Benedikt přečtené 47

Nejstarší řecká lyrika 1981, Radislav Hošek

Rozsiahla zbierka literárnych pamiatok Hellady, ktorá ide naprieč žánrami, storočiami či literárnymi námetmi. V knihe je možné čítať Anakreonta, Sapfó, Platóna ako aj desiatky menej známych či neznámych autorov. Zbierka ponúka naozaj „všehochuť“ dochovaných zlomkov. Od pijáckych piesní, modlitieb, básní až po nápisy na pomníkoch, čo ponúka pomerne plastický pohľad na historickú lyriku. Ak by som mohol vyzdvihnúť, tak by som určite krátko upriamil pozornosť, na epitafy na pamätníkoch padlým, ktoré sú písané veľmi dôstojným spôsobom, demonštrujúcim grécku lásku ku slobode a domovine. Za zmienku tiež stoji Solón, ktorý z dochovaných autorov nemá, čo sa týka žánru a štýlu konkurenta: „Já mnoho lidi, ktoří byli prodáni – ať neprávem, či právem – nebo uprchli zlou hnaní nouzí , kterí světem bloudili a řeč svou zapomněli, nazpět do vlasti jsem přived, založené bohy, do Athén. A ty, kdo tady doma v hnusné porobě se plahočíli, třesouce se pred pány, jsem osvobodil. A to moci provedl jsem, vhodě spolu spojiv právo s násilím, a vykonal jsem všechno, jak jsem slíbil. A zákony jsem napsal pro šlechtu i lid a spravedlivě přímé právo každému v nich vytkl. Jiný míti žezlo jako já, muž mysli zlé a chtivý zisku, sotva by lid býval zdržel! Kdybych já byl provedl, co straně liu protivné se líbilo, i to , čo proti těmto zamýšlel zas lid, jak mnoha mužu byl by pozbyl tento stát! A proto jsem se musel bránit proti všem a ohánět jak vlk, když padne mezi psy....“ Celkovo možno zbierku hodnotiť kladne, avšak nejde o dielo ktoré sa zhltne za pár hodín. To, však zanieteného čitateľa určite neodradí.... celý text

Počátky řeckého myšlení 1993, Jean-Pierre Vernant

Pomerne tenká kniha predstavuje myšlienkovo hutnú publikáciu. Autor sa nepodujal na nič menšie ako na ozrejmenie príčin vzniku tzv. Gréckeho zázraku. Vernant ho charakterizuje ako jedinečný myšlienkový počin od mýtu smerom k rozvažovaniu (teda nie priamo k raciu), alebo inak od divocha k občanovi. V prvej časti Vernant popisuje mykénske obdobie. Asi najzaujímavejšie poznatky prináša spájania elít medzi Achájcami a napr. Chetitmi či Mitancami. Porovnáva chetitské zápisy s gréckymi mýtmi o Pelopsovi, ktoré majú dokladovať, družné vzťahy napr. oblasti technológií výchovy a výcviku koní. Mykénsku spoločnosť charakterizuje ako administrativno – mocenskú. Centrom je kráľovský palác, ktorý využíva písmo k redistribúcií a evidencií v hospodárstve. Taktiež vysvetľuje vzťahy medzi anax (vladca) a basileos („feudál“). Tu stojí za zmienku opakované titulovanie vládcov v Homérovej Illiade práve pojmom basileos, ktoré by mal byť chápaný nie v zmysle kráľ či vladár ale správca oblasti. Vernant vidí za pádom mykénskej civilizácie aj širšie súvislosti ako vpád Dórov do Hellady. Popisuje viaceré štrukturálne zmeny spoločnosti, ktoré sa prejavili vo viacerých oblastiach. Prvou je presadzovanie novej vojenskej taktiky hoplitov resp. falang od 7. st. pnl. ktoré zatlačili do úzadia „potrebu“ špecializovanej vrstvy aristokracie – herojov. Ďalším je rozšírenie vzdelania cez fenickú abecedu a zväčšovanie okruhu osôb, ktoré boli gramotné. Nová geometrická architektúra miest v ktorých centre už nebol kráľovský palác ale svätyňa – acropola, avšak život obce sa sústreďuje na námestí – agore, kde sa stalo novou politickou zbraňou, slovo, reč. Občania sa postupne zrovnoprávňovali. Uvedený proces dovršovali reformy Kleystenesa či Solóna, ktoré preťali kmeňové či rodové vzťahy a do popredia stavali celú obec – polis. Nie oktrojované ale schvaľované zákony, ktoré sa spisovali či zaznamenávali. Priestupky či zločiny už neboli predmetom rodovej pomsty ale verejným deliktom, záležitosťou celej obce. Túžby po rovnosti – isomnia, viedla až do extrému v podobe Spartskej spoločnosti. Hospodárska politiky Grékov, ktorí namiesto pestovania výživových plodín ako obilia preferovali vývozné komodity ako olivový olej, víno viedli k masovému exodu počas populačných kulminácií, čo napomohlo k vývozu celej gréckej kultúry ako aj následného regresného obchodu. Tieto a mnohé ďalšie príčiny viedli k tzv. Milétskej škole, „ktorá však nepriviedla svet rozumu; vybudovala však prvú rozumovú formu. Tento grécky rozum nie je rozumom v zmysle dnešného experimentálneho myslenia, zameraného na výskum ktorého metódy, myšlienkové nástroje i rámec boli vypracované v priebehu posledných storočí... V gréckom myslení musí spoločenský svet podliehať číslam a mieram, príroda však je akoby vydaná napospas približnosti a neplatí tu ani výpočet, ani presný úsudok...Jeho rozvoju toľko nenapomohli techniky zmocňovania sa sveta, ako techniky ktoré umožňujú vládnuť druhým a ktorých politický nástrojom je slovo: politika, rétorika, pedagogika. Grécky rozum nechce meniť prirodzený svet, ale pozitívne, metodicky a premyslene pôsobiť na svet ľudí...“ Práve „vynález“ humanitných vied je „Koperníkovským obratom“ ktorý nazývame Grécky zázrak. Spoločnosť si možno spravovať, zlepšovať či meniť cieľavedomou myšlienkovou činnosťou. Hoci po tisícročia myslenie formovalo náboženstvo, od okamihu vzniku „špekulatívneho myslenia“ sa západná civilizácia oprostila sa od ťarchy mýtu, aspoň čo sa týka spravovania spoločnosti.... celý text

