Scarlett44 komentáře u knih

Táto kniha, ktorá sa tvári ako hlboký pseudo-filozofický návod na život, je v skutočnosti masmediálny produkt autora, ktorý píše čisto pre peniaze a píše to, od čoho očakáva masový úspech pre zblúdilé ovce 21. storočia s dostatočne vymytými mozgami, aby mu naleteli na jeho pseudo-náboženské výplody. Len to prosím nie.
Som síce nemilosrdná, ale hnev, do ktorého ma uvrhla táto umelá novela, je jednoducho nezvládnuteľný. Nechápem, ako si niekto môže dovoliť vôbec napísať podobný nezmysel a ponúkať to zvyšku sveta ako zodpovedný návod na prežitie. Ak vezmem za predpoklad, že Coelho je katolík (čo, myslím, že je), je pre mňa ohromujúce, ako nehanebne ľudí zavádza týmto svojím kalvinisticko-ezoterickým nonsensom, ktorý je ešte i k tomu sem tam ochutený štipkou reinkarnačných prvkov. V tejto knihe toho neladí toľko, že by som potrebovala dve strany na rozpísanie sa, to si však zrejme nechám na iný nemenovaný zahraničný knižný portál, kde je viac priestoru ísť do detailu. Tí však, čo mali podobné nezhody s týmto slávnym "majstrovstvom", zrejme už teraz vedia, o čom rozprávam.

Len, prosím vás, nikto neskúšajte podľa tejto knižky ozaj žiť, pretože ak si náhodou zmyslíte, že zabijete svojho suseda a "naozaj to budete veľmi chcieť", potom "vám v tom bude celý vesmír usilovne pomáhať".

A na druhej strane... to by možno vysvetľovalo, čo sa v tomto svete deje.

18 05.02.2017

Väčšiu absurdnosť som nečítala za celý svoj život. Rozťahané, patetické, nepravdepodobné ako výhra v lotérii bez lístka alebo že vás na Mesiaci zrazí autobus, nesympatické postavy, ešte horší jazyk (čítala som v origináli, tak neviem, ako si prekladatelia poradili s neprestajne sa opakujúcimi výrazmi "fucking bitch" aspoň 30x na jednej strane). 2 hviezdy idú len zato, že ma udržala až do konca (áno, hanba mi). A ten koniec bol teda skutočne koruna absurdity tejto transcendentnej utopistickej stupídnosti o najnepravdepodobnejšom a nejnerealistickejšom manželstve na planéte. Nuž čo, dnešný svet zrejme už máločo zaujme a tak sa musí siahať po nezmyselne smiešnych extrémoch. Nikdy viac.
Typický Hollywood-like bullshit, prepáčte mi. Ak je toto naozaj latka dnešných bestsellerov... nuž, s našou literatúrou asi niečo vážne nie je v poriadku

18 24.07.2016

Som prekvapená, koľko ľudí sa pozerá na túto knihu čiernobielo ako na romatický príbeh s dojemným koncom a vôbec nevníma kontroverznú správu v jej pozadí.

Kniha sa mi naozaj páčila, to sa nedá uprieť. Nečakala som od nej veľa a vážne ma pohltila, prekvapila a dojala, ako, koniec koncov, zrejme väčšinu, ibaže môj zážitok z jej zakončenia sa premenil na emocionálny hnev a autorkino zreteľné ospravedlnenie Willovho rozhodnutia ma totálne rozhorčilo.

Pre tých, ktorí ste videli film Intouchables, istotne vidíte, že život na vozíčku má zmysel. Tí, ktorí majú blízkych, známych a v rodine postihnutých podobným strašným nešťastím, tiež vidia, že vozíčkom život nekončí. Mnohí z nás máme šancu vidieť silu a odhodlanie zdravotne postihnutých, ktorí túžia bojovať, a pritom nemajú ani jednu tretinu bohatstva, pozornosti a lásky, ktorými bol obklopený Will.

Jeho sebectvo na konci knihy je vytáčajúco zreteľné. Nie, nejdem predstierať, že sa viem vcítiť do jeho kože, pretože je to nemožné. Ale poznám niekoľkých, ktorí trpia ako on, a zďaleka nemajú jeho možnosti a peniaze, najlepšiu zdravotnícku starostlivosť či milujúceho patrnera, ochotného vzdať sa všetkého v ich prospech a prežiť s nimi život. Takže áno, Will pre mňa na konci knihy bohužiaľ pôsobil ako sebec, navyše povrchný sebec, hoci mi tak 3/4 príbehu vôbec neprišiel.

