tetes komentáře u knih

(SPOILER) Po úvodnom svetovom „vau“ na novonakrútený film na Kingovu knihu „TO“ som sa ako priemerný a nenáročný čitateľ beletrie popýtal, o čom TO vlastne je. Nuž, vraj je to vraždiaci klaun, ale ten klaun nie je ani klaun, iba zhmotnené zlo, ktoré sa v knihe označuje ako „TO“, lebo TO je zhmotnená nočná mora, ktorá je u každého iná. To, čoho sa bojíš ty, nemusí sa báť iný. Logické. Porozmýšľal som, či sa do 1053 stranovej knihy pustiť, keďže som po 200 stranách (z celkových 300) odložil aj Kingovho Pištoľníka s tým, že je tisíc lepších iných kníh, aj Kingovu Podpaľačku, ktorá mi prišla ako „niečo umelo pritiahnuté za vlasy a napísané preto, lebo sa písaním živí“, aj Kingov „Mobil“, ktorý mal síce dobrý úvod, ale potom už nič... a nakoniec som mávol rukou, a hoci som vedel, že v Kingových 4/5 kníh je hlavný hrdina „chudák spisovateľ“, ktorý sa s „niečím temným“ musí stále popasovať (odhliadnuc od toho, že King bol (ešte je?) alkoholik a berie kokaín a príde mi to tak, že píše len to, čo sa mu odohráva v prepitej alebo zdrogovanej hlave po prečítaní svetových diel), a knihu si vypožičal z knižnice. Potom som ju po 50 stranách do knižnice vrátil, ale potom sa ma kamarát, ktorý od Kinga prečítal temer všetko opýtal, ako sa mi to páči. Keď som mu povedal, že som knihu nechal povedal, že úvod bol možno slabý, ale že kniha stojí za prečítanie. Tak som si ju vypožičal 2.x a vrátil, keď som bol na strane asi 150. V ten deň, kedy som ju do knižnice vracal, všimla si ma jedna pani a keď videla, akú knihu vraciam, spýtala sa na môj názor na ňu. Povedal som, že zrejme to nie je „moja šálka kávy“. Tá pani sa pousmiala a povedala, že knihu prečítala 2x. To ma zarazilo, preto som zaťal zuby a povedal som si fajn, sprav to ako vždy, keď si si neistý autorom = naštuduj si autora podrobnejšie a zisti si dôvod, prečo dal do knihy námet aký dal, a keď sa rozhodneš čítať, v „slabej chvíli“, kedy budeš chcieť knihu odložiť, si na ten námet spomeň. A teda, King knihu napísal vraj kvôli tomu, aby poukázal na pedofíliu, na kradnutie detí, na šikanovanie v škole, na rodičovskú prílišnú, až chorobnú starostlivosť, a podobne. Povedal som si, fajn, prizeraj sa na to, až budeš chcieť čítať prestať.
Knihu som dočítal.
A?
7 hlavných hrdinov kladných = každý opísaný na 30 strán v „detskom veku“. To je 210 strán. Jeden umrie v detskom veku, teda „remake“ opisu v dospelom veku 6 hrdinov (+180 strán). Teda 390 strán, a ešte sa poriadne nič nestalo! Potom tam sú, isteže, záporní hrdinovia. Henry s kamarátmi v detskom veku a dospelom veku (+60 strán) a Tom v dospelom veku (+30 strán), čo je 480 strán, a ešte sa poriadne nič nestalo. Naozaj museli byť opisy tak dlho-zdĺhavé, alebo sa autor riadil svojim heslom: „Čo strana, to dolár.“? Okrem úvodu s Georgem to ide do ťažkého stereotypu, a ešte ťažšie to zapácha Twainovým T. Sawyerom a H. Finnom. Vlastne by som povedal, že autor len zamenil slová a príbeh trochu nafúkol a „zhororovil“. Nič viac. Ale bol som optimista, mal som na pamäti, že v príbehu ide o poukázanie na pedofíliu, na kradnutie detí, na šikanovanie v škole, na rodičovskú prílišnú, až chorobnú starostlivosť, a podobne.
Potom sa tam objaví klaun Pennywisse. V čase, kedy King knihu píše, sa píše rok 1981-1985, a v týchto rokoch žije v Amerike aj istý John Wayne Gacy (1942 - 1994), masový vrah, ktorý v rokoch 1972-1978 znásilnil a zabil 33 mladých chlapcov, preoblečený za klauna (roky, v ktorých sa príbeh odohráva sú 1956 až 1985 = pre úplnosť). A King ako autor knihy, kde klaun vraždí deti, nám hovorí, že jeho „klaun-vrah“ je s touto skutočnosťou náhodný. Nuž, dobre, aj nad tým by som „akože“ mávol rukou. Ale nad tým, že keď príbeh totálne „oťažieva“ a autor ho začne umelo naťahovať (alebo nevie pokračovať?) tým, že pridáva „americký komiksový štýl“ a vzniká totálny chaos, nad tým sa nedá len tak mávať rukou. Príbeh ide ďalej (alebo autor znova nevie pokračovať?) a King si do príbehu zakomponuje na pár strán rozprávku o Perníkovej chalúpke. Potom, akosi pridlho rozpráva o rodičoch hlavných hrdinov (nehovorte mi, že sa to nedalo napísať kratšie) a vám už aj trochu uniká, prečo o nich vlastne píše. Knihu chcete už-už zavrieť, ale odrazu tam autor (znova nevie pokračovať?) zakomponuje korytnačku z kníh Terryho Pratcheta. To som sa už začal usmievať (či skôr autora ľutovať z prílišnej ne-fantázie). Ale nebolo to nič oproti tomu, keď sa objavilo „TO“ vo svojej pravej podobe. Už to nebol klaun Pennywisse a’la John Wayne Gacy (pardon, táto zhoda okolností sa stala, podľa autora, úplnou náhodou), ale pavúk z Pána prsteňov :D! Nechýbal tam ani Frodo so Samom, lebo bojazlivého Froda nahradil koktavý Bill a tučného Sama nahradil tučný Ben. To som sa už rehotal z plných pľúc. A čerešnička v tejto spleti Twaina, Dickensa, Tolkiena, Perníkovej chalúpky, Johna Wayne Gacy-ho (pardon, táto zhoda okolností sa stala, podľa autora, úplnou náhodou) a iného, čo som v knihe počas čítania nezbadal? Skupinový sex 11 ročných detí! Toto fakt nemôžem pochopiť, prečo to tam dal. Predstavte si 7 detí (6 chlapcov a jedno dievča), ktoré zaženú „stelesnené zlo“ v kanáloch, a keď si nemôžu spomenúť na smer cesty nazad, 11ročná Beverly sa pred 6timi chlapcami bez hanby vyzlečie a všetci ostatní (11roční) sa „na nej zaradom vystriedajú“. A potom jeden z nich povie; „no, ďalej ideme vpravo“ (alebo nejako tak). A príbeh bez všetkého ide ďalej. Nepýtam sa, prečo ten sex 11ročných detí King napísal. Ako sa nepýtam ani to, prečo vlastne skĺbil toľko svetových autorov dokopy a prikorenil to Johnom Wayne Gacy-im. Pýtam sa iba, prečo má táto kniha taký úspech. Je to spôsobené mainstreamovými reklamami, alebo sú ľudia skutočne tak hlúpi a nevedia rozlíšiť knihy od sprostých táranín?

