zbt81 komentáře u knih

Jeden z najtemnejších a najbezútešnejších románov aké som čítala. Neviem či som ho úplne pochopila, ale rozhodne sa k nemu už druhýkrát neplánujem vrátiť.
Určite nie je náhoda, že Orwell napísal svoj román koncom 40-tych rokov keď padala železná opona naprieč povojnovou Európou. Skvele opísal princíp totalitných režimov sovietskeho Ruska a nacistického Nemecka. Akoby predpovedal veľké procesy a čistky v 50-tych rokoch medzi straníkmi v komunistickom bloku. Opis obrazu veľkého brata (akejsi bájnej bytosti, ktorý snáď fyzicky ani nikdy neexistoval) akoby presne sedel na súdruha Stalina.
Skutočnosť, že človek si nebol nikdy istý či ho nesledujú a musel dávať pozor na každé svoje gesto či výraz tváre, aby nevzbudil podozrenie bol neznesiteľný. Dnes pri súčasnej technike by takýto monitoring obyvateľstva nebol pre totalitnú spoločnosť nemožný.
Hlavný hrdina doplatil na svoju slabú ostražitosť, neopatrnnosť, ale aj dôverčivosť k človeku, ktorý sa nakoniec stal "vykonávateľom spravodlivosti" strany a jeho katom.

13 24.12.2016

Zdá sa mi, že väčšina diskutujúcich čitateľov vidí len chyby na strane pani Bovaryovej (nie nezastávam sa jej - tiež si nezískala moje sympatie), ale unikajú im chyby charakteru ostatných postáv. Čo napr. taký pán doktor Bovary, ktorý si za celý ten čas nevšimol čo sa deje s jeho ženou? Alebo taký Rodolfo či León? Boli týto dvaja charakternými mužmi? Ani náhodou!!! Dobre vedeli, že je to vydatá žena, že má dieťa, ale nebránilo im to, aby si s ňou začali a prímali od nej cenné dary. Keď očakávala pomoc s dlhmy, do ktorých sa dostala aj ich pričinením naraz od nej dali ruky preč. To samozrejme nie je konečný počet padlých charakterov tohto románu. Ďalej napr. taký pán lekárnik - zištný a egoistický alebo obchodník, u ktorého sa Bovaryvá zadĺžila - bol to skôr úžerník, ktorý využil situáciu na vlastné obohatenie.
Myslím, že Flaubert chcel týmto románom poukázať na rôzne typy ľudských pokleskov a to zďaleka nie len u hlavnej postavy, ale možno práve u tých vedľajších postáv - podľa mňa ešte bezcitnejších.
Inak súhlasím s Nikolou, že posledných cca. 50 strán bolo najzaujímavejších.

10 25.05.2017

Skvelý psychologický román o škodlivosti súcitu a neopätovanej láske chorého dievčaťa , jeden z najlepších aký som čítala. Určite sa k nemu ešte niekedy po rokoch vrátim.
Zweig v úvode predstavuje dôstojníka - vojnového hrdinu, s ktorým ho zoznámi spoločný známy. Ten sa mu zverí so svojim tragickým tajomstvom, ktoré ho roky prenasleduje a ktoré z neho spravilo "hrdinu", za akého ho všetci majú. On sám takéto chvály odmieta a hovorí, že do vojny utieklo oveľa viac mužov ako sa z nej vrátilo. Ako sa na konci knihy dozvedáme, celé jeho hrdinstvo bolo len výsledkom pohromy, ktorú spôsobil a za ktorú sa chcel vytrestať. Dúfal, že ho za to stihne spravodlivý trest v podobe smrti alebo sa vráti ako mrzák. To ho hnalo, do najnebezpečnejších vojenských úloh a situácii.
Rozpráva príbeh nevyzretého mladíka - poručíka kavalérie niekde v malom zapadnutom uhorskom mestečku. Všetko sa začína jeho účasťou na plese u miestneho magnáta (v skutočnosti židovského zbohatlíka) a nepríjemným nedorozumením, ku ktorému došlo v súvislosti s jeho postihnutou dcérou.
Či sa tento príbeh skutočne stal, alebo je len fikciou a výsledkom skvelého rozprávačského Zweigovho talentu sa už asi nedozvieme. Každopádne môžem odporučiť.

