Salonka komentáře u knih

..., rakev byla, jak má být, vysoká a široká, vešli se tam oba jako nesourodí bratři, zatloukl rakev kleštičkami, prohlédl tyč i dlažky, jsou-li čisté, poopravil klobouk... a šel. „Smrt sbližuje,“ řekl si s rukou v kapse na kleštičkách, „v lidském popelu není rozdíl. ...“

One man show úplne vyšinutého človeka – Spalovače mrtvol. Sledujeme jednu bizarnú a nenormálnu osobu. Ostatné postavy tvoria iba smutné panoptikum, udalosti v deji zas iba kulisu na dotvorenie si predstavy o zbiehaní sa hustých čiernych chmár v mozgu pána Kopfrkingla a zároveň o zbiehaní sa chmár nad Európou (dielo je situované do obdobia tesne pred vypuknutím WWII).

Spalovač je nadchnutý a skrz-naskrz presiaknutý svojou prácou, ktorá sa mu premieta do života tým najhorším možným spôsobom. Všade vidí smrť, uctieva jej „jízdní řád“, smrť je preňho absolútna hodnota, ku ktorej vzťahuje všetko ostatné, jej protipól – život – nevynímajúc. Navyše je zacyklený vo vlastných hrôzostrašných predstavách a chorom vnímaní okolitého sveta.

Odporúčam pohľadať v sebe to morbídne a zvrátené (no hľadajte... hľadajte lepšie... určite sa niečo nájde... voilá, nevravela som?), vyvolať to bližšie k povrchu a dielo čítať pomaly a pozorne... vychutnávať si všetky tie sladké, čarokrásne a nebeské obrazy... ehm, teda myslím tie kompletne šialené predstavy... ach, vidíte taky tu mladou růžolící dívku v černých šatech?

Odporúčam aj hororovo-dramatické filmové spracovanie J. Herza z roku 1968 (!) v hlavnej úlohe so sugestívnym a nenapodobiteľným R. Hrušínským.

33 06.03.2016

Konečne som sa odhodlala prečítať si toto kedysi (z mne už teraz pochopiteľných príčin) ´zaznávané´, no dnes vychvaľované dielo. Vrele ho odporúčam každému človeku, a pokiaľ nie je zaradené v zozname povinnej literatúry stredných škôl, tak by sa to malo urýchlene napraviť a jeho posolstvu treba venovať niekoľko vyučovacích hodín. Je to silná, nervy drásajúca kniha, ktorá nenechá nikoho chladným a ktorú ja osobne beriem ako výstrahu... Možno nemáme ďaleko k takému spoločenskému usporiadaniu, ktovie? Hrôza čo i len pomyslieť.

Musím ostro kritizovať vydanie vydavateľstva Slovart z roku 2001. Nachádza sa v ňom neúmerné množstvo gramatických chýb, preklepov, čechizmov, kostrbatých viet s neslovenským slovosledom a zopár čudesných slov, napríklad ´koľkokoľvekkrát´(?). Kvalite knihy to našťastie neuberalo, aj keď mne ako milovníčke slovenského jazyka to občas dvíhalo tlak...

Každopádne, buď v strehu. Veľký Brat Ťa pozoruje...

33 14.03.2015

Na Marťana som sa úprimne tešila, ale veľmi ma sklamal. Už asi po štyridsiatich riedko popísaných stranách (2014, Ikar - vydavateľstvu posielam nadšené pozdravy) som vedela, že je zle. :-( Autor sa skutočne "blysol" primitívnym rozprávačským štýlom (pôvodne som napísala detským, no urazila by som deti). Často som mala pocit, že si o svojich čitateľoch (o mne!) myslí, že sme vospolok slabšieho umu - dráždilo ma predovšetkým to infantilné Markovo "Pamätáte si ... ?" a opakovanie úplne evidentných faktov. Šlo o snahu ukázať Markovu žoviálnosť? Chabé.
Inak musím povedať, že som so sebou spokojná. Totiž vyzerá to tak, že hoci mám iba klasické VŠ vzdelanie prírodovedného zamerania a ľahký biochemický upgrade (žiadne astrofyziky ani marťanológie), tak aj s tým, čo viem tu a teraz, a s niekoľkými haraburdami ma pokojne môžete vystreliť do vesmíru ešte dnes. :-) :-)

Zápletka v širšom kontexte (Mars + Zem) svojou absurdnosťou a americkým pátosom nestojí ani za deravý groš ani za reč ... najmä na konci - na hodnotenie knihy som mala pripravené tri hviezdy, ale za vskutku veľkolepé finále som jednu strhla.
A ten humor, kristepane, ten huumooor! To vážne? Pošteklite ma. Žalostne jednoduchý a predvídateľný. Ak som sa počas čítania zachechtala trikrát, tak to slušne preháňam.
Mimochodom nie som šteklivá.
(povzdych)
Pritom to mohlo byť také dobré sci-fi.
(ďalší povzdych)
Disko!!!
Haha.
Koniec sarkazmu. Toto ja nebaštím, ľutujem. Nepáčilo sa.

