zbt81 komentáře u knih

Pamäte komorníka Ketterla som čítala už dávno. Je tomu už minimálne 10 rokov. Je to zaujímavé niekedy úsmevné rozprávanie človeka, ktorý bol roky jedným z najbližších cisárových služobníkov. Ako každé memoáre aj tieto sú veľmi subjektívne a keďže boli písané s časovým odstupom tak možno aj nie celkom presné.
Svoju hodnotu majú hlavne tam, kde Ketterl popisuje svoju prácu, dojmy z prostredia dvora a opis osobnosti cisára. Nevyhol sa však úplne popisom politickej situácie, posudzovaniu Františka Jozefa ako panovníka a viacerým rodinným problémom v jeho rodine, čo už tak dôveryhodne a fundovane nevyzerá.
Menej známe sú pamäte jeho kolegu Antona Szmolena, ktorý pôsobil na viedenskom dvore ako jeden z cisárových lokajov. Na jeho pamäte sa prišlo náhodou. Boli určené len jeho rodine a nie pre verejnosť. Časť z nich je citovaná v knihe R.Holeca: Cisár František Jozef a jeho dvor. Z pamätí lokaja a dvornej dámy. Nie sú natoľko konzistentné a systematické, ale v mnohom sú si podobné. Rovnako ako Ketterl aj Szmolen v nich popisuje cisára ako milého nenáročného pána, ktorý sa k služobníctvu správa vždy slušne a nemá prehnané očakávania. Pravým opakom cisára v jeho spomienkach bol arcivojvoda František Ferdinand, u ktorého tiež istý čas pôsobil a nerád na to spomína. Ketterlovi dosť zazlieval vydanie memoárov aj keď vedel, že tak urobil hlavne z finančných dôvodov. Bol názoru, že tým ničí cisárovú pamiatku a jeho dôstojnosť, aj keď je už po smrti a nastala zmena spoločenského zriadenia.
Možno súdil Ketterla až príliž prísne, hoci niektoré historky z jeho pamätí vyzdnievajú ozaj bizarne až smiešne, napr. opitý sluha spadnutý v cisárovej vani.
Ale v konečnom dôsledku, ak je čo i len 50% pravdy na tom čo obaja páni o cisárovi píšu tak mu treba uznať, že bol pre služobníctvo priam ideálnym pánom.