Ježíš Nazaretský I. 2011, Joseph Alois Ratzinger

Trilógia Ježiš Nazaretský I.-II.I z pera Jozepha Ratzingera alebo inak pápeža Benedikta XVI., predstavuje v skutku fascinujúce dielo. Knihy sú označené : Ježiš Nazaretský I. (Od krstu v Jordáne po Premenenie); Ježiš Nazaretská II. (Od vjazdu do Jeruzalema a zmŕtvychvstanie);Ježiš Nazaretský III. (Prológ). Ja som ich ale čítal chronologicky teda v poradí III., I., II., a musím povedať, že to malo z môjho pohľadu pozitívny efekt. Kniha Ježiš Nazaretský III. totiž pojednáva o očakávaní, počatí a narodení Ježiša Krista. Kniha je pomerne krátka, avšak čitateľ sa tak zoznámi so štýlom a argumentáciou autora. Mňa hĺbka zamyslení a štýl argumentácie zaujali natoľko, že som si musel vysliediť zväčša rozobrané ďalšie časti. Práve Ježiš Nazaretský I. mi prišiel ako pomerne „najmenej zaujímavá“ z pomedzi trojice. Tiež by som mohol napísať, že Ježiš Nazaretský II. bol jednoznačne zaujímavý avšak očakávania boli kus väčšie. Tieto sklamania však nemali nič spoločné so samotným dielom, ale skôr smädom po ďalšom poznávaní a načúvaní autora. Ak by som mal popísať pápežov štýl, tak možno uviesť, že je v prvom rade mimoriadne pokorný a poctivý. Z obrovského kvanta exegétskych názorov vyberá tie, ktoré sa na základe jeho celoživotného hľadania a pochopenia Krista najviac približujú výkladu v zmysle viery. Sám pápež v úvode napísal, že kniha je výsledkom jeho osobného hľadania Krista pričom sa snažil v prvom rade chápať Ježiša Nazaretského ako Ježiša Krista. Podľa Benedikta je oddeľovanie týchto dvoch entít nemysliteľné. Poznanie Ježiša Nazaretského nestačí je v písme akoby v úzadí a Ježiša Krista nemožno oddeliť od jeho podstaty v osobe Ježiša Nazaretského. Samotný dej je rozvinutý chronologicky avšak nie dopodrobna únavne. Benedikt si v jednotlivých situáciách vyberá určité aspekty, ktoré následne výkladovo ozrejmuje a tak čitateľovi napomáha lepšie pochopiť obsah Písma. Výklad však nie je nikdy násilný, je obmedzovaný a to úctou voči Písmu a tiež vlastným kritickým myslením. Napriek tomu však je z formy výkladu zjavná najmä viera. Rozprávačský štýl je plynulý, niečo medzi profesorom a kňazom, čo dodáva textu hĺbku aj šírku. Trilógiu možno odporučiť všetkým, od ateistov cez laikov až po veriacich, je to v určitom zmysle všehochuť avšak zároveň kompaktná trilógia. Ak by som ju mal ohodnotiť, dal by som jej 95%.... celý text

