Slavomír53
komentáře u knih
Osobnosti našej minulosti od najstarších čias po 16. storočie
Laco Zrubec
Pán Zrubec využil pád socializmu k písaniu národne ladených kníh venujúcich sa našim stredovekým dejinám. Táto je veľmi prínosná už len preto, že ide o nezriedka o málo známe osobnosti našej minulosti, a často prináša nové a málokde sa vyskytujúce údaje i o osobnostiach všeobecne známych. Tak sa napr. dozvedáme o jeho pátraní po potomkoch Matúša III. Čáka (zvaný Trenčiansky) a mnoho iného. Určite vrelo odporúčam.
Slovensko-rusínsky slovník P-Ž
Juraj Paňko
Prvý (a nadlho asi posledný) rozsiahly slovensko-rusínsky slovník. Prvý diel je na tom trochu horšie s akosťou obalu a tlače, ale obsahovo za druhým nezaostáva. Výborné pri lúštení starších východoslovenských písomných pamiatok (nielen tých rusínskych).
Mnichov 1938 : hra o Československo
Jan Filípek
Zaujímali by ma príčiny nízkeho hodnotenia knihy predošlými hodnotiteľmi (1, 3). :)
Kniha je stručná, obsažná, prehľadná. Dobré na začiatok, ak sa človek o tento úsek dejín ešte nezaujímal. Druhá možnosť na začiatok je Kvačkovo dielo Československý rok 1938.
19. mája 1935 sa konali voľby do Národného zhromaždenia: Nemecká ríša venovala Sudetonemeckej strane na podporu volebnej kampane 300 tisíc ríšskych mariek, čo vtedy predstavovalo asi 141 tisíc dolárov. Strany 58 – 59.
Když zemřít, tak čestně: Československá armáda v září 1938
kolektiv autorů
Čs. armádny generál Lev Prchala (ktorý zamýšľal prevrat s cieľom odstaviť od moci v ČSR tých, čo sa chcú Nemcom vzdať) si do svojho denníka zapísal: „Nikto nechcel čestne zomrieť...“ (FILÍPEK, Jan: Mnichov 1938 – hra o Československo, s. 105 https://www.databazeknih.cz/knihy/mnichov-1938-hra-o-ceskoslovensko-275185 ). Historik Pavel Šrámek by medzi takých nepatril. Veľmi dobre sa číta kniha od historika, ktorý na vec nehľadí iba ako na dejinnú udalosť, neposudzuje iba ako historik, lež ako hrdý Čech, ktorého mrzí, že tak silná branná moc (a v tejto knihe jej silu dokazuje) sa nepostavila nepriateľovi a bez boja sa vzdala.
Obrazová historie Luftwaffe
Alfred Price
Nemecké letectvo zohrávalo počas druhej svetovej vojny významnú úlohu, a neviem o knihe neskoršieho vydania, ktorá by predčila túto, no určite sa dopĺňa s obsahom dvojdielneho radu Letadla 1939-45: Stíhací a bombardovací letadla Německa. Tých, čo sa zaujímajú o možný vojnový stret medzi Nemeckom a ČSR na jeseň 1938 uvediem, že v tomto čase trpelo nemecké letectvo zúfalým nedostatkom leteckých púm (s. 19). Čs. letectvo nemalo ťažkosti takého druhu ako letectvo nemecké, avšak nemecké stroje boli oproti strojom československým modernejšie.
Vltavská linie
Radan Lášek
Na Vltavskej čiare mal byť zastavený prvotný a hlavný nápor najlepších z nemeckých divízií. Preto bola v septembri 1938 hotová už na 85 %, čo je v porovnaní so zvyšnými pohraničnými a vnútrozemskými obrannými pásmami vysoké percento. Zaujímavé sú tiež fotografie, s ktorými som sa inde nestretol. Celostný obraz dopĺňajú pamäti a to, ako bolo po obsadení toto obranné pásmo nivočené.
Elita armády: Československá vojenská generalita 1918 – 1992
Alex Maskalík
O knihe som sa dozvedel vďaka výdatnému reklamnému ťaženiu. Na takýto druh knihy v slovenčine nie je čitateľ zvyknutý, a o to väčšmi je takýto vedecký počin milým prekvapením. Kniha sa týka prvej Československej republiky: venuje sa vojsku a okrajovo i politike (ktorá na vojsko vplývala) zo slovenského (!) hľadiska. Samozrejmosťou je zoznam všetkých čs. generálov spolu s opisom ich života a služby, ale tiež mnohé stránky prvorepublikového vojska, ktoré zostávali dlhodobo nerozoberané a prehliadané. Masaryk, a neskôr i Beneš, si pestovali kult osobnosti, a obaja „svojimi zásahmi do politiky výraznou mierou menili podstatu nimi ostentatívne deklarovanej demokracie v autokraciu.“ (strana 13) Takéto zriadenie, a tobôž to po februári 1948, neprialo nestrannému skúmaniu čs. vojska. Opisy jednotlivých generálov sa dajú čítať postupne, mnohé vynechať, no úvodné a záverečné strany by som odporúčal každému, kto sa zaujíma o predmetné obdobie.
