tazkykamen komentáře u knih
V istom smysle je to rovnaká kniha ako Ghost story a je dobre že na čitateľa kladie nemalé nároky, pretože celkový príbeh aj so všetkými možnými interpretáciami si musí na konci každý v hlave zložiť sám. Nič pre milovníkov polopatistických bestsellerov.
Dal by sa z toho urobiť skvelý film
Na rok 1983 až prekvapivo dosť kritický spoločenský román sledujúci osudy hneď niekoľkých hlavných postáv ako je u autora typické. Ich hľadanie zodpovednosti za nesplnené sny, neúspešné kariéry, tragédie v práci autor rozohráva pomocou prepletených príbehov ústiacich až do akčného finále ,ale otáznik v závere ostáva. Kvalitný slovenský bestseller.
Napísať filozoficko-epickú prózu dokáže málokto, ale vymeniť filozofické pojmy za literárno-kritickú štylistiku dokáže iba Stanislav Rakús.
Výber próz ktorý jasne ohraničuje učňovské a zrelé obdobie v tvorbe autora. Prvé poviedky a zbierka Súkromie z ktorej pochádza aj námet Hanákovho filmu 322( ktorý sa atmosférou inak dosť odlišuje od predlohy) ešte nie sú také zručné v pointách a staršie hlavné postavy hrajú len pasívnu pozorovaciu úlohu.
Rokom 1978 a Nepriznanými vranami už ,ale začína iné kafe a zároveň sa stupňujú aj nároky na čitateľa. Autorov štýl nie je naozaj jednoduchý , ale treba dodať že férový a tu sa musím pristaviť pri Petrovi Zajacovi s ktorým nemôžem absolútne súhlasiť, keď Johanidesove rozprávanie kritizuje ako surealistické asociácie točiace sa v kruhu. Ak by to tak naozaj bolo jeho prózy by nemali ani hlavu ani pätu. Autor ale veľmi dobre vie aký pocit chce čitateľovi namaľovať a jeho rozprávanie sa skôr podobá dlhej chodbe plnej dverí kde len zdanlivo dáva na výber ktorými sa vybrať a čitateľa bez zaváhania prevedie možno na prvý pohľad nie zrejmou ale jasne logickou cestou domnelým bludiskom aby ho nakoniec dostal presne na miesto ktoré si určil na začiatku. Román Previesť cez most a jeho dodatok Inzeráty pre večnosť sú toho príkladom.
Z autorových úvah ma zaujal rozbor Dostojevského Dvojníka kde som našiel naozaj podnetné postrehy a odkazy.
Ak už sa niekto rozhodne kritizovať knihy takéhoto typu teda filozoficko- ezoterické mal by uviesť dostatočné filozofické, alebo vedecké argumenty v čom sa mýlia. "Argumenty" typu "mysleli si že ich stvoril akýsi boh" či "v tej dobe klincovali psy" (WTF!) totiž nie sú argumenty ,ale hysterické a fanatické pubertálne výlevy.
V XI. kapitole sa naozaj nič nepíše o tom, že zvieratá boli stvorené aby boli našimi služobníkmi no zato sa tam píše o cnostiach, nerestiach , sebectve, náklonnosti k materiálnym veciam, o láske k blížnemu a vášňach ktoré môžu priviesť človeka k veľkým veciam, ale ak ich prestaneme ovládať uškodia nám aj našim blížnym.
(SPOILER) „Svet je v riti. Daktorí ľudia sú už dočista mimo. Hodnota ľudského života im nič nehovorí" No ďakujem pekne za takúto myšlienku či posolstvo "literárneho" diela. Autorovi akosi uniká že zvedavosť vidieť vraždy využíva u čitateľov rovnako ako vrah v jeho románe u svojich divákov. Všetko pseudomoralizovanie tak nemá opodstatnenie a aj tak je veľmi povrchné a vykonštruované. Po žánrovej stránke táto detektívka je asi napísaná dobre, hoci na môj vkus až príliš priamočiaro a viacej filmovo v štýle Saw a Seven než literárne aj keď porovnávať veľmi nemôžem, lebo tento žáner nepoznám a po tejto knihe sa k nemu určite tak skoro nevrátim.
Autor sa síce snaží všetky konania postáv odôvodniť, ale prečo DarkXX1000 uverejnil video na webstránku vysvetliť nevie, pričom od tohto činu značne závisí jednanie vraha.
