Benedikt přečtené 47

1177 př. Kr.: Zhroucení civilizace a invaze mořských národů 2019, Eric H. Cline

Kniha má svoje silné ako aj slabé stránky. Medzi najsilnejšie patrí sprostredkovanie najnovších poznatkov jednak morskej archeológie ako aj ďalších poznatkov z ugaritských či chattušských archívnych záznamov či ďalšieho archeologického výskumu od Egypta, cez Kannán až po Grécko. Autor prichádza s pomerne zrozumiteľnou teóriou o príčinách kolapsu na konci Bronzovej doby v Stredomorí. Ďalšou silnou stránkou je poctivá argumentačno-logická konfrontácia jednotlivých dôkazov ako aj prísne posudzovanie „konkurenčných“ hypotéz. Cline prichádza s nie veľmi bombastickou hypotézou, že kolaps bol zapríčinený viacerými faktormi. Od zmeny klímy, cez sériu zemetrasení ako aj populačných pohybov a ďalšími okolnosťami, ktoré vytvorili takú kauzálnu reťaz, ktorá postupne testovala ekonomické ako aj spoločenské hranice vtedajšej spoločnosti. Ekonomické, tovarové či sociálne väzby na konci Bronzovej doby nabrali „globalizovaný“ charakter, ktorý umožnil prelievanie jednotlivých spoločenských problémov na iné, formálne samostatné spoločenstvá. Cline pristúpil k riešeniu archeologických problémov formou teórie komplexnosti systémov, ktoré samy o sebe fungujú, avšak Cline napriek tejto významnej argumentačnej barličke v knihe, nebol schopný zrozumiteľne vysvetliť rozhodné okolnosti, ktoré okolo roku 1177 p. K. viedli ku kolapsu vtedajšieho sveta. Celá kniha tak naberá skôr príbehový charakter atraktívny pre milovníkov kolapsov.... celý text

Scholastika 1993, Josef Pieper

K Pieperovej knihe som sa dostal v podstate nechtiac v rámci cyklu o stredovekých univerzitách a stredovekých autorov. Malo sa jednať o útle, ale hutné dielko, aspoň tak to stálo v recenziách. Skutočne musím oceniť jednak strohý a vecný, nemecký štýl písania. Presné a napriek tomu šťavnaté vyjadrovanie podnetných myšlienok skrátka nikdy neomrzí. Kniha je z môjho pohľadu takým malým diamantom. Kvôli svojej veľkosti ho možno prehliadnete, ale ak si ho všimnete, poviete si Koh-i-noor (Hora svetla). Pieper fantastickým spôsobom zoznamuje čitateľa s podstatou „stredovekej“ scholastiky. Sám scholastickú filozofiu „ohraničuje“ na hľadanie fides et ratio, teda spojenia viery a rozumu. Toto obdobie ohraničuje dvoma symbolickými termínmi. Rokom 529, ako rokom zrušenia hlavnej inštitúcie antickej filozofie – Aténskej Akadémie; založením františkánskeho kláštora Montecassino ako prototypu kontinentálneho monasticizmu, ktorý rozhodnou mierou prispel k uchovaniu ako aj nájdeniu antickej filozofie pre zaalpské krajiny; a roku úmrtia filozofa Boethia, „motora“ snáh o obohatenie barbarov európskou kultúrou. Druhým hraničným bodom bol rok 1277, kedy došlo k odsúdeniu 219 filozofických téz parížskym biskupom Temperom a neskôr aj biskupom z Cantenbury, ktoré viedli k zániku dynamickej akademickej debaty a viedli k umŕtveniu ďalšieho rozvoja stredovekej filozofie. Kým Cassiodiorus začiatkom stredoveku odchádza z kráľovského dvoru do kláštora, aby sa tak uchovalo niečo zo stredoveku, „posledný“ scholastický filozof Viliam Ockham, odchádza od minoritov na kráľovský dvor aby sa otvorila filozofia svetu. Okrem mimoriadne bohatého zoznamu podnetných myšlienok, postrehov mi nemožno nespomenúť záverečnú kapitolu, kde sa autor pýta na obsah „stredovekého“ myslenia a scholastiky. Sám dochádza k záveru, že riešenia použité v stredoveku nie sú stredoveké. Napríklad Great Book – 60 zväzková rada literatúry od Homéra po Solženicina, bola vlastne americká scholastická odpoveď, na snahu o prevzatie európskeho dedičstva mladého národa, ktoré podľa autora chýba aj v Európe. Knihu možno len odporučiť.... celý text