O Sisi sa zaujímam vyše 25 rokov a za ten čas som o nej a o ďalších členoch habsburského dvora 19.storočia stihla prečítať veľa biografii a faktografických publikácii. Prečítala som aj zopár románov na túto tému, hoci sa priznám, že mám vždy trochu obavy. Málo ktorý román, ktorý sa zaoberá životom tejto cisárovnej presiahne hranice už zaužívaného klišé. Posledné románové pokusy, ktoré som zaznamenala (ale nemala odvahu čítať) boli písané na základe serialov veľmi pochybnej kvality. Hlavne ten z produkcie RTL+ bol katastrofálny a z realitou mal spoločné asi len mená hlavných postáv. Preto som sa potešila, že vychádza román z pera slovenskej spisovateľky pani Hajdukovej. Podľa ukážok a prvých recenzií som verila a dúfala, že tento raz by som si mohla prísť na svoje.
A ako sa mi páčil samotný román? Nie je to životopisný román v pravom zmysle slova. Prepája tri ženy z rôznych časových období. Podľa nich je aj kniha rozdelená na tri časti. Prvá časť sa venuje Amálii - mladej introvertnej prekladateľke zo súčasného Berlína, ktorá sa zaujíma o ezoteriku a výklady snov. Druhá časť rozpráva životné osudy Romy Schneider - herečke, ktorá stvárnila cisárovnú Alžbetu v slávnej trilógii z 50 - rokov Sissi. Posledná a najdlhšia časť knihy je venovaná samotnej cisárovnej.
Tieto tri ženy aj keď každá z nich žila v inom časovom období spájajú mnohé spoločné vlastnosti a aj jeden kus starožitného nábytku, o ktorom však už nebudem viac prezrádzať.
Napokon sa dostávame k poslednej a najdlhšej časti - Sisi. Žiaľ však ani tento román sa úplne nevyhol určitým stereotypom a málo kritickému pohľadu na túto síce zaujímavú, ale veľmi komplikovanú ženu. Je to zrejme aj tým, že rozprávačkou a sprievodkyňou osudmi svojho života je tu prevažne samotná Sisi. Inak musím povedať, že väčšina príbehu sa v zásade drží historických faktov. Celkom dobre je tu až na pár fabulácii vykresnené zoznámenie Alžbety s mladým Františkom Jozefom, začiatky ich manželstva, smrť ich malej dcérky Žofie, uhorská korunovácia, ako aj jej priateľstvo s rumunskou kráľovnou Alžbetou (známejšou pod menom Carmen Sylva). Samozrejme nie zo všetkým som sa v románe stotožnila ako som už písala vyššie. Vadilo mi napr. dosť negatívne vykreslenie jej svokry arcivojvodkyne Žofie - čo tiež žiaľ patrí k tradovaným klišé hlavne prostredníctvom filmovej trilógie. Dnes ho však mnohí historici na základe jej korešpondencie a iných dôkazov spochybňujú. To však nič nemení na fakte, že román sa dobre číta a do veľkej miery sa pridŕža skutočnosti. Rozhodne patrí k tým lepším a románom o Sisi, takže ho môžem odporučiť aj tým, ktorí sa tak isto ako ja o jej osobnosť zaujímajú už dlhší čas. Samozrejme odporúčam aj tým, ktorí o nej toho veľa nevedia. Ak sa však chcú dozvedieť skutočne objektývne fakty o tejto osobnosti a o ďalších ľuďoch z jej najbližšieho okolia ako napr. o cisárovi Františkovi Jozefovi I. a arcivojvodkyni Žofií odporúčam ako prvé siahnuť po niektorej z historických biografii, ktorých sa ponúka na knižnom trhu a v knižniciach veľa, aby sa vyhli niektorým mýlnym a jednostranným prezentáciam, ktoré sú to čitateľovi ponúkané. Samozrejme je tu Sisi ukázaná len z tej lepšej stránky ako dokonalá osobnosť a je vidno, že autorka jej fandí.

Čakala som, že kniha bude oveľa depresívnejšia. Bola však častokrát veselá a hýrila vtipom. Je vidieť, že autor mal k hlavnej postave blízky vzťah a pociťoval k nemu úctu a obdiv (Jozef Pollák bol starým otcom autora). Príbeh sa veľmi dobre číta a zanecháva pozitívny odkaz napriek ťažkým životným prekážkam, ktorými takmer celý život hlavný hrdina prechádza.
Chýbalo mi tam však podrobnejšie rozprávanie o jeho detských rokoch u strýka na Morave a jeho pobyt v armáde na bojiskách prvej sv. vojny. Taktiež som sa prakticky nič nedozvedela o tom prečo svojho dedka autor považuje za cisárovho nemanželského syna. Matku (ktorá bola údajne prostitútka) prakticky nepoznal a o svojom otcovi sa s ňou teda pravdepodobne nikdy nerozprával. Jedinou indíciou je, že ako 3 ročný sa stretol so starším pánom vo Viedni v parku, ktorý si ho vysadil na kolená a dával mu sladkosti. Nemám dôvod pochybovať o zaujímavých a dobrodzužných osudoch pána Polláka, ale o tejto jednej veci mám teda veľké pochybnosti a zrejme tu len zapracovala jeho bujná fantázia a skutočnosť, že nemal možnosť sa o svojom otcovi čokoľvek dozvedieť. Alebo popustil uzdu fantázie jeho vnuk pán Háber? Každopádne to znižuje celkový dojem a hodnotenie knihy.

