Slavomír53 komentáře u knih

Sprvoti som knihu dlho odkladal „na potom“, keďže som očakával na Macha úzko zamerané rozprávanie s mnohými nezaujímavými podrobnosťami, s akými som sa stretol v iných, nie najšikovnejšie písaných životopisoch (Stalin, Beneš, Štefánik...). Avšak na moje prekvapenie je v mnohých kapitolách viac o vtedajších pomeroch ako o samotnom Machovi, hoc tieto pomery a Mach na seba vzájomne vplývali. Podobne ako iné knihy prof. Vnuka, aj táto sa číta veľmi dobre, a kniha je členená na množstvo kratších kapitol, približujúcich Machov život a to, ako sa Mach vyvíjal: ako bohoslovec, novinár, rodobranec, politik, minister, väzeň, dôchodca, a to na pozadí pätoro prevratov (1918, 1939, 1944, 1948, 1968) a udalostí s nimi spojených a z nich vyplývajúcich.

Súvislý text končí na 330. strane, a dovedna je vybavený 776 poznámkami pod čiarou, ktoré abože uvádzajú zdroj tvrdenia, abo inak dopĺňajú text (výnimočne i poznámka na pol strany).
Hoc ide o naozaj politický životopis, pôvodca sa nevyhol ani stručnému opisu Machových koreňov: Šaňovo rodisko Slovenský Meder, otec, Machov záujem o kňazské povolanie, či odpor k pomaďarčovaniu, ba približuje i pôsobenie Machových vzorov: Jurigu, Hlinku, Tuku.

Na zamyslenie bol boj Macha proti britskému fašistovi, na pobavenie zas dobové prezývky, ako sodemiti (sociálni demokrati), švagrárnici (agrárnici) či lumpenproleteriát.

Šaňo začínal ako odporca nových poprevratových pomerov, keď Praha vyciciavala Slovensko, a mnohé slová, či už Machove, Jurigove, či priamo Vnukove, môžu sa nepáčiť českému čitateľovi, no treba si uvedomiť, v akých pomeroch Mach pôsobil, že vykorisťovanie Slovenskej krajiny vtedy kritizovali i komunisti a zahraničie. Viď napr. stranu 1217 v dobovom českom slovníku: „Slovensko bude naší koloniální zemí; je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příklad je Rusko se Sibiří.“ (https://www.databazeknih.cz/knihy/ottuv-obchodni-slovnik-ii-dil-cast-druha-p-z-333525)

Kniha by bola o niečo rozsiahlejšia, na niektorých miestach presnejšia, keby bol jej pôvodca býval bádal i v domácich archívoch, no k tým do roku 1989 nemal prístup, a neskôr už bol, ako sám píše na strane 12, „príliš starý“ (nar. 1926).

Kniha sa vďaka šikovnému členeniu a Vnukovmu štýlu veľmi dobre číta, a vrelo ju odporúčam neodborníkom i odborníkom.

Naozaj jedinečné čítanie. Doteraz boli mojimi obľúbenými rozprávkami tie v podaní Dobšinského. Teraz som si nie istý. :) Rozprávky od Reussa sú úplne iné, má iný spôsob prerozprávania ako Dobšinský (porovnávam s pôvodným Dobšinského textom vydaným v dotlači vo vydavateľstve Nestor). Sprievodné obrázky pána Ursínyho dokonalo dopĺňajú text. Celkovo sa táto knižočka výborne číta takto v zime pri piecke, najmä tie rozprávky s jasne strašidelným odtienkom. Vrelo odporúčam deťom i dospelým!

6 06.12.2022

Veľkolepý príbeh hrdinstva, divokosti, zrady a ľúbosti. Priznám sa, že knihu som vzal do ruky vďaka predošlému príspevku, a neoľutoval som. Kniha sa číta sama. Na začiatku je príjemne a dôveryhodne navodená atmosféra 13. storočia na východnom Slovensku, a potom krvavé strádanie našich predkov (nemám slabý žalúdok, ale pri niektorých opisoch som knihu na pár dní musel odložiť). Spisovateľ navyše vychádzal z uhorských kroník, takže tento dejinný román srdečne odporúčam širokej verejnosti.