Život v homérské době 1980, Émile Mireaux

Po prejdení starších československých publikácií od Vantúch a Zamarovského bol výber knihy Émile Mirauxa prirodzený. Jedná sa o „starú štvorku“ homérskych reálií (chýba cudzojazyčná publikácia Jan Bouzeka - Studies of Homeric Greek alebo staršia verzia Homerische Griechenland im Lichte der archäologischen Quellen), ktoré sa nám podarene rozrástli o Zanggera a Schadewaldta. Kniha je vo svoje podstate veľkým prínosom k Homérskej otázke, hoci sa k nej autor vôbec nevyjadruje. V zásade je jeho postoj k autorovi Illiady a Odyssaye taký, že bola spísaná neskorším, hoci geniálnym kompilátorom. Nuž, ale ako som uviedol, najväčší prínos je práve v skutočnosti, že Mireaux pristupuje k téme bez nejakých bombastických teórií či predpokladov, a zároveň považuje oba eposy za: v zásade hodnoverné. Uvedený predpoklad pomohol autorovi, aby sa mohol so svojimi poznatkami ľahko oprieť o pevnú skalu, ktorá mu dodalo dobrý podklad pre jeho výklad. Miraux zvoli svoju metodiku nasledovne. V prvom rade aplikuje (aj kriticky) jednotlivé verše, či už z Illiady ale aj Odyssaye, tieto vzájomne komparuje, komparáciu reálií realizuje najmä s Hesiodom či výjavmi Achilleovho štítu. Následne ich dopĺňa ďalšími literárnymi zdrojmi, už poskromne archeologickými. Vo svojich záveroch vychádzal z predpokladu, že hoci nemám veľa písomných pamiatok na homérske reálie, tieto môžeme relatívne spoľahlivo vysvetľovať za pomoci neskorších právnych či spoločenských inštitútov. Ako príklad nám môžu slúžiť Drakontove zákony, ktoré Mireaux považuje za kodifikáciu starších, zaužívaných zvykov, ktoré môžu zasahovať až do homérskeho obdobia. Následne tieto približuje aj za pomoci príkladov zo Sparty, ktorá mala, ako vieme mimoriadne ortodoxné a starobylé obyčaje. Mireaux mieni, že neskorší, bájny spartský normotvorca Lykurgos, taktiež len konzervoval, mimoriadne staré „homérske“ zriadenie. Za pomoci týchto techník a prenikavého ostrovtipu nám, Mireaux ponúka pohľad na bežný život homérskeho človeka. Vysvetľuje nám postavenie, žien, otrokov, slobodných mužov, demiurgov, remeslá či život netitulárnych členov kráľovskej rodiny. Na základe reálií nám ponúka úplne napr. iný pohľad na obsah pojmu krvnej pomsty, ktorej sa dovolával Achilleus na svojom mŕtvom priateľovi Patroklovi. Podľa Mireauxe mala homérska krvná pomsta presné a úplné pravidlá a nebola aktom svojvôle. Ich pravidlá boli síce drsné, ale predvídateľné. V tomto pohľade dáva do súvisu zápas Patrokla a Menelaa pod Trójskymi hradbami, ktorý bol z právneho hľadiska fingovaný: „Homér sa očividne baví. Posmieva sa svojim hrdinom a pritom nie je ani chvíľu na pochybách. Ako jeho poslucháči, tak tiež on dobre vedia, že podobné súboje pred sudcom sú len predstierané bitky s oštepmi, ktoré sa ohýbajú a s prasknutými mečmi, ktoré sa lámu, že sú to obradné prejavy, ktoré majú zachrániť česť previnilcovho rodu, ktorý je ochotný so cťou kapitulovať, práve tak , ako česť rodiny, ktorého členovi bolo ukrivdené a ktorý je rovnako ochotný čestne ukončiť nepriateľstvo.“ Naviac však Mireaux vysvetľuje, že: „Z týchto vyšších služobníkov sa vyberajú pre urodzené deti vychovávatelia, ktorí ich kŕmia a dávajú im piť, keď sú malý, a na ktoré potom dozerajú pri ich hrách a cvičeniach. U malého Achillea zastával túto úlohu Foinix. Tú to slobodní ľudia, dokonca niektorí z urodzeného rodu. Patria medzi nich cudzinci, aj zo vznešených rodín, ktorí boli donútení opustiť vlasť alebo ktorých, ich rodičia zverili spriatelenému vládcovi. Práve za týchto podmienok boli Foinix a Patroklos prijatí do paláca Péleovho....Toto priateľstvo druhov v mieri a vojne je jedným z najcharakteristickejších rysov života vládcu v homérskej dobe. Vykazuje mnoho zhodných rysov s germánskymi družinami popisovanými Tacitom či „antrustiemi“ v dobe merovejského kráľovstva. Je základom citov pre česť a vernosť, ktoré zaručujú súdržnosť všetkých feudálnych hierarchií. Homérsky vládca žije uprostred svojich druhov, ku ktorým má citovo a ľudsky často oveľa bližší vzťah ako k početným bratrancom, ktorí tvoria jeho genos (rod). Medzi druhmi nie je taktiež nemôže byť žiadna rivalita ani skutočný rozpor. Achilleovo zúfalstvo pri Patroklovej smrti nie je nejaké zveličenie básnika, je to skutočný výraz hlbšieho citu a najpevnejšieho puta, aké môžu ľudia v homérskej spoločnosti spojiť.“ Mireaux, nám podrobnejšie približuje, architektúru, zvyky, život homérskeho človeka, pričom sám do tejto debaty prispieva značnou dávkou znalostí. Práve Mirauxova kniha jasne dokladá nevyhnutnosť poznania reálií pre správny výklad udalostí v oboch eposoch. Tak napríklad nám dáva do pozornosti paralely medzi spartským iniciačným obradom dospelosti tzv. krypteia, kde mal byť chlapec nepozorovaný po dobu celého roka a mal blúdiť po horách a vyživovať sa lovom, krádežami a pod.. Práve krypteiu dáva do pozornosti s určitými náznakmi v podobe výchovy Achillesa a Asklépia bájnym kentaurom Cheirónom v tajomných pustatinách a hlbokých lesoch, no najmä s celou dramaturgiou samostatnej epizódy Illiady a to X. spevom tzv. Dolóneie, kde do zvieracích koží prezlečení Odysseus(čiapka z kančích klov) a Diomédes (levia koža), prepadnú a zabijú Dolóna (vlčia kožušina). Ďalším takým príkladom môže byť tesalský heroj Prótesilaos, ktorý umrel hneď po zasiahnutí šípom po tom, čo ako prvý z Achájcov vstúpil na trójsku pevninu. Túto krátku epizódku možno chápať samotným prekladom jeho mena tj. Prvý, Zahajujúci, ktorí musel umrieť „ako očistná obeť“ za porušenie božieho zákazu. Takéto obetovania z prvotín (z čohokoľvek), boli v homérskom či indoeurópskom svete bežné. Padnúť tak musel aj Rémus, ktorý ako prvý prekročil hradby Ríma ktoré boli chránené posvätnou prísahou. Knihu možno hodnotiť mimoriadne kladne a to nie len pre jej francúzsky esprit. Obsahuje mnoho cenných informácií a podnetných myšlienok a zároveň je skvelým zdrojom poznatkov homérskych reálií.... celý text

Rekonštrukcia slovenských dejín: Formovanie slovenskej identity 2021, Eduard Chmelár

Nedávny bestseller z dielne publicistu p. Chmelára stojí za prečítanie. S prihliadnutím na obsah a zameranie knihy túto možno hodnotiť kladne. Autor sa v nej podujal k projektu popisu formovania slovenskej identity, čo je pomerne vágne slovné spojenie, pod ktoré sa toho zmestí naozaj veľa. Častokrát sa autor na podklade vlastných poznatkov prepadá do svojej politickej agitky, kde skôr ako popis formovania identity popisuje svoj názor na jej formovanie. Zjavná je najmä stať o maršálovi Hadikovi, ktorého určite nemožno považovať za osobu, ktorá sa podieľala na formovaní národnej identity a ktorá tvorí skôr výžívný popularizačný prídavok. Kniha má prierezový a informačný charakter. V histórií zorientovanému čitateľovi toho veľa nového neprinesie, naopak nezorientovanému čiteľovi môže čítavou formou poskytnúť veľa zaujímavých informácií. Ak by sa mala kniha umiestniť na ose poularizačnej odbornej literatúry a výskumného dila, určite by sa skôr zaradila k popularizačnej literatúre. V tomto segmente však odporúčam skôr siahnuť po P.Dvořákovi. Záverom knihe nemožno odoprieť dobre mienenú myšlienku a autorský drajv.... celý text

Ježíšovo narození, historie a legenda 2009, Géza Vermès

Kniha známeho judaistu, je bezpochyby kritická k novozákonným evanjeliám podľa Matúša ako aj podľa Lukáša. Autor poskytuje "zničujúcu" argumentačnú kritiku evanjelií Ježišovho narodenia. Na základe priblíženia vlastnej logiky evanjelií, ich vzájomných rozporov ako aj priblíženia doby Ježišovho narodenia a znalosť literárnych judaik vysvetľuje "iný" príbeh Ježišovho narodenia ako je známy z Nového zákona. Vermés poukazuje najmä na veľmi chabú historickú hodnotu týchto pasáží, ktoré pasuje skôr do evanjelizačnej snahy autorov, ktorí sa obracali k "prostému" ľudu, aby tak sprostredkovali výnimočnosť osoby Ježiša Nazaretského a to najmä príbehmi a zázračných anjelských zvestovaniach (Mária, Jozef, pastieri), tajomných znamení (Betlehemská hviezda) či nepoškvrnenom počatí, či vyplnení proroctiev (panna počne, bude pochádzať z domu Dávidovho, narodí sa v Betleheme, povolám ho z Egypta apod. ). Vermés brilantne a chladnokrvne presúva veľkú časť známeho príbehu Vianoc do ríše legiend a rozprávok. Silný príbeh knihy dokresľuje aj samotný vzťah Vermésa ku kresťanstvu a to v ose rodičia pokresťančený židia, sám praktizujúci kresťaň a následne vyznávajúci žid. . Kniha sa číta mimoriadne dobre, je doplnená početnými odkazmi jednak na biblickú literatúru, ďalšie judaiká či apokryfi a najmä ranokresťanskú literatúru (Filón Alexandrijský, Eusebios ) či antickú literatúru (Josephus Flavius) ako aj písomnosti od Mŕtveho mora. Zároveň je zvolený štýl informačne hutný avšak čitateľsky zrozumiteľný. Autor vyjadruje svoje vlastné postrehy len výnimočne a keď, tak dosť jadrne, spolieha sa najmä na "reč faktov". Knihu možno odporučiť jednak pre jej zrozumiteľnosť, rozsah a taktiež treba oceniť silu argumentačnej "bočnej paľby" ktorá, ak je rozumne vyhodnotená pomáha lepšie pochopiť samotné Písmo. Mne osobne sa argumentácia autora nesmierne páčila ako poctivá, avšak bez dostatočnej hĺbky. Autor historickými metódami pristupuje k textu evanjelií a tieto v závere vyhodnotí ako nehistorické resp. historicky nerelevantné, kresťania však vedia, že evanjeliá nie sú encypklopédie a ani kroniky a neboli pred približne 1900 rokmi spísané, aby vyhovovali súčasným akademickým štandardom historikov, ale aby evanjelizovali. Vskutku neznevažujem erudovanosť či ciele autora, ale na okraj by ma zaujímalo s akým záverom by autor prišiel pri uplatnení rovnakých "prístupov a metód" pri vyhodnocovaní písomných pamiatok iného ako kresťanského náboženstva. Knihu vrelo odporúčam.... celý text