(SPOILER) !!! SPOILER - komentář obsahuje informace, které prozrazují část děje !!!

Ono, tej knihe nie je čo vytknúť, lebo sa „čítala sama“ (alebo žeby už to bolo vytknutie?).
Keby som ako autor chcel čitateľa prekvapiť s cintorínom, kde ožívajú mŕtvi, nedám pointu do názvu diela. Keby som chcel prekvapiť fiktívneho Louisa (doktora, kvázi hl.hrdinu z knihy) s cintorínom, nepovedal by som mu o ňom nič (ako povedal Jud). Celkovo bola kniha prehliadnuteľná od začiatku. Pôjde o cintorín, kde zakopaním ožije mŕtvy (to sa povie v prvej štvrtine knihy). Predtým, ako ožije, toho mŕtveho treba „vyrobiť“ – postaviť pár metrov pred domom hlavný rýchlostný ťah, po ktorom sa premávajú kamióny a susedov dom dať oproti cez cestu – veď prečo nie (vsadenie postáv aj s kamiónmi je v prvej štvrtine knihy), a na ňom zabiť toho, ktorého chceme pochovať = úplne logické. Potom sa zvyšok knihy čaká na to, kedy sa niečo bude diať. Že cintorín funguje = kriesi, vidíme na kocúrovi už na konci druhej štvrtiny knihy a potom AŽ DO KONCA KNIHY čakáme, bude príbeh nejaký (Roman Anďel :D). Ak šlo autorovi o napísanie hororu s myšlienkou „čakáme na horor“, tak mu to bravúrne vyšlo. Na konci knihy kamión konečne zloží doktorovho syna, ten ho, samozrejme, pochová na cintoríne a synátor si na pár hodín (posledných cca 5 strán knihy) pochodí mŕtvy po dome, za tých 5 strán zabije dédušku a mámušku, a bodka, koniec knihy. Zvyšok knihy sa nič nedeje, iba naťahujú stránky, aby kniha neskončila ako 10stranová poviedka. Autor nás naozaj presviedča a presvedčí o tom, že horor môže byť aj samotné „čakanie na horor“. Keby bola kniha o polovicu kratšia, bola by lepšia. Možno. A keby v nej od začiatku nelietali kamióny a nevolala by sa Cintorín a nepovedal by nám starý ujo na začiatku, že na cintoríne zakopaním mŕtvoly ožívajú, tak by sme možno nepredpokladali, že nejaký kamión niekoho zabije a že ujo doktor toho niekoho pôjde pochovať, aby vstal z mŕtvych a aby bola psina.
A k filmom, ktorým kniha slúžila ako predloha: ani jedna filmová adaptácia nezachytila biblické myšlienky a „skutky“ v knihe = namiesto toho, že Jud v knihe „zaspí Petrovým spánkom v Getsemane“ ho Louis vo filme opije. Vo filme žiadne „Lazár vstaň“, v knihe to máme spomenuté niekoľkokrát aj s odvolávkou na stať v biblii. Vo filme dokonca nie je spomenuté, že Rachel je židovka a Louis má problém s jej otcom, čo bola v knihe jedna z podstatných „rodinných“ vecí. Judova Norma vo filme nežije, v knihe je práve ona príčinou, prečo sa Louis dozvie o cintoríne. ...a také meno ako Steve Masterton vo filme absolútne nehrozilo ani spomenúť, pritom, keby chcel spraviť King pokračovanie knihy, tak na Stevovi Mastertonovi a preživšej malej Ellie by mohol postaviť základ (a namiesto „Hej hou, lets go“ od Ramones, by mohol použiť „American idiot“ od Green day).

