Scarlett44 komentáře u knih

Touto "knihou" Kathleen Winsor zrejme navždy stratila môj rešpekt ako autorka. Číra úbohosť od prvej vety až po poslednú. Preskočila som viac ako 70% a skutočne nič som nepremeškala. Čítala som to čisto zo zvedavosti kvôli toľkým negatívnym recenziám - nešlo mi do hlavy, ako by mohla autorka Večnej Ambry napísať tak podradný výplod (nebudem urážať knižný svet a nazývať túto úbohosť knihou), Vidím však, že sa rozhodne nemýlili.

Vynikajúca myšlienka, skvelé znalosti historické aj praktické o živote v arktickej oblasti, a predsa tak trochu sklamanie. Napriek všetkému budujúcemu sa napätiu bol záver bolestne antiklimaktický a pôsobil na mňa akosi "vytrhnuto z kontextu". Akoby ho autorka narýchlo zlátala dohromady na poslednú chvíľu. Do dynamiky a atmosféry príbehu by mi sedelo niečo celkom iné. Rovnako nechať trochu tajomnej, neodhalenej temnoty a záhady by bolo tiež vítané.
Vzhľadom k tomu, že je to však Michelle Paverová, sa nemôžem sťažovať. Táto žena má môj veľký obdiv nielen ako autorka, ale hlavne tým, že píše o tom, čo skutočne sama zažila a vyskúšala na vlastnej koži. Zakaždým som úprimne ohromená a veľmi inšpirovaná jej dobrodružstvami v divočine.

1 30.10.2016

Pointa, ktorú sa nám Jon Krakauer vlastne snažil v tomto emočne nabitom memoári doručiť, je v skratke asi takáto - nelezte na Everest, pokiaľ nie ste nadpriemerne excitovaní, adrenalín vyhľadávajúci šialenci, pretože inak riskujete dopravnú zápchu na Hillaryho schode, niekoľko amputovaných prstov a samozrejme aj to, že zostanete na najvyššej hore sveta ako zamrznutý exponát určený na obhliadanie, vágne pokrčenie plecami a či nevšímavé obchádzanie pre stovky bohatých Američanov, ktorí si veľkoryso zaplatia za jedinečnú ponuku nechať sa vyvliecť na vrchol sveta, zanechať za sebou slušnú nálož odpadkov, a v tom horšom prípade tam aspoň zamrznúť... veď tak sa predsa robí diera do sveta a zanecháva sa nezmazateľná stopa, alebo nie?

Inými slovami - jedna z najstrhujúcejších a najfascinujúcejších kníh, od ktorej som sa nemohla odtrhnúť.
A nevravím, že ak by sa naskytla príležitosť na ten Everest skutočne vyliezť, že by som jej sama odolala... ale to už je iná kapitola.

1 06.10.2016

V prípade tejto knihy platí snáď väčšmi než v prípade akejkoľvek inej "nesúď knihu podľa obalu" (obal slovenského vydania je naozaj hrôzostrašný a pripomína mi vážny futuristicko-avantgardný prešľap). A ani podľa názvu. Skutočne.

Prv než som sa do tejto rozsiahlej série pustila, bola som mierne skeptická. Názov "Krásna Catherine" vo mne evokoval, priznám sa, trochu lacný námet, kde bude veľa telesného na úkor nejakej myšlienky či príbehu. Našťastie som sa veľmi mýlila.

Krásna Catherine je jedna z tých kníh, na ktoré budete ešte dlho spomínať aj napriek nedostatkom, ktoré vám mohli v príbehu prekážať. Aj ja som mala zopár výhrad, najmä v prvom a druhom dieli. Na počudovanie mne samej ma tieto dve časti neprinútili sériu zaklapnúť a odložiť a vo finále som veľmi šťastná, že som tak neurobila, pretože s neskoršími dielmi moje hodnotenie jednoznačne narastalo.

