Slavomír53 diskuze u autorů

Jeden z mála ruských klasikov, v ktorého dielach sa dievčatá a ženy nechovajú ako trafené dospievajúce slečny vykresľované v súčasnej spisbe. Na druhej strane to nie sú žiadne trafené feministky. Jednoducho radosť čítať (najviac dielo Predvečer).

Veľmi zaujímavý človek a mysliteľ. V poslednom čase jeho menu škodí skutočnosť, že si ho vo svojej chorej hlave obľúbil moskovský chán, a preto sa k nemu mnohí stavajú predskúsenostne ako niektorí ľavičiari k Nietzschemu. Hoci na rozdiel od Iľjina nie som (pravoslávny) kresťan, Iľjinovo dielo Cesta duchovnej obnovy (Путь духовного обновления) mi dala veľa, podobne ako jeho Duchovný zmysel vojny (Духовный смысл войны). Iľjin je taký pravoslávny Evola. :) Kritizoval Tolstého za jeho porazenecký pacifizmus, ktorý ľudstvu nikdy nič dobré nepriniesol, a do posledného dychu bol presvedčeným nepriateľom červeného moru. Zatiaľ čo Tolstoj hlásal zásadu neprotiviť sa zlu násilím (не противиться злу насилием), Iľjin napísal knihu O odporovaní zlu silou (О сопротивлении злу силою), ktorá vyšla naposledy v roku 2007 v rámci knižného radu Biele Rusko (Белая Россия). Pôvodcu vrelo odporúčam.

Na ruských školách, ako i na vybraných vysokých školách v zahraničí (aj u nás) sa učí o Tolstom ako o milom starčekovi z tradičnej patriarchálnej rodiny, ktorý učil nevoľnícke deti čítať a písať.
- Jeho hlavnou myšlienkou bolo neprotiviť sa zlu násilím. A ako sa potom protiviť zlu? Ustupovať? Boľševici sa v roku 1917 dostali k moci nie pre obrovskú podporu národov Ruskej ríše, lež pre ľahostajnosť politikou už znechutených obyvateľov a vojakov, ktorí mali proti boľševikom zasiahnuť (https://www.databazeknih.cz/knihy/dejiny-ruska-20-stoleti-dejiny-ruska-20-stoleti-1-dil-222090?orderBy=new&str=2 ; https://www.databazeknih.cz/knihy/strucne-dejiny-ruska-od-zlatej-hordy-cez-napoleona-stalina-az-k-putinovi-499481).
- Tolstoj si viedol denník, v ktorom podrobne zapisoval, čo robil so ženami, ba napísal tam i to, že chcel mať pohlavný styk so svojím kamarátom. Najhoršie na všetkom však je, že to dal počas svadobnej noci prečítať svojej manželke, a tá potom celú noc preplakala.

Ratko Sudecký, podľa vlastných slov človek s macedónsko-chorvátsko-srbsko-slovenským pôvodom, spracúva neraz zaujímavé otázky, avšak najmä v poslednej dobe je úroveň spracovania na nízkej úrovni. Tvrdí napr., že staré srbské kráľovstvo bola Raška, „teda Malá Rusia, Malé Rusko“ (ZEM&VEK, máj 2018). Raška sa však nazýva Raškou podľa rieky Rašky, ktorej názov bol odvodený od hradu Ras, takže nechápem, prečo by sa Raška z 12. storočia znamenala Malé Rusko, keď Rusko vzniklo v roku 1721. Určite sú však zaujímavé jeho (zriedkavé) príspevky o Slovákoch počas občianskej vojny v Juhoslávii (napr. v knihe Slováci v Srieme).

Veľmi čítavo píšuci maďarský slovakista, ktorý vďaka dokonalej znalosti maďarčiny a slovenčiny nepociťuje pri archívnom výskume nijaké prekážky, a do svojich kníh tak pretavuje neraz prelomové zistenia, ktoré stoja za to, aby sa na Slovensku stali všeobecne známymi. Nebojím sa povedať, že keby si trojicu jeho kníh (Panslávi, Ľudovít Štúr, Rozštiepená minulosť) prečítali všetci Slováci i Maďari, naše vzťahy by sa od základov zmenili.

Rozhovor s historikom je dostupný na oslovma.hu ako Historik József Demmel o Ľudovítovi Štúrovi.