Slovensko čakalo 20 dlhých rokov, kým sa tento rok (2023), v júli vydala (dlhé roky v slovenčine nikde nezohnateľná!) Dostojevského kniha Diablom posadnutí (vydaná celkovo 3x: 1967, 2003, 2023). Najnovšie vydanie Ikaru je v šitej väzbe, na bielom papieri, s papierovým prebalom. (svitá na lepšie časy pre vydávanie kvalitnej klasickej literatúry (Ikar v poslednej dobe vydal nanovo Bratov Karamazovových (2 zväzky), Idiota a Zločin a trest...), alebo si znova počkáme ďalších 20-30 rokov, kým sa vydá taká kniha znova?)
Rovnako chcem toto vydanie pochváliť o Záver knihy obohatený o kapitolu "U Tichona", kapitolu, ktorá sa v pôvodných slovenských (ale ani českých (možno v niektorých áno, ale vo vydaní z r. 1966 nie)) vydaniach nenachádza. Vďaka tejto kapitole sa pozmeňuje nielen záver knihy, ale aj dotvára postava archijereja Tichona a postava hlavného hrdinu Nikolaja Stavrogina.

Zrejme najrozporuplnejšie Dostojevského dielo, ktorého začiatok je koncom a koniec začiatkom - citát na začiatku knihy z evanjelia podľa Lukáša 8,32-37. Dostojevskij toto evanjelium rozvrhol do 700 strán a diablom posadnutých dal toľko, že je v nich možné sa ľahučko domotať. ...a tiež je treba mať základné poznatky z histórie Ruska okolo roku 1860, kedy sa príbeh odohráva.

Samotný dej - názorov na dej na tejto webstránke je ešte viacej, ako rozporuplných názorov v knihe, nebudem pridávať ďalší. Dovolím si však povedať, že koho nudila (alebo sa v nej strácal, alebo mu nesadla) kniha Bratia Karamazovovci, len ťažko si obľúbi Diablom posadnutých (a možno nie?).

Kto by sa však mal strácať v postavách, na zorientovanie poslúži štvordielny ruský film Бесы (Běsy) z roku 2014 (upozornenie: postavy sú vrhnuté do deja bez predstavovania hneď v 1. časti, je treba si zvyknúť kto je kto, vykryštalizuje sa to od 2. časti).

(SPOILER) Príbeh o novinárovi, ktorý sekne s novinárčinou, lebo chce byť spisovateľom. A tak celú knihu čítate o tom, ako chce byť spisovateľom a jediné čo robí je - odkedy sa (ešte na začiatku knihy) presťahuje do "spoločného domu, kde bývajú mnohí neznámi" - že sleduje "spolubývajúcich" v dome a ich sexuálne orgie a tiež chce s istou menovanou v názve knihy sexovať. A nakoniec s ňou aj sexuje. Toť celý príbeh. Akurát opradené tým, že menovaná "nádejnému" spisovateľovi počas orgií hovorí zážitky z koncentráku. Lenže ani to nezabránilo tomu, že kniha je totálny odpad, každá iná kniha o holokauste je lepšia. Nehovoriac o tom, že kniha je sčasti aj antisemitská, lebo Američan si na tej v názve knihy menovanej židovke odbavuje svoje chúťky napriek tomu že vie, aké to mala za vojny ťažké a ona sa nakoniec zahubí prakticky aj kvôli nemu, lebo namiesto toho, aby pochopil jej život, chápe len svoj nenásytný "chtíč".
Divím sa takému vysokému hodnoteniu, divím sa, že to ľudia nevidia, nedivím sa však propagande knihy, lebo ju napísal Američan. Keby túto knihu napísal ktokoľvek iný - Rus, Poliak, Čech, Slovák... dnes by po knihe neštekol pes a keby sa spomenula, tak by sa zaradila medzi vojnové-povojnové čítanie a zapadla prachom, ako desiatky slovenských spisovateľov, ktorých knihy z tej doby sú omnoho lepšie spracované.

(SPOILER) Dotlač tohto vydania (jediné slovenské vydanie v 1 celku (ostatné vydania sú 2zväzkové)) bol v roku 2016. Ide o lepenú väzbu v pevnom obale s prebalom, strany pri neopatrnom používaní začnú vypadávať.
Podľa informácií v knihe ide o nové vydanie prekladu Jána Ferenčíka - prekladu 2 zväzkových Bratov Karamazovových z roku 1990. Mám obidva preklady doma - aj z roku 1990, aj 2016. Nejde o ten istý text, resp. nestalo sa "ctrl c/ctrl v", pretože v novom preklade z roku 2016 nielenže je obrovské množstvo preklepov a chýb (namiesto "pretože" "pretoža", namiesto "že" "ža"), ktoré v pôvodnom texte nie sú, ale ide aj o vynechané samotné odseky - napr. konkrétne 10. kniha 7.kapitola (IĽUŠA) v pôvodnom texte (preklad z r. 1990, 2.zväzok) na strane 65:
SPOILER:
A vybehol z pitvora. Chcel sa ubrániť plaču, ale v pitvore sa jednako rozplakal. V tomto stave ho zastihol Aľoša.
"Koľa, musíte rozhodne splniť slovo a prísť, inak by ho to strašne zronilo," dôrazne mu pripomenul Aľoša.
"Rozhodne! Och, ako len preklínam sám seba, že som neprišiel prv..."
KONIEC SPOILERU
V preklade z roku 2016 (strana 657) je:
A vybehol z pitvora. Chcel sa ubrániť plaču, ale v pitvore sa jednako rozplakal. V tomto stave ho zastihol Aľoša.
"Rozhodne! Och, ako len preklínam sám seba, že som neprišiel prv..."