Juliette Benzoni dokázala podať svoj svet turbulentnej francúzskej histórie 15-teho storočia naozaj veľkolepým spôsobom. Dozviete sa nielen o rôznych skutočných udalostiach, no tiež o spôsobe života vtedajších ľudí, o vtedajšej móde (jej opisy boli skutočne veľmi farbité a obrazné), navštívite staré hrady a pevnosti a nepochybne zažijete napínavé dobrodružstvo. V tomto smere dokázala autorka vytvoriť úžasné napätie a atmosféru, nútiacu pokračovať ďalej v príbehu azda aj vtedy, keď máte chuť skončiť.

Avšak pretrvávalo niekoľko vecí, ktoré ma iritovali, a najvýraznejšie boli práve v prvom a druhom dieli krásnej Kataríny.
V prvom rade mi prišla pritiahnutá za vlasy bezhlavá láska Catherine k Arnaudovi po tom, čo sa sotva dozvedela jeho meno a videla ho prvýkrát v živote. Možno je to tým, že ja osobne nerada zamieňam fyzické pobláznenie za hlboký a naozaj veľmi širokospektrálny pojem ako je láska, ktorá si podľa mňa vyžaduje dlhé spoznávanie, veľké rozhodnutia a zaručene neväzí v jednom vášnivom vzplanutí. Samozrejme, neskôr, ako séria pokračovala a Catherine sa s Arnaudom viac a viac zbližovala, bola jej láska uveriteľnejšia a ich príbeh vo mne napokon utkvel ako jeden z najpodmanivejších a ich dvojica ako jedna z najpríťažlivejších.

Druhý problém, opäť najmä prvého a druhého dielu, bola relatívna pomalosť deja, kde sa azda autorka zamerala väčšmi na podrobnú deskriptívnosť okolia a šiat na úkor príbehu.
A ďalej - neprestajné chválospevy na Catherininu krásu začnú byť po čase naozaj zbytočne excesívne a otravné. Áno, všetci vieme už hneď podľa názvu samotnej knihy, že ide o výnimočne príťažlivú ženu, ale naozaj som o tom nepotrebovala čítať na každej druhej strane. Bolo to zbytočné a odrádzajúce, pretože potom som miestami mala pocit, akoby vo všetkom šlo väčšmi o jej fyzický pôvab než vnútornú silu, ktorej mala nepochybne veľmi veľa.

Catherine vo mne tak či onak veľmi utkvela. Bola hrdá a odvážna, a hoci som mnoho z jej činov neschvaľovala (toľko nevery a pritom na každej druhej strane narieka za Arnaudom et vice versa), v mnohom bola obdivuhodná, najmä v posledných dieloch.
Pre mňa najkrajším a najnezabudnuteľnejším bol piaty, ku ktorému sa rozhodne rada vrátim, aj keby som si zbytok série už nemala zopakovať.

Po Kataríne som čítala Angeliku a musím povedať, že sa nedá porovnať. Úroveň Angeliky podľa mňa zďaleka nedosahuje Katarínu - ani osobnostne ani dejovo. Angelika bola napísaná omnoho "primitívnejšie", nie s toľkým umeleckým vkusom, aký vyčarila Juliette Benzoni, a tiež ma jej postava osobne vôbec nepriťahovala. Hoci bola Catherine údajne napísaná na žiadosť čitateľov po ďalšej "Angelike-podobnej" sérii, u mňa je Catherine rozhodne na oveľa, oveľa vyššej priečke.

P.S.: V tejto recenzii hodnotím nepriamo už prakticky celú sériu, preto tá dĺžka, ale tri hviezdičky patria len 1. a 2. dielu.

1 05.04.2016

Bola som príjemne prekvapená, ako je kniha spracovaná. Spočiatku som jej priveľmi nedôverovala, pretože som mala pocit, že to nie je ani poriadna historická štúdia ani čisto historický román, ale niečo medzi oboma. A predsa ma knižka vyviedla z obáv.