Vidím jedno pozitívum - na film sa stále celkom teším, avšak už len kvôli obľúbencovi Mattovi.

30 29.01.2018

Aké temne vzrušujúce je byť zase doma ... v starom pyžamku, pod dôverne známou teplou perinkou a s nožom pod vankúšom. Byť tam, kde to smrdí skoro normálnym šialenstvom a takmer ľudskou krvou ... kde sa dejú podivné a fascinujúce veci, ktoré mi berú dych a žmurkací reflex a ktoré ma vťahujú do svojej dimenzie rovnako za krikľavého slnečného popoludnia ako za tmy tretej hodiny rannej.
Viete kde som?
Predsa u Kinga!
U starého dobrého strýčka Stephena, ktorého môžem zas iba neoriginálne vychváliť až do neba (alebo pekla?) za svojské príbehy, talent, umenie citeľného a blízkeho spojenia s čitateľom (mnou určite), gradáciu deja a rozmanité detaily (bez nich by to nebolo ono). Pozorujem, že prežívam špeciálne blaho pri čítaní myšlienkových pochodov postáv, akejkoľvek postavy, s ktorou ma autor zoznámi a nechá ma týmto spôsobom nahliadnuť do jej vnútra.

Každú poviedočku hviezdičkujem samostatne, ale tu a teraz tento hrôzyplný celok dostáva plný zásah.
Obrazy visia nakrivo, vidíte to tiež?

29 28.08.2017

Veľmi príjemné a inteligentné čítanie. Originálny námet, vždy a všade logická nadväznosť, deju nechýbal spád. Autorka svoj príbeh jednoducho vytvorila, skombinovala a zvládla napísať skvele. :-) Určite odporúčam.

Pripojím jeden subjektívny postreh - vonkoncom nie som odborník na túto tému, ale pri určitých ´výskumne´ zameraných častiach som mala neodbytný pocit, že čítam vedeckú prácu, na ktorú mám pripraviť oponentský posudok - lákalo ma robiť si poznámky či chystať pre autorku doplňujúce otázky (a to sa mi pri beletrii asi ešte nestalo... náznak profesionálnej deformácie). :-)

29 14.11.2015

Kladivo na čarodějnice od Václava Kaplického je výborne napísaný historický román. Autor sugestívne, múdro a veľmi citlivo spracoval smutné a bohužiaľ autentické udalosti 17. storočia, kedy sa ziskuchtivý a sadistický inkvizítor Boblig z Edelstadtu pod zámienkou zločinu čarodejníctva neštítil drsného mučenia a vraždenia nevinných ľudí tým najhorším možným spôsobom – upaľovaním na hranici. Počas čítania neustále sledujeme (a žasneme), ako inkvizítor dokáže prekrútiť Božie slová vo svoj prospech. Rovnako zarážajúci je konformný postoj mocných, ktorí zoči-voči evidentným krivdám páchaným na bezbranných ľuďoch nezasiahli.

Knihu jednoznačne odporúčam, rovnako odporúčam aj rovnomenný československý film z roku 1969.

Dovolím si uviesť úryvok, ktorý vyjadruje nádej a vieru v lepšie časy:

Venku skučel vítr, někde ve vsi vyl pes. Byla noc. Svítil poloviční měsíc, který občas zastínily letící černé mraky. Vězeň stál u okna. Každý by byl směšný, kdo by chtěl uhasit měsíc nebo dát mrakům jiný směr. Teď měsíc svítí a třpytí se jako roztavené zlato, za chvíli se však přižene mrak a bude po jasu. Je proto mrak silnější než měsíc? Není! Mrak odlétne, rozplyne se, ale měsíc zůstane. Světlo je silnější než tma. Ale teď je bohužel tma, těžký mrak zakryl srpek měsíce. Vítr skučí, lomcuje holými větvemi jako rukama kostlivců. Možná že ve vsi ani nevyje pes, ale z hor přitáhli vlci.
Tolik neděl již celý kraj leží v hluboké tmě. Husté mraky zakrývají měsíc i slunce, neboť co je inkvizice než takový mrak? Jistě to však není na věčnost, jednou zase vyjde slunce a zlatými paprsky ozáří zemi. Ale proč je těď taková hrozná tma? Jaký to má smysl?

29 07.02.2015

"... A ste dokonalí, ste roveň strojom, cesta k stopercentnému šťastiu je voľná. Ponáhľajte sa všetci – starí, mladí – na Veľkú operáciu. Ponáhľajte sa do posluchární, kde sa Veľká operácia uskutočňuje. Nech žije Veľká operácia. Než žije Jednotný štát, nech žije Dobrodinec!" ... Keby ste toto všetko nečítali v mojich zápiskoch, ktoré skôr pripomínajú akýsi starý čudný román, keby sa vám v rukách ako mne chvela táto ešte tlačiarenskou čerňou voňajúca strana, keby ste vedeli ako ja, že je to tá najreálnejšia realita, keď aj nie dnešná, tak zajtrajšia – necítili by ste to isté ako ja? Nezakrútila by sa vám hlava ako mne? Nebežali by vám po chrbte sladkobôľne ľadové ihličky? Nemali by ste pocit, že ste giganti, Atlasovia a že keby ste sa vztýčili, určite hlavou narazíte o sklenenú povalu?
---