Súc si vedomý svojej neodbornosti, schováva sa tento spisovateľ pod pseudonymom. Pravdepodobne ide o Jevgenija Paľceva, ktorý pri slovenských vydaniach Svetozárových kníh vystupuje ako prekladateľ (porovnaj Paľcevove články v ZEM&VEK s obsahom knihy, napr. článok „Dávno pred Kyjevskou Rusou tu bola Veľká Tartaria“ z mája 2018). Písať píše síce ako český žandár, no hodnota napísaného je prinízka: vychádza abože z ruských kníh pochybného charakteru, abo čisto z vlastnej predstavivosti. Samozrejmosťou je úplné znevažovanie bieloruského či ukrajinského dedičského práva na dejiny stredovekej Kyjevskej Rusi či ukrajinského kozáctva (o tejto problematike vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista, pričom pôvodca článku sa na rozdiel od Svetozára odvoláva na písomné a archeologické pramene).
A oné pochybné knihy, ktoré vo Svetozárových prácach nachodíme v zozname použitej spisby, možno rozdeliť do troch skupín:

1. staré, za cára vydané knihy, ktoré dnes okrem Svetozára nik neberie inak, ako svedectvo o dobovej obmedzenosti vybraných pisateľov (z dôvodu vysokej miery digitalizácie starých dokumentov sú tieto knihy väčšinou dostupné na internete a Svetozár tak nemusel prekutrávať archívy);
2. v 90. rokoch vydávané knihy, ktoré vydávali a) ruskí šovinisti zničení rozpadom ZSSR, b) ľudia, ktorí si v divokých časoch nemali ako zarobiť, a vydávanie kníh sa veľmi rozmohlo (práve kníh druhej skupiny je najviac);
3. knihy vydané v posledných rokoch, vezúce sa na módnej vlne odkrývania tajných dejín (takisto bez odkazov na písomné či archeologické pramene).

A Denník N nečítavam, ale práve na jeho stránke vyšiel článok o prekladateľovi Svetozárových kníh do slovenčiny (asi ide o samotného Svetozára): „Odomkli sme: Propagandu pre Hlavné správy píše Rus, ktorý sa chodí radiť do agentúry Kremľa“.

Je vtipné, že v jeho knihách nájdeme nevraživosť voči Židom v Európe, a pritom sám je Žid.

„Priezvisko Chinevič pochádza zo židovského ženského mena Chajna, čo v jazyku jidiš znamená pekná. Koncovka -evič označuje príslušnosť. Týmto činom sa Chinevič prekladá ako Chajnin syn.“ (vyhľadateľné ako Что означает фамилия Хиневич?)

Nejde o nič nezvyklé, že z mena ch(aj)na vzniklo ch(i)nevič: napr. ruské slovo обязательно, teda ob(ja)zateľno, sa vyslovuje ako ab(i)zátiľna.

A koncovka -evič je podobne ako -ovič, -ov, -ev, -skij v ruštine bežná. Niečo ako naše koncovky -ovie, -čok, -ič, -ský.

Bez celoživotného diela pána Melichera nemožno spoznať Tekov. Jeho spisba sa takmer výlučne venuje tomuto kraju a „kultúrnej stepi“ na pomedzí Tekova a Hontu. Pán Melicher naveky zostane v srdciach Tekovčanov (slovo Tekowčan sa nachádza iba v Bernolákovom slovníku a v ústnej ľudovej slovesnosti).

Pán Fidler je naslovovzatý odborník (nielen) v oblasti medzivojnovej republiky a vojenských dejín 20. storočia. Venuje sa takisto prekladu: ním preložené knihy sú v českom vydaní doplnené o jeho poznámky pod čiarou, v ktorých približuje text českému (a slovenskému) čitateľovi, alebo uvádza na pravú mieru omyly uvedené v pôvodnom znení.

Okrem kníh sú jeho príspevky dostupné na stránke valka.cz

Blažena Ovsená napísala zatiaľ tri knihy. Dva romány (ohlásený je i tretí diel) o chlapcovi, ktorý je netradičného pohlavného zamerania. A kniha venovaná dejinám je takisto spojená s náklonnosťou chlapcov k chlapcom (pri 9. storočí). Veľmi svojská pani.