Môj starký nebol z politických dôvodov 13 rokov povýšený, a tak sa do tejto knihy nedostal: do výslužby odchádzal ako plukovník. :)
Odstraňování bloků rodové linie - Rodologie
Valerij Vladimirovič Sineľnikov
Pôvodný názov znie „Dedičstvo predkov. Získanie sily Rodu“. Preklad názvu teda nie je dobrý. Ak niekoho rodopis zaujíma, dokáže si zvyknúť i na svojský spôsob výkladu, teda nie výklad priamo určený čitateľovi, ale výklad prostredníctvom akéhosi románu, v ktorom nový učiteľ vysvetľuje deťom v škole, ako si zostaviť vývod predkov (ľudovo, avšak nesprávne rodokmeň), ako čo v rodokmeni zaznačiť na papier a ako sa zbaviť ťažkostí predošlých pokolení. Človek si tiež uvedomí, ako je Rusko mnohoetnické. Takže kniha trocha sklamala, je to skôr pre deti, snáď s výnimkou toho odpútavania sa od starých dedených krívd.
Kto si chce zostaviť vývod predkov (všetci priami predkovia) či rodokmeň (predkovia po meči, teda syn-otec-dedo...), odporúčam slovenskú knihu Ako si zostaviť rodokmeň (https://www.databazeknih.cz/knihy/ako-si-zostavit-rodokmen-359576 )
Kto sa chce zbaviť dedených ťažkostí, odporúčam knihu Poselství našich předků a rodových linií v číslech https://www.databazeknih.cz/knihy/poselstvi-nasich-predku-a-rodovych-linii-v-cislech-507478
Vymývání mozků
Mark Solonin
Výborná kniha ruského historika + výborný preklad českého historika = veľdielo. Knihu preložil a poznámkami pod čiarou doplnil Jiří Fidler, naslovovzatý odborník na vojenské dejiny 20. storočia. O Stalinom pripravovanom ťažení na západ, ktoré malo byť zahájené v lete 1941. Nepopierateľné skutočnosti o Katyni (po ktorých sa môžu všetci popierači sovietskej účasti na vyhladzovaní schovať), o povojnovom skresľovaní skutočností, o vyslovených lžiach sovietskych i ruských historikov o druhej svetovej vojne. Mark Solonin spomína i Suvorova (pôvodom Ukrajinca), ktorý podobne ako on odhaľuje lži vo výklade dejín (ale na odbornej úrovni, nie ako „tajné“ či „odtajnené“ dejiny na slovenskom a českom trhu), a na rozdiel od Vladimíra Bešanova je tiež prekladaný a dostupný na našom trhu. Dovolím si knihu odporučiť každému, kto sa zaujíma o vojenské dejiny 20. storočia v európskom priestore. Kniha svojim prístupným jazykom nadchne aj neodborníka, ide o oddychové zmysluplné čítanie.
Co kdyby to dopadlo jinak?
* antologie
(SPOILER) Zaujímavý námet, nie vždy najlepšie spracovanie. Pre názornú ukážku vyberám prostredný rok, teda 1938. Žáner „čo keby“ je pomerne zložitý na spracovanie, vyžaduje si od pôvodcu poznanie veľmi veľmi širokého množstva prameňov a skutočností.
Jedenásťstránkový článok historika Jindřicha Dejmeka „Československo a jeho případná válka v roce 1938: Alternativa k přijetí velmocenské Mnichovské dohody na přelomu září a října 1938“ v tejto knihe z roku 2007 (dotlač 2008, 2011) od nakladateľstva Dokořán navodí u človeka dojem, že naše vyhliadky vo vojne boli beznádejné. Treba však niektoré v článku uvedené skutočnosti mierne poopraviť.
Tak napríklad na strane 99 (dotlač z 2008) po oznámení skutočnosti, že „sa prostredníctvom ultimáta prihlásilo o ,svoje požiadavky takisto Poľsko“, nasleduje „a na možnosť vojenského vystúpenia Poľska na strane nepriateľa republiky sa nikdy československá politika ani armáda nepripravovali“. Človek by si po prečítaní tohto myslel, že činiteľ „Poľsko“ mohol rozhodovať o bytí a nebytí Československa. V rozhovore pre časopis Obrana lidu sám čs. armádny generál Ludvík Krejčí po vojne hovoril, že hranicu s Poľskom nechali nechránenú, keďže dúfali, že v prípade poľského útoku na ČSR zasiahne proti Poľsku Sovietsky zväz, a i tak na tú hranicu už nebolo aké čs. jednotky poslať (na druhej strane, Poľsko nemalo pri čs. hraniciach okrem armádnej skupiny Sliezsko/Śląsk takisto nič).