Ako majstrovské dielo autorovej mystifikácie je to úplne v poriadku )
Dosť divne zostavený výber s neúmernou vatou rozhovorov a recenzií ktoré možno pre niekoho budú mať biografickú hodnotu, ale literárne neprinášajú nič. A hlavne, ani jedna zbierka poviedok nie je kompletná a pritom z poslednej Krst ohňom sa objavujú hneď celé rozmerné časti v nezmenenej podobe aj v románe Zjavenie ktorý ukončuje výber !? Patagónia síce efektne napísaná ma sklamala a naštvala. Román Zjavenie zaujal aj napriek bigotným( ale je možné ich chápať aj zámerne, podobne ako konšpiračné teórie o nežnej revolúcii na začiatku románu) výkladom Biblie. Psie dni a Nočné správy ma prekvapili prístupnou jednoduchosťou a svojou fantáziou mi pripomenuli Puškášove prózy.
Masakrózny výber jedného z našich najlepších spisovateľov. Neviem sa rozhodnúť či sú jeho poviedky tak bravúrne postmoderne premyslené ,alebo ich situácie autor schválne maľuje v nejasných kontúrach ktoré sa v rôznych časoch a na rôznych miestach akoby vynárajú a zase ponárajú do večnej hmly ,ktorá nikdy neodkryje celý obraz. Myslím že po druhom prečítaní budem múdrejší. Tak či onak zanechávajú čistý aj keď neidentifikovateľný pocit. O každej poviedke by sa dalo čo to povedať. Najväčší dojem na mňa urobili experimentálne bizarná -Večne je zelený , akoby z Dostojevského školy -Rómeo z epochy socialistického realizmu, fantasmagorická- Slovo o Iľjovi Muromcovi, ďalej čiernobiely príbeh ktorý som si hneď predstavil ako film Davida Lyncha - Extrémna osamelosť v ktorom autor proste nezaprie filmové videnie, no a samozrejme Posledný kôň Pompejí - delikatestné hľadanie "slovanskej citovosti" pohľadom socialistického Slováka v Londýne. Autorove názory s ktorými som sa nevedel nijako stotožniť neriešim (jeho prózy sa dajú našťastie vďaka svoje komplexnosti vychutnať aj bez tejto nutnosti), len ma prekvapilo ako aj dnes desiatky rokov čo ich autor napísal ich stále papagájujú a zrejme aj v úprimnej viere, že sú ich vlastné naši "mienkotvorní" publicisti.
Maupassantové fantastické poviedky sú skôr bočnou vetvou klasickej literatúry než predchodcami súčasného hororu, aj keď tématicky by sa tak kľudne mohli označiť. Tu sa totiž kladie väčší dôraz na psychológiu, impresie a čistotu jednoduchého obrazu, teda žiadne triky a efekty, veď účinnosť je aj bez nich zaručená.Trochu prekvapivo knihu zakončuje veľkolepá satira na sektárstvo Doktor Héraclius Gloss.
Čo je to ? Má to nábeh na ekologickú sci fi , ale sci fi to nie je. Miestami sa to tvári ako nechcene mysteriózne romaneto, no veľmi rýchlo ho strieda experimentálna hypertextová čiernohumorná moralistická alegória , ktorú som asi nepochopil priznám sa. Čo mi najviac utkvelo v pamäti je veľmi nepríjemný a smutný pocit z priateľského vzťahu láskavého majstra a žiaka, jedného fakt sviniara o ktorom láskavý majster vôbec netuší aký sviniar to je. Predchodca Pištankových Rivers of Babylon ? alebo dokonca Soltészovej Svine? Haluz nad haluze. Neviem, moja šálka kávy to úplne nebola, ale kniha vo mne zanechala silný dojem.V každom prípade by si zaslúžila väčšiu pozornosť ,už kvôli užitočným teoretickým radám ako vytvárať dramatické situácie vo filme.
Zvláštne poviedky atmosférou a pointami pripominajúce viac Roalda Dahla než magický realizmus. Vymyká sa z nich len drastická - Skôr roky, Neskôr kroky. V synopse jednoduchý príbeh z 2. sv. vojny o zločine a pomste, ktorý učebnicovo filmárskym spôsobom vytvára kontrastné emotívne obrazy.