6 13.11.2022

Ako sa píše v opise, „netradičný, no obohacujúci pohľad“. S tým sa dá iba súhlasiť. Kniha ma veľmi prekvapila, pretože ide o viac-menej slovníkové spracovanie dejín. To ma sprvoti rozčarovalo, ale prišiel som tomu na chuť, a toto presne mi chýbalo pre pochopenie našich dejín v skúmanom období. Táto kniha nemá obdobu a vrelo ju odporúčam všetkým záujemcom o naše stredoveké dejiny.

6 13.09.2022

Príspevok od yerryho je naozaj veľmi výstižný, pomôže prípadnému záujemcovi o kúpu/čítanie sa rozhodnúť. Dovolím si ešte pár postrehov k tejto knihe (k samotnému príšernému prekladu sa nevyjadrujem):

1. 90 % použitej spisby sú ruské knihy vydané v 90. rokoch za Jeľcyna, kedy sa každý živil ako vedel, a tak vznikali knihy, na ktoré si dnes okrem pôvodcu knihy Bystvor nik nespomenie.

2. Z prvého bodu vychádza i ten druhý: ranostredoveké dejiny Rusi sú podávané sťa dejiny Ruska, a s Ukrajinou či Bieloruskom sa vôbec nepočíta (výsledok lipnutia na šovinistickej spisbe z čias cárizmu a z 90. rokov). O tomto rosijskom (Rusko je po rusky Россия/Rossija) privlastňovaní si dejín stredovekej Rusi vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene).

3. Citujem zo strany 3 tejto knihy, kde pôvodca znevažuje súčasné dejepisectvo: „Vymýšľajú sa úplne neprirodzené etnické skupiny, ako napríklad: Fíno-Uhri a Skifo-Sarmati.“ Odhliadnime od pravopisných a vecných chýb, a pozrime sa na mapovú prílohu tejto istej knihy. Tu nachádzame na mape Anto-Iberov – tí už očividne nie sú „neprirodzenou etnickou skupinou“, lebo ju vymyslel pôvodca tejto knihy...

4. Všeobecne platné pravidlo pri posudzovaní zahraničných prác (a ich prekladov): pozrite sa, ako tam opisujú dejiny vašej krajiny.

- Tatársky vpád je tu vykresľovaný ako ruský osloboditeľský pochod na západ, na pomoc Slovanom. To stačí porovnať s domácimi kronikami a archeologickými nálezmi, ktoré vypovedajú o príšernej genocíde našich predkov zo strany týchto žltokožích divochov spoza Kaprát (práve po vyhladení množstva našich predkov začali uhorskí králi povolávať na vyľudnené územie nemeckých a iných osadníkov).

- Ak sa pozrieme na mapovú prílohu knihy, kde na každej dvojstrane je mapa Európy postupne každých sto rokov, zistíme, že územie dnešného Slovenska bolo v rokoch

650 – 800: rozdelené medzi Avarov, Bulharov, Frankov a Rusov
800 – 900: rozdelené medzi Avarov, Dulebov, Nemcov a Venejov
900 – 1000: rozdelené medzi Avarov (!) a Čechov
1000 – 1300: rozdelené medzi Maďarov a Čechov...

Samozrejmosťou je odvolávanie sa na Tartariu, z ktorej akože pochádzali tí Tatári (v našich kronikách uvádzaní ako Tartari), čo „oslobodzovali“ Uhorsko. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

Ide o pokračovanie knihy s podobným názvom, preto si dovolím odporučiť svoj stručný rozbor prvej knihy v príspevku na tejto stránke (https://www.databazeknih.cz/knihy/obrazove-pismo-slovienov-staroslovienska-bukvica-380761 ).

Nejestvuje žiaden súvislý text napísaný v boukvici, Laubert ani žiaden neuvádza, no zato stihol Laubert vyhlásiť, že v boukvici treba vykonať zmeny. Teda toto, podľa neho, starobylé písmo (z 90. rokov 20. storočia) navrhuje (po 30 rokoch) meniť. Z toho starobylosť a dokonalosť priam srší.