Na niekoľkých miestach adresuje Louise dojemné slová o tom, ako má skrátka žiť. "Just live well. Just live." V tom prípade bolo preňho celkom v poriadku, keď sa rozhodol, tak, ako sa rozhodol? Kým ona má jednoducho žiť, on sám si môže "jednoducho zomrieť"? Nehovoriac o tom, že svojím rozhodnutím ublížil minimálne 4 ľuďom vo svojom okolí, ktorí ho oddane a úprimne milovali? Myslím, že ľudskou prioritou a povinnosťou by malo byť omnoho väčšmi vážiť si ľudí, ktorí nás milujú a snažiť sa ich nezraniť, skôr než to, aby sme "prežili svoj život naplno", keďže prežiť svoj život naplno často zahŕňa egoizmus. Will tiež žil svoj život naplno a skutočne sa z neho stal egoista, tak ako to sám pripustil. Bol zameraný na seba a pôžitky natoľko, že ho celkom ovládli a bez nich celkom stratil svoju identitu. Dobrovoľne sa teda radšej vzdal lásky a ľudí, ktorí ho milovali, pretože viac nemohol mať sex, nemohol sa zúčastniť adrenalínových športov a sedieť v kaviarni v Paríži a baliť mladé baby. Toto je preňho naozaj pointa života?

Na ďalšom mieste v knihe adresuje Louise niečo v tom zmysle, že to, čo sa jej udialo v minulosti, nemá určovať jej identitu. Áno, dojemné a pravdivé slová, ktoré on sám vzápätí potláča svojimi rozhodnutiami. Ani jeho by predsa v tom prípade nemal definovať jeho vozík či nehoda, a predsa dovolil, aby sa to stalo.

Nestotožňujem sa s jeho postojmi. Nech pociťujem akúkoľvek úctu k jeho utrpeniu a opakujem, že sa nesnažím naznačiť, že sa viem vcítiť, predsa len vidím vo svojom okolí viac ako niekoľko príkladov statočne bojujúcich ľudí, ktorí ani zďaleka nedostali Willove možnosti (koľkí vozíčkari si môžu dovoliť dovolenku na Mauríciuse?) a predsa považujú svoj život za dobrý a hodnotný, nehovoriac o tom, aké silné svedectvo vydávajú pre iných ľudí.

Dlho som mala problém s hodnotením knihy. Páčila sa mi, ale jej filnáne posolstvo svetu je podľa mňa znepokojujúce a povrchné. Ľudia s postihnutím musia vidieť, že to stojí za to, že majú nádej, že majú lásku. Pozrite si radšej film Intouchables, pretože jeho svedectvo je oveľa zmysluplnejšie.

16 30.08.2016

Myslím, že v tejto knihe je omnoho viac, než mnohí dokážu oceniť, a dieťa, hoci ju môže prečítať jedným dychom, nemôže zachytiť všetky dychberúce odtienky tohto diela, ktoré sa právom radí medzi svetovú klasiku.

Po prvé je to jazyk autora - vznešene umelecký, jednako drsný a plynulý, ktorý vo mne vzbudil chuť zvýrazňovať si majstorvsky štylizované pasáže a mala som čo robiť, aby som nezvýraznila rovno celú knihu.
No tá druhá vec, ktorá sa ešte väčšmi stavia do popredia, je posolstvo a hĺbka príbehu. Niekto v ňom môže vidieť napínavý osud jedného psa, ktorý odpovedal na svoju najvnútornejšiu túžbu, na hlas svojho srdca, ktorému nemohol odolať. Čítajte to s odstupom desiatich rokov a garantujem vám, že navždy zhodíte tú detskú nálepku, s ktorou ste knižku čítali prvýkrát.

