NathalieVerdun
komentáře u částí děl
Malé dieťa čo si pýta krst je motív síce klasický, ale o to dojemnejší, lebo vždy sa za jeho príbehom skrýva nejaká tragédia...
Medzi láskou a nenávisťou je len veľmi tenká hranica. Koľko zmarených životov pre prílišnú hrdosť...
Hlavnou postavou je Anna ,,Anča" Páľovská, odmalička vychovávaná svojou tetou Elenou. Žije vo svojom svete plnom sladkých snov a fantázií, túži nájsť svojho ,,zázračného", ako ho volá a vydať sa zaňho. No svet nie je taký ružový, ako si predstavuje... Postupne spoznáva štyroch takých vážnejších kandidátov: sú nimi maliar Bábolnay, vdovec Eugen Rovný, rovesník Julo Mlynský a dedinský učiteľ Rybár.
Moje osobné hodnotenie je 3,5. Ťažko pociťujem absentujúci koniec - za to strhávam celú hviezdičku.
Ale späť k postavám. Príbeh je rozprávaný z pohľadu Aničky Páľovskej, čím sa nám naskytá možnosť poznať jej myšlienkové pochody a hlbšie ju tak spoznať. Čo je dobré a zlé zároveň. Lebo mám pre ňu síce pochopenie, no prezentuje sa príliš namysleným a sebeckým dojmom.
Musím priznať, že maliar Bábolnay ma celkom zaujal; Jula nám autorka nedala možnosť lepšie spoznať; Rybár v niečom áno, v niečom nie - Božena Slančíková-Timrava tu sklzáva k podobným prototypom ako v Za koho ísť. Čakala som skôr niečo iné... - dúfala som napríklad v rozvitie vzťahu s Eugenom Rovným - podobne ako Bábolnay sú to podmanivé postavy (s temným šarmom).
Čo oceňujem, sú samozrejme opisy dobových zvykov, medziľudských vzťahov a spôsob reči - priebeh svadby, mestské posedenie stredných až mierne vyšších vrstiev; čím všetkým sa žena mohla stať, ak sa nechcela vydať; ako sa ,,naháňali" potenciálni ženísi ;-) ...
Volala sa Stana Viljevská. A keď si zaumienila, že sa stane ošetrovateľkou a pôjde na front, všetci jej známi sa len usmievali, lebo žila dosiaľ rozmaznaným životom plným luxusu. Ale na kurze sa osvedčila ako svedomitá a chladnokrvná zdravotná sestra.
Prišiel čas, z rušňa sa kúrilo a oni napokon došli do spustošeného barokového kaštieľa nejakého poľského šľachtica, premeneného v lazaret. Stane sa ušla hneď prvá služba - v noci. A tam na posteli ranený, le comte (gróf) Stanislav Colonna-Walewski, čo vraj nedožije rána. Považuje ju za svoju snúbenicu, Máriu Antonovnu, a ona nemá to srdce mu tú ideu vziať. Okolo nich sa vznáša sladká a tajomná vôňa bielej tuberózy, vietor pohybuje závesmi a svieca plápolá - to mladý život zhára a tiene sa predlžujú.
Čo nemôžem tejto poviedke uprieť, je atmosféra - jednoznačne. Nostalgia éry pary, temné hučanie frontu v pozadí a mysterióznosť zšerelej miestnosti s náznakom nepokoja dávno mŕtvych. Zvláštna, priam až naturistická atmosféra. Noc, čo navždy zmení život jednej zlatovlasej sestričky... a pre raneného dôstojníka sa zase končí.
V prvej polovici som ocenila ešte vykreslenie praktických záležitostí tej doby. A výnimočne je Ivankovej poviedka tentoraz (relatívne normálne) ukončená.
Najprv som sa zľakla, že pôjde o druhú Bátoryčku, keď opisovali chladnú, prísnu pani celú v čiernom, s tvárou veľmi bledou a krutými ostrými zúbkami, pred ktorou služobníctvo hneď zutekalo, keď ju zočilo. Ale pod povrchom zdanlivo jednoduchej poviedky nachádzame ženu, ktorá žije osamelý, jednotvárny život - lebo to je cena za to, že sa nechcela znovu vydať, nechcela odovzdať moc nad sebou i svojím panstvom ďalšiemu manželovi. Jedného dňa však stretne toho, čo jej každý deň nosí vodu na kúpeľ a jej telo i myseľ voči nemu nezostanú chladné. Avšak do Miška je zbláznená i jej slúžka Hanka - pôvodne sa mali brať - neunesie to...