Túto biografiu považujem asi za najsmutnejšiu a zároveň najnapínavejšiu akú som čítala.
Zweig v úvode píše, že sa pokúsil zostaviť životopis priemernej mladej ženy bez zvláštneho nadania, ambícii, či túžbe po dobrodružstve, z ktorej nakoniec nepriazeň osudu a tragický koniec urobili výnimočnú a morálne silnú osobnosť. Musím povedať, že sa mu to podarilo dokonale a vznikol veľmi silný psychologický príbeh.
"Kedy sa už konečne staneš sama sebou?" Týmito slovami Mária Terézia často karhala svoju najmladšiu dcéru. Mária Antoinetta nakoniec dospela a stala sa "sama sebou", ale žiaľ alebo možno našťastie až dávno po smrti svojej slávnej matky.
Sledujeme jej postupný prerod od bezstarostného dieťaťa na viedenskom cisárskom dvore, ľahkovážnej dospievajúcej dievčiny vo Versailles, hýriacej rokokovej kráľovnej v Trianone, až po revolúciou nenávidenú predstaviteľku tyránie, ktorú nakoniec zmielta z trónu a pochovala s takmer celou rodinou. Ešte predtým ako gilotína stihne ukončiť jej život stane sa z rozmaznanej aristokratky odvážna žena, ktorá si svojou charizmou dokáže získať nejedného odporcu. Ona ktorá sa predtým nikdy o politiku nezaujímala, málokedy prečítala celý list až dokonca sa naraz stáva diplomatkou a snaží sa získavať spojencov, čeliť protivníkom a bojovať v rámci svojich možností aj za svojho slabého a nerozhodného manžela Ľudovíta XVI.
Ako sa dostávame do druhej polovice knihy pochmúrna atmosféra sa postupne stupňuje. Rokoková nádhera sa úplne vytráca. Nakoniec sa z niekdajšej krásavice stáva prešedivelá predčasne zostarnutá, unavená žena, ktorej všetko vzali a čaká ju už len posledná povinnosť: dôstojne zomrieť. Mnohí, ktorí sa na jej väznení, procese a obžalobe podielali - rovnako ako ona -skončili pozemskú púť na vtedajšom Námestí Republiky. Aj oni sedeli v tom istom rebriňáku a na tej istej lavici, ale svoj smutný osud neniesli tak dôstojne ako pred nimi niekdajšia francúzska kráľovná a dcéra Márie Terézie.

8 22.02.2018

Balzak vo svojej 'Sesternici Bete' úžasne vykreslil človeka nespokojného zo svojim životom a osudom, ktorého má rodina aj okolie za outsidera, úbohú starú dievku túžiacu pomstiť sa svojej úspešnejšej sesternici Adeline. Hoci bola ústrednou (negatívnou) postavou Beta, v oveľa horšom svetle som vnímala starého erotomana Hulota, ktorý kvôli vlastnej rozkoši neváha uvrhnúť celú svoju rodinu do biedy a kvôli ktorému umiera nakoniec aj jeho cnostná Adelina. Pre mňa úplne najodpornejšou postavou bola Valeria Marneffová - pre verejnosť oddaná manželka, v skutočnosti však rafinovaná kurtizána vydržiavaná niekoľkými milencami.
Happyend sa samozrejme nekonal, ale zlo bolo z časti potrestané.
Balzak ma zatiaľ ešte nesklamal - bol to spisovateľ s veľkým talentom a znalec ľudských duší. Okrem toho, že jeho romány majú čo povedať aj dnešnému čitateľovi, majú v sebe aj istú noblesu a dobovú atmosféru, ktoré dnešné romány väčšinou postrádajú.