Toľko obrazov ľudských vnútorných zápasov, koľko Jack London podáva v tomto útlom príbehu, je neuveriteľné. Jeho živá kompozícia je ako freska, v ktorej má človek hľadať jednotlivé skryté obrázky, tvoriace spolu nádherný celok. Buck je skrátka "the ultimate survivor", ako je mnoho ľudí okolo nás. Jeho sila, odvaha, hrdosť a odhodlanie nevzdávať sa ani v najväčšom zúfalstve, siahať za limity vlastných možností aj keď ho tlčú palicou do krvi, že nie je schopný pohnúť sa, a predsa vstane a ťahá sa ďalej, jeho nekonečná láska k Johnovi Thortonovi, za ktorého by ochotne položil život - to nie je len príbeh psa, ktorý sa stal vodcom vlčej svorky. To je nádherný, brilantný odraz človeka, ktorý mnohým prešiel a mnohé zažil, zakúsil škálu všetkých možných emócií od totálneho zúfalstva po sebaobetujúcu lásku a vyšiel z dravého súboja drsného života silný a nezlomný, odpovedajúci na volanie svojho srdca.

Je to príbeh každého jedného z nás, iba záleží na tom, z akého uhla a akými očami sa naň pozrieme.

11 10.05.2016

Pán Martin je údajne často prirovnávaný k majstrovi Tolkienovi.

Prosím, nie. Nie, nie, nie.

Áno, príbeh je zaujímavý, písaný vycibreným a detailistickým štýlom, ktorý napriek enormnému množstvu informácii, nútiacemu čitateľa byť neustále v pozore, nenudí, čo je obrovská rarita a veľké plus. Fantázia autora pracuje vynikajúco v opisoch miest, chutí, vôní, látok, postáv - dokáže doručiť čitateľovi svet, ktorý si vymyslel, v plnom slova zmysle, za čo mu vzdávam hold.

George R. R. Martin avšak jednoducho nemá Tolkienovu vznešenosť. Detailné, brutálne a nechutné násilie (aj na deťoch!), lacné sexuálne scény a znásilnenia sú pre mňa vždy degradačnou známkou na autorovo osobné konto. Taktiež si myslím, že pán Martin si nabral sústo väčšie, než je eventuálne schopný prežuť. Príbeh je taký dlhý a ešte stále sa nedostáva ani z diaľky k pointe, že sa obávam, aby vôbec sériu stihol dokončiť za svojho života.

Prečítala som zatiaľ prvé tri diely a popravde ma úplne vyčerpali. Musím ich na čas odložiť - sčasti preto, že som unavená z toho entuziasticky vyfarbeného násilia (je to v podstate niečo ako omaľovánka v slovách) a toľkých zvrhlých a vulgárnych postáv, na ktorých je máločo obdivovať a máločoho sa zachytiť, no sčasti aj pre dve závažné chyby v písaní ako takom. Martinovým hmatateľným nedostatkom z môjho uhla pohľadu totiž nie je len absencia centrálneho dejového oblúku, ktorý je vždy esenciálny pre súvislosť a vyjasňovanie príbehu a tvorí jeho nosné piliere, no rovnako je to aj neproporčné servírovanie faktov - bezvýznamné veci a postavy, ku ktorým sa už nikdy nevracia a ktoré pre nás nie sú v najmenšom podstatné, vchádzajú do príbehu na každom kroku, obklopené siahodlhou genealógiou, zatiaľ čo neustále sa opakujúce narážky na ešte nevysvetlené záhady bez akéhokoľvek progresu začnú po čase pálčivo iritovať a stratia aj na napätí, do ktorého vás vtiahnu. Napokon zaujmete stanovisko, keď už po stý krát narazíte na zmienku o istej mysterióznej udalosti: "Dobre, a čo má byť?! Aj tak sa nám to očividne neobťažuješ objasniť nikdy v blízkej budúcnosti!"

Myslím, že za tých rozľahlých 3000 strán, ktoré som už víťazne spracovala a do ktorých som investovala značnú časť svojho života, by konečne mohla prísť všetkými obávaná Zima (veta "winter is coming" mi už doslova drása každý z mojich 12-tich hlavových nervov), mohli by sme sa dozvedieť, kto je ten enigmatický "Lord of Light" a ohavní a hrôzostrašní "the Others", vstupujúci do deja azda iba keď si autor náhle spomenie, že ich dal do prológu niekde v prvom dieli, kto je v skutočnosti Jon Snow, ako to bolo s príbehom Lyanny Stark a Eddardovým sľubom, ktorý dal sestre na smrteľnej posteli ("promise me, Ned") - množstvo neobjasnených narážok na týchto pár vytýčených bodov je nespočetné. Naozaj si G. R. R. Martin myslí, že nás to ešte aj po 3000 stranách baví a udržiava v napätí? Nie, dámy a páni, po 3000 stranách so žiadnym výsledkom to začne byť iritujúce a rozhorčujúce, takže už pri zmienke o turnaji s korunováciou Lyanny Stark za "Queen of Love and Beauty" mi začínajú naskakovať pomyselné vyrážky.
Ani po troch rozsiahlych dieloch sa príbeh vôbec nespája ani nevyjasňuje a z mnohých recenzií tých, čo čítali už aj 4. a 5. diel, to, žiaľ, nevidím ani trochu ružovejšie.