Tragédia jednej naivnej pracovitej dobráčky, ktorú až na samé dno stiahnu jej dvaja chlapi. Ten prvý - otec jej dvoch starších synov je bezcharakterný podvodník, parazit a lenivec. Ten druhý oficiálny manžel a otec jej dcéry Nany je zo začiatku rovnako ako hlavná hrdinka jeden fajn pracovitý chlap, ktorý si ju zoberie po tom ako ju ten prvý zo dňa na deň opustí aj s dvomi malými deťmi. Po vážnom pracovnom úraze sa však postupne mení v nepoužiteľného lenivého ožrana, ktorý žije zo dňa na deň z peňazí a práce svojej ženy a postupne jej ničí život.
Pri čítaní sa stávame svedkami pomalého rozkladu jednej usporiadanej rodiny a človek nad tým len krúti hlavou ako to mohlo zájsť až tak ďaleko? Ako sa môže dať dospelá žena využívať nie len lenivým manželom, ale neskôr znova aj bývalým frajerom, ktorý sa na ňu v minulosti vykašľal a neskôr začal na nej znova bez kúska hamby parazitovať! Toto ma pri čítaní zarážalo najviac. Ako zo sebou nechala hlavná hrdinka manipulovať dvoma darmožráčmi, ktorí ju finančne a psychicky rozložili na márne kúsky a ani v najmenšom sa to nepokúsila zmeniť.
Na čo chcel Zola týmto románom poukázať? Samozrejme ako píšu všetci hlavne na problém alkoholizmu, ktorý je tým pomyselným zabijákom. Okrem toho chcel však možno varovať aj mnohé ženy, aby si dobre rozmysleli koho si pustia do života a čo mu dovolia. Aby sa nečinne nepoddávali osudu. Myslím, že je toto varovanie stále veľmi aktuálne lebo aj dnes sa nájdu podobné naivky bez štipky sebaúcty schopné obetovať svoje šťastie pre muža, ktorý si to vôbec nezaslúži.
Každopádne radšej zostať do smrti bez chlapa ako mať na krku podobného parazita.

Ako historický román o Márii Terézii a dobe jej vlády je to zaujímavé čítanie, hoci k mojim obľúbeným patriť nebude. Úplne mi nesadol autorov štýl. Niekedy mi jeho jazyk a spôsob písania prišli príliž vulgárne a to hlavne v príbehoch fiktívnych osôb. Na môj vkus príliž veľa žien "ľahších mravov" a "lepkavých opĺzlych" chlapov. Ale možno som v tomto ohľade len viac citlivá. Preto som sa nemohla stotožniť ani s hlavnou dvojicou vyfabulovaných postáv Zorice a Ignáca. Tam sa to pikantnosťami a expresívnejšími výrazmi len hemží.
Viac ma samozrejme bavili životné osudy panovníčky a jej najbližšieho okolia.

Predlohou tohto Balzacovho románu bola údajne novela jeho obdivovateľky a neskoršej manželky Eveliny Hanskej, ktorú nanovo prepracoval a doplnil. Mladá, inteligentná, romanticky založená "poétka" Modesta predstavovala jeho Evelínu za mlada. Listy, ktoré si Modesta vymieňala s Ernestom sa vraj v mnohom podobali korešpondencii skutočnej na diaľku zaľúbenej dvojice: mladej grófky s vtedy už známym spisovateľom. Z tohto pohľadu je to určite výnimočné a zaujímavé dielo. Čítalo sa veľmi dobre, ale medzi moje obľúbené "balzakové" superdiela ako Eugénia Grandetová, sesternica Beta, Otec Goriot či Lesk a bieda Kurtizán sa nedostalo. Preto strhávam jednu hviezdičku.

Jednoznačne najlepší Rothov román a jeden z najlepších románov (ak nie úplne najlepší) s tématikou posledných rokov monarchie.
Je jedným z tých románov, ktoré sa dajú čítať viac krát. Po viac ako 15 rokoch som sa k nemu znova vrátila a zapôsobil na mňa rovnako silno ako prvý raz.
Celý príbeh sa nesie v nostalgickej atmosfére. Roth sa nikdy netajil tým, že Rakúsko-Uhorsko považoval za svoju jedinú skutočnú vlasť a je to cítiť aj v tomto príbehu. Napriek tomu sa nevyhýba ani kritike "starých dobrých čias pred Veľkou vojnou". Hlavní hrdinovia boli nerozlučne spojení s monarchiou, dynastiou a samotným cisárom, aj keď postupom času začali vidieť jej neodvratný zánik. Čím zretelnejšie videli prichádzať zánik ríše, tým viac prepadali beznádeji a strácali zmysel života.
Hoci mi väčšinou opisy krajiny a okolia v románoch prekážajú tu boli pre mňa zážitkom. Hlavne keď autor opisoval okolie vojenskej posádky poručíka Trottu pri ruských hraniciach - všetkú tú tajomnú faunu, flóru a jej rozmanitých obyvateľov. Taktiež to ako popisoval poručíkové problémy s alkoholom, ktorému v hraničnej posádke prepadol vyznieva veľmi autenticky. Môžeme sa len domnievať, že tu asi Roth zakomponoval aj veľa zo seba. Ako je známe sám podľahol závislosti na alkohole a na jeho následky aj predčasne zomrel.