7 17.12.2015

Tragédia jednej naivnej pracovitej dobráčky, ktorú až na samé dno stiahnu jej dvaja chlapi. Ten prvý - otec jej dvoch starších synov je bezcharakterný podvodník, parazit a lenivec. Ten druhý oficiálny manžel a otec jej dcéry Nany je zo začiatku rovnako ako hlavná hrdinka jeden fajn pracovitý chlap, ktorý si ju zoberie po tom ako ju ten prvý zo dňa na deň opustí aj s dvomi malými deťmi. Po vážnom pracovnom úraze sa však postupne mení v nepoužiteľného lenivého ožrana, ktorý žije zo dňa na deň z peňazí a práce svojej ženy a postupne jej ničí život.
Pri čítaní sa stávame svedkami pomalého rozkladu jednej usporiadanej rodiny a človek nad tým len krúti hlavou ako to mohlo zájsť až tak ďaleko? Ako sa môže dať dospelá žena využívať nie len lenivým manželom, ale neskôr znova aj bývalým frajerom, ktorý sa na ňu v minulosti vykašľal a neskôr začal na nej znova bez kúska hamby parazitovať! Toto ma pri čítaní zarážalo najviac. Ako zo sebou nechala hlavná hrdinka manipulovať dvoma darmožráčmi, ktorí ju finančne a psychicky rozložili na márne kúsky a ani v najmenšom sa to nepokúsila zmeniť.
Na čo chcel Zola týmto románom poukázať? Samozrejme ako píšu všetci hlavne na problém alkoholizmu, ktorý je tým pomyselným zabijákom. Okrem toho chcel však možno varovať aj mnohé ženy, aby si dobre rozmysleli koho si pustia do života a čo mu dovolia. Aby sa nečinne nepoddávali osudu. Myslím, že je toto varovanie stále veľmi aktuálne lebo aj dnes sa nájdu podobné naivky bez štipky sebaúcty schopné obetovať svoje šťastie pre muža, ktorý si to vôbec nezaslúži.
Každopádne radšej zostať do smrti bez chlapa ako mať na krku podobného parazita.

6 06.10.2020

Korunný princ Rudolf určite nepostrádal inteligenciu a porozumenie k nemajetným vrstvám obyvateľstva. Keby sa bol narodil v meštianskej liberálnej rodine zrejme by bol jeho život oveľa šťastnejší a úspešnejší. Vinu na jeho osude a vývoji charakteru mala určite aj výchova a dedičné zaťaženie od oboch rodičov. Najväčšiu jeho tragédiu vidím ani nie na spôsobe jeho odchodu zo sveta (hoci to negatívne ovplyvnilo život celej jeho rodiny), ako skôr na tom, že zobral so sebou aj Mary - nedospelé 17-ročné dievča. Mal ju rozhodne z toho vynechať, ale či si v tom čase plne uvedomoval dôsledky svojho konania alebo nie už asi nezistíme.

6 18.02.2016

Ani tento Remarque nesklamal, hoci jeho Traja kamaráti, Čas žitia čas umierania a Na západnom fronte kľud na mňa urobili väčší dojem. Príbeh nemeckého emigranta je strhujúci, napínavý s nádychom tragiky, niekedy však nie úplne uveritelný.

5 29.07.2018

Túto knižku som len nedávno objavila v našej rodinnej knižnici a tak som sa prvýkrát od strednej školy zas začítala do jedného z Hugových diel. Niekedy to bolo náročné čítanie, ale oplatilo sa. V knihe sa nachádzajú pasáže, ktoré sa "čítajú akoby sami od seba" a potom opisné, ktoré vyžadujú viac času a trpezlivosti.
Ani heslo Veľkej francúzskej revolúcie "sloboda, rovnosť, bratstvo" neznamenalo vždy spravodlivosť. Početné postavy románu na oboch stranách barikády ukazujú svoje dobré aj zlé vlastnosti, máloktorá je čierno-biela. Morálne medzi nimi vynikajú hlavne obyčajní dedinskí ľudia, ktorým sú myšlienky veľkej politiky vzdialené a idú mimo nich. Spomenula by som jeden príklad za všetky keď žobrák Tellmarch pomohol markýzovi Lantenacovi na úteku keď bol postavený mimo zákon. Ich časť rozhovoru:
"Ku ktorej strane patríte? - spýtal sa markýz. - Ste republikán? Ste rojalista?
- Som bedár.
- Ani rojalista, ani republilán?
- Myslím, že nie.
- Ste za kráľa alebo proti kráľovi?
- Nemám na to kedy.
- Čo si myslíte o tom čo sa teraz deje?
- Nemám z čoho žiť.
- A jednako mi chcete pomáhať?"
Ďalšou postavou z ľudu, ktorej sú myšlienky revolúcie či monarchie srdečne ukradnuté je mladá žena - vdova a matka troch malých detí. Jej materská láska a neúnavné až živočíšne hladanie stratených detí napriek hladu a vyčerpanosti je vykreslené úplne dokonale.
Určite má kniha čo povedať aj dnešným čitateľom, či už sa zaujímajú o Veľkú francúzsku revolúciu alebo nie. Nebyť nezaujímavých dlhších častí (podľa mňa) určite dám za 5*.