Lahôdka, na ktorú som sa tešila (antiutópia ma až na drobné výnimky ohromne baví, pretože z nej vanie mráz a zároveň vie byť vo vzácnych chvíľach krásne teplá. pre mňa je tento žáner malým zázrakom na poli literatúry, no a ruský autor je pridaná hodnota) – a ktorá parádne splnila očakávania. Hneď na prvý pohľad sa mi zapáčil dosť úsečný, ale pritom účelný štýl "ani jedno slovo naviac". Forma stručných, strohých, akoby neprepracovaných zápiskov fakt nemá chybu. Autor ich zvládal na výbornú, hoci popravde som sem-tam vnímala malé nedostatky a mala pocit, že nedokončil myšlienku alebo nedotiahol dej či detaily prostredia, ale nešlo o nič vážne. Príbeh je aj tak košatý a zapája predstavivosť čitateľa a vťahuje ho a nepustí a ženie spolu s D-503 niekam (vpred? vzad?) a ... a koniec mi vyrazil dych, za ten dávam šiestu hviezdičku.
Môžeme byť len radi, že o podobnom spoločenskom zriadení iba čítame v antiutopistických knižkách a nemusíme v ňom žiť a ešte si voľkať, ako je nám dobre ... či? :-)
(žartujem. mne to takto stačí, som spokojná) ;-)
Radšej si držme náš svet, akokoľvek nedokonalý, ale stále ľudský.

---
Vstala. Položila mi ruku na plece. Dlho, skúmavo sa na mňa pozerala. Potom ma pritiahla k sebe a všetko je preč; zostali iba jej ostré, horúce pery.
– Zbohom!
Zaznelo to zďaleka, odkiaľsi zhora, a ku mne to doľahlo neskoro, možno až o minútu alebo dve.
– Prečo "zbohom"?
– Si predsa chorý, kvôli mne si napáchal zločiny, pre teba sú to muky, však? A teraz tá Operácia – vylieči ťa zo mňa. Preto vravím – zbohom.
– Nie, – skríkol som.
Kruto ostrý, čierny trojuholník na bielom:
– Ako to? Nechceš šťastie?
Hlava mi šla puknúť, dva logické vlaky sa zrazili, vŕšili sa na seba, s rachotom drúzgali...

27 24.06.2017

My na Slovensku metro nemáme a som presvedčená, že ani nikdy mať nebudeme. Tento fakt vnímam ako osobnú škodu a krivdu, pretože som z metra ako takého úplne nadšená. :-)
V porovnaní s viedenským, pražským, budapeštianskym aj milánskym metrom (tieto som zažila) budí systém moskovského metra úctu už len na schéme. O to väčší rešpekt vyvoláva ako postapokalyptický priestor, v ktorom prežívajú zvyšky civilizácie. Samozrejme nehrozí, aby sa títo ľudia zomkli a čelili nástrahám, ktoré číhajú na povrchu a dole v tuneloch, alebo azda aby dali hlavy dokopy a pokúsili sa napraviť staré chyby či vymyslieť niečo konštruktívne do budúcna. Namiesto toho sa hrajú na neviem čo a veselo sa navzájom kynožia pre sprostosti - nič prekvapivé, budeme si robiť zle až do konca - toto autor vystihol veľmi pekne.
Najviac však kvitujem a štyri hviezdičky dávam za verné pripodobnenie atmosféry, ktorá tam dole vládla. Už len pri čítaní, resp. počúvaní audioknihy (nič z toho som nepraktizovala v stiesnených priestoroch ani pod zemou) na mňa občas padlo skutočne pôsobivé dusno. Vtedy som si musela dať pauzu a aspoň na pol očka sa presvedčiť, že vonku sa nič nezmenilo, za oknami je náš starý známy živý svet a nie šedivé mŕtve ruiny, netreba sa báť o život ani sa utekať kdesi zahrabať ako krt.

Jedna hviezdička musela ísť dolu pre šablónovitosť deja, niekoľko časových nesúladov a zopár priam neuveriteľných barličiek, ktorými si autor pomáhal a nad ktorými som sa musela pousmiať, nech už ich on sám pre čitateľov vysvetľoval akokoľvek (najmä na konci).
Čítala som niečo málo o tom, ako DG postupne zverejňoval jednotlivé kapitoly knižky na internete, príbeh staval za pochodu a s pomocou ľudí, ktorí mali záujem o jeho dielo a ktorí sa viac ako on vyznajú v tom, o čom písal (napríklad systém metra, zbrane atď.). Im všetkým za to patrí plus a poďakovanie, ale autorovi v mojich očiach mínus preto, že si tieto fakty nenaštudoval sám a poriadne. Prišiel k nim ako slepé kura k zrnu. Výsledok to však len skvalitnilo, takže sa len dobre stalo.