1. Laubert v knihe neuvádza žiaden text zapísaný v tomto ním obhajovanom písme.
2. Čerpá z pochybnej spisby. Ako napríklad z ruskej knihy Bukvica, ktorá neuvádza žiadne pramene, a v knihe takisto nenájdete žiaden (!) súvislý text v boukvici.
3. Pokračovanie z roku 2022 protirečí vydaniu z roku 2016. Podčiarknuté a spočítané – obe knihy sú stratou času a výplodom čejsi chorej mysle.

Pár príkladov Laubertovho odôvodňovania zmien v porovnaní so starou knihou:

Boukvica Б (naše B). Najprv to Laubert nazýval Bogi s tým, že Buki je nesprávny kresťanský výklad. Neskôr prešiel na Bytie, lebo že Bogi sú nesprávne. A iba pre zaujímavosť, Laubertovi podobní v Rusku prešli na Blago (Слатин, Николай Владимирович: Влесова книга. Литературный перевод её текстов с примечаниями и комментариями. Moskva – Omsk: Русская правда, 2017. 239 strán: strana 81).

Boukvicu Chier zas premenoval Laubert v novom vydaní na Cha, lebo Chier má byť podľa neho skratkou slova cherubín (skratky sa v starom jazyku nevyskytovali, nemali zmysel, nikde nie sú doložené).
Je pravda, že v dnešnej ruštine sa slovo хер (cher) používa ako neslušné slovo označujúce pohlavný úd – no nemýľme si príčinu a dôsledok. Ak by bola boukvica starobylým písmom, bolo by nezmyselné posudzovať názvy jej písmen na základe súčasného, pár desaťročí jestvujúceho významu starého slova.

Pozrime sa do ruského výkladového slovníka, do jeho štvrtého dielu z roku 1882: na strane 563 je heslo cher. Môžete sa presvedčiť, že po chere v dnešnom význame ani stopy (Толковый словарь Владимира Даля).
Pozrime sa ale do novšieho slovníka, a to do slovníka prekladového z roku 1970, strana 482: takisto tam žiaden úd nebadať. Dorotjaková, Viktória: Veľký rusko-slovenský slovník. V. diel. Т – Я. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1970. 791 strán

Mimochodom, rovnaký jav nastal aj v slovenčine, v ktorej sa slovo kokot zmenilo z označenia samca sliepky na hanlivý výraz (tak ako aj cher z označenia písmena na hanlivý výraz). V knihe Dejiny slovenského jazyka III. je prepis zakladacej listiny tichoňského opátstva z roku 1055, kde je aj osada Kokot či Kokoty, dnes by sme riekli Kohúty či Kohútovo. Tak či onak, hrad Kokot napríklad zanikol až počas protitureckých vojen v roku 1543. Zemepisný názov Kokot sa na Slovensku používal až do 19. storočia. A kokot vo význame kohúta je doložený i zo staroslovienskych textov (sú dostupné!!!).
V srbčine i chorvátčine znamená kokot dodnes to isté – kohúta, v Poľsku zas nájdeme obec s týmto názvom. Je teda očividné, že posudzovať staré písmo (ak by ním aj bukvica bola) na základe dnešného významu slova cher je úplne scestné.

Nepostrádateľná kniha, ak sa človek zaujíma o ranostredoveké dejiny našich predkov. Názov je trochu zavádzajúci, pretože kniha obsahuje aj preklad prameňov z doby pred vznikom Samovej ríše, teda úplne prvé písomné pramene nespochybniteľne spojené so Slovanmi. Pred každým prameňom je krátky úvod pána Ratkoša, ktorý zasadzuje prameň do doby a približuje dôveryhodnosť a okolnosti vzniku daného prameňa.

Preklad arabských prameňov akurát nie je najlepší, omnoho lepšou je v tomto smere kniha Arabské správy o Slovanoch (Pauliny).