5 03.09.2017

Tragický príbeh jednej ambicióznej dvojice, tak by sa dal v skratke popísať tento román. Hlavne ku koncu bola kniha veľmi smutná, hoci treba povedať, že za svoje nešťastie si mohli Charlotta a Max predovšetkým sami. Mohli prežiť krásny pohodlný život (možno aj s vlastnými deťmi) nebyť ich prehnanej ambicióznosti, naivite, egoizmu, túžbe viniknúť za každú cenu a pocitu neomilnosti. Stačil by im k tomu obyčajný zdravý sedliacky rozum a zmysel pre realitu, oni však žili v snoch - v tomto bode si ako pár sadli znamenite. Vlastne sa brali kvôli vlastným ambíciam, dúfali, že jeden druhému zaistia postavenie či majetok, ale nakoniec sa vzájomne stiahli až na dno. Lásku u seba alebo mimo svojho vzťahu zrejme nenaši a pravdepodobne ju ani nehľadali. Príbehy o ich nemanželských deťoch sú skôr bájkami, aby ozvláštnili ich aj bez toho výstredný život a u Maxa aj predčasnú a zbytočnú smrť, ktorej mal možnosť toľko krát uniknúť...

Jednoznačne najlepší Rothov román a jeden z najlepších románov (ak nie úplne najlepší) s tématikou posledných rokov monarchie.
Je jedným z tých románov, ktoré sa dajú čítať viac krát. Po viac ako 15 rokoch som sa k nemu znova vrátila a zapôsobil na mňa rovnako silno ako prvý raz.
Celý príbeh sa nesie v nostalgickej atmosfére. Roth sa nikdy netajil tým, že Rakúsko-Uhorsko považoval za svoju jedinú skutočnú vlasť a je to cítiť aj v tomto príbehu. Napriek tomu sa nevyhýba ani kritike "starých dobrých čias pred Veľkou vojnou". Hlavní hrdinovia boli nerozlučne spojení s monarchiou, dynastiou a samotným cisárom, aj keď postupom času začali vidieť jej neodvratný zánik. Čím zretelnejšie videli prichádzať zánik ríše, tým viac prepadali beznádeji a strácali zmysel života.
Hoci mi väčšinou opisy krajiny a okolia v románoch prekážajú tu boli pre mňa zážitkom. Hlavne keď autor opisoval okolie vojenskej posádky poručíka Trottu pri ruských hraniciach - všetkú tú tajomnú faunu, flóru a jej rozmanitých obyvateľov. Taktiež to ako popisoval poručíkové problémy s alkoholom, ktorému v hraničnej posádke prepadol vyznieva veľmi autenticky. Môžeme sa len domnievať, že tu asi Roth zakomponoval aj veľa zo seba. Ako je známe sám podľahol závislosti na alkohole a na jeho následky aj predčasne zomrel.

4 05.10.2018

Knihu ani jej pokračovanie neodporúčam. Ja viem, každý máme iný vkus aj zmysel pre humor, ale toto je strata času, ktorý sa dá lepšie využiť, na kvalitnejšie knihy a autorov...aspoň pre mňa.