26 11.08.2018

Skúsenosť autorky (bola to nesporne zaujímavá žena) z návštevy v nacistickom Nemecku, depresia a beznádej z toho, čo videla, neskôr nadobudnuté presvedčenie, že nacisti vo vojne zvíťazia a ovládnu Európu, strach z tejto budúcnosti ... to sú východiská zrodu diela a naozaj ich cítiť. Paralely zriadenia Svetového štátu súhlasia s ideami Tretej ríše, príbeh sa zhmotňuje v depresívnej, hutnej atmosfére bez nároku na happyend. Je tak pôsobivý, že mi je až zle a ťažko zhľadúvam slová. Malá a tenká knižka umŕtvuje všetko ľudské. Treba čím skôr zabudnúť na človeka ako jedinečnú súčasť spoločnosti, je totiž redukovaný na mechanickú súčiastku dokonalého stroja (Štátu), kde sloboda, fantázia, kultúra, oddanosť rodine či láska k najbližším, nič také nemá miesto. Neexistuje nič len Štát, ktorý môže všetko, ktorý má všetko, má vás a vaše nie je nič. Leo Kall je oddaný spoluvojak, jeho kallocain žiadaný a vítaný nástroj na odhaľovanie nesprávneho myslenia, pretože prípustná je iba bezvýhradná lojálnosť Štátu. ... A čo sa stane? Leo zisťuje, že navonok šedí a uniformní ľudia, tie komponenty určené výlučne na prácu a rozmnožovanie ... tušia, vedia, cítia, vidia, aj keď nevedia čo. Tuší aj on, hoci bojuje sám so sebou a obhajuje Štát slovami, z ktorých mi bolo nanič, ale nemôžem mu ich zazlievať.
Pre mňa boli najkrajšie práve okamihy, kedy sa poodkryli čierne chmáry a uvidela som svetlé a nekonečne sladké drobnôstky, ktoré tvoria náš svet a často si ani neuvedomujeme, že ich máme.

... existuje něco pod námi a za námi. Že se to v nás tvoří. Vím, že se to nesmí říkat, že neexistuje nic než Stát, který je naším vlastníkem. Ale stejně ti to říkám.

– Prostě byli podivné, odpověděl. – Nepodobaly se ničemu, co jsem slyšel. Temná slova, jen podobenství a obrazy, myslím – a melodie, nechápu, jak by nějaký voják na světě podle nich mohl pochodovat... Ale udělaly na mě takový dojem, málokdy mě něco tak uchvátilo.

Vyprávěla cosi o sbírce rukopisů, ... – o tlustých svazcích papírů se značkami, které údajně označují tóny, a přitom se vůbec nepodobají našim značkám pro písmena. Nejspíš musejí podle všeho připomínat ptačí tělíčka za vodorovnou mříží.

Fascinujúce čítanie, ktoré zanechalo nečakane silný dojem.

26 14.02.2017

Ha! Ak to mierne preženiem, tak táto kniha bola pre mňa niečo ako volníčko – vždy fajnové, ale niekedy fajnovejšie = vtedy keď tuším, že bude presne podľa môjho gusta a hneď po prvých chvíľach sa mi moje tušenie potvrdí! Bola som len na začiatku a tešila som sa, že mám väčšiu časť príbehu stále pred sebou. Áno, stáva sa mi to častejšie, ale teraz bol tento pocit mimoriadne silný, preto sa ho tu krvopotne snažím popísať. :-) Šetrila som si čítanie na čo najdlhšiu dobu, nech si ho užijem a oddialim nevyhnutný záver najviac ako to pôjde ... darilo sa mi len čiastočne. No prečo vlastne toľké úsilie?

Hneď mi bolo jasné, že ide o nadštandardne dobrú záležitosť, navyše s extrémne pútavou témou, ktorá si nezaslúži upadnúť do zabudnutia a ktorej sa tu dostalo oprávnene vynikajúceho spracovania. Škoda čokoľvek konkretizovať, som velice spokojná, odporúčam.

Cením si spoľahlivé, prirodzene nenásilné rozprávačské umenie autorky. Viem, že nenatrafím na nič, čo by ma nebavilo; nič nie je navyše a nič mi nechýba (všetko, čo mi vyvstalo v myšlienkach, sa v knihe objavilo). Tiež mi vyhovuje zmysel pre detail v deji nabitom udalosťami, ktorý stvorila vedomostne podkutá, poznatkami vyzbrojená, ženských duší znalá myseľ. Autorka umožní nám čitateľom zžiť sa s postavami, ich pohnutými osudmi ... veľmi pekne zdôrazňuje jednotlivca. Už čo si kto myslí o kolektívnej vine a treste, to neviem, ale zviezť sa s inými kvôli menu či národnosti (hocičomu) a trpieť za ich viny nie je správne. Je pravda, že Nemci tiež hľadeli na všetkých zvrchu (a špeciálne Židov ťali hlava-nehlava), lenže dá sa tým ospravedlniť rovnaké konanie? Aplikovanie tohto prístupu, krvavá odplata a vyvršovanie sa na bezbranných funguje len krátko, navyše komu sa pomôže, asi len primitívom alebo oportunistom. Vo vojne, tesne po jej skončení a v desaťročiach po nej sa stali mnohé neodpustiteľné veci, ale stačí povedať sorry, shit happens? Krivdy sa časom nechcú hojiť, zostávajú, sú s nami, len ich prekryje prach, rovnako ako chyby minulosti. Síce tie sa nám v prachu niekedy stratia z dohľadu. Potom príde nevyhnutnosť zopakovať si ich, nenechajme sa čičíkať predstavou že nie.