O Kýrově vychování 1970, Xenofón

Priznám sa, že kniha sa mi zo začiatku čítala mimoriadne ťažko, trápil som sa aj s jej strednou časťou, ale musím povedať, že v závere som si knihu obľúbil. Jej štýl je evidentne edukačný, jednoduchý. Určite by som si knihu veľmi užil vo veku 15 rokov. Samotná kniha je niečo medzi žánrom Zrkadla, cez edukačný a biografický román až po vlastné postoje a názory či filozofiu. Xenofón v knihe približuje ideál výchovy, života, boja, kraľovania Kýra II. Veľkého, ktorého však nemôžeme stotožňovať s Kýrom opísaným v Anabáze; jedná sa o jeho starého otca. Xenofón vyzdvihuje Kýra ako vzor panovníka. Mladoperžanov prirovnáva výchovou k Sparťanom, ktorých zvyky a spôsob života plný usilovnosti a skromnosti hodnotí mimoriadne kladne. Ďalej Xenofón s obľubou približuje dobrotu a štedrosť Kýra voči svojim priateľom ako aj silu a rozhodnosť voči nepriateľom, no najmä dáva do popredia jeho múdrosť a rozvahu, sťa filozof na tróne, tak ako to opisoval Xenofónov konškolák Platón. Dôvod prečo si ku koncu, kniha vyhradila určitý príjemné dojem, je záverečný autorov doslov. Po tých všetkých sladkých naj... dáva záverom do protikladu súčasný stav, kde Novoperžania zoženšteli a celý systém sa doviedol k svojmu úplnému protikladu. Hovorí sa, že dielo korunuje záver a v Xenofónovom záverečnom horekovaním za „sweet old times“ z roku cca 370 p. K. to dáva dielu osobitný nádych. Podrobný výskum v budúcnosti určite prinesie ďalšie rozvrstvenie, čo zo samotnej knihy je história, filozofia, vlastná tvorba, nám sa však dáva čaro neznalosti, ktoré k tejto knihy rozhodne pasuje.... celý text

Anabáza 1987, Xenofón

Dielo Anabáza alebo ak chcete Cesta na sever, popisuje skutočný osud 13.000 gréckych žoldnierov, ktorí sa v rokoch 401 - 399 p.K. zúčastnili Kýrovej výpravy proti perzskému kráľovi a vlastnému bratovi Artaxerxovi, a následné peripetie gréckeho vojska v srdci Perzskej ríše po porážke Kyrových vojsk v bitke pri Kunaxe. Samotná kniha je prvotinou ohľadne vojnovej literatúry a možno aj dobrodružnej reportáže. Samotný pochod Kýrovho vojska začína v meste Efez, tiahne až do blízkosti Babylonu a potom po nešťastnej bitke pri Kunaxach, pozdĺž rieky Tigris na sever až do Arménska, potom na západ po severnej časti dnešného Turecka, až do oblasti Bosporu, a následne zostup do oblasti Pergamonu. Celá dĺžka pochodu bola podľa Xenofóna vyše 6000 km a trvala 15 mesiacov. Kniha jednak popisuje vojenskú stratégiu, formu velenia v žoldnierskom vojsku, miestopis Perzskej ríše s popisom výzbroje, zvykov či krajiny. Kniha zároveň vyzdvihuje Xenofónove zásluhy, ako jedného zo zvolených veliteľov vojska, ktoré viedli k záchrane veľkej časti vojska. Xenofón často cituje rôzne prejavy veliteľov, či svoje vlastné a približuje obrovské vypätie síl o záchranu vlastného života. Zároveň predstavuje pútavé dobrodružné čítanie. Čo možno z nášho pohľadu „vytknúť“ je absencia vnútornej systematiky diela, či vlastnej dramaturgie. To sa však na historické dielo a prvotinu svojho žánru, dá ľahko pochopiť. O to viac, ak ide o opis skutočných útrap ľudí. Kniha je písaná jednoduchým štýlom, bez zbytočných odbočiek, občas dlhších monologických častí, ale knihu možno odporučiť. Nie sa čo čudovať, že po svojom vzniku sa stala nadlho populárnou učebnicou miestopisu Perzskej ríše, ktorá dovtedy u Grékov absentovala. Určite teda neprekvapí, že informácie o vzdialenostiach, denných pochodoch vojska, šírky a schodnosti riek, no najmä vojenská taktika sa stali príručkou Alexandra Veľkého, ktorý o 65 rokov neskôr napadol Perzskú ríšu. Preto sa samotná taktika bitka pri Gaugamelách, tak podobá na postup Kýra v bitke pri Kunaxách... celý text