Zdá sa, že autor skutočne podrobne preštudoval dobové zdroje (ako je to aj niekoľkokrát spomenuté v narážkach v texte), najmä Pamäte rôznych osôb na dvore Ľudovíta XV. (vojvoda de Luynes a vojvoda de Richelieu). A keďže som z nich sama niečo čítala, bola som vzápätí veľmi ľahko presvedčená o autentickom nádychu tohto diela.

Myslím, že je to vcelku dôveryhodný záznam života madame de Pompadour, hoci možno nie práve najobsiahlejší a psychologicky najanalytickejší. Pre základné poznatky a celkovú schému dvora a jeho politicko-milostných intríg však stačí.

1 05.02.2016

Toto sa musí čítať jednoznačne v origináli, aby ešte váčšmi vynikla nádhera Corneillovho jazyka a jeho talent.
Moje najobľúbenejšie dramatické dielo s myšlienkou a duchom.

1 03.02.2016

Nemyslím si, že sa kniha s tak širokospektránlym záberom na európsku politiku dá vôbec napísať tak, aby z toho občas človeku nešla vybuchnúť hlava, ale nesúhlasím s názorom, že je to absolútny popletenec.

Podľa mňa je to vynikajúci prehľad na čisto politické dianie naprieč celou Európou a hodnotiac masívnosť predmetu, ktorú sa autor podujal poskladať do jednej kocky, musím uznať, že pánu profesorovi sa podarilo nemožné. "Upratali" sa mi v hlave mnohé nejasnosti, či už týkajúce sa jednotlivých konfliktov alebo neustále sa meniacich spojenectiev, a tento stručný a výstižný prehľad je geniálnym základom, na ktorom sa dá potom budovať pri akejkoľvek ďalšej historickej štúdii, ktorá nemá v centre pozornosti práve celoeurópsku politiku a všíma si len jeden daný problém (napr. tesne po tomto som čítala biografiu Ľudovíta XIV. a úžasne sa mi pospájalo, čo všetko sa vtedy v Európe dialo, a to nielen v rámci Francúzska).

Jediný nedostatok považujem, ako už niekto spomínal, množstvo tlačových chýb, ktoré po čase začnú iritovať, a všimla som si taktiež, že autor spomína toho istého panovníka dvomi titulmi, z ktorých jeden je nesprávny. Karol Emanuel III., kráľ Sardínie, je o niekoľko strán neskôr premenovaný na "Karola Emanuela I. Savojského" (jeho predok zo 16-teho storočia), čo zaručene nie je pravda, keďže som čítala o ňom mnoho zahraničných prác.

Ináč výborná kniha a ja skladám klobúk.

1 03.02.2016

3.5 hviezdičky.
Určite výborná pre začiatočníkov v problematike Revolúcie a tých, ktorí sa chcú niečo dozvedieť iba preto, aby uchopili podstatu a detaily blahosklonne pustili stranou (niečo ako učenie na skúšky, však? :))
Súhlasím, že nie je práve najodbornejšia, ale možno práve v tom je čiastočne jej plus. Revolúcia je enormne ťažká téma - psychicky, politicky aj detailisticky, a týmto spôsobom je najlepšie podaná pre širokú verejnosť. Nie všetci sú fanatici do historických análov, archívnych záznamov a "suchopárnych" faktov.

Suma sumarum - veľmi ľudsky napísaná. Avšak pre mňa nepostačujúca.
Zrejme sa radím k fanatikom :).

1 25.01.2016

Výborná kniha s citlivým a hlbokým psychologickým prístupom ku kontroverzne chápanej kráľovnej, na ktorej po celé storočia tkvel biľag nespravodlivých klebiet.
Ocenila som najmä vynikajúce prepletenie osobnosti kráľovnej a vykreslenia dvora a jeho dôležitých postáv s dianím v medzinárodnej politike. Záverečné kapitoly, venované obrazom Revolúcie, boli najgeniálnejším sústom v celom diele.