6 28.08.2022

Výborná práca, ktorá nezamlčiava zločiny ani hrdinstvá Hlinkovej Gardy (POHG a poľné jednotky). O surových bojoch v slovenských horách medzi partizánmi a gardistami, o gardistoch v radoch partizánov, o gardistoch, ktorí pred Nemcami zachránili dedinu určenú na vypálenie pre partizánsky útok na nemeckú posádku v nej, o zločincoch v radoch gardy. Veľmi zaujímavé čítanie, každé tvrdenie podopreté výpoveďou svedka, archívnym fondom či iným prameňom. Skutočnosť, že knihu vydalo Múzeum SNP jasne svedčí o nestrannosti pána Hruboňa, hoc už samotná snaha o nezaujaté skúmanie pôsobnosti tejto organizácie u niekoho vyvoláva pocit, že ide o snahu ospravedlňovať čiesi zločiny. Začiatok i záver knihy zasadzuje pôsobnosť HG do širších európskych súvislostí. Knihu vrelo odporúčam.

O gardistoch podieľajúcich sa na vraždách v Kremničke a Nemeckej: navyše podľa posledných zistení to vyzerá, že šlo o zámysel gardistov známej jednotky, a Nemci sa iba pridali.

O gardistoch, ktorí ochraňovali nemeckú exhumačnú komisiu na ceste k ostatkom partizánmi povraždených civilistov prevažne nemeckej národnosti.

O „papierových gardistoch“, ktorí sa hrdili príslušnosťou ku garde, až kým nebolo treba bojovať.

O gardistoch, čo hrdo bojovali, krvácali a umierali za myšlienku samostatného Slovenského štátu.

O gardistických veliteľoch, čo dali počas potláčania povstania plošne zatknúť Čechov a evanjelikov, a na zásah zhora ich museli prepustiť.

O gardistických veliteľoch, čo pred Nemcami zachránili povstalcov, partizánov i celé dediny.

Dejiny nie sú čiernobiele, tobôž nie dejiny vojny Slovákov proti Slovákom.

6 28.08.2022

- Obsah: 5/5 (Výhrady sú, ale nie natoľko závažné, aby bolo čo i len 4,5/5 – práca poctivého historika.)
- Jazyk: 5/5 (Veľká vďaka pánovi Timotejovi Kubišovi, ktorý sa držal Záborského zápovede, týkajúcej sa jeho rukopisov: „Kto by po mojej smrti dačo z nich uverejnil, toho zaklínam svätou vôľou mŕtvych, aby nič v nich nemenil, nič ani nevynechával, ani nepridával. Alebo tak ako sú, alebo nijak.“)
- Časová vhodnosť/aktuálnosť: 5/5 (Dnes, keď mnohí Slováci podvedome stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými a zriekajú sa ich, veľmi vhodné čítanie.)

Kniha je tiež doplnená o náčrt života Jonáša Záborského.
Výhrada: súc farárom, nevyhol sa miestami (predovšetkým v opise dejín ranouhorského štátu) vplyvu svojho vierovyznania, a tak „pohanské povstanie“, spomínané v uhorských kronikách a uznávané ako „pohanské“ i súčasnými odborníkmi, vykladá ako povstanie pravoslávnych proti katolíkom, lebo podľa neho bolo nemožné, aby sa ľudia chceli vrátiť k predkresťanskej viere, keď už spoznali svetlo pravej viery.

6 28.08.2022

O knihe som sa dozvedel skrz jutubový kanál Dejepis inak. Práve prehľadné spracovanie obyčajného (prostého) života v dávno zaniknutom štáte si vyžaduje dokonalé poznanie prameňov i neskoršej spisby, a pán Matyszak je očividne naslovovzatým odborníkom. Ocenil by som niečo podobné z Germánie či z prostredia ostrovných Keltov, ale aj Rimania stoja za to, keď to niekto pútavo podá.

