objavov, vo svete s ľahko dostupným vzdelaním, sa stále nájdu jedinci, ktorí tomu nielenže nerozumejú, ale dokážu o jave spojenom s kondenzačnými stopami rozširovať konšpiračné teórie. Prefackania hodné.

7/10

4 17.06.2020

Je tomu presne 15 rokov, čo som v kine pri sledovaní filmu Hotel Rwanda nechápal, na čo sa to vlastne pozerám. Naozaj sa toto mohlo stať? Téma genocídy v Rwande ma odvtedy pohltila a v nasledujúcich rokoch som sa TO celé snažil pochopiť cez ďalšie filmy, dokumenty, články a neskôr aj prostredníctvom kníh, ktorých v českom a slovenskom preklade začalo pribúdať. Toto je však moja prvá beletristická kniha o tejto problematike. A hneď takáto čitateľská bomba. Je zaujímavé, že kniha vlastne nie je priamo o genocíde a neodohráva sa v Rwande, ale v susednom Burundi. No ako už poznamenal Ryszard Kapuscinski, tieto dve krajiny sú ako blížence a fungujú na systéme spojených nádob. To, čo sa udeje v Rwande má vplyv na Burundi a naopak.

Nielen zvolená téma a prostredie samotné robia túto knihu takou čitateľsky úspešnou. Text stojí na skvelo vykreslených postavách a ešte lepších dialógoch. Detskí hrdinovia vám rýchlo prirastú k srdcu, napríklad dvojičky hneď potom, ako prvýkrát otvoria ústa. Je to kniha na jeden, dva záťahy. Nutkanie pustiť sa okamžite po jej dočítaní do opakovaného čítania je veľmi silné (knižná recidíva, chápete). Je to zatiaľ jediný Fayeho literárny počin, zostáva veriť, že nie posledný. Keď sme už pri autorovi, ten toho stihol viac na poli hudby (3 albumy), konkrétne v žánri rap. Nikdy by som neveril, že raz budem tak „namäkko“ z knihy napísanej raperom. Viem, sú to z mojej strany ťažké predsudky, ale akosi sa mi doteraz zdalo, že mentálny svet raperov a ten môj nemôže mať žiadny spoločný prienik. Aby som napravil toto moje obmedzené vnímanie sveta a aby som dokázal, že som človek otvorenej mysle, som ochotný podrobiť stereotypy a šablónovitosť môjho myslenia nasledovnému testu: idem si na youtube vyhľadať a vypočuť niečo z Fayeho hudobnej tvorby...

...Som späť. Tak nič. Niežeby to bolo úplne nanič, ale celé to z môjho pohľadu zachraňuje jedine tá francúzština. Tento jazyk je snáď predurčený pre potešenie ľudských uší. Som si istý, že vo francúzštine by som si dokázal bez prerušenia pozrieť aj celý prejav amerického prezidenta. Samozrejme, dokázal by som to len preto, že po francúzsky rozumiem iba fráze „moje meno je“... Je m´appelle Donald Trump. Ako vám to znie?

Záverečné hodnotenie: 9,5/10

4 26.04.2020

Toto bude dlhé, ale nedá sa inak. Sama Marca sledujem od jeho prvých blogerských pokusov. Za tých 15 rokov som v ňom našiel svojho „hovorcu“, celé roky som sa neprestával diviť, že vo verejnom priestore existuje človek, ktorý veci vidí rovnako ako ja. Pred vyše rokom som si však začal všímať, že s ním začínam občas nesúhlasiť - prvý moment si pamätám presne, keď po Čaputovej oznámení, že nebude kandidovať, dal status „Dobre bude ...“ (nebolo). Naše "cesty“ sa začali rozchádzať (čo je prirodzené, len ma to po takej dobe zaskočilo) a nemám pocit, že tým, ktorý odbočil som ja. Potvrdzujú to aj jeho nedávne mediálne doťahovačky so Šimečkom st., Andrejom Bánom a v samotnej knihe aj nepriame kritizovanie Vašečku, Buzalku, Arpáda Soltésza a iných.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše: Samo napísal dobrú knihu, ktorá núti premýšľať, ale niektoré jeho závery a návrhy považujem za trochu naivné a utopistické. Súhlasím, že eskalácia nemá veľmi zmysel, lebo púšťať sa do „pästnej výmeny“ s druhým brehom by nedopadlo dobre, to je ich ihrisko, tam sa cítia ako doma. Ale rôzne formy „autocenzúry“ vo verejnom a súkromnom priestore len, aby sme ich neurazili a nenahnevali, to je gól do vlastnej brány.