Jediná vec, ktorú by som vytkla, bol azda autorkin prehnaný úsudok v oblasti dosiaľ neodhaleného vzťahu Márie Antoinetty a grófa von Fersen.
Dôkazy, ktoré Antonia Fraser podáva, sú síce presvedčivé, ale myslím, že unáhlené. Predstaviť si, že niekto ako francúzska kráľovná s prísnou katolíckou výchovou viedenského dvora, z rodinného zázemia so 16-timi deťmi používa kontraceptíva, mi príde trošku absurdné. Rovnako aj Fraserovej citlivá kresba dobročinného srdca Márie Antoinetty, jej zmyslu pre povinnosti a kráľovskú prestíž (ktorú by zakázaná aféra zaručene zruinovala) je absolútne kontraindikatívna k tvrdeniu, že kráľovná mala naozaj s Fersenom pomer.
Pri podobne chúlostivých veciach si musíme uvedomiť, že Mária Antoinetta mala od začiatku fatálne oslabené postavenie v očiach dvora, ktorý ju chápal ako "Rakúšanku" a "cudzinku", nemyslím, že by hodlala svoje už beztak neslávne meno riskovať ešte aj milostnou aférou. Rovnako do toho nezapadá ani jej hlboký zmysel pre rodinu a dôležitú reprezentatívnu úlohu, ktorú ako kráľovna Francúzska zastávala, a už vôbec nie očividne harmonický a nežný vzťah, ktorý mala so svojím mužom (veď aj v kapitole, kde autorka opisuje dlho očakávané naplnenie manželského zväzku, kráľovnú vylíčila ako "extatickú a šťastnú").
Zhodnotiac toto všetko, ako absolútny nezmysel mi príde Fersenova návšteva v Tuileries, kde Fraserová dáva možnosť ich posledného milostného stretnutia. Zrejme celkom zabudla, že kráľovná bola v tom momente už psychicky zruinovaná, zajatkyňa v Paríži, navôkol zúrila revolúcia a jej komnaty boli nepochybne prísne strážené.
Autorka sa v tomto bode z môjho pohľadu nechala väčšmi pohltiť svojou romantickou dušou (ako sa sama vykresľuje vo svojom sčasti autobiografickom diele "My life with Harold Pinter") a tým, čomu sama chcela veriť, než aby pozorne zvážila logickosť svojich úsudkov.

Odhliadnuc od tohto, všetko ostatné - od rozprávačského talentu, politickej situácie, úžasných detailov (nielen) dvorského života, psychologizácie nešťastnej ženy až po ohromujúce kapitoly, opisujúce Revolúciu - bolo majestátne dokonalé.

EDIT:
Akurát som si prečítala oficiálny text distribútora pod názvom knihy a som dosť rozhorčená označením Ľudovíta XVI. za "neschopného kráľa". Premýšľam, či daný človek skutočne čítal Fraserovej dielo alebo študoval dejiny Francúzska 18-teho storočia zo širokospektrálneho pohľadu, pretože v tom prípade by takú ohavnú nespravodlivosť nikdy nenapísal.
Je všeobecne známe, že "nešťastní" monarchovia 18-teho storočia (Ľudovít XV. aj jeho vnuk) sa snažili zaviesť osvietenské reformy (napr. zvrhnutie starého systému Parlamentov v roku 1771, ktoré zrušilo predávanie súdnických funkcií a úplatky a neskôr bolo prebrané samotným revolučným súdnym tribunálom ako vzor), no bola to vždy šľachta a Parlamenty, ktoré robili korune prieky a tým pádom si tieto vrstvy tzv. "pílili pod sebou konár stromu". Zaiste, že títo monarchovia neboli bez svojich fatálnych chýb a slabostí, ale označiť ich na rovinu ako za prosto neschopných považujem za nemiestne odvážne a ja sama by som si niečo také nikdy nedovolila, pokiaľ by som podrobne nepreskúmala obe strany mince.
Možno by si mal nabudúce daný človek lepšie preštudovať fakty a nepodliehať "typickému historickému klišé", ako to sám zopár viet predtým napísal.