26 31.01.2017

Bena Lamberta živí v podstate to isté čo mňa (hovorí sa tomu veda), no ja mu akosi (zatiaľ!) nesiaham ani po členky – hoc on je trpaslík. :-) Ako fundovanej, klasickej mendelovskej aj súčasnej molekulárnej genetiky znalej osobe mi odborné výrazy a pasáže v príbehu neboli cudzie ani nezrozumiteľné, naopak, so záľubou som si ich užívala. I keď – vo voľnom čase myslieť na prácu ... ktorú človek miluje i nenávidí, ktorá ho povznáša i ubíja, ktorá prinesie jednu odpoveď a s ňou vyvstane desať nových otázok ... blbé. :-)

Vyzdvihujem autorov až geniálny nápad a schopnosť zmysluplne prepojiť všetky dejové línie cez fiktívne paralely medzi nimi, ono to nie je len tak. Navyše keď to chcel urobiť jednoducho, dômyselne a s príjemnou dávkou príjemnej irónie – čo mu podľa mňa vyšlo. Nejde o vedeckú prácu; je to živé, dynamické a vtipné dielko. Rovnako obdivujem ako sa autor, vzrastom normálny človek, zžil so zmýšľaním trpaslíka a ukázal nám ako ich chtiac-nechtiac vnímame my. A prezradiť čo si možno oni myslia o nás obroch (a istých našich partiách, ktoré majú v úrovni očí). ;-)

Príbeh určite nebude baviť každého, špecifický námet či vedecká terminológia môžu odradiť, ale v dnešnej dobe dostupnosti informácií všetkého druhu nejde o neprekonateľný problém. Stačí štipka záujmu. A čo viac, protipólom vedca Bena je tu jeho „kamarátka“ Jean, úplne bežné stvorenie.

Výborná rozprávačská úroveň diela + genetika ako moja slabôstka (+ zmienka o mojom dobrom známom – géne IDUA) = plný počet.

(mimochodom, koniec nie je otvorený. nie je tam síce povedané všetko priamo, ale indície navedú pozorného čitateľa iba k jedinej možnej interpretácii)

25 03.09.2016

Teda, milý Řbitove zviřátek...

... si DOKONALÝ. Dostal si ma svojou typickou ´kingovskou´ nonšalantnosťou, ktorá ma zasahovala do hĺbky môjho neistého bytia. Si pravdepodobne tým najbizarnejším románom, aký som kedy čítala, ale pritom tak zázračne jednoduchým, s krásne a jemne vyladenou hranicou medzi typickou normálnosťou a čírym šialenstvom. Táto hranica je naozaj veľmi, veľmi tenučká.

Niekedy ma z Teba mrazilo do špiku kostí, niekedy som nedýchala, niekedy sa mi vlasy ježili hrôzou, niekedy mi bolo nevoľno. :-)

Pán King, pre toto Vás zbožňujem. Už sa nebojím len starých hotelov, ale aj nevinne vyzerajúcich lesných cestičiek. :-) Čo keď ma zavedú na tajomné miesta, na miesta, kde ani smrť nie je definitívna?

25 13.01.2015

Moje úplne prvé stretnutie s D. Dánom. Netušila som, čo príde, tak som bola spočiatku trochu skeptická a aj napriek (či práve kvôli?) všeobecne pozitívnym masovým ohlasom na tohto autora som neočakávala bohviečo :-) ... ale nakoniec bola knižka milým prekvapením. Do príbehu som sa začítala ihneď a zlopla som ho asi na dva šupy. Páčili sa mi slovenské reálie (domov, sladký domov), tiež šikovné prelínanie viacerých dejových línií, ktoré dodalo deju najmä v úvode ten správny dramaticko-dôležitý ráz, načrtávalo zápletku a zoznámilo ma s postavami.

Čo mi v malej miere prekážalo, boli - napriek obecne veľkej "čtivosti" - občasné kostrbaté vety a vyjadrenia, takisto nezáväzné rozhovory kolegov vyšetrovateľov, ktoré mi pripadali násilné a vo svojej podstate nie vtipné. Toto však dokážem ospravedlniť, ba čo viac, keď budem mať opäť chuť na detektívku, určite si vyberiem niektorú Dánovku.