Navyše, nie som si istý, či prieskumy sa dajú považovať za dostatočne výpovedný zdroj, aby sa z nich dali interpretovať zjednodušujúce závery typu, že voliči koalície volili „pokoj“ namiesto „chaosu“. A ak Samo napríklad píše, že podľa prieskumov len 25% ľudí by chcelo Slovexit, tak by sa žiadalo doplniť, že len rok pred referendom v UK bolo u nich za vystúpenie z EÚ len 22% a vieme ako to dopadlo. Takže robiť z toho závery, že sme jasne proeurópsky, no neviem.

Kniha mala byť o polovicu kratšia, odkaz by bol aj tak doručený. Väčšina veci sa nieže opakovala dvakrát, ale rovno 4-5-krát, pripadalo mi to ako podceňovanie intelektu čitateľov. Očakávam, že táto kniha nebude prijatá unisono s nadšením. Autor sa vybral proti prúdu, proti náladám mnohých ľudí zo svojej krvnej skupiny. Sám vo svojom okolí a na rôznych diskusných fórach cítim, že ľudia sú za posledný rok zúfalí a žiadajú (od opozície, novinárov, iných ľudí) tvrdšie reakcie na tú vlnu primitivizmu, čo sa na nás každý deň valí. Popularite tejto knihy tiež nepridá ani rýpanie do formátu Zachráňme demokraciu, ktorý je pre mnohých ľudí poslednou oázou normálnosti a istou formou psychohygieny.

Nie som Braňo Bezák, ale toto je môj pokus o Posledné slovo: V dôsledku klimatických zmien sme v poslednej dobe svedkami rôznych neobvyklých meteorologických javov. Prekvapujúcejšie je, že podobné javy môžeme badať aj v dôsledku rozhodnutí súčasnej vlády – jeden príklad za všetky: aj liberálne Slniečka sa dokážu mračiť.

3 15.12.2024

Koncept knihy zaujme na prvý pohľad. Zweig v nej pútavo opisuje 12 príbehov z histórie, ktoré ovplyvnili ľudstvo na ďalšie desaťročia, možno až storočia. Tieto hviezdne okamihy vyberal takmer pred 100 rokmi (kniha vyšla v r. 1927), dnes by volil určite inak. Avšak jeho výber má stále čo ponúknuť aj dnešnému čitateľovi.

Máme tu teda okamihy z histórie, pri ktorých sa „lámu“ dejiny a autor ich podáva štýlom, ktorý vťahuje do deja, pričom dokáže skvele využiť minimálny priestor, ktorý na to má (10-20 strán). Jeho spôsob písania, občas úmyselne afektovaný, som si v tejto knihe nazval „umelecká reportáž“ alebo „lyrizovaná história“. K celkovému umeleckému dojmu prispeli aj pekné ilustrácie v tomto vydaní (Jindřich Janíček, ako inak).

Veľmi ma bavilo predstavovať si „čo by bolo, keby ...“, ako by sa vyvíjali dejiny, keby sa to nestalo. U mňa osobne vyčnievali „objaviteľské a historické“ príbehy (Konštantínopol, Waterloo, Južný pól, Eldorádo, objavenie Tichého oceánu) nad tými „humanitnými“ (Friedrich Händel, Göthe, Dostojevskij, Tolstoj, Marseillaisa). Práve v tej druhej skupine som mal niekedy pocit, že sa Zweig spreneveril konceptu knihy, lebo mi tu chýbal ten krátky zlomový moment - hviezda hodina.

„Keď sa tyrani pripravujú na vojnu, kvetnato rozprávajú o mieri, kým nie sú celkom vyzbrojení.“

8/10

3 30.11.2024

„Mezi tužbou a nostalgií je bod, který se jmenuje přítomnost.“

Jeden francúzsky chlapík sa rozhodne tráviť prítomnosť v chate pri Bajkalskom jazere. Prítomnosť v trvaní pol roka (február-júl) si zapisuje do denníka a výsledkom je táto kniha. Opismi fauny, flóry a prírody celkove sa tu nešetrí, nájdeme tu aj filozofovanie autora na rôzne témy a tiež citáty z kníh, ktoré v chate prečítal. Prítomný je aj humor, ale len tak, za necht malíčka.