1 20.01.2016

Hádam žiadna kniha ma tak nevyviedla z miery ako táto, a to som ich prečítala mnoho, premnoho.
Bohužiaľ neviem, či je toto "vyvedenie z miery" v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle.

Nepotrpím si na romantické zápletky, skôr sú mi v knihe na obtiaž, ak sú lacné a povrchné, dokonca v poslednej dobe vyhľadávam väčšmi literatúru faktu, historické biografie a vojnové diela. Obľubujem knihy zanechávajúce rozporuplné pocity, ba dokonca si trúfnem tvrdiť, že patrím k tým nepochopeným tragédom, ktorí vítajú nešťastné konce s omnoho väčším nadšením, než by bolo azda zdravé, v tomto prípade to však nejako nevyšlo. Odhliadnuc od toho, že tu bol koniec prakticky nijaký, akoby sa autorka sčista-jasna jedného rána prebudila a povedala si, že už ju to ďalej nebaví písať (a kto by sa čudoval?), nebola to ani poriadne romantická, ani poriadne historická a ani vyslovene tragická kniha - bol to taký nepoctivý zlepenec všetkých troch. A keďže moje heslo vždy zo zásady býva "radšej jedno a poriadne ako tri naraz a priemerne", rozhodne pochopíte, prečo som bola touto knihou tak vytočená.

Môj rozbor, ak by som sa doň skutočne pustila, by bol vyčerpávajúci a ohnivý, preto radšej zmienim len niekoľko základných dojmov, ktoré vo mne kniha zanechala.

V prvom rade som nepociťovala ani k jednej z postáv žiadnu hlbšiu empatiu či náklonnosť, okrem Marietty, Lisetty a Felicie (ktorým sa, mimochodom, dostalo v knihe ohavne málo miesta) - paradoxne a ironicky trom "obetiam" nelogicky nemorálnych a bezcharakterných mužských postáv (všetky tri krásne a starostlivé manželky, poskytujúce milujúce zázemie a starajúce sa o rodinu, a predsa ich muži, ktorí majú tú drzosť tvrdiť, že ich úprimne milujú a ktorých máme zrejme považovať za "kladných hrdinov", podvádzajú s herečkami, prostitútkami a vydatými ženami, pričom dobre vedia, že tieto aférky i tak nemajú absolútne žiaden zmysel? Odpusťte, ale ak po tejto knihe už neverím na manželské sľuby vernosti, nik sa mi nemôže diviť. Nik ma na knihe azda nevytáčal väčšmi ako Matt a Morgan Devlinovci.)

Postavy konali, ako spomenul "Rup", až smiešne nelogicky, ba hlúpo detsky (hlavne vo svojich osobných životoch a rozhodnutiach s nimi spojenými), a ak autorka chcela, aby sme ich pochopili, mala v tom prípade ich činy nejako zdôvodniť. Od toho prichádzam k psychologizácii hlavných hrdinov, ktorá bola bolestne nedostatočná na rozdiel od príliš komplikovaných finančných machinácií, ktoré by azda boli napínavé (a úprimne som obdivovala autorkinu znalosť finančného prostredia a pozadia knihy), keby boli podané trošku zrozumiteľnejšie. Taktiež náhľad do histórie bol veľmi nejasný - možno tak pre odborníka, ktorý pláva v histórii Ameriky po občianskej vojne ako ryba vo vode, no pre číreho laika by nezaškodilo nenápadne uviesť do problematiky jemnejšou schémou.