Neviem, koľko je takých fatálnych chýb v preklade z roku 2016, nový preklad som čítal od 8. knihy (strana 431), dovtedy som čítal z prekladu z roku 1990. Takže ak si chcete kúpiť slovenskú verziu Bratov Karamazovových, zháňajte buď staré vydania, alebo z Ikaru 2 zväzkové vydanie z roku 2019 - ktoré hádam nemá takéto chyby (väzba z Ikaru je tiež lepená v pevných doskách s prebalom).

K samotnému príbehu - za mňa plný počet, hoci niektoré pasáže sa mi zdali zbytočne rozťahané. Ide o mnohovrstvové dielo, v ktorom sa preberá svetský život, duchovný život, morálka, čo-to z politiky, medziľudské vzťahy, partnerská láska a priateľstvo, kamarátstvo, láska k blížnemu... Čítanie môže mnohých odradiť tým, že príbeh ako taký sa nikam neponáhľa, ide skôr o psychologické a sociálne vnímanie postáv.
Kniha má niekoľko posolstiev a myšlienok, niektoré odseky citovali vo svojich dielach aj neskorší autori (napr. Mario Puzo).
Zo všetkých myšlienok knihy (a že ich je!) vyberiem jednu z tých, ktorá ma zaujala: "Keby nebolo Boha, museli by ho vymyslieť." Samozrejme, myšlienka má v knihe svoj príbeh a svoje opodstatnenie, dá sa ale chápať aj bez knižného príbehu (len či správne...?).
...knihu som začínal čítať asi 5x. Nevedel som sa začítať. = toť informácia pre tých, ktorí knihu odkladajú. Nebojte, raz si k sebe cestu nájdete a neoľutujete. Ani ja neľutujem.

(SPOILER) Info pre tých, ktorí dávajú pozor pri kúpe na väzby kníh: slovenské vydanie z roku 2022, hoci má totožné ISBN a vydavateľa, nie je to isté vydanie, ako z r. 2014. Vydanie z r. 2014 má lepenú väzbu, vydanie z r. 2022 má šitú väzbu (inakšie je úplne totožné s vydaním z r. 2014, až na to, že k šitej väzbe (finančne?) dopomohla autorská spoločnosť LITA).
Ku knihe sa vyjadrovať ani nedá, ako je to koniec-koncov s každou Dostojevského knihou. Jednoducho ju treba prečítať.
Jedna z mnohých myšlienok knihy: "Peniaze sú o to podlejšie a nenávidenejšie, že v človeku dokonca prebúdzajú talent." (v 1. sk vydaní to je: "Peniaze sú preto nadovšetko podlé a nenávidené, lebo dávajú dokonca i schopnosti." ...v 1. vydaní mi to znie lepšie, ale to už je vec názoru, 1. sk vydanie je doslovný preklad ruského originálu)

(SPOILER) Možno sa to z prvého dojmu nezdá, ale Bernard Cornwell spravil celými Saskými kronikami (môj komentár platí na všetky knihy série) peknú záplatu v anglickej hist. beletrii, pričom mal počas písania malého nepísaného súpera – seriál Vikingovia.
Okrem pár mám prečítané všetky Cornwellove knihy a páči sa mi, ako v nich využíva podobný motív „hlavný hrdina musí za každú cenu prežiť“, pretože v skutočnosti prioritne neopisuje život hlavného hrdinu, ale historický dej, ktorý autor podrobne vopred naštuduje z hist. materiálov. -to, že čitatelia zafrflú, že nie je možné, aby Uhtred zo Saských kroních prežil toľko bojov, alebo Sharpe vyviazol z každého nebezpečenstva, je iba úsmevné. V Cornwelových knihách ide o priblíženie danej histórie, ktorú opisuje.
Čo ma ale prekvapilo je Cornwellov život. Dlho som si myslel (a že niektoré knihy/scény so Sharpom čítam opakovane aj teraz po rokoch), že je kresťan. Cornwell bol ako chlapec adoptovaný, vychovali kresťanskí fundamentalisti, preto neskôr dostal odpor ku kresťanstvu ako takému a stal sa ateistom. Jeho skutočný otec sa volal Oughtred, matka Cornwellová – autor si nechal dievčenské priezvisko matky, no otcovo priezvisko použil do Saských kroník (Uhtred), pričom, ako sám vraví, v ktorejsi časti kroník, v histórii Anglicka figurovalo meno „Uhtred“ (s možnými kombináciami prvých písmen), ale o niekoľko rokov (sto?) neskôr, ako je celý príbeh kroník. Sám Cornwell sa úsmevne vyjadruje, žeby bol rád, keby sa zistilo, že on sám pochádza z rodu historického Uhtreda. Niektoré zahraničné internetové zdroje dokonca tvrdia, že JE priamym potomkom, čo ale v skutočnosti nie je dokázané a tento fakt je iba dohadom. Historický Uhtred s knižným Uhtredom nemajú tiež nič spoločné (slová autora). Podobnosť detstva knižného Uhtreda s autorovým detstvom je, myslím, jasný, kto čítal Saské kroniky, tu nie je o čom.