Zelóta - Ježiš Nazaretský a jeho doba 2014, Reza Aslan

Kniha „Zelóta, Ježiš Nazaretský a jeho doba“, je vo svojej podstate ozaj kontroverzná kniha a to doslovene. Contra versio, teda proti bežne uznávanej verzií. Aslan v knihe predostiera svoje poznatky z 20 ročného skúmania evanjelií a doby Ježiša. Kniha je v skutku pútavým literárnym dielom, je fantasticky čítavá, stránky sa čítajú akoby samé. Na prvý pohľad Aslanov kobercový nálet na zaužívaný pohľad na Ježiša a jeho účinkovanie, pôsobí ako argumentačné vybombardovanie všetkých pochybností, že všetko čo vieme o Ježišovi je „celé zle“. Z autorovho výkladu evanjelií nám vykresľuje iný pohľad na celé účinkovanie a život samotného Ježiša a najmä na jeho odkaz. Aslan jednoznačne rafinovane aj za použitia kritického myslenia vykonal selekciu argumentov, podľa ktorej bol Ježis len chudobný, negramotný, galilejský sedliak a zároveň mág či kúzelník, ktorý po malých zapadnutých dedinkách ohlasoval, že on je tým pravým mesiášom, jedným z mnohých, ktorí sa v tom čase nachádzali vo vtedajšej Palestíne. A aby to nestačilo, bol tak nešikovný, že po jeho triumfálnom vstupe do Jeruzalema a rozruchu v chráme sa nechal chytiť a ako neúspešný ašpirant na židovského kráľa bol odsúdený a ukrižovaný. Jeho náhla poprava vyvolala v učeníkoch niečo ako katatonický šok, z ktorého ich prebrala iba nová viera, že sám stal zmŕtvych. Aslan tvrdí, že Ježiš bol v prvom rade žid, ktorý mal prvoradú ambíciu na obrodu vtedajšieho judaizmu. Rozhodne nezakladal nové náboženstvo v zmysle súčasného kresťanstva, ktorého hlavnú ideovú podobu možno pričítať Šavlovi, teda Pavlovi, ktorý si „založil vlastné“ náboženstvo na jeho ponímaní osoby a činnosti a odkazu Ježiša Nazaretského, to však bolo v príkrom rozpore s tým, čo sám Ježiš hlásal. Autor v knihe často prispôsobuje svoje rozprávaniu vlastnému názoru. Selektívne uplatňuje jednotlivé argumenty. Raz jeden prístup považuje za neoveriteľný, inde s ním pracuje ako s opodstatneným dohadom. Často krát marginalizuje; zásadné problémy jeho výkladu jednoducho opomína či spomína len okrajovo ako napr. samotné zmŕtvychvstanie. Uvedenými „nedostatkami“ sa dielo presúva do špekulačnej sféry, čo však nevylučuje, že časť jeho argumentov je a priori nesprávna, či zlá. Aslanov pohľad na Ježiša, je napriek jeho snahe o vedecké spracovanie na úrovni pravdepodobnosti samotného Písma. Buď Aslanovi uveríte alebo nie. To je nakoniec škoda, lebo samotný autor mal vedecké ašpirácie. Na druhej strane je potrebné uvítať samotnú knihu v jej slovenskom preklade a to z dôvodu, že ide o pomerne ucelené dielo o dobe samotného Ježiša. Aslan pomerne plynulým prehľadom poukázal na súčasný stav bádania o dobe okolo 1. storočia n.l. v oblasti dnešnej Palestíny, čo treba považovať za jednoznačný príspevok. Veľké množstvo použitej literatúry nie je možné dohľadať v češtine či slovenčine, preto je tento univerzálny prierez veľkým prínosom knihy.... celý text