Následník trónu je určite jeden z najlepších historických románov aké som čítala. Na román je kniha veľmi realistická a pridŕža sa faktov. Oceňujem hlavne autorovu snahu o psychologické vykreslenie postavy Františka Ferdinanda a tiež ostatných postáv v jeho okolí. Páči sa mi, že nikomu vyslovene nefandí, nedrží stranu, ale sa snaží byť ku každému spravodlivý, objasňuje motívy konania postáv. František Ferdinand mal neobyčajne komplikovanú povahu, chýbala mu srdečnosť, pravdepodobne to nebol dobrý človek. Mohlo za to azda ťažké detstvo.
Ako sa v knihe výstižne píše sám sebe si bol najväčším nepriateľom. Niektoré jeho nápady a reformy, ktoré chcel uskutočniť, mali niečo do seba a možno by sa boli aspoň niektoré dali realizovať ešte za cisárovho života, keby si František Ferdinand na všetkých stranách nerobil nepriateľov, keby vedel jednať s ľudmi a mal diplomatické nadanie.
Ako vieme, jeho osud a osud jeho ženy a detí bol tragický. Naplnenia svojich veľkých panovníckych ambícii sa nikdy nedočkal.

4 28.01.2016

Pamäte komorníka Ketterla som čítala už dávno. Je tomu už minimálne 10 rokov. Je to zaujímavé niekedy úsmevné rozprávanie človeka, ktorý bol roky jedným z najbližších cisárových služobníkov. Ako každé memoáre aj tieto sú veľmi subjektívne a keďže boli písané s časovým odstupom tak možno aj nie celkom presné.
Svoju hodnotu majú hlavne tam, kde Ketterl popisuje svoju prácu, dojmy z prostredia dvora a opis osobnosti cisára. Nevyhol sa však úplne popisom politickej situácie, posudzovaniu Františka Jozefa ako panovníka a viacerým rodinným problémom v jeho rodine, čo už tak dôveryhodne a fundovane nevyzerá.
Menej známe sú pamäte jeho kolegu Antona Szmolena, ktorý pôsobil na viedenskom dvore ako jeden z cisárových lokajov. Na jeho pamäte sa prišlo náhodou. Boli určené len jeho rodine a nie pre verejnosť. Časť z nich je citovaná v knihe R.Holeca: Cisár František Jozef a jeho dvor. Z pamätí lokaja a dvornej dámy. Nie sú natoľko konzistentné a systematické, ale v mnohom sú si podobné. Rovnako ako Ketterl aj Szmolen v nich popisuje cisára ako milého nenáročného pána, ktorý sa k služobníctvu správa vždy slušne a nemá prehnané očakávania. Pravým opakom cisára v jeho spomienkach bol arcivojvoda František Ferdinand, u ktorého tiež istý čas pôsobil a nerád na to spomína. Ketterlovi dosť zazlieval vydanie memoárov aj keď vedel, že tak urobil hlavne z finančných dôvodov. Bol názoru, že tým ničí cisárovú pamiatku a jeho dôstojnosť, aj keď je už po smrti a nastala zmena spoločenského zriadenia.
Možno súdil Ketterla až príliž prísne, hoci niektoré historky z jeho pamätí vyzdnievajú ozaj bizarne až smiešne, napr. opitý sluha spadnutý v cisárovej vani.
Ale v konečnom dôsledku, ak je čo i len 50% pravdy na tom čo obaja páni o cisárovi píšu tak mu treba uznať, že bol pre služobníctvo priam ideálnym pánom.