Ku knihám (a seriálu The last kingdom):
Plusy:
-knihy spracovávajú 10. st. Anglicka, prakticky jeho vznik – panovanie kráľa Alfréda z Wessexu, tak jeho syna a dcéry. Neviem, či existuje ešte nejaká dostupná kniha/séria kníh, ktorá by približovala túto dobu (a hlavne takto podrobne).
-knižný pohan Uhtred a jeho spolubojovník, Ír Finan sú 1:1 k ateistovi Sharpovi a jeho spolubojovníkovi, Írovi Harperovi (neviem prečo, ale pri Harperovi sa vždy pousmejem, že je predok seriálového Charlieho a Alana Harperových z Dva a pol chlapa :D). Táto „kamarátska schéma“ funguje dobre aj v Saských kronikách, aj v sérii Sharpe.
-rozumiem, že 13. knihu „Válečník“ sfilmovali ako film a nie ako seriál. Prvé 2 série majú 8 dielov, 3.-5. séria po 10, dokopy 46 dielov – na toľko dielov vyšlo 12 kníh, čo sú necelé 4 sfilmované diely na 1 knihu. 13. kniha sa však mohla sfilmovať aspoň do 3 častí, v tej jednej to bolo natlačené, ale je to prijateľnejšie riešenie, ako by malo byť ďalších dielov 10.
-medzi hercami seriálu fungovala tzv. „chémia“, Uhtred a Gisela, dokonca i Uhtred a Aethelflaed k sebe pasovali.
-knihy nie sú také dlhé, aby začali nudiť (predsa len, v „ich forma“ (ja-rozprávanie) písať kilometrové časti kníh...)
-knihy nemajú vždy „ucelený šťastný koniec“, čo je znak toho, že príde ďalšia časť, no každá ďalšia časť oboznámi v krátkosti čitateľa s tým, čo bolo v predchádzajúcej. Cornwell je šikovný autor, do čoho sa pustil, to dokončil, snažil sa vychytať všetky maličkosti a uzavrieť aj príbehy vedľajších postáv.
-knihy a seriál dýchajú príbehom. Hoci knihy sa občas nevyhli nudným statiam (ale ktorá kniha ich nemá, však?)

Mínusy:
-„ich forma“ (ja-rozprávanie). Z jednej strany je to pekné, poznávame príbeh skrz Uhtreda, ale na druhej strane mnoho uniká. Čakal som viac prepracovanú postavu, možno nejaké hlbšie zamyslenia, ktoré pri „ich forma“ chýbajú najmä v prípadoch nejakých rozhodnutí. Cownellov Uhtred občas skáče ako s „prebitou nohou“ s dôvodom „všetko riadi osud“ a pôsobí to od autora lacno, pričom to nie je pravda, lebo autor naštudoval čo sa len dalo, aby predostrel 10. st. Anglicka tak dobre, ako to len šlo. Na druhej strane to mohol byť autorov zámer, lebo o 10. st. sa vie predsa len omnoho menej, ako o mladších storočiach.
-knižný Osferth, nevlastný syn kráľa Alfreda, sa so svojim otcom podobá tak, že nikto nepredpokladá, že to nie je Alfredov syn. V seriáli by ste podobnosť hľadali ťažko (alebo mám blbé oči).
-Uhtred v knihách nosí v bitkách helmu, v niektorej knihe je ešte aj napísané, aká je asi drahá... v seriáli helmu nemá.
-ach, tie meče. Meč na chrbte je v seriáli, v knihe ich má za opaskom (alebo ak nie, tak mi, prosím, napíšte do správy, kde sa spomína, že ich má na chrbte). Schválne, skúste si požičať nejaký meč, dať ho v puzdre na chrbát, vytiahnuť ho na prvú šupu a tak ho na prvú šupu dať späť. A zopakovať to bez chyby aspoň 10x za sebou :D
-výška a mohutnosť postáv v seriáli nejako pochudla s výškou a mohutnosťou v knihách. Farba vlasov tiež knižno-seriálovo neladí. V knihách sú niektoré postavy od Uhtreda vyššie – sám autor tak píše, pričom v seriáli sú nižšie (a naopak).
-Uhtred Aldhelmovi v knihe pri prvých stretnutiach zlomí nos a obaja sa celkom dlho otvorene neznášajú. Seriál na to zabudol. Škoda. Bolo by dobré sledovať, ako do seba obaja rýpu, pričom musia byť na rovnakej strane.
-knižný Sigefrid bol chromý a neprišiel o ruku. Seriálový Sigefrid behal ostošesť a Uhtred mu ruku odťal (ak sa mýlim, napíšte mi)
-ach, ten milý kňaz Beocca, keby to v seriáli nebola jedna z mojich obľúbených postáv, tak nič, ale predsa – v knihe je to starý, šedivý, krívajúci muž, už na pohľad vyzerajúci ako príšera, navyše s veľkou chromou rukou. V seriáli je to sympaťák :D
-...a ďalšie nezrovnalosti knihy-seriál...