Tri hviezdy za nápad a štýl písania.
Ináč sú charaktery nerozvinuté, zakaždým neelegantne, násilne odstránené tesne po tom, čo ich začnete registrovať a aktívne s nimi pracovať.
Rozhodne nie najlepšia fantasy. Pre americké publikum a masovú konzumáciu určite áno, ale z môjho pohľadu sa ani z diaľky nemôže porovnávať s Tolkienovou klasikou.

11 01.03.2016

Nádherné, dychberúce, neuveriteľné, srdcervúce. Koľkokrát počas tohto memoáru som sa sama seba neveriacky pýtala, čoho všetkého je ľdustvo schopné? Čo asi musí ležať v ľudskej podstate, keď sme schopní tých neopísateľne zverských činov, ktoré Wladyslaw Szpilman popísal - obdivuhodne - bez akejkoľvek stopy nenávisti či zatrpknutia?

Po prečítaní tejto knihy dvakrát prehodnotíte, akú veľkú váhu prikladáte svojim každodenným problémom, pretože je to naozaj studená sprcha pre všetky naše žabomyšie vojny, ktoré často vo svojich životoch vedieme.
Priala by som si, aby si túto knihu prečítal každý na svete, aby sa z nej poučil a snažil sa zo všetkých síl docieliť, aby sa horory histórie neopakovali. Zároveň úpenlivo dúfam, že jedného dňa niekto vydá aspoň mini-biografiu o Wilmovi Hosenfeldovi, pretože si ju právom zaslúži. Jeho odvaha, absolútna sebaobeta, uvedomelosť a skromnosť ma dojali k slzám.

Jediné, čo by som vytkla vydavateľovi tohto úchvatného memoáru, je absencia adekvátneho predslovu/doslovu, v ktorom by sa čitateľ dozvedel nejaké všeobecné informácie o Szpilmanovi samotnom a o jeho rodine, ako to býva v úvodoch temer každého memoáru. Veľmi ma zaujímalo, kde študoval pred vojnou a ako sa rozvíjal jeho hudobný talent, čo robili jeho súrodenci a jeho rodičia pred vojnou, kto boli jeho predchodcovia, ako žil po vojne, ako sa vyrovnal s devastačnými ranami otrasného zážitku, kedy sa oženil, kto bola jeho manželka a jeho dvaja synovia, ako sa odvíjala ďalej jeho kariéra pianistu? Po toľkých rokoch to predsa musí byť samozrejmosť.
To isté by sa, prirodzene, pýtalo aj na adresu Wilma Hosenfelda, ktorý by si právom zaslúžil celú jednu knihu.

8 02.07.2016

Musela som naozaj nad touto sériou stratiť toľké vzácne hodiny môjho života, aby som až pri štvrtom dieli definitívne pochopila, že akokoľvek solídne napísaná a "úžasne" nápaditá, aj tak je táto séria brak?
Príbeh je tak prehnane prešpekulovaný, až sa stáva absolútne nezmyselným (tak schválne, kto z vás zachytil akúkoľvek pointu v tom, čo sa deje? - prológ, znásilnenie, vražda, intriga, znásilnenie, masová vražda, protiintriga, znásilnenie, masová vražda, čáry-máry, masová vražda, čáry-máry, epilóg. Prosím, pozdieľajte sa, mne zrejme fatálne unikla), všetky postavy sú nesympatické, psychologicky nerozvinuté a odporné, mozgami nerozmýšľajúce, s pudmi zvrátenejšími než hárajúce sa zvieratá, príbehu dominuje excesívne násilie a prízemný jazyk.

George Martin, nenávidím ťa za túto telenovelu, ktorou si ma oblbol dosť na to, aby som prečítala 4 časti.
A čo sa týka postáv? Asi toľko: Nenávidím vás, dúfam, že vás váš tvorca aj tak všetkých na konci zabije (ako má určite v pláne). Absolútne mi na vás nezáleží.