Pán Bartolomej Bossányi, starý mládenec, sa po nociach spíja so svojím pastierom Mišom Ondrákom a oplakáva prázdny život. Jediný príbuzný, čo mu ešte zostal, sa ho neustále pokúša zniesť zo sveta, hnaný vidinou krásneho kaštieľa s červenými vežičkami ako dedičstva. Život mu zachraňuje verný pes Metenič I. až III. Znezrady za svojím otcom príde Zuza Ondrákovie a svojou drzosťou a zjavom Bossányiho natoľko okúzli, že si ju hneď chce vziať za manželku. Dievčina je trochu vypočítavá, páčia sa jej krásne šaty, serepetičky i štvorspražie, a tak dychtivo súhlasí. Lenže svadobná noc nedopadne tak celkom podľa jej predstáv...
Píše sa 15. november 1816.
Vďaka Zlatému fondu som náhodou natrafila na toto dielko a som príjemne prekvapená - Elena Ivanková má naozaj vycibrený jazyk: svieži štýl, pútavé čítanie, vtipne ironické vsuvky, naturalistické prirovnania, ... - a dozvedela som sa toľko zaujímavého zo starých čias - arsenikové sviečky, to vážne...? - a kostlivec namiesto kukačky v kukučkových hodinách...
Pána Bartolomeja Bossányiho som musela ľutovať - i Zuzička mu nakoniec zutekala... - a všetko isto zhrabol ten travič-Talian.
Škoda, že je to tak krátke! - a hlavne by ma zaujímalo, ako to bolo ďalej...
Ktovie, či ten Bossányiovský kaštieľ ešte stojí... A či v ňom ukazujú aj oblok krásnej Zuzy...
Príbeh z krásneho a tajomného prostredia šumavských hôr o pastieroch býkov na Ostrom. Jedného dňa zmizne mladý Mattheus a keď sa o tri dni vráti naposledy vydýchnuť jeho dotrhaný pes, pochopia, že je s ním amen a namiesto neho do hôr vyšlú druhého pastiera - Jörgeho Klinzheisena, ktorý od začiatku musí čeliť nenávisti starého Rüprechta Hümsessera aj s jeho lysohlavým havranom. Keď sa o polnoci zjaví jednooký krívajúci vlk a ktosi v spánku zamrmle čo nemal, to sa ešte len začnú diať veci. Hlavnou otázkou však ostáva - Čo sa stalo Mattheusovi...?
Príjemne hustnúca atmosféra tajomna a nadprirodzena, poviedka ľahko hororová a s prekrásnymi živými opismi. Povedala by som, že priam si to zaslúži prečítať viackrát (no, možno nie ako príbehy na dobrú noc :-) ), lebo je to tak pretkané náznakmi a viacvýznamovosťou, že to človek možno nepochopí hneď, alebo to pochopí zakaždým ináč, aj to je možnosť :-D .
Ach, a ešte jedna maličkosť - ak ste náhodou pastier na Ostrom a život je vám milý, nehvízdajte na kravský roh.
Prerozprávané udalosti z talianskych kroník odohrávajúce sa v priebehu roku 1559. Ústrednými postavami sú pápež Pavol IV. a jeho 3 zhýralí synovci - kardinál Don Carlos Carafa, vojvoda Giovanni z Palliana a markíz Antonio z Montebello - a ich príbuzná Diana Brancacciová, ,,žena plná vášní" (a šialenstva, povedala by som), ktorej intrigy sa stanú osudnými vojvodkyni z Palliana. ,,Česť musí byť vykúpená krvou", a tak tu namiesto ,,všetci žili šťastne až kým nepomreli", nastáva ,,a všetci sa vykúpali v krvi".
Inak, jedná sa o pomerne kratučké dielko - ja som počúvala ako audioknihu.
,,Muž má právo, ba dokonca povinnosť svoju ženu za neveru zabiť." - toto si asi ostane v pamäti väčšine čitateľom. Ale našla som, že vojvoda z Palliana i jeho brat Carlos Carafa boli za svoje zločiny popravení v marci 1561 a vražda Violante z Cardony, vojvodkyne z Palliana (ktorá bola navyše v tom čase tehotná!) z 28. augusta 1559 bola jedným z obvinení vznesených proti nim.