Medzinárodná židovská spravodajská agentúra Jewish Telegraphic Agency 25. júna 1948 napísala:

„Dr. Štefan Polakovič, kazateľ, ktorý sa v súčasnej dobe zdržiava v Spojených štátoch pod menom Dr. Ján Drobný, bol dnes tunajším Ľudovým súdom v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov odňatia slobody za to, že v období bábkového Slovenského štátu viedol antisemitský a pronacistický program. Súd taktiež nariadil prepadnutie jeho majetku.
Medzitým v Prahe dostal novozvolený prezident Klement Gottwald početné blahoprajné depeše od sionistických a ďalších židovských spolkov. Na bohoslužbe vďakyvzdania v hlavnej pražskej synagóge venoval vrchný mestský rabín Dr. Gustav Sicher zvláštnu modlitbu prezidentovi Gottwaldovi a Československej republike. Podobné bohoslužby usporiadali ďalšie židovské obce po celej krajine.“

Pôvodné znenie vyhľadateľné ako Pro-nazi Slovak, Now in U.s., Sentenced to 20 Years Imprisonment by Bratislava Court.

Jeden z prvých domácich (nie emigrantských) bádateľov, ktorý, súc nezaťažený socialistickým ponímaním našich dejín, vydal niekoľko hodnotných kníh. Medzi popredné patrí určite knižný rad Září 1938 I, II, III, Československé letectvo v roce 1938, a v neposlednom rade kniha o jednom z najväčších Slovákov 20. storočia Milan Rastislav Štefánik: Život a smrt národního hrdiny.

Pre mladších čitateľov ;) Priezvisko čítame ako Jón, nie Džon.

Nejde o historika ani archeológa, lež o ruského novinára, politika, spisovateľa a blogera hlásiaceho sa k etatizmu. Je to tiež obchodný riaditeľ televízie Prvý kanál – Petrohrad. Vo svojich na dejiny a politiku zameraných knihách prekrúca dejinné skutočnosti, vyhýba sa nepohodlným prameňom a spisbe a zamlčiava ich. Významný šíriteľ ruskej propagandy, v Európe obľúbený predovšetkým v kruhoch ruskej piatej kolóny.

Pôvodca náučnej spisby úzko zameraný na svoj rodný tekovský kraj. Od historikov s celoslovenskou pôsobnosťou by sa Tekovčania takýchto veľdiel nikdy neboli dočkali. V texte kníh pána Piusa nájde slovenčinár množstvo chybičiek, no po odbornej stránke ide o neprekonané, v mnohých prípadoch neprekonateľné práce.

Pani Pilková spracovala tradičné recepty zo všetkých starobylých oblastí (žúp) Slovenska. Ak láska prechádza cez žalúdok, tak aj láska k rodnej hrude. Pilková vyplnila citeľnú dieru na trhu – jej knižný rad zameraný na poklady slovenskej kuchyne je veľmi záslužným počinom.

Pôvodkyňa náučnej spisby z radov Slovákov odrezaných od Slovenska rozhodnutím zahraničných mocností a Beneša. Výsledky jej bádateľskej a vydavateľskej činnosti približujú čitateľom ťažký osud Slovákov severného pohraničia od konca prvej svetovej vojny až po trenice po druhej svetovej vojne.

Mladý historik s naozaj bohatou vydavateľskou činnosťou úzko zameranou na obdobie Slovenského štátu. Nemožno mu uprieť pracovitosť a nadanie, avšak miestami pôsobí ako ideologický pracovník.

O jednej z jeho najznámejších kníh možno vygugliť: Zamyslenie nad prezentáciou knihy Mýtus a kult Jozefa Tisa.

Archeológ s rozsiahlymi vedomosťami v oblasti dejín, jazykovedy a zvykoslovia slovanských národov skúmaných oblastí. Venoval sa Slovanom stredoeurópskeho priestoru, a, súc Čechom, venoval sa predovšetkým dejinám Českej kotliny po príchode Slovanov. Jeho práca má však nezanedbateľný prínos i pre slovenského čitateľa.

Pán Jozef Minárik sprístupnil širokým vrstvám najstaršie písomné pamiatky slovenčiny a Slovákov: pamiatky, ktoré by bez jeho práce zostali prístupné iba úzkej vrstve bádateľov. Všetky jeho knihy, hoci pri väčšine vystupoval ako zberateľ a vydavateľ, a nie ako pôvodca či spisovateľ v pravom zmysle slova, stoja za prečítanie.

Zaujímam k pánovi Ďuricovi a jeho dielam rovnaký postoj, ako Radoľa v staršom príspevku. Ústredným námetom jeho prác sú dejiny Slovenska a Slovákov, a napriek všemožného znevažovaniu sa jeho kniha „Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí“ dočkala v roku 2021 6. vydania, čo o mnohom vypovedá.

Rozhovor s pánom Ďuricom je vyhľadateľný na uloz.to v PDF ako Rozhovor s historikom Ďuricom (Zem&Vek, jún 2017).