Ani tento Remarque nesklamal, hoci jeho Traja kamaráti, Čas žitia čas umierania a Na západnom fronte kľud na mňa urobili väčší dojem. Príbeh nemeckého emigranta je strhujúci, napínavý s nádychom tragiky, niekedy však nie úplne uveritelný.

Honoré de Balzac nemôže nikdy sklamať. Všetky poviedky mi síce úplne nesadli (hlavne prvá polovica sa ťažšie čítala), ale za pozornosť určite stoja.
Najviac sa mi páčili z tejto zbierky: Uzmierený Melmoth (temný tak trochu sci-fi príbeh) , Červená Krčma (poviedka s krimi zápletkou) a Vášeň v púšti (príbeh o priateľstve človeka a zvieraťa).

Túto biografiu považujem asi za najsmutnejšiu a zároveň najnapínavejšiu akú som čítala.
Zweig v úvode píše, že sa pokúsil zostaviť životopis priemernej mladej ženy bez zvláštneho nadania, ambícii, či túžbe po dobrodružstve, z ktorej nakoniec nepriazeň osudu a tragický koniec urobili výnimočnú a morálne silnú osobnosť. Musím povedať, že sa mu to podarilo dokonale a vznikol veľmi silný psychologický príbeh.
"Kedy sa už konečne staneš sama sebou?" Týmito slovami Mária Terézia často karhala svoju najmladšiu dcéru. Mária Antoinetta nakoniec dospela a stala sa "sama sebou", ale žiaľ alebo možno našťastie až dávno po smrti svojej slávnej matky.
Sledujeme jej postupný prerod od bezstarostného dieťaťa na viedenskom cisárskom dvore, ľahkovážnej dospievajúcej dievčiny vo Versailles, hýriacej rokokovej kráľovnej v Trianone, až po revolúciou nenávidenú predstaviteľku tyránie, ktorú nakoniec zmielta z trónu a pochovala s takmer celou rodinou. Ešte predtým ako gilotína stihne ukončiť jej život stane sa z rozmaznanej aristokratky odvážna žena, ktorá si svojou charizmou dokáže získať nejedného odporcu. Ona ktorá sa predtým nikdy o politiku nezaujímala, málokedy prečítala celý list až dokonca sa naraz stáva diplomatkou a snaží sa získavať spojencov, čeliť protivníkom a bojovať v rámci svojich možností aj za svojho slabého a nerozhodného manžela Ľudovíta XVI.
Ako sa dostávame do druhej polovice knihy pochmúrna atmosféra sa postupne stupňuje. Rokoková nádhera sa úplne vytráca. Nakoniec sa z niekdajšej krásavice stáva prešedivelá predčasne zostarnutá, unavená žena, ktorej všetko vzali a čaká ju už len posledná povinnosť: dôstojne zomrieť. Mnohí, ktorí sa na jej väznení, procese a obžalobe podielali - rovnako ako ona -skončili pozemskú púť na vtedajšom Námestí Republiky. Aj oni sedeli v tom istom rebriňáku a na tej istej lavici, ale svoj smutný osud neniesli tak dôstojne ako pred nimi niekdajšia francúzska kráľovná a dcéra Márie Terézie.