Identita: Volání po důstojnosti a politika resentimentu 2019, Francis Fukuyama

Kto mal možnosť prečítať si esej Tribal World, či knihu Political Tribes: Group Instinct and the Fate of Nations, možno už tuší o čom bude knihy Francisa Fukuyamu. Zvolenie Trumpa za prezidenta U.S.A. zdá sa, spôsobil takú ranu intelektuálom liberálnej demokracie, že im to nedá spávať. Čitatelia Fracisa Fukuyamu sú zvyknutí, na pomerne svojský, avšak mimoriadne fundovaný štýl písania s naozaj prenikanými myšlienkami a postrehmi. Kniha Identita, túžba po dôstojnosti a politika hnevu, je akýmsi pokračovaním knihy Konec dějina poslední člověk. Fukuyama stavia svoje poznatky na filozofických dielam velikánov. Kým v Konci dejín čerpal z Hegela, Nietzeho, teraz prechádza na Platóna, Lutera či Roussea. Nie však preto, že by ich považoval za lepších, ale pre to aby zrozumiteľne vysvetli, tak ako je to u neho zvykom, popísal jednak súčasný stav, no najmä jeho vývoj. Základným kameňom Fukuyamovej knihy je dôstojnosť. Fukuyama začína popisom Platónovej „thymos“ teda duševnej časti, ktorá je nezávislá od ratia. K nej môžeme priradiť hodnotu človeka, ktorú možno uznávať či odmietať. Na jej podklade cítime hrdosť, hanbu či hnev. V určitom protipóle je „megalothymia“, ktorá predstavuje určitú nadradenosť či výnimočnosť. Podľa Sokrata je megalothymia cnosťou bojovníkov, ktorí si zaslúžia dôstojnosť preto, že sú na rozdiel od roľníkov či kupcov ochotní umrieť pre vyššie ciele, napríklad za polis, a ich kalkul nie je ekonomický. Rozvojom ľudskej spoločnosti ale došlo k inflácií aj samotnej dôstojnosti. Tá sa už nestala len snom rojkov, ktorí považovali všetkých ľudí za seberovných, ale stala sa zákonným právom. Samotné rozšírenie by samo o sebe neznamenalo nič katastrofálne, avšak dôstojnosť ako automaticky priradené, „nezaslúžené“ právo v sebe obsahuje aj vlastné protirečenie. Už Rousseau konštatoval určitú nadradenosť a výnimočnosť vlastného JA nad vonkajšou realitou. To znamená, že vnútorné Ja ma určité kvality, ktoré sú po „obdarení“ dôstojnosti natoľko jedinečné a výnimočné, že ich treba reprezentovať nad skutkovú realitu. Ako absurdný prípad nám poslúži, osoba ktorá sa prehlási za čajku. V súlade s jeho dôstojnosťou je zlé mu vysvetľovať, že je človekom keď sa sám cíti byť čajkou. Tento zaujímavý spoločenský trend Fukuyama dáva do súvisu aj s rozvojom psychoterapie, ktorej cieľom je, aby sa pacient „cítil dobre“ a nie aby bol konfrontovaný s vonkajším svetom. Takto sa ľudia uzatvárajú do určitých netýkavých bublín, ktoré napr. poviedli, ku zmene sylabov klasického vzdelávania a to z dôvodu, že v ňom neboli rovnomerne zastúpené pohlavia, rasy či iné náboženské skupiny, ktoré boli týmto klasickým sylabom ponižované. Práve frustrácia a ponižovanie tvorí v spoločnosti silný polarizujúci náboj, ktorý vedie k politike hnevu. Veľmi pútavé je sociologické priblíženie politického statusu robotníckej triedy. Tá sa podľa Fukuyamu pretransformovala, pričom vypadla zo strednej vrstvy a je permanentne ohrozená robotizáciou. Súčasnú robotnícku triedu tvoria zamestnanci služieb, čašníci, kaderníci ale aj spoločnosťou vyvrhnutý moslimský obyvatelia Francúzka a pod., problémy týchto pracovníkov však politikov nezaujímajú, čo voliči vnímajú ako zradu. Stredná trieda sa cíti byť základom demokracie. Sú hrdí na to, že pracujú aj keď za nespravodlivé mzdy, nie sú na nikoho odkázané a od štátu dostávajú len to, im sám zoberie na daniach. Potom do toho prídu ľavicové strany, ktoré po páde marxisticko-lenistického hospodárstva zostali len na svojej agende „zániku“ štátu a pretláčajú rôzne marginalizované politiky, pričom záujmy pracujúcich sú len okrajové. Štát totiž nemá prostriedky na rast dôchodkov, lepšiu zdravotnú starostlivosť a pod. ale občania sú povinný prijať tisícky migrantov, ktorí majú nárok na bývanie, príjem, stravu, zdravotné služby a pod. Nie je divu, že stredná vrstva sa cíti byť opomínaná, ponižovaná a to je iskrou hnevu, ktorý poviedol Britániu k Brexitu a Donalda Trumpa do kresla prezidenta U.S.A. Fukuyama sa snaží vysvetliť že prapôvod týchto pohybov je ľudská schopnosť pochopenia svojej dôstojnosti, resp. Toho čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť. Dôstojnosť je sama o sebe však pomerne obsahovo komplikovaná a v zásade nemá zmysel, ak nie je uznávaná aj inými. Práve publikum uznania slobody je podľa Fukuyamu ukryté v identite tj. schopnosti primknúť sa k spoločenstvu. V súčasnom svete zväčša dominuje príslušnosť k národu, náboženstve a toto povedomie hýbe našim ponímaním sveta okolo nás. Práve Fukuyamova kniha ponúka jednoduchú exkurziu do sveta súčasného politického tiahnutia voličstva a k tomu je písaná aj pútavým štýlom.... celý text