Čo ma Game of Thrones naučili? Že GRRM je so sebou samým nevysporiadaný psychopat, ktorý sa rozhodol podeliť o svoje zvrhlé fantázie plné znásilnení a vrážd so zvyškom sveta a jednoducho nevie, kde ich ukončiť. (Naozaj neexistuje kapitola, v ktorej by nebola aspoň jedna sexuálna narážka. Moja reakcia? Vomit.) O-och, nie, ďakujem, neprosím. Už viac nechcem odkrývať, čo sa tomuto starému chrapúňovi preháňa hlavou ani sekundu naviac v mojom živote.

A, prosím, neprirovnávať k Tolkienovi.

8 09.06.2016

Štyri fundamentálne chyby, ktoré tejto knihe neviem odpustiť:

1. Knihu NEPÍSALA Rowlingová
2. Výborný nápad v nekvalitnom prevedení, ktoré pripomína skôr veľmi biednu fanfikciu
3. Ani jedna z postáv sa v novom podaní na seba nepodobá (Harry Potter ako ho poznáme by nikdy nepovedal svojmu synovi, že si občas praje, aby nebol jeho)
4. Príbeh bol v podstate viac či menej zbytočný, a ak aj mal uzrieť svetlo sveta, mal to byť plnohodnotný ôsmy diel od samotnej Rowling

Tvárme sa radšej, že sa to nestalo, dobre?

Bohužiaľ, táto dáma si za všetko, čo prežila, mohla jedine sama svojou vlastnou hlúposťou. Ktorá inteligentná žena by sa vybrala do africkej divočiny na základe platonického zaľúbenia sa do muža, s ktorým ani len nezdieľa jazyk, nehovoriac o kultúre a mentalite? A ak si toto očarenie zmyslov zamenila za lásku... nuž, v tom prípade o jej hlúposti niet pochýb. Neprekvapilo ma nič z toho, ako sa príbeh zvrtol, a pani Hofmann, ak by mala štipku zdravého rozumu, to mohla sama predvídať.

5 30.08.2016

Mr. Follett patrí na policu večnej hanby a jeho údajné "veľdielo" na listinu zakázaných kníh, hoci si zaručene zasluhuje môj obdiv aspoň za to, ako geniálne dokáže zarobiť na ľudskej hlúposti.

Pokiaľ si chcete prečítať 1000 stranovú násilnú súlož prerušenú sem-tam nejakou stavbou katedrály, vraždou a infantilnými slovnými výmenami nehodnými prózy školáka, len do toho!

Mimochodom, vedeli ste, že už v 12-tom storočí poznali slovíčko "sexy"? Mmm, Ken, boduješ na plnej čiare!

Vynikajúca biografia osobitého vládcu, ktorý ma upútal nielen svojou inteligenciou a vojvodcovskými schopnosťami, no taktiež ostrovtipom a cynizmom, ktorý z neho robí o to delikátnejšie sústo, ak milujete sarkazmus a satiru :-).
Autor sa vynikajúco vyhol tendencii prikláňať sa k striktne "pro-" alebo "protifridrichovskému" postoju, čo ma nesmierne potešilo, keďže tento povahou a často i činmi kontroverzný monarcha má tendenciu vzbudzovať buď bezbrehý obdiv alebo nutkanie zatratiť ho a všetok úspech pripísať na vrub číremu šťastiu. Pán Stellner podal ukážkový balans medzi oboma extrémami - čestne uznáva nedostatky a chyby "starého Frica", no pritom mu neupiera slávu tam, kde si ju právom zaslúži.

Taktiež sa mu podarilo nastoliť vynikajúcu rovnováhu v odhaľovaní panovníkovej komplikovanej osobnosti a podávaní "suchých" faktov o ťaženiach a politických reformách (hoci pre mňa suché ani zďaleka neboli. Čaro Fridrichovej osobnosti robí svoje, taktiež aj fakt, že som historický fanatik :-)).
V knižke nájdete všetko nutné k porozumeniu jeho vlády - od predchodcov, ťažkého detstva, kráľovho denného programu a zaujímavých poznámok k rôznym dôležitým osobám v jeho najbližšom okolí cez všetky vojenské operácie, vynikajúco prepletené s vtedajšou celoeurópskou politickou situáciu, reformy a v neposlednom rade Fridrichove nezabudnuteľné bonmoty, na ktorých som sa smiala tak, až sa ma ľudia navôkol pýtali, "akú vtipnú knižku to čítam". :-)

Nezabudnuteľný zážitok! Určite sa k nej rada znovu vrátim.