Hodina duchů. Praxe nevzdělanosti: Polemický spis 2015, Konrad Paul Liessmann

Po zhruba ročnej odmlke, som sa opäť dostal ku knihe Konrada Paula Liessmanna, síce z roku 2015, ale to knihe nič neodoberá na jej aktuálnosti a sviežosti. Je to ďalšia perfektná kniha týkajúca problému inflácie humanitárnych učebných odborov či degradácie univerzít. Ak niečo Liessmannovi nechýba, tak je to schopnosť fundovane uchopiť problém, mimoriadne šťavnato kritizovať nezmyselný balast a ako umne vyzdvihnúť to podstatné a taktiež, predostrieť do zásadné a pritom jednoduché. Už v úvode, začína Liessmann so svoju kritikou PISA testov. Spochybňuje jednak ich metodiku či funkčnosť výsledkov ale aj ich hlbší koncept. Považuje ich za nástroj „politiky vzdelávania, ktorá o vzdelaní už premýšľať nechce, ale chce byť zásobovaná číslami – nech už znamenajú čokoľvek“. V ďalšej časti sa už zaoberá nevšedným fenoménom „expertov na vzdelanie“, ktorí majú tak ďaleko k vzdelávaniu, ako my na mesiac, pričom vždy majú naporúdzi zásobáreň zvláštnych štatistických ukazovateľov či neurologických výskumov a ktorí sa snažia premeniť základ súčasnej vzdelanosti na popol s ľúbenými heslami neoroussoistov o neporušenej a čistej zásobárni talentu, nadania či záujmu v každom jednotlivcovi. Samozrejme, ich slovník má byť podľa Liessmanna, plný pochopenia pre ekonomizáciu vzdelania. Za najväčší paradox považuje protismerné pnutie „novej pedagogiky“, ktorá požaduje zvonku, všetky rozdiely vyrovnávať, teda stop akejkoľvek diskriminácií, na druhej strane chce pracovať s čoraz väčšou individualizáciou a diferenciáciou. Liessmann si kriticky všíma, že všade tam, kde sa hovorí o funkčnom analfabetisme je nevyhnutné posilňovanie nových trendov, ktoré práve tak viedli k jeho vzniku. Liessmann ďalej tvrdí, že bez toho aby si to verejnosť všimla, pod modernými heslami došlo k rozkolu medzi stáročnými zásadami vzdelania a súčasnými nárokmi na vzdelanie. Podtrhuje, že práve tlak na kompetencie a skills, nepochádzajú z pedagogiky, ale z ekonómie čo vedie k zásadnej zmene cieľov vzdelávania. Autor kritizuje pasivitu pedagogického zboru a jeho kapitulačný prístup k týmto, zjavne zhubným trendom. Vzdelanie podľa Liessmanna, možno charakterizovať na podklade stáročnej tradície, ako proces humanizácie človeka prostredníctvom vzdelávania. Súčasné naháňanie kompetencií žiakov či študentov očastoval ako snahu vzdelávania, aby jeho disponenti neboli k ničomu príslušný, k mnohému schopní a ku všetkému ochotní. Liessmann podrobil svojej kritike aj trend rušenia odborovosti vzdelávania do určitých blokov, či projektov. Mieni, že hoci je odbor len umelý vzdelávací konštrukt je jednotiaci vo svojich cieľoch či metódach, ktorých osvojenie je nevyhnutné pre správne pochopenie danej látky. Sám sa pýta ako nám z metodologického hľadiska pomôže spojenie matematiky s chémiou či fyzikou resp. spojenie s inými predmetmi. Mieni: „je spoločné, že vynaliezajú nie len poetické či nedobrovoľne komické kombinácie, ale predovšetkým to, že konštruujú nové konglomeráty oborov, ktoré musia otvoriť dvierka i vráta ľubovoľnosti bez kritérií, bez metodologického zaistenia, bez obsahovej definície zamerania a cieľov a že ako vo vzdelávaní učiteľov, tak i v ich každodennej praxi musí napomáhať diletantizmus.“ Liessmann vo svojej knihe pokračuje v kritike internetovej siete, power pointu, infantilizácie školstva, nedostatku čitateľskej kultúry ale aj diktatúry falošnej usilovnosti. Ku každej téme autor pristupuje mimoriadne kriticky, pričom v závere knihy sa čiastočne odvolávala aj publikácií Nussbaum - Ne pro zisk, avšak v hĺbke myšlienok Liessmann túto publikáciu prekonáva, hoci možno na úkor čítavosti knihy. Kniha je však veľmi koncepčná a číta sa mimoriadne dobre, za pár hodín je po nej len vynikajúca spomienka a britké pozdvihnutie pozorovacích schopností v oblasti súčasnej praxe nevzdelanosti. Knihu možno len odporučiť.... celý text

Řecké dějiny 1982, Xenofón

V tomto diele Xenofón nadväzuje na pôvodnú historiografiu. Tak ako Tukydites nadväzuje na Herodota, tak Xenofón nadväzuje na Tukydita. Záverom diela, dokonca vyzýva na „prebratie štafety“. V predslove knihy nachádzame pomerne príkre odsúdenie kvality Xenofónových dejín. Z určitého pohľadu je to pravda. Ak máme chuť a ochotu k porovnávaniu, môžeme ľahko poukázať na „nižšiu“ kvalitu (fakticita, opomína viaceré významné udalosti) oproti Tukyditovi. Ale taktiež môžeme povedať, že Tukydites je od Herodota nudnejší a pod. Skrátka vždy záleží na pohľade a kritériách. Z môjho pohľadu je Xenofónov spôsob písania iný, aj keď sa snaží Tukydita napodobniť. Sám Xenofon, často odbieha od významných udalostí k menej dôležitým, čo aj sám konštatuje, ale jeho odbočky majú byť edukatívne. Poukazuje na vynikajúce schopnosti inak neslávneho vojvodcu, či vlastnosti Ftyjčanov, inak nevýznamného mestečka, ktoré však napriek všetkým problémom vzorne dodržiavajú vernosť voči Sparťanom. Xenofónove tempo je pomerne rýchle, čo trochu unavuje čítanie, avšak dosť často sa mu darí udržať napätie a čitateľa vtiahnuť. Xenofón dá asi každému niečo, preto tak trosku zhrniem, že nebyť dochovania Xenofónovho diela, asi ťažko by sme si vedeli uvedomiť zbytočnosť vojny ako takej. Kým Tukydites opisoval Peloponézsku vojnu a dej nedokončil, mohli sme dúfať, že celý vývoj dejín smeruje k veľkému finále. My vieme, že k víťazstvu Sparty nad Atén. Až Xenofón jasne popisuje, že žiadny veľký záver vojny nenastal. Došlo len k ďalším spojeneckým kotrmelcom, ktoré nemali víťaza. Dokonca, ani keď sa na scéne objavili nebezpečné Théby a ich spolok, ktorý zrazu ohrozoval Spartu tak, že museli sami žiadať Atény o pomoc, a títo ju aj poskytli. Ešte možno spomenúť, že už v tomto diele Xenofón poukazuje na úpadok samotnej Sparty. U nás si Sparta drží auru neporaziteľnosti a sily. V skutočnosti poznáme asi len najskvelejší výkon a to bitku pri Thermopylách z roku 480 p. Kr. Už v roku 362 p. Kr. bola Sparta taká slabá, že vyviazla pred totálnou skazou len s vypätím všetkých síl. Sila Spartského štátu mala len epizódny charakter. V knihe sa často dočítame, že aj slávna Spartská armáda, až pričasto spoliehala na žoldnierov, spojencov či perioikov a ani ich samotné výkony v poli neboli vždy oslnivé, a to rovnako ako ich bojová morálka. Skrátka a dobre, nebola to žiadna exkluzívna kasta samurajov, teda určite nie je v priebehu svojich celých dejín. Spartská ústava predstavuje naozaj zvláštny typ diela. Autor v nej popisuje „dokonalú“ ústavu sparty. Poukazuje na rozumnosť bájneho Lykurga, ktorá založil jednaj najskvelejšiu (nie od nej lepšej) ale aj najťažšiu (nikde inde nebola prevzatá) ústavu, ktorá podľa Xenofóna mala za cieľ vytvoriť najlepšie možné ľudské spoločenstvo. Xenofón oceňuje tvrdú hierarchiu, disciplinovanosť ale aj rovnosť, či silný akcent zodpovednosti za celok. Lykurgova ústava mala viesť Sparťanov k jednoduchosti, sile, húževnatosti. Za týmto účelom boli zriadené spoločné stravovania, cvičenia a pod. Je potrebné si však uvedomiť, že Sparta nebola žiadne továreň na sny. Jej prísna organizovanosť vyplývala z potreby vojenskej organizácie mimoriadne privilegovanej skupiny. Podľa niektorých údajov mala Sparta len 8000 plnoprávnych občanov. Otroci či neprivilegované obyvateľstvo mnohonásobne prevyšovalo počty Sparťanov. Sparta bola teda v určitom ohľade v permanentnom obliehaní a ohrození. Xenofón však chváli jej ústavu a štát práve pre to, že: „...Sparta, jeden z najmenej ľudnatých štátov, sa ukázala najmocnejšia a najslávnejšia v Grécku...“ Z pohľadu na Spartu je taktiež nevyhnutné pochopiť, že „dobrý štát“ možno poznať po tom, čo štát rastie rozvíja sa. To však o Sparte povedať nemožno. Permanentne bojovala s poklesom počtu občanov. Mnohí odchádzali ako žoldnierske vojsko do zahraničia, odkiaľ sa už nevracali do strohého štátu. Mnohí sa z bojísk ani nevracali. Hoci Sparta nemala mestské hradby, ktoré mali tvoriť telá jej občanov, možno vidieť, že tento „ideál“ je len ilúzia. O to viac platí, keď si sám autor na záver diela neodpustil: „Keby sa ma však niekto spýtal, či mám ešte aj dnes dojem, že Lykurgove zákona trvajú bez zmeny, povedal by som smelo: Pri Diovi, už nie. Viem totiž, že predtým Sparťania dával prednosť tomu, žiť doma skromne a radšej medzi sebou vychádzať než sa usadzovať v mestách harmosty a nechať sa kaziť pochlebovaním. Taktiež viem, že sa skôr báli aby sa na nich nevidelo, že majú zlato, ale teraz sú i takí, ktorá sa okázalo chvália, že ho majú...“ To hovorí za všetko. Spis o štátnych príjmoch je najstarším národohospodárskym dielom. Jedná sa o akoby reč pred snemom, kde s Xenofón snaží radami pomôcť svojmu rodnému mestu z jeho hospodárskych ťažkostí. Pred Peloponézskou vojnou mali Atény príjem 15.720 kg striebra z daní a poplatkov. Na akropole mali uložených 157.200 kg striebra a taktiež 13.100 kg nespravovaného striebra. Čo sú obrovské čiastky ešte aj z dnešného ponímania. Samotný spis však hovorí o tom, že vojna totálne vyčerpala všetkých. Štát, občanov, spojencov. Jen nevyhnutný plán obnovy. Xenofón hovorí o nutnosti pritiahnutia obchodníkov a kupcov, ktorí do mesta prinesú tovary, peniaze a pozitívneho ducha. Ďalej hovorí o projekte zlepšovania právneho postavenia neobčanov z radov kupcov. Jedným z najdôležitejších opatrení bola forma verejných pôžičiek na zabezpečenie „investičných“ otrokov, ktorí mali pracovať v strieborných baniach v Lauriu. Xenofontés požadoval postupné, avšak drastické zvýšenie ľudskej sily určenej v ťažiarstve. Navádzal na zamestnanie 1.200 štátnych otrokov v prvej fáze, pričom výťažkom z ťažby mal putovať k nákupu ďalšej pracovnej sily až do konečného počtu 10.000 baníkov. Xenofón odmietol zneužívanie námorného spolku a vydierania spojencov Atén, čo považuje za hlavný neduh hospodárskej politiky štátu. Za najväčší prínos z hľadiska hospodárstva štátu pokladá Xenofón mier, ktorý je blahodarný a výhodnejší ako akákoľvek vojna.... celý text