Ak by čítanie tejto knihy bolo štrikovaním, tak môžem povedať, že to išlo „hladko-obratko“, časti ktoré ma bavili sa striedali s tými nudnejšími. Celkove má však druhá polovica (od momentu, keď sa tam zjavili tie 2 šteňatá) bavila o trochu viac. Predsa len, jar a leto oproti zimným mesiacom vedia ponúknuť viac ako len vodku, či boj so snehom a mrazom.

„Chata není základnou pro znovudobývaní, ale bodem pádu. Útočiště pro rezignaci, nikoli velitelský stan pro přípravu revolucí. Zadní východ, nikoli výchozí bod.“

A ako človeka, ktorý nerád fotí, ma zaujalo ešte toto:
„Nejlepší zpusob, jak zabít intenzitu nějakého okamžiku, je pomyšlení, že by se měl vyfotit.“

6/10

3 02.08.2024

Lonely Planet a súčasne interrailový sprievodca po Haliči a Bukovine okolo roku 1900. Pollackov fiktívny cestopis robí zaujímavým aj to, že je doplnený o úryvky z dobovej tlače, bedekrov, či memoárov a próz spisovateľov - rodákov z tohto regiónu. Niekoľko „zastávok“ z knihy určite stojí za hlbšie preštudovanie (napr. ropné polia v Drohobyči, mesto Černovice). Moja jediná výčitka smeruje k tomu, že v knihe nie je ucelená mapka s vyznačením precestovanej trasy. Pred každou kapitolou sú síce nejaké menšie náhľady na mapku daného mesta a okolia, ale chýba tomu širší rámec.

Dnes tu máme nacionalistické tendencie, ktoré za najväčší problém považujú migráciu, globalizáciu a miešanie kultúr, inými slovami „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Tvária sa, že situácia v posledných rokoch ohrozuje niečo, čo tu bolo odjakživa. Ale práve na príklade tejto knihy môžeme vidieť, že dokonca aj v bohom zabudnutej krajine ako Halič bol v minulosti kozmopolitný svet s pestrou zmesou etník, náboženstiev, jazykov a kultúr.

Od autora som čítal aj Amerického cisára, ale Halič ma bavila ešte o trochu viac.

9/10

3 10.03.2024

Prečítané na dva záťahy, bavilo ma to a stránky sa rýchle míňali. Hneď sa núka porovnanie s Rudom: štýl kresby je rovnaký, no tentokrát prišiel Majling s uceleným príbehom, navyše s detektívnou zápletkou; naopak ubudol prvoplánový humor, aj keď stále sa dalo dobre zasmiať na rôznych intelektuálnych vtípkoch s popkultúrnymi odkazmi a najmä na "milostnom" živote hlavného hrdinu (úvodzovky sú fakt na mieste), tam je Majling podobne silný ako v Rudovi. Na záver sa to všetko poprepájalo a potvrdilo sa, že odpovede na najdôležitejšie otázky vesmíru treba hľadať na Gemeri.

8/10

3 26.08.2023

V posledných mesiacoch má takmer každý človek nejaký názor na Rusko a všetci sa už pomaly cítime byť odborníkmi na veci s ním súvisiace. Aby sme zostali pri zemi je užitočné prečítať si túto publikáciu, ktorá je prierezom dejinami Ruského medveďa a ktorá pomôže vytvoriť si historický kontext pre to, čo sa deje dnes na Ukrajine.

Na to, že ľudia v Rusku vypadávajú z okien častejšie ako inde vo svete sme si už zvykli, ale keď asi pred mesiacom ruské úrady o smrti plukovníka s piatimi strelnými ranami na hrudi hovorili ako o samovražde, tak to mi pripadá už trochu priveľa aj na Rusko. Uvidíme, čoho sa v tejto krajine neobmedzených možností ešte dočkáme.

V porovnaní s predošlým textom o Ukrajine je moje hodnotenie trochu nižšie, pretože posledná tretina (zhruba od smrti Stalina) sa mi čítala ťažšie a bola dosť nezáživná. Aj keď toto asi nebude vina autora, ale samotných ruských dejín.

8/10

3 31.12.2022