Na biografický román mi kniha príde veľmi povrchná pre človeka, ktorý o Mate Hari toho veľa nevie alebo má len základné informácie.
Myslím, že stálo za to viac rozviesť jej dospievanie a manželstvo s kapitánom holandskej armády - úchylným alkoholikom, ktorý ju bil, sexuálne a psychicky týral. A to hlavne preto, že za ich manželstva a pobytu v holandskej Indii sa z Mata Hari stalo to čo ju preslávilo medzi parížskym publikom. Aspoň teda podľa Coelhovo rozprávania.
Takto celok pôsobí veľmi rozpačito. Ako mnohí predo mnou poznamenali: najslávnejšia špiónka svojej doby tu pôsobí iba ako povrchná domýšľavá ženská a klamárka, ktorej šlo len o prachy, slávu a obdiv. Ak aj taká bola nepoznáme úplne jej motývy konania a uvažovania. Hoci na druhej strane sa pýtam: môžeme jej vyčítať po tom všetkom čím si v živote prešla (znásilnenie riaditeľom dievčenskej školy počas jej štúdií, manželstvo s úchylom, smrť dieťaťa...), že sa z nej stala chorobná fabulátorka a povrchná emocionálne otupená osobnosť?
Čo napísať na záver? Mohol to byť skvelý napínavý psychologický životopisný román keby na tom Coehlo viac popracoval a pochopil psychológiu hlavnej hrdinky. Takto je to priemer až podpriemer - škoda, ale aspoň to vo mne vzbudilo záujem sa o Mate Hari toho dozvedieť viac. Za mňa nemôžem dať viac ako dve hviezdy **.

Napínavé čítanie bez jediného hluchého miesta. Druhá časť sa mi čítala ešte o niečo lepšie ako prvá. Príbeh je to drsný a fascinujúci zároveň. Zoznamuje nás s málo známym životom v uzavretom svete trestaneckých galejí. Určite nie vo všetkom som s Motýľom súhlasila a dávala mu za pravdu. Obdivuhodné však je, že ho dlhé roky pobytu v surovom prostredí nezlomili a nerezignoval na znovuzískanie slobody ani po mnohých márnych pokusoch o útek. Napriek pochmúrnej atmosfére je to príbeh veľmi motivujúci. Má v sebe jasný odkaz čitateľom nikdy sa nepoddávať svojmu osudu a nevzdávať sa svojich snov.

Milá divadelná komédia, na ktorú som narazila celkom náhodou. Na nedeľné poobedie ako stvorená. Samozrejme ide o fiktívny príbeh, ale je poznať, že bol ovplyvnený skutočnosťou a vzťahmi, aké panovali medzi Františkom Jozefom a jeho dôvernou priateľkou po smrti Sisi.

Po dlhom čase ďalšia biografia tejto zaujímavej osobnosti, akou arcivojvodkyňa Žofia nepochybne je - nech už na ňu máme akýkoľvek názor.
Mne osobne sa viac páčila biografia od Hollera spred 20 rokov. Či už po obsahovej stránke alebo čo sa týka kvality prekladu. To však neznamená, že by táto knižka nestála za prečítanie. Nájdeme tu veľa informácií, ktoré sa v iných publikáciach nevyskytujú, čo ma milo prekvapilo.

Túto knižku som len nedávno objavila v našej rodinnej knižnici a tak som sa prvýkrát od strednej školy zas začítala do jedného z Hugových diel. Niekedy to bolo náročné čítanie, ale oplatilo sa. V knihe sa nachádzajú pasáže, ktoré sa "čítajú akoby sami od seba" a potom opisné, ktoré vyžadujú viac času a trpezlivosti.
Ani heslo Veľkej francúzskej revolúcie "sloboda, rovnosť, bratstvo" neznamenalo vždy spravodlivosť. Početné postavy románu na oboch stranách barikády ukazujú svoje dobré aj zlé vlastnosti, máloktorá je čierno-biela. Morálne medzi nimi vynikajú hlavne obyčajní dedinskí ľudia, ktorým sú myšlienky veľkej politiky vzdialené a idú mimo nich. Spomenula by som jeden príklad za všetky keď žobrák Tellmarch pomohol markýzovi Lantenacovi na úteku keď bol postavený mimo zákon. Ich časť rozhovoru:
"Ku ktorej strane patríte? - spýtal sa markýz. - Ste republikán? Ste rojalista?
- Som bedár.
- Ani rojalista, ani republilán?
- Myslím, že nie.
- Ste za kráľa alebo proti kráľovi?
- Nemám na to kedy.
- Čo si myslíte o tom čo sa teraz deje?
- Nemám z čoho žiť.
- A jednako mi chcete pomáhať?"
Ďalšou postavou z ľudu, ktorej sú myšlienky revolúcie či monarchie srdečne ukradnuté je mladá žena - vdova a matka troch malých detí. Jej materská láska a neúnavné až živočíšne hladanie stratených detí napriek hladu a vyčerpanosti je vykreslené úplne dokonale.
Určite má kniha čo povedať aj dnešným čitateľom, či už sa zaujímajú o Veľkú francúzsku revolúciu alebo nie. Nebyť nezaujímavých dlhších častí (podľa mňa) určite dám za 5*.