24 27.07.2018

Lahodná potecha pre oči, šťavnatá pastva pre dušu, srdcovečka pre srdce ... Humbertovo odzbrojujúce rozprávanie znamená ešte viac. Lolita by vôbec nemala byť zaznávaná alebo zavrhovaná – neviem a radšej ani nepátram, či to tak je (snáď už nie), no isto si nezaslúži krátkozraké odsúdenie založené na našou spoločnosťou neakceptovanom intímnom vzťahu chlapa v strednom veku s nedospelým dievčaťom. Nechcem tvrdiť, že o to nejde – ale skutočne nejde. Veď priamo v knihe i medzi riadkami je toľko iného ... toľko krásy ... ja som okamžite prepadla čaru Humbertových slastí i strastí (hoci nymfičky nie sú nič pre mňa). Lolita je metaforou aj synonymom spaľujúcej, všeobjímajúcej, zúfalej, utrápenej, blúdivej, rozpoltenej, šialenej, zmätenej, plnej, zmyslovej lásky se vším všudy, ktorá nie je tak sterilná, romantická, dokonalá a vzletná, ako v ódach pejú niektorí zamilovaní básnici. Inak povedané, verím na mnohé podoby lásky, aj tie jemné poetické, ale táto sa svojou silou, presvedčivosťou, sladko závratnou nerovnosťou a neuchopiteľnosťou asi najviac približuje mojej predstave ozajstnej lásky. Takej, ktorej sa obete prinášajú a ktorá si svoje obete berie.
Čítala som pôžitkársky a najpomalšie ako to šlo. Vďaka Vladimirovi N. za neopakovateľný zážitok. Mňam. :-) Moje hodnotenie ... nojo ... a ako sa tu dáva desať hviezdičiek?

24 28.08.2017

Moja druhá skúsenosť so Sapkowskim. Nemôžem sa vyhnúť porovnaniu s jeho Zaklínačom, ktorý ma vskutku nenadchol ... toto však bolo veľmi dobré. Občas síce šablónovité, možno trochu naivné, zápletky až neuveriteľné, ale ako celok skvostné ... uf, niekedy dosť drsné, čo sa mi ráta. Vyššie spomínané nedostatky (nedostatky z môjho pohľadu, netreba sa na ne sústrediť, nejde o chyby) sú kompenzované humorom, fantastikou a nadčasovými myšlienkami. Od začiatku až do konca ide o príjemné a košaté čítanie s vyváženými dejovými a opisnými časťami.

Hlavný hrdina mi prakticky neustále brnkal na nervy svojou zaslepenosťou a život ohrozujúcou tvrdohlavosťou, s akou si vždy a všade koledoval o pekné problémy. Postupom času som ho už brala ako nutné zlo, bez ktorého by knižka vlastne nebola takou akou je. Okolo koho iného by sa potom točil celý svet? No povedzte, kto iný ako Reynevan by všetko kazil? :-) ... Ale áno, niekedy aj dačo napravil, nech mu nekrivdím. Napravil, aby vzápätí pokazil dvojnásobne. Vtipný chlapec. :-) Omnoho viac ako toto mladé trdlo som si užila jeho spoločníkov a protivníkov, rezký dej, vône 15. storočia, prímes nadprirodzena, intrigy mocných aj bezmocných atď., všetko to o čom sa píše v anotáciách k dielu a ... aha ... zato hojne užívané poľské vlastné podstatné mená ma mátajú ešte dnes. :-)

Porovnanie číslo dva – Reynevan na mňa pôsobil ako reinkarnovaný Petr Kukaň z Kukaně (V. Neff – Královny nemají nohy) s pridanou hodnotou magických schopností ... veru neviem, kto bol skôr. ;-) Mohli by si podať ruky, hoci Petr ma menej provokoval. :-)

Myšlienka na záver – je mi jasné, čo sa na tejto ságe nepáči subpopulácii Zaklínačofilov a rozumiem, čím prívržencom tejto ságy možno neulahodil Zaklínač. :-) Najlepšie obídu tí, ktorým sa páči všetko ... ale v podstate si každý čitateľ niekde nájde to svoje (samozrejme nielen čo sa Sapkowskeho týka).

Silné štyri, ale bolo to tesné, skoro päť. Teším sa na pokračovanie.

24 08.05.2017

Nastala chvíľa, na ktorú sa obvykle teším, ale teraz sa jej trochu desím... chvíľa pridať komentár. Nech mi odpustia všetci Saturninovci.

Bolo to milé a vkusné, takým zvláštnym spôsobom – bolo to... fajn. Nesmrteľným, typicky ľudsky nedokonalým charakterom postáv svojej knižky autor nastavil zrkadlo osobitým štýlom, ktorým nemôže uraziť nikoho na svete (hádam ani tetu Kateřinu). Ukázal im (nám) ich (našu?) malosť, daromnosť a duševnú obmedzenosť (tú dosť paradoxne práve u doktora Vlacha, ktorý vedel v rámci svojich bezhraničných možností ´inšpiratívne´ zaklincovať všetko). ... Hm. Pri čítaní krátkych kapitoliek som mala pocit, akoby som s jemným úsmevom (a nejasnými očakávaniami) zľahka kráčala po tichej vode, ktorá ma občas pohladí – roztomilo a úplne neškodne. Fakt som čakala, kedy to príde – neprišlo! (Ale ako to?)

