TERRORDROME
komentáře u částí děl
Rozhodne sa my páčila tá myšlienka s vytváraním subatomárnych vesmírov a polemika o tom že tieto svety sú vydané na nemilosť svojim znudeným a frustrovaným bohom ( v tomto prípade ľuďom pre ktorých je to ako videohra ) ktorý ich môžu zničiť len tak v náhlom záchvate. Spracovanie poviedky však za myšlienkami zaostáva a pôsobí odfláknute a nepresvedčivo.
Starec spisuje podrobnú správu o stave ľudstva pre svojich nadriadených. Projekt A mal krídla (anjeli?), ale vymkol sa kontrole. projekt B, teda my, sa kvôli vplyvu projektu A taktiež zvrhol mimo plán a najnovší projekt C, piadiľudkov s anténkami pronto zbastardil jeden chlapec a výsledkom je že bude lepšie sa na všetky projekty vykašľať lebo to bude vždy len fiasko. Táto Dickova poviedka ma zo všetkých čo som čítal asi najviac myšlienkovo bavila, to bude tou cynickou iróniou.
Chlapík stretne ženskú čo tvrdí že jej patrí celý svet a všetko v ňom existuje len pre jej potešenie, čo demonštruje sériou nepravdepodobných "šťastných náhod". Ako je možné dať beztrestne košom takej osobe? Stačí si nezmyselne prehodiť role v stupídnom finále korunujúcom inak dobrú poviedku.
Záhada miznúceho cestujúceho z neexistujúceho mesta sa mi páčila, stúpajúca paranoja o integrite sveta hustla, ale koniec bol nejak rozšafne do stratena, tak mi to trochu kazilo zážitok.
Blbosť o marťanských handrách znášajúcich sa na zem a chlapcovi ktorý jednu takú uvidí a ohlási to dospelým, ktorý mimáka podpália. Mať to nejaké širšie súvislosti tak možno, ale takto mi to prišlo o ničom a rozhodne neznášam citové vydieranie.
Opäť také znepokojivé Dickove zamyslenie kam ľudstvo speje a tentoraz na mňa aj fungovalo. Bolo to také cynicky humorné a zároveň sucho desivé ako tam furt mleli o ďalších a ďalších vojnách kvôli obskurným veledôležitým surovinám z rôznych planét, bez ktorých by ľudia museli zas používať kľúče na otváranie dverí a pod. Náborové šialenstvo končí návštevou zo súhvezdia Orion, ktorý sa divia že na tej Terre je veľmi pekne, ale niet tu ani živáčika. Táto vízia zaťala sekeru do mozgu.
Taká sociologická hračka ktorá ma príliš neoslovila aj keď uznávam ten nádych mrazivosti. V budúcnosti vychovávajú deti roboti rozvíjajúci ich talent v izolácii od ľudí a rodičia sa s nimi môžu stretnúť až po 9 rokoch od narodenia. Jednému oteckovi sa to moc nepáči a rád by niečo urobil, ale synátor len skonštatuje že jeho foter smrdí... ako človek.
No neviem, bolo to zaujímavé keď pavúčí mimozemšťania čosi hľadali a ľudia netušili čo to môže byť a straaašne to chceli vedieť. V momente odhalenia "pokladu" mi ako starému scifákovi bolo jasné čo to je a bolo to tak. Astronautom z budúcnosti by sa asi hodili moje dedukčné schopnosti získané z Votrelca. Ale záver s nechápajúcimi "pavúčnikmi" bol fajn ironický.
Partička podarených existencií sa vydá strojom času do minulosti na šľachetnú misiu, ale nanešťastie sa im podarí pokašľať všetko na čo siahnu a tak vytvoriť budúcnosť v podobe jehovistického raja ( z vyprávanie s jedným Jeho svedkom viem že tak to bude vyzerať ). Vcelku fajn anarchistická vec, akurát linka s víziami titulného Jona mi prišla vlastne zbytočná aj keď je na nej založená celá pointa.
Alfred Hitchcock stretol Stephena Kinga a z ich mentálneho splynutia vznikla kukučka v hodinách čo strká zlých ujov zo stoličky. Skutočná nádhera a literárny skvost! P.S. táto poviedka je strata času, našťastie sa jedná len o pár minút.
Toto by som tipoval skôr na Kinga než sci-fi guru Dicka. Hororová poviedka o starenke ktorá nechtiac vysáva život z chlapca ktorý k nej chodí na super koláčiky až z neho ostane len zoschnuté čosi čo odfúkne vietor.
Dosť absurd, robotické pestúnky ako tanky s čeľusťami a bodákmi čo majú naprogramované vzájomne sa zničiť aby ľudia museli kupovať stále nové a väčšie modely ( "vezmem si ten s baranidlom" ). Oproti tej poviedke s neodbytným samopredávajúcim sa robotom to bolo už moc prestrelené.
Pomerne zbrklá vec o ukradnutej vesmírnej lodi s neznámym pohonom. Hrdinovia sa teda do nej nasáčkujú aby zistili ako to funguje a ocitnú sa kdesi v trpaslíkove a potom zasa v ríši obrov a neustále pri tom melú že Guliver bol pravdivý, čo mi prišlo ako pekný trapas. A ukáže sa že naozaj bol, takže chumaji utŕžia kus hanby. V zásade celkom vtipné.
Jedno z najlepších Dickových využití paranoje, kde na vzdialenej planéte začnú výskumníkov napádať a požierať mikroskopy, uteráky či koberce a oni nevedia kam až to siaha. Jediná šanca je utiecť z tej planéty úplne nahý, lenže... No áno, finálny zvrat som odhadol chvíľku dopredu, ale rozhodne to sadlo. Parádička.
Jedna z tých poviedok ktoré mi nedávajú zmysel. Hrdina podozrieva svoju manželku že ho podvádza s káčerom ( čo je snáď maskovaný grécky boh Zeus...? ) a že s ním má dieťa ktoré žerie dážďovky. A to je všetko, pekne o ničom.
Toto sa mi páčilo, rozpadnutý postapo svet kde jeden kmeň posiela každý rok niekoho za superpočítačom v rozbombardovanom meste a troma otázkami a nikto sa ešte nevrátil. Začalo mi byť trochu čudné že si hrdina vlastne ani nepraje aby veľký P poznal odpovede a pointa potom obrátila zmysel výpravy spodkami naruby, čo som teda nečakal. Rozhodne chválim.
Jedna z tých sfilmovaných poviedok. Vymazaná pamäť versus videnie budúcnosti a zázračné nápomocné tretky z nej vytiahnuté. Prekvapil záver kde sa ukáže že hrdina nie je vlastne nič než vyčúraný bastard. Ale scéna "vyfúknutia" lístka ma celkom dostala.
Táto kravina sa už odpadu nevyhne. Bibliózny škvár kde si chlapík pod vplyvom nejakého nutkania stavia loď, veľkú hnusnú loď v tvare plávajúcej truhly a nikomu to nedáva zmysel. Teda okrem mňa, nie že by som bol génius. No a potom začne pršať... Zatiaľ najhoršia Dickova poviedka.
Taká celkom humorná záležitosť s absurdným nápadom oživovania neživých vecí, konkrétne topánok, pomocou dráždidla ktoré ich vyburcuje k životu. Páriaci rituál poltopánky s dámskou lodičkou sa tak často nevidí.
Celkom nápaditá, aj keď ľahko odhadnuteľná poviedka o sabotéroch na Marse, kde sa schyľuje k vojne so Zemou.