Pozrel som si viacej komentárov na databazeknih, aby som neprestrelil a nedal tých hviezdičiek akosi pomenej neúmyselne. Keďže úplne všetci – aspoň tí, ktorých som pozrel – hodnotia do hviezdičiek nielen obsah knihy, ale aj preklad a korektúry (napr. vidieť pri Hellerovej knihe Zavíráme!), obálku knihy, väzbu... tak som si povedal, že teda ohodnotím (túto) knihu takto aj ja.
Milí českí prekladatelia si snáď robia srandu, však? Alebo nebodaj sám autor? V knihe som sa dočítal, že cisár Leopold I. sa z Viedne do Prešporku dopravil vlakom. Najprv som si myslel, že ide o preklep, ale nie, o stranu ďalej, keď sa cisár vracia z Prešporka do Viedne, je tiež napísané, že sadol do vagóna vlaku. A teda, boli prvé vlaky až v roku 1815, ako sme sa učili v školách, alebo už boli zabehnuté v roku 1683?
Preklepy rokov 1683 a 1863 riešiť nebudem. Stane sa. ...alebo nie?
Pojem „Slovensko“ sa v registri na konci knihy nenachádza. Pojem „Maďarsko“ a „Uhri/Maďari“ sa nachádza cca 70x. „Vzdelancom“ odporúčam najprv načítať aspoň základy dejín Rakúsko-Uhorska. Uhorsko bolo Slovensko a Maďarsko dokopy. To ako keby som povedal na Česko, že je Rakúsko, kde je kôlňa na cechy (cech ako stavovská organizácia remeselníkov istého remesla za feudalizmu). A ospravedlňovať, že dnešný svetový názov „Hungaria“ je Maďarsko a preto nastal preklep... no hej, také možno povedať, ale pri písomke žiačika na prvom stupni ZŠ.
Prešporok/Bratislava si žije vlastným životom, akoby nepatrilo žiadnej krajine, akoby sa pomaly ani nenachádzalo na mape Európy. Milé.
Odkedy existoval pojem „Ukrajina“? Hm! Tak na záporožských kozákov povieme Ukrajinci, ale na Slovákov nepovieme ani Horné Uhri, ale Maďari?
Ďalej, podľa knihy bol kežmarský gróf Imrich Tököly Maďar. Isteže, lebo severovýchodné slovenské kráľovské mesto Kežmarok sa nachádza v Maďarsku.
Šľachtický rod Esterházy, z ktorého pochádzalo niekoľko palatínov a v dobe, kedy sa odohráva bitka pri Viedni, je práve palatínom Pavol Esterházy, je bez šance, žeby sa spomenulo. Celkovo meno Esterházy sa spomenie 2x. Ešteže je to viac, ako spomenutá Pocahontas, tú spomenuli a mali za potrebu dať do registra len 1x.
Je síce milé, že, ako píše kniha, Kara Mustafa nebol skúsený vojvodca, ale prečo potom o odstavec nižšie pod touto vetou je napísané, že mal s vojnou bohaté skúsenosti a patril k ráznym veliteľom?
Albert Caprara a Aeneas Sylvius de Caprara boli bratia. Ó, isteže! Akurát, že jedného rodičia sa volali Massimo Anziani a Catherina Bentivoglio a druhého Niccolo Caprara a Vittoria Piccolomini. Ale už som pri tomto videl aj horšie, ako spájanie ich ako súrodencov: v nemenovanej súčasnej hist. štúdii erudovaného historika som sa dočítal, že to bola jedna a tá istá osoba (lebo skratky ich mien sú A. Caprara).
...a dočítal som sa ešte niekoľko podobných zaujímavostí.
Autor knihu písal vraj 20 rokov. Ak 220 strán (nepočítam register, mapky, záver) písal 20 rokov, je to 10 strán za rok. Na takú dlhú dobu písania spraviť také chyby je (trochu) hanba. Keby to bolo radené k fantasy/scifi, nepoviem pol slova, hoci možno ani nie, keďže G.R.R.Martina 6. kniha GOT má po 12 (13?) rokoch vyjsť o rok (2023) a nemyslím si, že bude mať 200 strán.
Kvalita knihy – lepená väzba v tvrdej obálke. Hrubé recyklované strany, ktoré pri neopatrnom zaobchádzaní z lepidla vyletia. Formát knihy nie je prirodzená A5 ani A4, takže aj toto robí (zbytočne) vyššiu cenu knihy.
Obálka knihy – prirodzený Slovart pri tlačení hist. kníh z toho obdobia (viď. slovenskú sériu Kapitán Báthory (autor. J. Červenák)) – na papierovom obale na vybratých farebných miestach parciálny lak a kresbička nejakej bitky v pozadí. To sa zopakuje aj na tvrdom obale, ale už bez parciálneho laku.
Téma knihy je 100násobne prekonaná slovenským historikom E. Vontorčíkom a jeho knihou „Bitka pri Viedni“, ktorá je cenovo rovnaká, no profesionálne historicky a remeselne spracovaná omnoho kvalitnejšie.

Tragédia bolo čítať túto knihu - toť k "tragédia" v názve. K "americká" (z názvu) - údajne ide vraj o Dostojevského Zločin a trest "po americky". Akurát, že tomu chýbal aj Dostojevskij, aj všetko zo Zločinu a trestu, hoci v knihe Americká tragédia je aj zločin a aj trest. Lenže zločin a trest sú v každej jednej tragédii, všetky diela Shakespeara, Homérova Iliada a pod. diela majú v sebe zločin a trest... Americká tragédia je nudná rozťahaná kniha s klasickou drámou, ktorá ničím neprekvapuje. Keby bola o polovicu kratšia, možno by nebola taká nudná. Ale chápem vysoké hodnotenia, kniha je "americká" a má toto "americká" aj v názve a celé veky je vždy in to, čo je z Ameriky.