Ku koncu som si dokonca väčšmi užívala životný sled udalostí zrejme záporne mieneného hrdinu, Joshuu Chinga, ktorý cez všetky svoje odporné finančné úskoky zachoval aspoň vernosť svojim predstavám o sebe. Naopak Matt s Morganom sa nám snažili vytvoriť o sebe dojem čestných a spoločnosťou uznávaných, vážených mužov, a pritom sa správali nechutne a pokrytecky. Veľmi ma to mrzelo, keďže som si ich od začiatku chcela obľúbiť, no ich činy ma zakaždým odrádzali viac a viac, až sa mi celkom znechutili. Výsledkom toho bola väčšia náklonnosť k nepoctivým špekulantom v New Yorku než k tým "odvážnym a statočným" horalom Západu.

Môj záver? Úprimne povedané - neviem. Som vykoľajená, vytočená a sčasti znechutená, i keď je jasné, že postavy sa na vás nalepia či chcete či nie a ešte dlho som o tomto diele premýšľala, pátrajúc po tom, prečo ma vlastne tak vyviedlo z miery. Doteraz som na to neprišla, no zrejme to nebude jedna z kníh, ku ktorým sa rada po rokoch vrátim. A ak tak náhodou spravím - ktovie, čo nové vo mne zanechá.

1 19.10.2015

Čítam veľa faktografie a rozhodne mi neprekáža. Človek má však občas chuť na poriadny, šťavnatý historický román plný napätia, dobrodružstva, takej správnej romantiky a samozrejme neodmysliteľne prepletený s historickým podtextom, pri ktorom sa človek mnoho naučí a ani si to nevšimne. V písaní podobných románov je pán Dumas majster a radí sa medzi mojich najobľúbenejších autorov vôbec.

Bohužiaľ, "Lady Hamiltonová" je z 3/4 sucho napísaná faktografia. Po čase som celkom zabudla, že príbeh vlastne rozpráva Emma Hamiltonová, pretože nekonečné odstavce histórie zneli ako prepis učebnice dejepisu, na ktorú som práve nemala náladu, keďže som bažila po príbehu. Táto dáma ma z Dumasovho podania ničím neoslovila ani nezaujala, hoci jej život bol plný zaujímavých udalostí, pretože jej postave chýbala akákoľvek hĺbka popri tom kvante nezáživne podávaných faktov. Posledných 100 strán som preskakovala po masívnych odstavcoch.

Ďalší menší problém som mala s Dumasovým vykreslením Márie Karolíny, ktorú zobrazuje v nepríliš lichotivom svetle ako vypočítavú, občas priam bezcitnú mrchu s nespočetnými milencami. Je to asi prvýkrát, čo vo mne nejaké jeho dielo vzbudilo podobnú nedôveru, pretože sa jeho verzii tejto vládkyne akosi zdráham uveriť.

13.07.2016

Ktokoľvek má záujem dozvedieť sa niečo o skutočnej Márii Antoinette, jej osobnosti a časoch nech nečíta túto knihu. Odpad, odpad, odpad, neuveriteľný odpad. Som prekvapená, že má také vysoké hodnotenie. Toto by neobstálo dokonca ani ako priemerná historická fikcia. Úbohá kráľovná sa musí obracať v hrobe.
Prečítajte si radšej Antoniu Fraser (hoci niektoré veci tiež s rezervou) alebo memoáre Madame Campan.

Biografia neprekonateľného hudobného velikána Frédérica Chopina v životopisnom románe od Jeana Rousselota je spracovaná naozaj vynikajúco. V prvej tretine som síce mala trochu pocit, akoby som nedokázala pevne uchopiť skladateľovu dušu, no zvyšok knihy (približne od Chopinovho príchodu do Paríža) bol absolútne vynikajúci a Frédéric naozaj sám rozprával skrz stránky, jeho hudbu bolo počuť cez autorove písmená. Jeho osud, hudba a predčasná smrť ma zrejme nikdy neprestanú zvláštne, melancholicky fascinovať. Moja najväščia slabosť.