Nový boj o Tróju 1995, Eberhard Zangger

Kto má aspoň kusí záujem o tzv. Homérsku otázku, resp. o Tróju či archeológiu ako takú, určite by mal siahnuť po knihe Nový boj o Tróju od Švajčiara Ebertarta Zanggera, s podtitulom archeológie v krizi. Kniha predstavuje šťavnaté čítanie, ktoré čitateľovi predkladá pomerne hutnú hypotézu o udalostiach 13 – 11 st. pred Kristom. V úvode Zangger prináša kritiku zaužívaných metodologických postupov a navrhuje nový prístup k jednak písomným pamiatkam Homérovskej epochy, ale aj k archeologickým nálezom z tohto obdobia. Jedným z nich je určitá nivelácia medzi dôveryhodnosťou jednak na strane Homéra s takými pamiatkami ako nápisy z Medínet Habu z čias vlády Ramesse III. ktorý je podľa názoru Zanggera preceňovaný a celý text následne uvádza do kontextu archeologických nálezov. Na druhej strane poukazuje na vyššiu validitu Homérových diel z hľadiska „historického zrnka pravdy“. Pripomína, že v súčasnosti nie je možné na zakladá skutočností, že Tolstoj ako spisovateľ, ktorý napísal dielo Vojna a Mier ako románopisné dielo z obdobia napoleonských vojen je z dôvodu ipso facto dôkazom o tom, že napoleonské vojny sú vymysleným dielom bez určitej historickej pravdy. Zangger je doslova bombardérom v kritike aplikácie etymológie miestopisných a historických nápisov, ktoré súčasná veda nie je schopná náležite zaradiť či neschopnosti riadneho datovania udalostí a archeologických prístupov. Ďalej prináša silnú kritiku Schliemanna ako autora self made legend, ktorý údajne spätne vybájil svoj podiel na odkrytí Tróje. Obrovským premetom v ponímaní tejto epochy je veľký obrat pri posudzovaní diel Diktysa z Knóssu a Daréta Frýžskeho, ktorý Zangger považuje, na základe archeologických vykopávok a tiež dochovaných nálezov, za dochované záznamy staršej ústnej či literárnej tradície, ktorá bezprostredne nadväzuje na Trójsku vojnu. Neskoršie odmietnutie Diktysa a Daréta do sféry fiktívnych doplnkov Homéra, rázne odmieta a dokladá ich faktografickú správnosť a poukazuje na nesprávne stredoveké prekladateľské vsuvky, ktoré diela znehodnotili ( a zároveň zachovali). Už v tejto knihe, Zangger poukazoval, že odkrytá Trója o rozmeroch (180x160m) je v skutočnosti len citadelou väčšej Trójskej zástavby. V knihe pútavo vysvetľuje, kto boli v neskorej dobe bronzovej Egypt, Chetiti, Achájci či Trójania. Sám pristupuje k hypotéze o tzv. Luwijskej civilizácií z ktorej sa nám toho veľa nedochovalo, avšak ktorá tvorila dôležitú úlohu vo vtedajších mocenských pomeroch. Z Luwiskej civilizácie mala prvoradé miesto práve Trója (Illion), ktorý vďaka svojej polohe, neďaleko Zlatého rohu dnešného Istanbulu, predstavoval vo vtedajšej námornej preprave dôležitý tranzitný bod a to najmä s obchodom z meďou, cínom či koňmi. O význame Tróje Zangger vôbec nepochybuje. Už Iáson Argonaut musel prekonať zradný Bospor a Dardanely. Proti ich prieplavu stáli prevažujúce severné vetry a tiež protismerný prúd, ktorý sťažoval preplavenie cez túto úžinu. Naopak Trója disponovala rozsiahlym prístavom, ktorý chránil lode, ktoré vyčkávali na zmenu prevládajúcich vetrov aby bolo možné úžiny prekonať. Zangger tvrdí, že práve nová zručnosť Grékov, prekonať Bospor a Dardanely (Argonauti) bez nutnosti kotvenia v Trójskom prístave viedla k roztržke a odopretiu pohostinnosti zo strany vtedajšieho kráľa Tróje Leomedónta, otca kráľa Prima, ktorý bol za trest od Grékov, náhlym prepadom vtedy ešte neopevnenej Tróje pokorený a ponížený. Zangger v knihe jednak popisuje situáciu jednotlivých regiónov, okolnosti jednak Trójskej vojny, či tzv. vpádu Morských národov ako aj ďalších písomných a archeologických nálezov, tieto následne spája do uceleného kontextu a taktiež ozrejmuje logické motívy či závery, ktoré doplňuje celkový obraz neskorej doby bronzovej. Zangger svojim výkladom popiera predstavy, že Trójska vojna mohla byť len nezaujímavá regionálna či lokálna záležitosť a upozorňuje, že historicky práve Trójska vojna predstavovala takú udalosť, ktorá bola jednak vyvrcholením veľkých mocensko-tektonických posuvov 12 st. pred Kristom a po jej zničení boli naštartované také procesy, ktoré bezprostredne viedli alebo odštartovali, nám známu tzv. dobu temna. Trójska vojna bola teda v pohľade vtedajšieho človeka, tým, čo Herodotos považoval za svetovú vojnu, zrážku Grékov s Peržanmi, Tukydites Peloponézsku vojnu, Remarq prvú svetovú vojnu, čí súčasníkom druhá svetová vojna. Čítanie tejto knihy je to mimoriadne zaujímavé a pútavé a to od začiatku do konca. Kniha je popretkávaná zaujímavými poznámkami a sviežimi postrehmi, ktoré čitateľa udržia v tempe. Záver knihy patrí prekvapivej kritike archeologickej vedy a taktiež prekvapivý, ale o to logickejší poukaz Zenggera, že Trója, mohla byť tým, čo tvorí historický základ báje o Atlantíde, čo po prečítaní tejto knihy, čitateľovi nepripadá vôbec za pritiahnuté za vlasy a to je samo o sebe provokatívne ukončenie excelentnej knihy.... celý text