Celá séria je bravúrne spracovaná časť histórie Francúzska (a sčasti aj Anglicka). Ibaže je to také nemastné-neslané, napätie (na pár výnimiek) nulové a fakty písané takmer vo forme wikipedie. Autor akoby sa po celý čas nevedel rozhodnúť, či píše historickú beletriu, alebo historickú štúdiu, pričom si mohol vziať príklad z Dumasa, alebo z iných fr. (a nielen fr.) autorov/autoriek a podať , dejinné fakty záživnejšie.
...Druon prakticky naservíroval G.R.R. Martinovi "to všetko" ako na tácke, Martin dal "to všetko" do fantasy a dal tomu napätie, ktoré v Druonových knihách chýba. A nakoniec, autorove knihy by najskôr zapadli prachom, nebyť Martina, ktorý Druonove knihy všade propaguje a v zahraničí osobne finančne podporuje ich vydávanie.

2 12.12.2022

Kniha, ktorá pokojne môže slúžiť ako náhrada za doslovy k prvým vydaniam Dostojevského románov z "druhosvetovovojnového" obdobia. Ak by bola vydaná opakovane aj v súčasnosti, pokojne by sa mohla zaradiť k doporučeným štúdiám o Dostojevskom.

1 01.02.2024

Kniha sa skladá (+ úvod, záver, životopis...) z 3 častí: 1. Tak to vidím ja (cca 250 strán), 2. Eseje a úvahy (cca 200 strán), 3. Recenzie (cca 100 strán). 1. časť sú Orwellove listy od r. 1943 do r. 1947 a tvorí jadro knihy. Orwell opisuje, ako sa v danej dobe správalo Anglicko vnútroštátne (politicky, morálne a pod.) a k svetu a pod. Autorov (a národný) vtedajší nesúhlas s dobou bola veľmi podobná tomu, čo sa deje práve dnes. Eseje sú "malé orwellovky", tí, ktorým vyhovuje Orwell, prídu si na svoje (a možno aj nie, ktovie). Orwellove recenzie (na rôzne knihy) sú klasickými recenziami, od tých som mylne čakal viac, nedošlo mi, že Orwellove recenzie na knihy sú skutočne "iba recenzie". No aj v nich sú pekné perly, napr. v recenzii na román "MY" (Zamiatin) podčiarkol, že román bol v Rusku napísaný ďaleko pred Stalinovou dobou, takže spájať román so stalinizmom je mylné.

1 07.02.2023

(SPOILER) Autor je zrejme veľký fanúšik stolovej hry „Dračí doupě“ – jeho knihy mi hru pripomínali. Vlastné božstvá, vlastné čary, náboženstvo, rasy, blablabla. Keď nejakú postavu niekto zabije, ale autor si časom povie, že tá postava by sa mu ešte zišla, tak si ju vzkriesi, veď prečo nie. Princíp oživovania v akýchkoľvek knihách nepodporujem – je to rovnako drzé dať do kníh, ako princíp „dvojčatá“ do krimi. Postáv je také kvantum, že sa v nich stratíte – ani nie v menách, ale v tom, kto je na akej strane a kto je proti komu, lebo – aby sa to nemálilo, ľudia tu sú nielen jeden proti druhému, ale aj sami proti sebe, niet divu, že sám autor zabudol, že jeho postava v knihe nie je žena, ale muž. Dokonca ani tí, čo majú odrezané ruky, ruky vlastne majú, lebo ich majú neviditeľné – to bol jeden z ďalších podarených autorových žartov. Budúcnosť vám veštia karty, o veštbe nemáte páru ako ani postavy, ale je to jedno, lebo sa to aj tak nemusí stať, občas sa objaví nejaký boh, občas sa trúsia zbytočné silné reči, občas sa vyčaruje nejaká chodba, po ktorej raz môžu kráčať sotva dvaja ľudia + kôň, ale odrazu ide cez „čarovnú chodbu ‚sotva 2 ľudia a kôň‘“ preniesť celú loď s viacnásobným počtom ľudí, lebo autor preniesť ľudí potrebuje, občas sa pozastavíte nad tým, ako „vejárovito“ listujete v knihe do konca nekončiacej nudnej kapitoly, len aby bol čím skôr koniec knihy. Každý cestuje odniekiaľ niekam a vy ani len netušíte odkiaľ kam a hlavne prečo. Niekde sa mihne nejaký náčrt vysvetlenia, ale z toho mála si čitateľ musí domyslieť také kvantum, že pri zapisovaní domýšľaní by napísal vlastnú poviedku. Dvaja cestujú z neznáma do neznáma niekoľko rokov a nepoznajú sa – neviem si predstaviť cestu „ja a neznámy“ pešky niekoľko rokov. Svet v knihe je tak obsiahly a postavy, ktoré autor sleduje, sú tak porozhadzované na všetky strany sveta, že je takmer nemožné, aby sa navzájom stretli, ale... stane sa! Stretnú sa práve vtedy, keď to treba a práve tam, kde to treba a vymenia si práve tie info, aké treba. Zaujímavé.
Aby som to skrátil – odkedy sa ukázalo, že Heborik „Lehkoruký“ bez rúk ruky vlastne má, len neviditeľné, a že polovica knihy s Felisín je pasé, že kapitoly s Icariom a Mappom sú nielen zbytočné, ale aj ničhovoriace a dá sa bez nich prežiť bez ujmy na príbehu, teda, že polovica knihy je zbytočná a dala by sa zhrnúť do 5 strán, dočítal som knihu len zo zotrvačnosti. A teda: porovnám to s G.R.R.Martinom – prvé 4 knihy GoT ma bavili – čuduj sa svetu, aj tá 4tá, napriek tomu, že všetky kapitoly s Daenerys (od 1. knihy) som preskakoval – a dodnes ich nemám prečítané, lebo ich považujem za irelevantné. Prvé 2 knihy Eriksona sa dokopy nemôžu rovnať ani Martinovej 5. knihe, ktorú som „odvejároval“. Otázne pre mňa ostáva, čo na Eriksonových knihách čitatelia vidia, že ich radia medzi najl. svetovú fantasy. Mňa prvé 2 knihy presvedčili iba o tom, že autor je špekulant s hromadou voľného času a keďže s ním nikto kvôli nedostatku času nechce hrať Dračí doupě, tak si to rozohral sám knižne. Toľko k negatívam.
K pozitívam: autor má vynikajúci rozprávačský štýl. Príhody v knihe/knihách sú písané prirodzene a ľahko, a nakoľko je kniha mágiou-menami-krajinou a všeličím možným prekombinovaná (čo je jej veľkým mínusom a odrádza od čítania), samotné príbehy sa čítajú samé, čo je autorovo OBROVSKÉ plus (a iba vďaka tomu som tie knihy čítal).