V podstate také DLC Krvi. Tradične ma zaujali autorove teo-logické úvahy, ktoré by som odporučil hlavne prívržencom toho šarlatána Dawkinsa a nezaškodilo, keby si ich prečítali aj slovenskí katolíci. Práve to je na Slobodovi skvelé, že sa snaží ísť za komplexnou pravdou. Okrem filozofie a orginálnych rozborov rôznych umeleckých diel dostane sa napr. aj na záznamy snov a Uršulu, ktorá v základnej hre chýbala. Denníkové rozprávania spomínajúce aj reálnych umelcov ako boli Alfonz Bednár či Dežo Ursiny so psom Havranom dopĺňajú divokú jazdu, pri ktorej ma až v zákrutách vyhadzovalo z vozíka.
Áno je to dobovo poplatný román o kolektivizácii s dobovo poplatnými typmi postáv , ale to čo ho robí zaujímavým je psychologické vykreslenie nesympatického hlavného hrdinu, ktorý v určitých situáciách reálne sympaticky prejavuje svoj egoizmus.
Jedna z najlepších populárne náučných kníh čo som čítal. Zrejme začnem edícii Malá moderná encyklopédia venovať veľkú pozornosť. Čítavo a perfektne názorne zrozumiteľne vysvetlený život vírusov či skôr neživot (ako sa to vezme) a jeho prepojenie so svetom buniek a človeka.
Čistý surrealizmus len s minimom politiky ponecháva každej fantázii priestor dosýta sa vyblázniť, ale v pozadí sa vždy dá tušiť nejaká myšlienka. Stretnutie s Féneom ako s videním budúcnosti na mňa zapôsobilo najviac. Pri jeho prvom rozprávaní som si predstavoval obrazy z románu (zatiaľ nepreloženého) Night land od W. Hodgsona.
Zbierka esejí hrdinu gazdu a katolíka
Aj keď filozofia Slobodu je predovšetkým jeho boj a cesta niektoré filozofické úvahy či postrehy som si nevdojak už osvojil napr. - to čo si myslíš o mne je tvoja vec , ale len dovtedy kým to nepovieš tak nahlas že to začujem, potom už je to aj moja vec, alebo - na prevracačov kabátov netreba nadávať, oni sú to totiž len normálni oportunisti bez ktorých by žiadna revolúcia neprebehla( aj keď tento argument sa dá použiť tiež oportunisticky).
Samotná autorova cesta za pravdou mi pripomína Odyseovu strastiplnú cestu do rodnej Ithaky.Ako medzi Charybdou a Skyllou sa plaví okolo ortodoxnej komunistickej strany a cirkvi teda predstavy , že existuje iba jeden názor a sám človek nemôže nič urobiť. Odoláva volaniu konfidenstva ako Odyseus sirénam a len s vypätím všetkých síl unikne z alkoholickej jaskyne Kyklopa Polyféma. No najhoršia zrada ho čaká doma keď zistí ,že celá tá pekelná cesta viedla do intelektuálneho konzumného materializmu.
Prozaická časť diela by sa dala chápať ako dodatok k Rozumu ( tie isté postavy , tie isté spory a naštastie nechýba ani humor ktorý gazda dokáže používať umne ako soľ ), ale je v menšine oproti filozofickej časti a tým pádom sa táto najhrubšia autorova kniha ako román chápať naozaj nedá.
Slovenský magický realizmus tohto románu čitateľa prevedie bludiskom ambiciózneho mozaikovitého príbehu ktorý obsahuje všetky zásadné baladické prvky. Neustále sa vetví, ale smeruje k nemilosrdnému koncu ako z Dostojevského, Jasný dôkaz minimálne európskej kosti slovenskej prózy.
Vodopády sú generačnou kronikou reznutou rozprávkovým "rozumej ekologicko-právnickým" bojom dobra so zlom a princami zachraňujúcimi svoje popolušky, ale keďže autorom je JCO majú ďaleko od obyčajnej červenej knižnice. Nechýbajú typické JCO motívy ( opakované scény s inými postavami, mysteriózne vsuvky) a propriety ( ateistické hľadanie boha). Autorka sa vyžíva v nadmiere hypnotických opisov svojich hrdinov vzdorujúcich aj odovzdaných brutálnej sile Niagary, ktoré sa strašne dobre čítajú. Občas si poviem, že keby sa venovala fantastike, svetový horor by nemal Kinga, ale kráľovnú. Záveru nechýba vyvrcholenie a víťazstvo dobra ako v každej správnej rozprávke samozrejme)