Drobná nepresnosť sa vyskytuje na ďalšej strane (s. 100, dotlač z 2008), kde sa píše, že čs. sily mali celkovo k dispozícii „469 ľahkých tankov a ,tančíkov“ – v skutočnosti ich celkovo bolo 418. Ďalej v článku stojí, že čs. brannú moc „očakávala konfrontácia s armádou totalitnej veľmoci [totalitným Nemecko bolo, veľmocou sa však stávalo postupne, a roku 1938 ňou ešte nebolo] podporovanou jedným až dvoma ďalšími spojencami“ – o možnostiach „spojencov“, teda napr. Maďarska, si môžeme spraviť obraz podľa knihy Maďarská armáda 1919-1945 (https://www.databazeknih.cz/knihy/madarska-armada-1919-1945-98321 ).
Stále sme na strane 100 a citujem: „Podľa rôznych odhadov Nemecko ,skryto doplnilo už i tak vysoké stavy Wehrmachtu do konca septembra 1939 na zhruba 1,5 milióna mužov, z ktorých väčšina bola predurčená na útok na ČSR“ – človek nevie, ako presne má tomuto rozumieť. Áno, je pravda, že odhady hovoria o 1,5 milióna mužov Wehrmachtu nasadených v septembri 1939 proti Poľsku, no v spojitosti so septembrom predošlého roku? V spojitosti s vtedy už nejestvujúcou ČSR? Každopádne, mierový stav pozemných síl Nemecka v septembri 1938 bol 500 – 600 tisíc mužov, v prípade mobilizácie sa stav mohol navýšiť o 400 – 500 tisíc mužov, a teda najviac 1,1 milióna mužov celkovo. Proti ČSR bolo vyčlenených približne 600 tisíc mužov (časť síl musela držať nemeckú západnú hranicu, poľskú hranicu, Prusko...).
Ďalej čítame, že úderu sa malo zúčastniť ,,najmenej 1500 tankov“ – údaj by sa dal prijať ako možný, keby nechýbal odkaz na prameň či odbornú spisbu (odborná i náučná spisba bežne uvádza približne 1000 nemeckých tankov vyčlenených proti Československu, nie poldruha tisíca). V článku ďalej chýba doplňujúci údaj – porovnanie základných takticko-technických údajov (kaliber diel, ďalej skutočnosť, že veľké množstvo nasadených nemeckých tankov, PzKpfw I, malo namiesto dela dva guľomety...).
Týmto krátkym porovnávaním si môžeme lepšie predstaviť, nakoľko pravdepodobným sa javí záver, ku ktorému sa jeden článok danej antológie dopracuje.
Dejiny slovenského jazyka 1: Úvod a hláskoslovie
Ján Stanislav
Kniha, ktorá stojí za prečítanie. Jazyk a dejiny sú nerozlučne späté, takže Stanislavovo dielo o jazyku približuje naše dejiny. Dozvedáme sa o igrecoch (dnes igricoch), o období prechodu z g na h (noga, gáj, granica), o počiatkoch uhorského štátu, o starej slovenčine a staroslovenských pamiatkach a mnohom ďalšom. Výborne sa daná práca dopĺňa s treťou časťou tohto knižného radu (DSJ III).
Slovenské Kosovo - vojna v Európe
Sergej Chelemendik
Zaujímavá kniha. Pre mňa osobne hlavne ako prameň vypovedajúci o dobe svojho vzniku. Už sme dnes azda aj pozabudli, čo sa pretriasalo tak v politike ako i na verejnosti na začiatku tohto tisícročia. Zaujímavé sú aj časti z vojny v Juhoslávii, dumky o slovenskom slove skrivodlivosť, a koniec koncov i o samotnom slovensko-maďarskom súžití a možnej vojne. Som rád, že mnohé sa nesplnilo, ale je strašidelné, koľko sa toho z Chelemendikových predpovedí splnilo.
Štúr a Hurban
Pavol Parenička
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu TV Matica. Naozaj príjemné dielko. Na školách sme sa učili o trojici Štúr – Hurban – Hodža, no úloha Hodžu bola od meruôsmych rokov mierne zveličovaná (nemôže za to Hodža). To písal vo svojom diele aj maďarský slovakista József Demmel (Panslávi v kaštieli). Takže táto kniha pána Pareničku sa venuje dvom najdôležitejším postavám našich dejín druhej polovice 19. storočia. Štúr pripravil pôdu pre povstanie (myšlienka), no vrchným veliteľom bol Hurban (čin). Dokonalá kniha.
Ruská literatúra 18. – 21. storočia
kolektiv autorů
Veľmi čítavo napísané, na spôsob vysokoškolských skrípt. Kladne hodnotia túto knihu i zahraniční literárni historici (na zadnej obálke). Veľmi zložité obdobie viacerých, časovo prekrývajúcich sa, literárnych smerov pokryli veľmi zdarne. Príjemné čítanie i pre neodborníka. Len, pravda, je dobré mať po ruke slovník spisovateľov, ako sa tu už píše v jednom komentári.
Záhadná Tartária
Jozef Pacher
Ide o prehĺbenie myšlienok z prvej knihy Tajomstvo stratenej Tartárie. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:
Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).