Jak se dnes studuje 2017, Giambattista Vico

Maličká knižka o rozsahu niečo cez 130 možno rozdeliť na dva pomerne hutné celky. Prvým je rozsiahly úvod na 60 stranách. Tento úvod možno považovať za jednak úvod samotnej knihy ako aj bližšie priblíženie Gianbattista Vica do česko-slovenskej čitateľskej obce, hoci toto dielko nie je jeho prvá kniha v češtine. Nasleduje samotná približne 50 stranový prejav (nejde však o normostrany). Jedná sa o prejav študentom Neapolskej univerzity v ktorom Vico zrozumiteľne posúva svoje jednak historické, svetonázorové, vzdelávacie či filozofické postoje. Z pohľadu dnešného poslucháča je to pomerne „nudný“ prejav, naopak z pohľadu dnešného čitateľa je to zaujímavé dielo, ktoré v mnohom ozrejmujú Vicovho génia. Vico ako novoveký „osvietenec“ so svojskými, ale o to viac myšlienkovo-provokatívnymi postrehmi ako napr. : „mladí si potrebujú najprv utvoriť zdraví rozum, aby v dospelosti neprepadli podivínstvu alebo nevychovanosti. Ako však vedenie vychádza z právd a omyl z neprávd, tak sa zdravý rozum rodí z pravdepodobnosti... (študenti) neboli uponáhľaný aby sa púšťali do debaty o veciach o ktorých sa práve učia, ale ani tak prízemne neúctiví, aby pokladali za pravdu len to, čo povedal učiteľ...“ Hlavnou myšlienkou spisu je určitá komparatívna metóda medzi antickým a novovekým vzdelávacím resp. medzi antickým a novovekým vedením. Vico k nemu pristupuje myšlienkovo inšpiratívne a všíma si napr. dôvody prečo v antike nevznikla potreba univerzity, či ako je vhodnejšie rozvíjať vedy či filozofiu vedy. Kniha je pútavá a podnetná preto ju možno odporučiť ako skvelý úvod do Vicovho známejšieho diela Základy nové vědy o společné přirozenosti národů.... celý text

Soumrak západního liberalismu 2019, Edward Luce

Skôr obsiahly novinový článok ako fundovaná kniha o úpadku západného liberalizmu. Čo sa týka novinárčiny, tak možno vyzdvihnúť, že kvalitné žurnalistické spracovanie je schopné zatieniť obsahovú prázdnosť. Okrem skôr náhodných ako cielených postrehov o aktuálnych problémoch liberalizmu, sa v knihe nič svetoborné nedozviete. Luce skôr múti vodu, témy ktorými sa zaoberá sú náhodné, rozhodne nejde po podstate a už rozhodne nepredkladá zásadné postrehy k smerovaniu alebo zmene. Kniha je často v špekulačnej rovine s hysterický či apokalyptickým nápevom. Knihu rozhodne odporúčam nezorientovanému čitateľovi. Ľahkou formou tu autor predkladá priblíženie problému súčasnej politickej ako aj sociálnej situácie.... celý text