Ja som tam nenašla nič svetoborné, nič prevratné (prečo všetci omdlievajú?). Nič, kvôli čomu by som si uznanlivo povedala „Áno, tak pre toto sa skutočne oplatilo Saturnina čítať“. Nenarazila som na nič, čo by tu už niekde niekedy nebolo, no zaobalené v drsnejšej, surovejšej, asi komplikovanejšej (a mne prístupnejšej) forme – okej, som skazená a nič som nepochopila. ... Ale nie je to detinské? Napriek všetkému plytké a písané na efekt? Saturnin ma beznádejne uspával, či už som ho čítala ja sama alebo mi z neho čítali (týmto srdečne ďakujem za dobrý úmysel a snahu). :-)

Dobre, nejdem už nič-ovať (či ničiť?) – pozor, je tam n, nie p.

„Všechno bylo špatné. Počínaje vázankou a konče charakterem.“

Navyše ani Jirotkov humor nie je pre mňa tým pravým. Je až príliš láskavý. Mrzí ma to, ale je to všetko tak.

Matička zem, buď mi ľahká – letí na mňa prvý kameň. :-)

Parafráza slov mojej učiteľky slovenského jazyka alebo O Kafkovom Procese na hodine literatúry na gymnáziu: „Ono je to také zmätené, nič nie je jasné, proces sa deje, vlastne nedeje, v zvláštnych priestoroch a za zvláštnych okolností.“ (?) Z tohto som vôbec nepochopila, o čo v diele ide a čo ním chcel autor povedať. Snáď som čo-to pochopila teraz, keď som si Proces prečítala.

Asi typický výklad – dusivý príkrov absurdnej, často až obludnej byrokracie, ktorý visí nad bežnými ľuďmi aj úradníkmi. Ja to vidím trochu inak, nie doslovne – skôr ako metaforu na nejaký problém, ktorý človeka vnútorne zožiera. Nevie presne, čo chce, čo bude najlepšie... nevie, čo potrebuje k riešeniu ani ako sa k nemu vlastne dopracuje... hľadá zmysel v kope nezmyslov? Zisťuje, že nikto iný mu nemôže pomôcť, ba dokonca že rady ostatných sú zbytočné a obmedzené (pretože najlepšie sa pozná každý sám). Až zúfalo pátra v odľahlých kútoch duše (špinavých, nízkych, tmavých, zatuchnutých, plných haraburdia), odkiaľ sa vynárajú dotieraví kostlivci minulých hriechov. Úporne sa snaží prekonávať prekážky, ktorých význam preceňuje, pitve nepodstatné detaily, zapája fantáziu, dokonca sa utieka k Bohu... ale aj tak nevidí koniec trápenia. K definitívnemu riešeniu sa však musí dopracovať naozaj sám + dúfa, že ide správne = práve v tomto je ten postupný proces. Duševný proces, ktorý niekedy takto zreje asi v každom z nás. Čo je na konci všetkých peripetií – nikto nevie. A pozor, toto všetko spôsobuje, že problém akosi žije vlastným životom. :-)

Žiadny rukolapný príbeh – bola to nuda? Ani náhodou! Hltala som každé slovo, dej-nedej „odsýpa“ a je to vynikajúco napísané.


„A nerobte taký krik o svojej nevinnosti, lebo to ruší relatívne dobrý dojem, aký inak vyvolávate.“

... niekedy sa stáva, že sa prvé podania žiadostí na súde vôbec nečítajú ... prvé podanie žiadosti sa obyčajne kamsi založí alebo sa celkom stratí ... súdne spisy sú neprístupné obžalovanému aj jeho obhajobe ... obhajobu totiž zákon vlastne nepovoľuje ... preto vlastne neexistujú žiadni súdom uznaní advokáti ...

„Chcete tu azda niečo zlepšiť?“ opýtala sa pomaly a skúmavo, akoby to bolo nebezpečné takisto pre ňu ako aj pre K.-a.

Advokátom totiž ani nezíde na um - a aj ten najbezvýznamnejší vidí predsa aspoň čiastočne do pomerov - žiadať alebo presadzovať na súde nejaké zlepšenie, hoci - a to je veľmi príznačné - takmer každý obžalovaný, dokonca aj celkom prostoduchí ľudia začnú hneď pri prvom vstupe na proces myslieť na zlepšovacie návrhy, a tým často premárnia čas a silu, ktoré by sa inak dali využiť oveľa lepšie. Správne je údajne jedine to, aby sa človek zmieril s existujúcimi pomermi.