4 22.11.2015

Pre mňa osobne dosť veľké sklamanie.
Milujem muzikálovú adaptáciu, či už na scéne alebo filmovú (a rozhodne to nie je kvôli zvodnému Gerardovi Butlerovi, ktorý podľa mňa absolútne nevystihuje portrét údajného vraha, sadistu, desivo zohyzdeného muža a v minulosti týraného chlapca a jeho obsadenie bolo skôr zámerom potešiť ženské oko a priniesť očakávanú reakciu ženského publika na hollywoodsky otrepaný "bad-boy image") a bola som odhodlaná rovnako sa zamilovať do knihy. Moje odhodlanie však akosi minulo účinku.

Štýl písania Gastona Lerouxa dosť jasne prezrádza žurnalistu. Rozhodne to nie je to jedna z tých próz, na ktorú by človek nedokázal zabudnúť a ktorej umeleckosť by vyrážala dych (viď Edith Wharton alebo Jack London), náhle skoky v rozprávaní k nezáživným a nezaujímavým veciam zbytočne spomaľovali dej. Autor väčšmi veci "opisoval" a sucho prerozprával na desiatky strán vždy potom, čo sa udiali, než aby ste ich skutočne zažili s postavami, a na záver - každá z postáv v knihe pre mňa stratila Lerouxovým portrétovaním na čare. Neviem, či to bol jeho zámer, no z jeho písomného podania si ma nedokázal podmaniť ani Fantóm, ani Christine či Raoul. Všetci buď prehnane často nariekali miesto toho, aby niečo konali, alebo sa veľa rozprávalo v retrospektívne a málo sa toho dialo skutočne. Dokonca aj madame Giryová, ktorá má pod dozorom mladé baletky a vo filme pôsobí tajomne a nevyspytateľne, stratila na akejkoľvek mysterióznosti. Celý príbeh neoplýval temer žiadnym tajomstvom, od ktorého by vám behal mráz po chrbte, keďže všetky potenciálne záhady sú čitateľovi od samotného začiatku celkom jasné.

Fatálna chyba či zámer spisovateľa?

3 15.06.2016

Ó nie, nie, ak toto niekto nazve "zamilovaný román", vyhodia sa mi vyrážky, pretože toto má s romantikou asi toľko spoločné ako Mozart s technom.
Historicky napísaná na vysokej úrovni, dej veľmi pútavý, ale táto kniha ma duševne a emočne roztrieštila, rozhorčila a totálne zdeprimovala.

Ak máte záujem o moju ozaj dlhú a ozaj podrobnú recenziu, ak vám neprekáža angličtina, prečítajte si tu:
https://www.goodreads.com/review/show/1476391091?book_show_action=false

Málo kníh ma tak udrelo priamo do tváre ako táto. Jednoducho majstrovstvo.

2 14.08.2016

Vynikajúce na jednorazové prečítanie, keď máte plnú hlavu učenia na skúšky a nutne sa potrebujete nejako odreagovať, ale na konci sa z toho stala obyčajná melodráma s nijako neprekvapivým hlavným vinníkom či zakončením. Štýl písania bol však omnoho lepší, než som čakala, rovnako psychologizácia hlavných hrdiniek, až na ich patetickú závislosť na svojich mužských polovičkách.

2 20.07.2016

Edith Whartonová má neobyčajný talent vytriasť zo mňa dušu pri čítaní jej príbehov, ktoré moje emócie roztrieštia na márne kúsky.

Je to len nedávno, čo som dočítala "Vek nevinnosti", no hoci sa skláňam v najhlbšej poklone pred Whartonovej talentom a prózou, ktorú radím medzi umelecky najkrajšie, aké som kedy čítala (nedokážem si pomôcť, jej rozprávačský talent pre mňa zosobňuje Chopinovu hudbu v slovách), dvaja hlavní protagonisti Newland a Ellen sa mi jednoducho nedokázali dostať pod kožu. V Newlandovi som videla obyčajného slabocha, ktorý mal miliardu hviezdnych šancí prerušiť začarovaný kolobeh svojho stereotypného života a vydať sa za hlasom svojho srdca, no nespravil tak.