14.05.2016

Ohromne ma potešilo, že sa dielo s podobnou tematikou objavilo aj na našom trhu - dostupné a za rozumnú cenu.

Avšak napriek tomu, že bohatý obrázkový materiál je veľkou ozdobou a prednosťou knihy, očkávala som asi vyššiu prehľadnosť textu. Ocenila by som, keby je vývoj uniforiem rozdelený nielen podľa historickej chronológie, no taktiež podľa jednotlivých kráľovstiev, keďže všetky mali svoje drobné zvláštnosti a systémy. Tu sa prelínali v akejsi mäteži, kde sa skákalo od Francúzov k Pursom a Rakúšanom a potom obrátene.

Niektoré významné armády dokonca absentovali, ale je prirodzené, že na tak malej ploche sa tak obrovský kontext jednoducho nedá poňať v celej šírke, ako už napísal AndreasG nižšie.

17.03.2016

Napriek tomu, že v knihe je azda mnoho "zidealizovaného", nedokážem dať za žiadnych okolností menej ako 5 hviezdičiek. Či už je to pre moju obsesiu životom a osobnosťou Márie Manciniovej, tak nádherne zachytených práve v tomto diele, alebo pre vycibrený, naozaj majstrovský štýl autorkinho pera, to neviem posúdiť. Azda to bude pre oboje, pretože enormne dokonalá psychologizácia Máriiných motívov, činov a osobnostných čŕt je nádherne prepletená s umeleckým vkusom autorkinho písania a je tam mnoho, mnoho pasáží hodných rozjímania a pozastavenia sa.

Čítala som o Márii temer každú dostupnú biografiu (Claude Dulong, E. C. Goldsmith, H. N. Williams aj jej vlastné Memoáre), a hoci v niektorých z nich boli spomenuté nové a aj podrobnejšie fakty, ani jedna mi hĺbkou a posolstvom jedinečného života tejto úchvatnej ženy neutkvela v mysli s takou intenzitou ako dielo madame Mallet-Jorris. Pre mňa jedna z najobľúbenejších kníh vôbec a dokonalá ukážka symbiózy psychologizácie hlavnej postavy, historických faktov a úchvatného písania.

05.02.2016

Autor sa očividne snažil vykúpiť Ľudovíta XV. z neslávnej mienky, ktorú o sebe panovník zanechal.
A sčasti právom, ako po prečítaní musím uznať, pretože mnohé kroky tohto kráľa smerovali naozaj k osvietenským reformám.

Azda škoda, že prišli neskoro, keď už bol jeho verejný obraz v očiach ľudu nenapraviteľný a rozhodli sa ho nenávidieť automaticky za všetko, čo podstúpil.
Nuž, na tejto strane opäť uznávam, že mali svoj pádny dôvod, pretože Ľudovítova vláda mi prišla v zhrnutí ako séria nerozhodných politických machinácií, dokumentácie nenásytného telesného apetítu a neúspešných vojen, ktoré Francúzko uvrhli tam, kam smerovalo nenávratne už od konca vlády jeho veľkého predka.

Často sa zamýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby systém padol ešte za vlády Ľudovíta XV. Občas mám pocit, že chudák vnuk, ktorý to myslel dobre a mal hlavu aj srdce na mieste (ako to dokázal najmä uprostred strastí Revolúcie), si doslova odskákal fatálne chyby vlády svojho deda.

Knižka dobrá, ale na môj vkus nepostačujúca. Naozaj si druhý najdlhšie vládnuci monarcha Francúzska zaslúži sotva 300 strán?
Vojny spomenuté skoro len okrajovo, mnoho politických krokov a celkové rozpoloženie Francúzska za tejto vlády zachytené dosť povrchne. Z tohto uhla pohľadu mi chýbalo niečo v štýle Perkinsovho diela "France under Louis XV."

25.01.2016