3 30.06.2023

O Sisi sa zaujímam vyše 25 rokov a za ten čas som o nej a o ďalších členoch habsburského dvora 19.storočia stihla prečítať veľa biografii a faktografických publikácii. Prečítala som aj zopár románov na túto tému, hoci sa priznám, že mám vždy trochu obavy. Málo ktorý román, ktorý sa zaoberá životom tejto cisárovnej presiahne hranice už zaužívaného klišé. Posledné románové pokusy, ktoré som zaznamenala (ale nemala odvahu čítať) boli písané na základe serialov veľmi pochybnej kvality. Hlavne ten z produkcie RTL+ bol katastrofálny a z realitou mal spoločné asi len mená hlavných postáv. Preto som sa potešila, že vychádza román z pera slovenskej spisovateľky pani Hajdukovej. Podľa ukážok a prvých recenzií som verila a dúfala, že tento raz by som si mohla prísť na svoje.
A ako sa mi páčil samotný román? Nie je to životopisný román v pravom zmysle slova. Prepája tri ženy z rôznych časových období. Podľa nich je aj kniha rozdelená na tri časti. Prvá časť sa venuje Amálii - mladej introvertnej prekladateľke zo súčasného Berlína, ktorá sa zaujíma o ezoteriku a výklady snov. Druhá časť rozpráva životné osudy Romy Schneider - herečke, ktorá stvárnila cisárovnú Alžbetu v slávnej trilógii z 50 - rokov Sissi. Posledná a najdlhšia časť knihy je venovaná samotnej cisárovnej.
Tieto tri ženy aj keď každá z nich žila v inom časovom období spájajú mnohé spoločné vlastnosti a aj jeden kus starožitného nábytku, o ktorom však už nebudem viac prezrádzať.
Napokon sa dostávame k poslednej a najdlhšej časti - Sisi. Žiaľ však ani tento román sa úplne nevyhol určitým stereotypom a málo kritickému pohľadu na túto síce zaujímavú, ale veľmi komplikovanú ženu. Je to zrejme aj tým, že rozprávačkou a sprievodkyňou osudmi svojho života je tu prevažne samotná Sisi. Inak musím povedať, že väčšina príbehu sa v zásade drží historických faktov. Celkom dobre je tu až na pár fabulácii vykresnené zoznámenie Alžbety s mladým Františkom Jozefom, začiatky ich manželstva, smrť ich malej dcérky Žofie, uhorská korunovácia, ako aj jej priateľstvo s rumunskou kráľovnou Alžbetou (známejšou pod menom Carmen Sylva). Samozrejme nie zo všetkým som sa v románe stotožnila ako som už písala vyššie. Vadilo mi napr. dosť negatívne vykreslenie jej svokry arcivojvodkyne Žofie - čo tiež žiaľ patrí k tradovaným klišé hlavne prostredníctvom filmovej trilógie. Dnes ho však mnohí historici na základe jej korešpondencie a iných dôkazov spochybňujú. To však nič nemení na fakte, že román sa dobre číta a do veľkej miery sa pridŕža skutočnosti. Rozhodne patrí k tým lepším a románom o Sisi, takže ho môžem odporučiť aj tým, ktorí sa tak isto ako ja o jej osobnosť zaujímajú už dlhší čas. Samozrejme odporúčam aj tým, ktorí o nej toho veľa nevedia. Ak sa však chcú dozvedieť skutočne objektývne fakty o tejto osobnosti a o ďalších ľuďoch z jej najbližšieho okolia ako napr. o cisárovi Františkovi Jozefovi I. a arcivojvodkyni Žofií odporúčam ako prvé siahnuť po niektorej z historických biografii, ktorých sa ponúka na knižnom trhu a v knižniciach veľa, aby sa vyhli niektorým mýlnym a jednostranným prezentáciam, ktoré sú to čitateľovi ponúkané. Samozrejme je tu Sisi ukázaná len z tej lepšej stránky ako dokonalá osobnosť a je vidno, že autorka jej fandí.

3 22.06.2023

Môžem súhlasiť s predchádzajúcim komentárom. Rozhodne patrí medzi životopisy, ktoré sú kvalitné, seriózne a pútavé zároveň. Pokiaľ ide o mňa, hoci som už o Františkovi Jozefovi, jeho rodine a posledných Habsburgovcoch prečítala toho veľa, narazila som tu na informácie, ktoré boli pre mňa nové. Napr. niektoré citácie z jeho listov manželke z cesty do Orientu a podobné písomnosti osobného charakteru.
Ďalej na tomto žovotopise ( a na biografiach všeobecne) si veľmi vážim snahu autora o objektivitu. Snaží za vykresliť cisára takého aký bol so všetkými pozitívami a negatívami jeho charakteru a vlády. Nenadržiava mu, ani sa ho nesnaží odsudzovať.
Knihu môžem teda doporučiť všetkým čitateľom, ktorí sa zaujímajú o toto obdobie našich dejín.