Případ Hérodotos 1977, Jaroslav Šonka

Celkom zaujímavá kniha. Na podklade simulovaného súdneho procesu proti Herodotovy, autor predkladá ďalšie poznatky a zistenia viažuce sa k Dejinám a to jednak z odborov egyptológia, skytológia, iranistika či asyrologia ale aj archeológia, história atď. Kniha sa číta ľahko a sama, pričom samotný "dej" súdneho procesu je príjemným spestrením a nie otravnou nadstavbou obsahu predslovu, doslovu či poznámkového aparátu k Herodotovým Dejinám.... celý text

Dejiny 1985, Hérodotos

Asi máloktorá kniha klasickej knižnice západnej civilizácie má taký význam ako Herodotove Dejiny. Nielen, že sú to „prvé“ dejiny, ale sú to Dejiny. Nie sú to len suchopárne fakty, nudné sledy udalostí, triviálne rozprávania. Herodotov rozprávačský štýl je na prvý pohľad jednoduchý. Kniha sa odvíja akoby išlo o rozprávkový príbeh. V samotnom spracovaní príbehu je však niečo tajomne podmanivé. Nie sú to totiž len dejiny, ale aj topografia, cestopis, etnológia, náboženstvo, kulturológia, filozofia, vojenstvo, politika či iné, ďalšie. Je to rozprávanie o živote, dejinách ľudského bytia, pospolitosti a ich vývoja. Hoci je Herodotov štýl na míle vzdialený od dnešného exaktného jazyka a samotnú literatúru by ste možno zaradili do literatúry pre mládež, avšak určite Herodota nemožno podceňovať. Samotné dielo, bolo písané pre vtedajšieho čitateľa a malo edukatívny charakter. Ak prihliadneme na úroveň vzdelania starovekého Grécka, Herodove dielo muselo byť „expertným“ kúskom literatúry. Herodove Dejiny sú písané skúseným jazykom, ktorý na prvý pohľad častokrát zbytočne odbočuje, zaoberá sa nezmyslami, poverami či historkami, ale osobne si myslím, že či už úmyselne alebo náhodou, sa Herodotovi podarilo vytvoriť mimoriadne edukatívne spracovanie dejín. Sám by som sa však čudoval, keby išlo o dielo náhody. Cez celú knihu sa totiž vinie určitá pevná nábožensko-etická kostra. Herodotos ako pôvodom barbar, avšak „naturalizovaný“ Grék, podáva históriu v zmysle zisťovania, ktoré sám vykonal či už osobne, alebo sprostredkovane. Je to dej ľudských osudov a nie len gréckych ale aj barbarských, pričom tých nepovažuje za podradných. Jeho dielo je tak trochu propaganda, tak trochu tvrdé dáta, tak trochu príbeh či historka, tak trochu chcenie a trošku falzifikácia či bájka. Celkovo je však dôležité to posolstvo. Úžasné rozprávanie o ľuďoch napísané tak, aby po tisícročiach nestratilo na sviežosti a verne predávalo posolstvo o človeku. Človek by ani neveril, koľko pútavých príbehov vyšlo z Herodotových Dejin, určite stojí za prečítanie.... celý text

Ne pro zisk 2017, Martha C. Nussbaumová

Práca Marthy Nussbaumovej spolu s knihou Fareeda Zakariu (Obrana liberálneho vzdelania) plynule nadväzuje či skôr zakladá americký spôsob vedenia verejnej obhajoby liberálneho vzdelávania (liberal arts). Nussbaumová vo svojej knihe prezentuje naozaj úprimnú snahu o poukaz na krátkozrakosť preferovania len technických odborov. Štýl písania je veľmi autentický. Zo stavby ako aj štýlu možno badať, že autorka veľmi rozumne a aj s nadhľadom upriamuje našu pozornosť na problémy dnešného humanitného vzdelávania. Hovorí o tichej kríze humanitného vzdelávania a poukazuje na spojitosť s krízou demokracie ako takej. Autorka tvrdí, že jedine humanitné vedy nám ponúkajú schopnosť myslenia a imaginácie voči iným ľudom a týmto spôsobom nám obohacujú naše vzťahy a ľudskosť nad obyčajný úžitok a manipuláciu. „Žiadna demokracia nemôže zostať stabilná, keď nebude podporovaná vzdelanými občanmi“ a toto vzdelávanie musí byť podľa Nussbaumovej všeobecné a nesmie sa týkať iba elít. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že demokracia je ako štátne zriadenia mimoriadne náročné. Slovami Madeleine Albright: „Demokracia je hrozne ťažká vec“ Nussbaumová konštatuje, že len hmotný rozvoj nie je schopný zabezpečiť stabilnú demokraciu. Preto je nevyhnutné náležité vzdelávania občanov aj humanitnými vedami. Kvalitné humanitné vzdelanie nás má robiť lepšími a „ľudskejšími“, aby sme tak boli schopní bojovať proti vlastným démonom, ako napr. agresivita, chamtivosť, egoizmus. Cieľom moderného vzdelávania má byť teda výchova ľudských bytostí a nie akýchsi krásne rastúcich húb, či špongii, ktoré sú ochotné do sebe vstrebať akékoľvek nezmysly. Osobitný príspevok tejto knihy vidím, jednak v upriamení pozornosti, na výsledky experimentálnej psychológie a poznatky o vývojovej ľudskej psychike. Nimi upriamuje na skutočnosť, že všetci ľudia sú zraniteľní a smrteľní a že tento aspekt ľudského života nemáme nenávidieť a odmietať, ale je treba naň odpovedať reciprocitou a vzájomnou pomocou, ktoré môže poskytnúť nádej dôstojného spoločenstva. Sila humanitného vzdelania má byť viditeľná v jej sile osolenia verejných diskusií na podstatné témy spoločnosti. Tu Nussbaumová veľmi vhodne poukazuje na „mŕtvu demokratickú diskusiu“ starovekých Atén, kde Sokratova maieutická metóda znekľudňovala pomerne stupídnu a pudovú úroveň verejnej debaty na agore. „Sokratovské skúmanie nezaručuje súbor dobrých cieľov, zaručuje aspoň, že ciele o ktoré sa usilujeme budú jasne viditeľné vo svojich vzájomných súvislostiach a že pre rýchlosť a nepozornosť nebudú zanedbané základné otázky.“ A práve verejná debata by s odkazom na Winnicotta mala byť hra pre dospelých v zmysle, že by v nej mali občania vidieť to, čo vidia malé deti napríklad pri futbale a to radosť s hry, kooperáciu, zdravé súťaženie, úctu a spoločenstvo. Na druhej strane je nutné konštatovať, že sokratovské dopytovanie je samo o sebe chladné a formálne, výchovou je mu nutné dodať náležitý rozmer a to rozvojom empatie, ktorú možno posilňovať rôznymi formami humanitnej výuky v podobe imaginatívnych zložiek demokratickej výchovy akými sú napríklad, divadlo, tanec, umenie, hudba a pod. Ďalším príspevkom Nussbaumovej sú časté odkazy na „exotické“ pomery a problémy Indie ako najväčšej demokracie sveta. Nussbaumová často a rada cituje Rabíndranatha Thákura či Gándhího. V závere autorka tvrdí, že humanitné vzdelanie má v súčasnej krízovej dobe najväčšiu šancu prežiť tam, kde sa z nej stane súčasť národnej kultúry. Možno najvhodnejšie by bolo konštatovať, že humanitné vzdelanie je súčasťou demokratickej kultúry, ktorú sme povinní neustále budovať.... celý text