6 21.08.2022

Ako správne podotýka vo svojom komentári na tejto stránke M.H., knihe jesto čo vytknúť. No takto obsiahla kniha venujúca sa našim dejinám v tak obmedzenom časovom rámci, to je jedinečný počin na naše pomery. Všetko s poznámkami pod čiarou, s odkazmi na pramene i spisbu. Príbeh počiatkov Slovenska - od náčrtu Keltov a Germánov až po zánik kniežatstva.

Spisovateľ sa neoháňa priehrštiami cudzích slov, nezavaľuje čitateľa vetami cez deväť riadkov. Jednotlivé časti knihy sú delené na podcelky, a celkovo sa tak kniha veľmi dobre číta. Určite povinné čítanie pre pochopenie raného stredoveku u nás (s presahom do staroveku).

6 19.07.2022

Nehodnotil som, netrúfam si. Na jednej strane nie zlý pokus o napodobnenie spisovateľa Terry Deary (knižný rad Hrôzostrašná história), čo naozaj môže byť vhodné pre žiakov, no na strane druhej (na môj vkus) dosť nepekne písané o Slovanoch celkovo, aj o tých (Slovenoch) na našom území. Pritom nie celkom v súlade s tým, ako Slovanov vykresľujú dobové pramene arabské, byzantské, franské, saské či tie staroslovienske. Neviem neviem, veru...

Jeden z najlepších románov, ktoré som čítal. Všetko to začína tak zaujímavo, že aj tú prvú prácu by ste chceli spoznať trochu lepšie. Ale potom sa začne kolotoč falzifikácií a lží, ktorým veria milióny, a pritom je to také ľahké... Nejde o scifi, nepoužívajú tajné technológie, veď stačí použiť rozum a vedieť, čo, kam a v akom čase podstrčiť tak, aby sa dejiny hýbali tak, ako si to želá Spoločnosť pre falzifikáciu skutočnosti. Jedinečný nápad, jedinečné spracovanie.

Na to, že ide o zborník príspevkov vysokoškolských odborníkov, je to miestami dosť slabé (neodborné, nezaujímavé...). Tri hviezdy pre snahu niekoľkých skutočne zapálených prispievateľov (ich príspevok nebol samoúčelný). Napr. Bieloruska Xenia Ľašuk (dcéra bieloruskej vedkyne v SR Viktórie Ľ.) prispela do zborníku skutočne zaujímavou štúdiou Revolúcia ženskými očami: udalosti roku 1917 v próze Teffi. Kto čítal Vojna nemá ženskú tvár, ten štúdiu ocení. Štúdia Revolučný rok 1917 v dobových slovenských periodikách (Tomáš Zavatčan) zdvihol moje hodnotenie zborníka o jednu hviezdu (Národnie noviny, Robotnícke noviny, Slovenské ľudové noviny).

5 23.08.2023

Túto knihu skutočne vrelo odporúčam. Načim mladým rodičom prečítať a pochopiť, vyvarovať sa tej istej chybe, lebo nám bude beda. Okrem úžasných dopadov jednodetstva a bezdetstva nám kniha z prvej polovice 20. storočia ponúka bohatý národopisný materiál. Ako opisuje sa víťazstvo nad maďarskými boľševikmi na Slovenku v roku 1919?

Takto očistené Slovensko od pliagy vydýchlo si a ožilo.

Čo si spievali novohradské deti počas prvej svetovej vojny a krátko po nej?

Sestro naša, zlá novina,
smutná tebe je hodina:
Tvojho muža, vlasti syna,
pohltila voda Drina!