V "Ethanovi Fromovi" som, naopak, bláznivo priala Mattie a Ethanovi ak už nie rovno šťastný koniec (ktorý sa autorka zreteľne nechystala zavŕšiť od úplne prvej stránky), aspoň nádej na lepšie časy. Prečítala som to doslova jedným dychom a celú trištvrtinu príbehu som bola v bláznivom nutkaní dať Edith Whartonovej 10 hviezdičiek za neopakovateľný zážitok z jej umeleckého rozprávania a nádherného, deskriptívneho opisu života vo svetom zabudnutej zimnej dedinke, za úžasne psychologicky vymodelované postavy a tragickú ľúbostnú dvojicu, ktorá si ma absolútne podmanila, hoci bol ich príbeh taký krátky.

A potom prišiel koniec a ja som nedokázala uveriť, opäť som zostala roztrieštená, doslova paralyzovaná hrôzou, sedela som a naprázdno hľadela na posledné stránky s rukami pritisnutými na ústach v nemej hrôze, neschopná uveriť.

Takže hodnotenie? Nie som ho jednoducho schopná a ešte azda dlho ani nebudem, no zrejme už len fakt, že táto krátka novela mnou tak silno zatriasla, ako sa to nepodarilo zrejme žiadnemu dielu doteraz, hovorí dosť jasne za seba. Určite stojí za prečítanie ako jedna z nám nie až tak veľmi známych svetových klasík (čo je hmatateľná škoda), ale len pre tých, ktorým neprekážajú hlboké, silné a v absolútnom zúfalstve končiace príbehy.

Vhodnejším názvom by bolo skôr "Vek pokrytectva".
Dielo napísané úchvatným, majstrovským štýlom, ktorý ako jediný, spolu s autorkinou ohromnou znalosťou vtedajšej spoločnosti, nepísaných pravidiel a protokolu a satirickou charakterizáciou jej vedúcich protagonistov, u mňa dokázali príbeh vyniesť na 4 hviezdičky.
Ináč som bola dosť sklamaná.

K hlavným hrdinom som necítila žiadnu príťažlivosť, ani príťažlivosť medzi nimi navzájom. Je mi ľúto konštatovať, že Newland Archer sa zapríčinil o svoj nenaplnený osud z veľkej časti sám. Hoci to nenávidel, niekoľkokrát bolo spomenuté, ako s úľavou upadol späť do komfortnej istoty stereotypnej prítomnosti, vždy keď už bol len krôčik od toho, aby spravil niečo pre svoje sny radikálne sa z nej vymaniť. Azda len nebol mužom dosť na to, aby vzal pevne do rúk príležitosť, ktorá sa mu sama ponúkala, navyše od vlastnej snúbenice, keď ho nič vážne a neodvratné ešte nezväzovalo. Pre také zbabelé konanie nemôžem mať ľútosť ani pochopenie.

2 13.03.2016

Poučné, podrobné, očividne vynikajúco vyskúmané.

Ja dávam jednoznačne 5 hviezd, jednak preto, že som "fanúšik doby" (nielen) Kráľa Slnko, a tiež pretože si myslím, že napísať dielo s takýmto širokým a detailistickým záberom na ťažko vyskúmateľné kuriozity z rôznych oblastí každodenného života Veľkého storočia je netypické a rozhodne náročné. Autor však spravil maximum a spravil ho vynikajúco.

Škoda, že sa z podobného tematického súdka neprekladá viacero zaujímavých diel. François Bluche napísal mnoho netradične zameraných kníh o vládach Ľudovíta XIV., XV. a XVI., ktoré si všímajú detaily každodenného života a jednotlivých inštitúcií Ancien Régime, väčšinou unikajúce autorom biografií samotných vládcov.

2 20.02.2016

Kniha sa veľmi dobre číta, štýl Antonie Fraser je nespochybniteľný svojou umeleckou kvalitou rozprávača a zároveň odborného prístupu historika.
Pre mňa však nesplnila všetko, čo som očakávala. Na mojej strane je chyba v tom, že omnoho väčšmi preferujem solídne štúdie s vojnovými ťaženiami a podrobnými politickými krokmi, prepletené s psychologickým prístupom k osobnosti panovníka, než podobné "historické klebetenie". Táto kniha však nič podobné nesľubovala, preto z tohto hľadiska sa nemôžem sťažovať.

Sťažovať sa môžem iba ak na trošku "nespravodlivé" zaobchádzanie s tromi historickými postavami, ktoré sú mojou slabosťou - Mária Manciniová, Viktor Amadeus II. Savojský (neskôr kráľ Sardínie) a princ Eugen Savojský (aj keď spomenutý len veľmi krátko).