3 25.07.2017

Hlavným hrdinom románu je starý mládenec Pons, oddaný hudbe a starožitnostiam. Pracuje ako kapelník v divadle a súkromne dáva hodiny hudby. Lásku ženy nikdy nenašiel a kedže si bol vedomý svojho neatraktívneho vzhľadu svoju vášeň venoval umeniu a záľube v dobrom jedle. Práve to sa mu stalo osudným. Pons bol pravidelným hosťom na obede svojich príbuzných a známych. Tí ho časom začnú považovať za príživníka a chudáka. Pons sa chce zavďačiť (získať vážnosť a úctu príbuzenstva) svojmu bratrancovi a jeho dcére a pokúsi sa jej dohovoriť svadbu so zámožným nemeckým obchodníkom. Keďže sa na začiatku zdá, že sympatie sú vzájomné a svadbe nestojí nič v ceste, bratrancova manželka vo vysokej parížskej spoločnosti rozšíri správu o chystanom sobáši. Nádejný ženích však v rozhodujúcej chvíli zo svadby vycúva a dievčinu odmietne. Jej matka sa rozhodne celú vinu hodiť na Ponsa, aby zabránila posmechu a pohŕdaniu spoločnosti. Ten prestane byť príjmaný vo všetkých domácnostiach, kde býval pravidelným hosťom a stretáva sa s otvoreným nepriateľstvom. Jeho jediným ozajstným priateľom ostáva jeho spolubývajúci a kolega z divadla - Nemec Schmuke. Ten je akoby dvojčaťom Ponsa, len je ešte viac najivný a väčší dobrák. Ľudia čo ich poznajú a stretávajú ich na ulici ich aj volajú "staré dvojčiatka". Po veľkom ponížení a psychickom otrase, ktoré zažije od príbuzných, upadá Pons do choroby a letargie, stará sa o neho práve verný Schmucke. Zlú situáciu zneužije domovníčka a domáca oboch pánov Cibotová. Dozvie sa o nesmiernej cene Ponsovej zbierky starožitností a snaží sa čo najviac obohatiť. Vtedy sa rozpútava doslova hon o jeho majetok a prípadné dedičstvo. Nakoniec sa Pons a Schmuke stávajú obeťou chamtivosti a bezcharakternosti ľudí vo svojom okolí a Ponsových príbuzných.

3 16.04.2016

Predlohou tohto Balzacovho románu bola údajne novela jeho obdivovateľky a neskoršej manželky Eveliny Hanskej, ktorú nanovo prepracoval a doplnil. Mladá, inteligentná, romanticky založená "poétka" Modesta predstavovala jeho Evelínu za mlada. Listy, ktoré si Modesta vymieňala s Ernestom sa vraj v mnohom podobali korešpondencii skutočnej na diaľku zaľúbenej dvojice: mladej grófky s vtedy už známym spisovateľom. Z tohto pohľadu je to určite výnimočné a zaujímavé dielo. Čítalo sa veľmi dobre, ale medzi moje obľúbené "balzakové" superdiela ako Eugénia Grandetová, sesternica Beta, Otec Goriot či Lesk a bieda Kurtizán sa nedostalo. Preto strhávam jednu hviezdičku.

2 26.11.2018

Napínavé čítanie bez jediného hluchého miesta. Druhá časť sa mi čítala ešte o niečo lepšie ako prvá. Príbeh je to drsný a fascinujúci zároveň. Zoznamuje nás s málo známym životom v uzavretom svete trestaneckých galejí. Určite nie vo všetkom som s Motýľom súhlasila a dávala mu za pravdu. Obdivuhodné však je, že ho dlhé roky pobytu v surovom prostredí nezlomili a nerezignoval na znovuzískanie slobody ani po mnohých márnych pokusoch o útek. Napriek pochmúrnej atmosfére je to príbeh veľmi motivujúci. Má v sebe jasný odkaz čitateľom nikdy sa nepoddávať svojmu osudu a nevzdávať sa svojich snov.

2 09.01.2018

Poviedky naozaj rozmarné, jemne erotické, vtipné. Väčšina je situovaná do okolia Balzacovho rodného Toursu. Ako oddychovka po náročnom dni perfektné.