Mládež s depresiami a psychickými problémami namiesto toho aby sa liečila v psychiatrickom ústave, sa učí v "osobitnej" škole = síce starom, ale skvostnom zámku, kde si "len tak" zdrhá zo školy kedy sa jej zachce a robí čo chce, bez akéhokoľvek dozoru. A pod dozorom sa učí šermovať. Robíte si žarty??? Veď toto samo o sebe nemá logiku :D. Totálna fraška, kde sa zlo tvári ako dobro a bojuje proti... proti komu/čomu? Proti komu môže bojovať zlo, tváriace sa za dobro? Ďalší nezmysel. Vykresliť padlých anjelov = Luciferovu armádu ako dobro, je v absolútnom rozpore. A to meno, Lucy :D, skutočne sa nemohla volať inakšie? Veď existuje viac ako 500 ženských mien, a ona sa práve volá Lucy - teda Lucia, najbližšia ženská alternatíva mena Lucifer... ach.
Samo o sebe sa to ešte tvári ako napodobenina Súmraku, ale čo už, aj sága "Hush hush" je rovnaká (vlastne som si najprv myslel, že čítam ďalší diel tejto ságy), aj sága Škola noci je rovnakým odliatkom.
Kniha propagovaná preto, lebo je americkým bestsellerom. Lenže všetko, čo sa predá nad 10 000 výtlačkov, sa stáva bestsellerom. Z čoho vyplýva, že keby knihu napísal Slovák/Čech, bola by kniha zbytočným odpadom, pretože si neviem predstaviť, žeby ju na Slovensku/Česku kúpilo 10 000 ľudí...

Na prvý pohľad nenápadná, no bezmála 1000 stranová kniha. Dej sa odohráva v Rusku na začiatku 18. storočia, prvopočiatky vlády Petra I. Veľkého. Takmer celý príbeh sa odohráva okolo lodí a loďstva, väčšinou v ruskom prístavnom meste Archangeľsk. Postáv je množstvo, čo v čitateľovej hlave môže vyvolať zo začiatku zmätok pri zapamätávaní.
Príbeh je príbehom o budovaní armády a problémoch pred Veľkou severnou vojnou, ktorá začala v roku 1700 a sčasti opisuje aj jej začiatok.

18.04.2022

Mrzí ma len jedno. Že na ZŠ a SŠ sme slovenskou literatúrou len „preleteli“. Max. čo sme sa zdržali, bol Tatarka a jeho „Démon súhlasu“, asi na 10 min., zvyšok slovenskej literatúry len tak. Česť výnimkám na ktoré si nepamätám. Všetko sa povedalo (hovorím o roku 2008) len povrchovo: „...bol autor, napísal toto a toto o tom a o tom.“
Nakoľko je „Živý bič“ sfilmovaný a populárny, nie je o čom hovoriť. Na rozdiel od jeho posledného dielu „V osídlach“. Keď som knihu prečítal, zamrazilo ma. Vydaná v roku 1944 hovorí o pánoch, bedači, mládeži, politikoch, polícii, študentoch... hovorí presne tak, ako sa žije dnes. Nuž, čo dodať? Už viem, prečo táto kniha sa nespomína vôbec. Povedala by, že od roku 1944 dodnes sa nestalo ničúceho nič a všetko je v koľajách takých, aké boji za 2. sv. vojny z čoho sa dá usudzovať, že sme ešte stále neprestali vďaka „papalášom hore“ žiť vo vojnovo-korupčnom stave.
...a, ako vždy – je to len môj názor na túto knihu, vytvorte si vlastný. Každopádne tých 530 strán prečíta aj čitateľ ľahšieho kalibru, mne sa to podarilo za 3 dni.

05.01.2017