5 16.07.2023

Nečakal som, že ma v rámci dejín prvej ČSR ešte niečo takto prekvapí. Mnoho historikov rozoberá pripravenosť čs. brannej moci (dobový názov pre vojsko) na jeseň 1938, a pritom veľká časť nášho obranného priemyslu bola v cudzích (i nemeckých) rukách, hospodárstvo malo obrovské nedostatky. Pre zaujatie možného čitateľa si dovolím prerozprávať jednu zaujímavú skutočnosť o čs. karteloch: v priebehu roku 1933 vstúpilo v Československu do platnosti niekoľko zákonov v rámci snahy o posilnenie vplyvu štátu na hospodársku činnosť. V rámci jedného zo zákonov boli kartely (do tej doby jestvujúce i novovzniknuté) povinné sa registrovať, čím ich štát uznal a legalizoval – drobné a stredné podniky nedokázali konkurovať podnikom kartelizovaným a stávali sa obeťami najrôznejších cenových manipulácií. Do septembra 1938 bolo v čs. priemysle podpísaných 1152 kartelových zmlúv, z toho 212 bolo medzinárodných – v rámci zmlúv medzinárodných, ktoré uzatvorili čs. firmy s 1045 zahraničnými firmami, sa vyskytujú ako najčastejší partner firmy nemecké (413), rakúske (123), francúzske (95), poľské (84), anglické (68) a belgické (64). Nemecko sledovalo kartelizačný proces a jeho zákonné úpravy v jednotlivých krajinách veľmi pozorne (s. 112 – 115).

5 28.06.2023

Narozdiel od iných románov o Pribinovi (Milan Igor Chovan, Pavol Stancel), v tomto sa opisuje i Pribinov boj proti Obrom (Avarom), a až následne boj s Moravanmi. Opis bojov na úrovni. Po vyhnaní z Nitravy sa dej bližšie nevenuje činom Pribinu, a veľmi rýchlo iba opisuje pridelenie mu územia. Teda kniha sa venuje Pribinovi do jeho vyhnania (potom taký rýchly koniec, skôr opis skutočností). Ale to je pochopiteľné, lebo ďalší Pribinov osud sa netýkal dnešného územia Slovenska. Veľmi pekné, nie priamočiare, čo sa deju týka. A správne je v opise uvedené, že kniha ukazuje, koľko rozporov v sebe obsahovalo 9. storočie: niekoľkokrát sú rozpory (dnes možno riecť paradoxy) tejto doby veľmi výrazné (príklady uvádzať nebudem, pokazil by som zážitok z deja). Omnoho tenšia kniha ako Pribina meč a kríž, no rozhodne stojí zato prečítať si, lebo spisovateľ pristúpil k tejto postave našich dejín inak, než pán Chovan.

5 27.06.2023

Pôvodne ma na knihe zaujali predovšetkým prehľadné mapy, veľmi pôsobivé sprievodné obrázky a dobrý preklad pána Maršálka. Zaujímavé, že Poliak Zaloga vyvracia báje o hrdinstve poľskej jazdy počas poľskej obrannej vojny (neznevažujem hrdinstvo poľských vojakov, za tento neskorší výmysel oni nemôžu). A skutočnosti spomenuté v knihe, myslím si, naznačujú, ako by vyzerala československá obranná vojna rok predtým, keby sme nepristúpili na mníchovské podmienky zachovania mierového stavu s Nemeckom...

4. septembra 1939, tri dni po útoku Nemecka na Poľsko, prekročilo nemecké hranice deväť francúzskych divízií, avšak až po Západný val nešli, na nemeckom území prešli do obrany 4. októbra sa stiahli späť do Francúzska. Britské letectvo zas narúšalo vzdušný priestor Nemecka a zhadzovalo tam letáky. Išlo o tzv. čudnú vojnu, Nemcami nazývanú Sitzkrieg (sediaca vojna). Strany 64 65. A to podotýkam, že tak Francúzsko, ako i Veľká Británia boli spojencami Poľska.

Barokový slavizmus alebo kapitoly z dejín slovanskej slovesnosti v 16. – 18. storočí.