Učitelé a žáci ve středověku 2011, Jacques Verger

Naozaj veľmi sympatická kniha, možno aj to najlepšie, čo sa na česko-slovenskom trhu dá zohnať na túto tému. Napriek skutočnosti, že knihu napísali dvaja autori, je rozdiel v písaní síce viditeľný no tak nepatrný, že knihu možno považovať za vcelku kompaktnú, hutnú, a čítavú zároveň. Kniha zároveň búra viaceré stereotypy stredovekých škôl a to najmä univerzít. Rozdelenie knihy je chronologické, s krátkymi ale vecnými odbočeniami, ktoré veľmi vkusne napomáhajú širšiemu no kompaktnému pohľadu a západný vzdelávací systém počas stredoveku a to najmä na podklade francúzskeho prostredia. Okrem možnosti zoznámenia sa s podmienkami života študentov, univerzitných inštitúcií, univerzitným curriculom, nám autori ponúkli aj krátke zoznámenie s hlavnými autormi stredovekej scholastiky ako napr. Abelárdom, Jánom zo Salisbury a ďalšími, ktoré pôsobí veľmi vhodne. Kniha prináša čitateľovi množstvo zaujímavých informácií, ako napr. že ašpiranti na diakonát museli v rannom stredoveku prečítať Starý a Nový zákona minimálne 4 krát; že inštitucionálne posilňovane univerzít išlo ruka v ruke s posilňovaním boja proti herézam a upevňovaním kresťanstva; že štúdium teológie trvalo približne 12 v niektorých prípadoch až 15 rokov; že v rannom stredoveku sa štúdium začínalo memorovaním žalmov na základe rytmickej výukovej metódy, rovnako tak ako dnešní moslimský žiaci Koránu či židovský žiaci Tóry; že už v stredoveku došlo k špecializácií univerzít ako napríklad práva v Bologni, slobodné umenia v Paríži, štúdium medicíny v Salerme, literatúry v Orleánse a pod.; že univerzitné slobody boli skôr formálne avšak dosah cirkvi nebol určite ťaživý a výsady univerzít sa nespájali so slobodou výuky a bádania; že existovali dva hlavné univerzitné systémy parížsky, čiže „majsterská univerzita“ a bolonský systém „študentská univerzita“; že jedným z práv univerzity bolo právo na štrajk; že najvyššie počty poslucháčov mala Sorbona až 4000 študentov; že prvá kríza univerzít vychádzala z prostej snahy žiakov o tituly pred snahou o vzdelanie a že aj v stredoveku boli univerzity ktoré poskytovali ľahšiu cestu k univerzitnému; že nástup na univerzitu často prebiehalo predstúpením pred rektora, zapísania sa na imatrikuláciu a zvolenie si svojho učiteľa, zloženie prísahy univerzite; že štúdium na univerzite bolo skôr o priľnutí žiaka k jednému učiteľovi počas celého štúdia, ktorých však žiaci radi striedali a taktiež radi striedali aj univerzity na ktorých študovali; že univerzity ešte pre vynájdením kníhtlače prišli s viacerými inštitucionálnymi novinkami, ako napríklad tesnopis, nové formy písma, profesionálne skriptorialne dielne, ktoré zlepšili dostupnosť literárnych diel; že kolégia (college) síce boli typický stredovekou inštitúciou, avšak nie veľmi rozšírenou, keďže ponímali len 10 – 20 % študentov; že už stredovek poznal odpoveď na nutnosť preduniverzitneho vzdelávania aspoň u aristokracie v podobe college v Etone či Winchestre; že vzdelanie na univerzitách bolo špecifické nakoľko štúdium rímskeho práva v praxi nepripravovalo právnika na zvykové právo, že scholastická teológia nepripravovala ľudového kazateľa a pod., účelom vzdelania bola v prvom rade mentálna príprava a správne návyky. Tieto a mnohé ďalšie poznatky robia z knihy unikátny prehľad stredovekej vzdelanosti.... celý text

Byzantská vzdělanost 1990, Růžena Dostálová

Knihu Byzantská vzdělanosť, možno priradiť skôr k učebnicovým typom literatúry. Rozhodne možno vyzdvihnúť po kvalitatívnej stránke neprekonané dielo na danú tému. Autorka zvolila "epochálny" prístup, v ktorom byzantské dejiny rozparcelovala a podľa jednotlivých období ozrejmovala čitateľovi po jednotlivých obdobiach stav, rozvoj, intelektuálov a pod. Na dokreslenie autorka pristúpila k naozaj početným citáciám rôznych diel, ktoré však pre svoju nesúrodosť môžu pôsobiť trošku rušivo, avšak vzhľadom k rozsahu témy je to rozhodnutie, ktoré čitateľa rozhodne vovedie do stavu písomnej kultúry. Knihu možno jednoznačne odporučiť všetkým ktorí sa zaujímajú o dejiny Byzancie či o históriu vzdelanosti.... celý text

Byzantská paideia, vzdělávání v Byzanci (byzantská kultura) 2006, Václav Ježek

Pomerne hutná kniha s veľmi sympatickým mixom histórie vzdelávania a teológie. Autor vo svojej knihe približuje pojem byzantizmus a jeho obsahu. Približuje aj osobitosti byzantského vzdelávania a venuje sa aj úrovni vybraných vedných odborov či publikovanej literatúre. Čitateľa taktiež zoznamuje s osudmi jednotlivých vzdelancov, pričom osobitne sa venuje Fótiovi a Michaelovi Psellovi. Záver knihy patrí vplyvu byzanstkého vedenia na Západnú vzdelanosť. Knihu možno odporučiť a to hlavne jej extrakciu piateho elementu byzantskej vzdelanosti a to pre jej neodškriepiteľné prepojenie vzdelávania s vierou a najmä snahou o formovanie žiaka tak, aby jednak vnímal univerzálnu krásu sveta, a taktiež aby bol schopný nie len preberať informácie, ale ich aj uvádzať do praxe a k tomu je nevyhnutný osobitný vzťah učiteľ-žiak.... celý text

Řecký zázrak 1972, Vojtech Zamarovský

Záverečná kniha II. sekcie - Počiatky gréckej kultúry, nemohla byť snáď ani lepšia. Zamarovského kniha predstavuje unikátny poklad. Bez preháňania možno konštatovať, že v skutočnosti je to Zamarovského zázrak. Kniha s už tradičným vycibreným literárnym štýlom nás prevádza počas celých dejín Grécka, či presnejšie Grékov. Zamarovský jedinečne približuje nie len históriu ale aj celú Grécku kultúru a najmä jej odkazom pre západnú kultúru v podobe jedinečného piliera. Gréckeho ducha v dejinách. Vojtech Zamarovský je jednoznačne obdivovateľom Grékov a túto svoju náklonnosť citlivo prenáša aj na čitateľa. Vo svojej knihe približuje jedinečnú architektúru, divadlo, sochárstvo, keramiku, filozofiu, vojenstvo, sociálne a štátne zriadenia, pričom veľmi citlivo vyvážil selekciu toto najdôležitejšieho, čo nezorientovaný čitateľ potrebuje pre zorientovanie. Knihe snáď ani nie je čo vytknúť, len ju odporučiť ako povinné čítanie každému, kto má chuť sa zoznámiť so starovekým Gréckym zázrakom.... celý text