Môžem súhlasiť s predchádzajúcim komentárom. Rozhodne patrí medzi životopisy, ktoré sú kvalitné, seriózne a pútavé zároveň. Pokiaľ ide o mňa, hoci som už o Františkovi Jozefovi, jeho rodine a posledných Habsburgovcoch prečítala toho veľa, narazila som tu na informácie, ktoré boli pre mňa nové. Napr. niektoré citácie z jeho listov manželke z cesty do Orientu a podobné písomnosti osobného charakteru.
Ďalej na tomto žovotopise ( a na biografiach všeobecne) si veľmi vážim snahu autora o objektivitu. Snaží za vykresliť cisára takého aký bol so všetkými pozitívami a negatívami jeho charakteru a vlády. Nenadržiava mu, ani sa ho nesnaží odsudzovať.
Knihu môžem teda doporučiť všetkým čitateľom, ktorí sa zaujímajú o toto obdobie našich dejín.

Zdá sa mi, že väčšina diskutujúcich čitateľov vidí len chyby na strane pani Bovaryovej (nie nezastávam sa jej - tiež si nezískala moje sympatie), ale unikajú im chyby charakteru ostatných postáv. Čo napr. taký pán doktor Bovary, ktorý si za celý ten čas nevšimol čo sa deje s jeho ženou? Alebo taký Rodolfo či León? Boli týto dvaja charakternými mužmi? Ani náhodou!!! Dobre vedeli, že je to vydatá žena, že má dieťa, ale nebránilo im to, aby si s ňou začali a prímali od nej cenné dary. Keď očakávala pomoc s dlhmy, do ktorých sa dostala aj ich pričinením naraz od nej dali ruky preč. To samozrejme nie je konečný počet padlých charakterov tohto románu. Ďalej napr. taký pán lekárnik - zištný a egoistický alebo obchodník, u ktorého sa Bovaryvá zadĺžila - bol to skôr úžerník, ktorý využil situáciu na vlastné obohatenie.
Myslím, že Flaubert chcel týmto románom poukázať na rôzne typy ľudských pokleskov a to zďaleka nie len u hlavnej postavy, ale možno práve u tých vedľajších postáv - podľa mňa ešte bezcitnejších.
Inak súhlasím s Nikolou, že posledných cca. 50 strán bolo najzaujímavejších.

Poviedky naozaj rozmarné, jemne erotické, vtipné. Väčšina je situovaná do okolia Balzacovho rodného Toursu. Ako oddychovka po náročnom dni perfektné.

Okrem Pani Bovartovej kniha obsahuje ďalšie dve Flaubertové prózy z mladosti. November napísal v roku 1842 ako študent práva v Paríži. Bláznové pamäti začal písať ešte ako pätnásťročný chlapec v zime 1836. opisuje tu svoju prvú lásku. V porovnaní z jeho svetoznámym románom stoja samozrejme minimálne o stupeň až dva nižšie. Vidno, že ich písal nezrelý autor, ktorý sa ešte len hľadá v živote aj v literatúre. V oboch je cítiť veľký smútok, melanchóliu až bezútešnosť, čo poukazuje na zložité dospievanie mladého Flauberta, na jeho komplikovanú povahu a (pravdepodobné) problémy so stavmi depresie.
Môžem ich doporučiť tým čitateľom, ktorí ho chcú poznať bližšie a vkradnúť sa mu až do srdca a duše, ktoré sú naozaj extrémne smutné a pesimistické na mladého chlapca, ktorým v tom čase bol. Vôbec však neodporúčam čítať ak máte poriadnu "depku" - toto by ju ešte podporilo.
Za mňa Pani Bovaryová 4*, November 3* a Bláznové pamäte 3*. Ako celok hodnotím knihu pozitívnejšie pre neopakovateľnú dobovú atmosféru a možnosť bližšieho poznania autora.

Knihu ani jej pokračovanie neodporúčam. Ja viem, každý máme iný vkus aj zmysel pre humor, ale toto je strata času, ktorý sa dá lepšie využiť, na kvalitnejšie knihy a autorov...aspoň pre mňa.