Máriin silný vplyv na Kráľa Slnko je abnormálne podcenený (najmä čo sa týka Ľudovítovho budúceho umeleckého vkusu, vzdelania a zodpovednosti prístupu ku kráľovským povinnostiam) a mnohé kľúčové, významné príhody v ich vzťahu škaredo opomenuté (udalosti "kvázi-zásnub" v Lyone, Máriin exil v Brouage a ich nekonečná listová korešpondencia, Máriin návrat na dvor po kráľovskej svadbe a finálne lúčenie, Racinova tragédia "Berenika" inšpirovaná práve ich vzťahom, ktorú obaja počas celého života milovali). Čítala som o Márii prakticky každú dostupnú biografiu (Claude Dulong, F. Mallet-Jorris, E. C. Goldsmith, H. N. Williams aj Máriine osobné Memoáre), takže si dovoľujem naozaj posúdiť autorkin laxný prístup k tejto kapitole kráľovho života. Rovnako ich rozdelenie a finálne rozlúčenie ani zďaleka nemalo takú "ľahkú dohru" a okamžité zabudnutie, ako to bolo popísané.

Viktor Amadeus II. je opísaný v nelichotivých termínoch ako "zradca" nenávidený celou Európou pre svoju úskočnú politiku a prevracanie kabátov, keď sa mu to najviac hodilo. Je pre mňa nepochopiteľne zarážajúce, ako Fraserová so svojím obvykle citlivým, prenikavým okom dokonalého pozorovateľa a opatrného posudzovateľa, ktorý najskôr "dvakrát meria a až potom strihá", vynechala zmienku o ťažkom rodinnom pozadí tohto inteligentného panovníka a tiež o politickom rozpoložení Savojských štátov. Veď práve Viktor Amadeus vyniesol svoju zem až ku kráľovstvu a zbavil sa nenávidenej francúzskej zvrchovanosti a expanzívnych zámerov svojho omnoho mocnejšieho a všetko-požierajúceho suseda. Viktor Amadeus bol geniálny panovník a vojvodca najmä vďaka chytrej prefíkanosti svojho úsudku a keby nebolo jeho vlády a vlády jeho syna Karola Emanuela III., dovoľujem si tvrdiť, že by zrejme nedošlo ani len k zjednoteniu Talianska, keďže Francúzsko za Ľudovítovej vlády prechovávalo enormné expanzívne ambície, smerujúce aj na Apeninský polostrov, a boli to práve naoko "bezvýznamné" Savojské štáty, ktoré azda po dve storočia tvorili efektívny nárazník a zaisťovali vyváženie mocenského rozloženia Francúzska, Rakúska a Španielska na území dnešného Talianska.

Každopádne lahodná kniha na oddych pre tých a tie, ktorých zaujíma predovšetkým súkromný a rodinný život Kráľa Slnko a jeho osobnosť.

2 20.01.2016

Výborný a predovšetkým dostupný materiál na pútavý a zaujímavý konflikt celosvetového charakteru. Keď som sa začala zaujímať o Sedemročnú vojnu, šokovali ma ceny na Amazone, ktoré ponúkali odborné historické štúdie na túto problematiku aj za viac ako 30 libier. Myslím, že kniha od pána Stellnera učinila európskemu frontu tohto konfliktu zadosť, a to aj za omnoho prijateľnejšiu cenu.

Ďakujem za výborný a poučný náhľad na európske dejisko. Najzaujímavejšie pre mňa boli práve pasáže života obyčajných vojakov a obyvateľstva, ktorí si tiaž vojny doslova odskákali. Taktiež oceňujem prehľadné kapitoly v úvode knihy o stave jednotlivých armád a politickom zákulisí zápasiacich veľmocí. No a hlášky Fridricha II., samozrejme, nemali chybu :-), ale tento panovník je samostatnou kapitolou na novú recenziu rovnako výbornej knihy tohto autora.

Hoci by som uvítala podrobnejší prehľad západného bojiska v Hannoversku s Ferdinandom Brunšvickým a Francúzmi, knihe nemôžem nič viac vytýkať.
Dúfam len, že sa časom objaví podobná štúdia na Sedemročnú vojnu s globálnym zameraním alebo rovnako pútavá kniha venovaná konfliktu o Rakúske dedičstvo.

2 18.11.2015