Ide skutočne o veľdielo, ktoré zatiaľ nebolo prekonané. Na jeho prečítanie je dobré mať aspoň aké-také základy poľštiny, srbčiny, ruštiny či nemčiny, pretože kniha bola určená odborníkom, a nie širokej verejnosti (obsahuje obrovské množstvo citácií bez uvedenia prekladu, keďže sa počíta s tým, že čitateľ dané jazyky aspoň trpne ovláda). Brtáň zasadzuje barokový slavizmus do dobových súvislostí, a to tak literárnych, ako i politických (pálenie kníh písaných v slovanských jazykoch). Text je prehustený odkazmi na pramene a odbornú spisbu, z ktorých väčšina je pre bežného čitateľa nedostupná, čo činí túto knihu o to vzácnejšou. Napriek odbornosti knihy badať, že pôvodcom je umelecky založený človek, a text tak nie je zložitý ani unavujúci. Knihu určite vrelo odporúčam, a to i žiakom stredných škôl (hoci aj bez znalostí vyššie spomenutých jazykov). Ku knihe odporúčam tiež na internete dostupné:
- Славянское барокко. Историко-культурные проблемы эпохи. М.: Наука, 1979.
- Барокко в славянских культурах. М.: Издательство "Наука", 1982.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dotlač knihy z roku 2017 je záslužným činom, no má, pravda, svoje „ale“. V texte nie je vyznačené pôvodné číslovanie strán (pre prípad citovania do odbornej práce), obsahuje množstvo preklepov (predovšetkým v neslovenskej časti textu), a predslov nakladateľstva podáva knihu tak, akoby bol Brtáň patril k ufoslovanom (žiaľ, nepreháňam). Ak však nezamýšľate z knihy citovať, a teda chcete ju mať „iba“ na čítanie a uchovanie pre ďalšie pokolenia, ani dotlač nie je zlá voľba.

Príklad nepresného prepisu hneď z prvej strany súvislého textu (druh úvodzoviek, písmeno ъ, y/i na konci):
1939: »Slavjane, ichъ vzaimnyja otnošenija i svjazy«
2017: „Slavjane, ich vzaimnyja otnošenija i svjazi“

V kratučkom predslove nakladateľa, okrem preklepov a pravopisných chýb, nachodíme tvrdenie, že v knihe jesto odkazy „na slávne vojny a víťazstvá slovanských junákov, počnúc Alexandrom Veľkým“: sám Brtáň zasvätil rozboru výsadnej listiny Alexandra Veľkého celú kapitolu, lebo ide o známy podvrh, ku ktorému sa v čase útlaku utiekali mnohí učenci (pred stáročiami, nie však Brtáň ako vedec Slovenského štátu). No podľa predslovu by čitateľ mohol nadobudnúť dojem, že Brtáň verí v pravosť listiny, a takým činom stavia tento predslov na jednu roveň odborníka Ruda Brtáňa a pôvodcu knižného radu Bystvor (https://www.databazeknih.cz/knihy/letopisne-dedicstvo-predkov-bystvor-bytie-a-tvorba-slavianov-a-arijcov-kniha-1-377764), v ktorom je takisto Alexander Veľký vykreslený ako „Slovan“. Ako potvrdenie zámyslu nakladateľstva slúži uvedený rok vydania dotlače: 7525. Ide o niečo podobné, ako keď Vladimír Laubert vydal preklad anglickej knihy, aby potvrdil svoje tvrdenia o slovienskom jazyku a slovanských Tatároch, no v konečnom dôsledku kniha jeho tvrdenia vyvracia (https://www.databazeknih.cz/knihy/pantografia-470282) – nakladateľ (JSP consult spätý s Laubertom) asi dúfal, že jeho stúpenci si prečítajú iba ideologický predslov, a zložitý text nechajú skvieť sa na polici. :)

5 24.02.2023

Des a hrôza. Nakladateľstvo, od ktorého nájdete iba túto knihu, vydalo prácu človeka, ktorý doteraz nič nenapísal, a za menej ako 200 € toto „dielo“ nezoženiete – čudné, nie? Čo sa poznatkov týka, predstavuje kniha slabý priemer. Čo sa týka odkazov na zdroje (pramene či spisbu), 0 bodov. Kniha síce váži 6 kíl, ale to je okrem prehnanej ceny to jediné, čo vás na knihe dojme. Nechápal som, či ide o nejaký vtip, a či o trápny pokus o zneváženie našich dejín, ale na internete dostupné videá pôvodcu tejto knihy mnohé vysvetľujú. Zaujímavosť na dôvažok: v knihe sú priehrštia neakostných fotografií zachycujúcich pôvodcu knihy pri rôznych pamätihodnostiach...