24 17.03.2016

Je fajn trochu poznať malebnú oblasť Středního Posázaví. Vidieť miestami pokojnú, miestami bystrú Sázavu, už odpradávna sa kľukatiacu pomedzi hory, lesy a lúky; obdivovať rozvaliny hradov ukryté v zákutiach predchnutých minulosťou, nájsť učupené dedinky starobylých názvov ... potom je o niečo ľahšie priblížiť si atmosféru štrnásteho storočia, hradné múry a hlásne veže, zbrojnošov na stráži, rušivý dupot kopýt rozliehajúci sa v tichu – a súdobého detektíva Petra Ptáčka (hoc vymyslenú postavu), ktorý pátra po motíve vraždy Oldřicha ze Zlenic. Dôvtipný mladý muž hľadá jednotlivé dieliky a skladá z nich ucelený obraz udalostí, ktoré zločinu predchádzali. Zdanlivo jednoduchá záležitosť sa náhle komplikuje, Petr Ptáček musí načrieť hlbšie do minulosti, pričom je v stávke jeho život i česť podozrievaných českých pánov a čas neúprosne letí ...

Autor rozvíja fiktívny detektívny príbeh, ktorému nechýba asi nič. Je primerane dlhý, priamočiary, napínavo vyrozprávaný, punc reálnosti mu dodávajú faktické základy (čo mi evokuje v detstve obľúbené povesti). Zápletka je uveriteľná, čitateľa navádza premýšľať a kombinovať spolu s Petrem Ptáčkem (až k prekvapivému koncu).

Čítala som vydanie edície KOD (Knihy odvahy a dobrodružství) z roku 1968. Knižka bola pre mňa prvým zoznámením sa s touto edíciou a forma ma hneď pozitívne oslovila. Okrem iného ma zaujali ilustrácie Václava Fialy, ´Poznámka historická´ na konci a výpočet kvalitných diel, ktoré v rámci tejto edície do spomínaného roku vyšli, na obale vzadu.

Páčilo sa, predčilo očakávania, nie je o čom, za päť. :-)

23 26.12.2016

... není tu linií, z nichž by si bujná obraznost musela teprve sestrojiti něco, co by bylo podobno člověku, nýbrž všude úplná shoda s jednotlivými díly kostry lidské a dokonalá souměrnost.
... dovede mluvit; disponuje asi čtyřmi sty slovy; říká jen to, co slyšel nebo četl. O samostatném myšlení u něho nelze ovšem mluvit.
„... zdají se být jeden jako druhý, stejně snaživí, stejně schopní – a stejně bezvýrazní. Jedním slovem: splňují jistý ideál moderní civilizace, totiž Průměr.“
(Žiadna utópia. Panečku, veď ja také mloky dokonca poznám.)

„Vy jste tak sladcí...“
... jejich epochální čin je v tom, že je jich tak mnoho.
Je hodno pozoru, že si jejich neologizmy, jejich výslovnost i gramatickou primitivnost počala rychle osvojovat jednak lidská spodina v přístavech, jednak takzvaná nejlepší společnost; odtud se ten způsob vyjadřování šířil do novin a záhy zobecněl.
... revoluční proletariát celého světa vám podává ruku... Poslední bitva už nastává!
Ještě nikdy nebyl svět tak blízek trvalému míru a pokojnému sice, ale slavnému rozkvětu jako právě nyní.
(A sakra...)

Typické příznaky konce. Morální agonie.
... nic jiného už zhasínající lidstvo vykonat nemůže než urychlit svůj konec.
... lidi proti lidem, to se, člověče, nedá zastavit.
(Nemám slov. Vizionárske a detailne prepracované dielo, úžasné, päť hviezd nestačí. Pri čítaní mi pozvoľna mrzol úsmev na perách. Máme to tu čierne na bielom, viac nám netreba.)
P.S. Vymením perlu za najf.

23 12.02.2016

Podaril sa mi veľmi šťastný náhodný výber. Hneď úvodné slová anotácie z obálky (ktorú som radšej ani nedočítala, reku nech si nepokazím radosť z nového objavu) a prvé vety deja mi priniesli potešujúce zistenie, že som práve padla do pasce a od tejto knižky ma odlúči hádam iba náhla smrť. A tak sa aj stalo. Teda nestalo, neumrela som :-) no nemala som pokoja, kým som neprišla až na koniec. Potom mi zas bolo ľúto, že zatváram už prečítané dielko ... achjo. Ale myslím, že takto nejako to má byť. :-)

Autor ľahučko, prirodzene a so špecifickou noblesou rozvíja svoj mimoriadne silný príbeh, zasadený do Francúzska prekonávajúceho jedinečné obdobie krátko pred koncom prvej svetovej vojny a tesne po. Udalosti boli vykreslené verne, podnecovali obrazotvornosť a udržiavali ma v konštantnom napätí. Paráda.
Postavy okamžite vyvolávali sympatie alebo nesympatie. Chtiac-nechtiac som všetko prežívala s Albertom Maillardom. Vďaka nemu som si v jednu chvíľu uvedomila jednu krásnu vec, a síce ako bez škrupúľ dokážem nadržiavať zločincovi – oportunistovi, ktorého do zbláznenia trápi svedomie, a ako bez milosti odsudzujem človeka, ktorý robí prakticky to isté, ale chladnokrvne ... hm. Tento fenomén bude predmetom ďalšieho štúdia. :-)

Knihu odporúčam, naozaj som sa nevedela odtrhnúť. S blahom v dušičke hodnotím plným počtom.

22 26.12.2017