Ztráta ctnosti: k morální krizi současnosti 2004, Alasdair MacIntyre

Dielo Alasdaira Macintyra pojednáva o vývoji cnosti a toho čo za cnosť považujeme od stredoveku. V úvode autor začal utkávať to čo sa čitateľovi ukáže až na konci. Macintyre tvrdí, že veda o cnostiach nie je vedou prírodnou. Dalo by sa povedať, že vedou zakladajúcou sa na kritériách konzistencie a koherencie. A keďže je presvedčený, že v určitom vývojom bode sme sa od tejto konzistencie odtrhli nie sme preto schopný správne popísať čo je to morálka, cnosť s podobne. Práve z uvedenej diskontinuity pramení naša skepsa ohľadom morálky. Problém je v podstate neviditeľný. Do badateľnej sféry sa dostane, keď spojíme požiadavky Kahna, Jána Pavla II, Che Guevaru, Fiedmenn, tí zastávali určité morálne modely. Tými sú spravodlivosť a nevinnosť, úspech a prežitie, zobecniteľnosť, požiadavka rovnosti a slobody. A práve tieto zdanlivo protichodné kritéria vytvárajú v oblasti morálky určitú mieru neschopnosti človeka porozumieť jej. Vytvára sa dojem, absolútnej slobody presvedčenia, akoby ideje boli naviazané len na svojho nositeľa, bez nejakej nadväznosti a čitateľnej štruktúry. Človeka ako Macintyre však takýto model neuspokojuje. Je ozaj morálka tak nepreskúmateľná ako viera v jednorožcov a lesné víly? Macintyre rozlišuje 3 obdobia úpadku morálky. Prvý je obdobie hlavnej morálnej teórie a praxe, ktorá predstavuje objektívne a neosobné normy s racionálnym základom. Druhé obdobie je pokusom o neúspešné zachovanie objektivity, kedy zlyhávajú racionálne zdôvodnenia pomocou logických noriem. Tretím je nástup emotivizmu, teda akejsi morálky osobných preferencií. V súčasnosti žijeme podľa Macintyra obdobie emotivivizmu, ktoré je ukážkou súčasnej dekadencie a degenerácie kultúry v ktorej žijeme. Dôsledkom súčasného triumfu emotivizmu v náhľade na morálku je aj zmena tradičného spôsobu života na ako vysvetlil Solženicyn, ako útok byrokratizmu a individualizmu na identitu človeka. To vytvára domov pre emotivistické Ja. Svoju púť začína Macintyre tak trosku zvláštne v období osvietenstva. Nástup Huma, Diderota, Smitha, Kanta či Kierkegaarda, predstavoval nástup, ale voči čomu. Macintyre tvrdí že práve proti „kresťanskej minulosti“. Odstraňovanie božského zákona z morálnych noriem, spôsobil to, čo možno prirovnať k odtrhnutej lodi v prístave počas búrky. Nič už nebolo schopné nemenné vytrvať, a hoci sa už odtrhnutá loď pod mnohými nárazmi potopila, nič už nezostalo nepoškodené na svojom mieste. Sekularizácia morálky spôsobila rozbitie hypotetického a kategorického základu morálky. V tejto morálke dokáže vytrvať len emotivistiké Ja, ktoré už nie je vedené kontextom významu morálky. Morálka je na rozdiel od práva imúnna voči všespoločenskému uznaniu. Na viac tieto všespoločenské podmienky sa vyskytujú len v určitých socio – historických obdobiach, teda právo, na rozdiel od morálky, nepredstavuje univerzalistické znaky ľudskej prirodzenosti. Macyntire predkladá aj názor popredného amerického právnika R. Dworkina, ktorý dokázal, že tézou moderného liberalizmu je, že otázku dobrého života či cieľa ľudského života musia byť z verejného hľadiska prehlásené za systematicky neriešiteľné a že táto voľba je slobodnou voľbou individuality. Osobne oponujem, že otázku dobrého života či cieľa je naviazané aj na také spoločenské entity ako spravodlivosť, pravda či napríklad životné prostredie či verejné zdravie. Svoj výklad začína Macintyre opisom cností jednotlivých epôch. Prvou je hérojská spoločnosť, ktorej cnosti sa posudzovali podľa činov. Nositelia hérojskej morálky sú hrdinovia trójskej vojny, Achilles, Hector, Priamos, Agamennón, Ajax, Odysseus a ďalší. Druhou v poradí je aténska. Tieto sú na rozdiel od konkurenčných cností herojov kooperatívne. Sú to cnosti ľudí ktorý zastupujú určité populácie a spoločenstvá. Predstaviteľom aténskej epochy je Sofoklovské Ja, ktoré je pevne priradené k určitému poriadku, ktorý od nás vyžaduje určité vzorce správania sa. Treťou je aristotelovská epocha. Tá chápe človeka ako zoon politikon, a cnosti preto patria jednak jednotlivcovi a jednak obci. Aristoteles spája politiku a morálku. Len cnostne spravodlivý vie ako správne aplikovať zákony. Aristotelovská epocha kladie dôraz na úsudok, ako prostriedok cnostného človeka. Úsudok napomáha k hľadaniu stredu medzi viac a menej. Praktický rozum bez charakteru je považovaný za zdegenerovanú osobnú túžbu, za vychytralú schopnosť spájať akékoľvek prostriedky s akýmikoľvek cieľmi. Priateľstvo napríklad chápe, ako spoločenský inštitút, ktorým sa jednotlivci podieľajú na spoločenskom projekte, tým že posilňujú medzi sebou väzby a jednotu. Dnes sme pojem priateľstvo vyprázdnili a obmedzili ho len na určitý emočný stav. Štvrtou epochou je epocha stredovekej morálky. Ranný stredovek začal svoju púť tak trochu zvláštne. Popri dominantnej kresťanskej morálke sa tu dostavil aj novodobý hérojizmus v podobe legiend o Artušovi, Nibelungoch, Fiannovi či rôzne severské ságy. Stredoveká epocha ale predstavuje aj spojenie aristotelovskej epochy prostredníctvom Tomáša Akvinského, ktorý spojil svet kresťanstva so starovekom. Po rozčlenení epoch prichádza Macintyre k hodnoteniu povahy cností. Tie priamo viaže k možnosti vyniknúť v tej ktorej epoche. Statočnosť v dobe hérojov je maximálnou cnosťou, no v dobe aristotelizmu predstavuje len napodobeninu cnosti. Franklinov model predstavuje model Aristotelov no je utilitaristicky orientovaný ( nerob nič čo nepomôže iným). Cnosti Aristotela sa mohli reálne uplatniť v staroveku, hérojské cnosti by neprežili v Aténach, franklizmus by ťažko prežil za hranicami Philadelphie a pod. Autor príkladom mladého nadšeného šachistu, ktorý nájde záľubu v hre a prestáva hrať za odmenu ale naopak za potešenie z hry samej uvádza, že bez cností ako spravodlivosť, statočnosť, pravdovravnosť by praxe ( myslí nimi fyziku, medicínu, šach)... viac na http://oprave.blogspot.com/... celý text

Pravoverný (Úvahy o podstate masových hnutí) 2009, Eric Hoffer

Kniha Erica Hoffera, bola jedna z tých kníh na ktoré v kníhkupectve skrátka narazíte. Neviem presne čím ale, zaujala ma. A to sa dá vlastne kľudne povedať aj o celej knihe. Kniha je vlastne silné slovo, jedná sa o knižočku. Autor, robotník ktorý študoval na univerzitách chudobných – verejných knižniciach, napísal knihu ktorá je rovnako aktuálna dnes ako v roku 1951, kedy vznikla. O čom je sama kniha to nám hovorí je pod nadpis. Hoffer približuje vznik existenciu a kľúčové momenty masových hnutí. Kniha je jednoduchá, možno robotnícka, no o to je pre čitateľa prístupnejšia a čítavejšia. Jednoduchosť jej ale neuberá na ostrovtipe a priamosti. Ako príklad môžem uviesť, že ortodoxiu považuje za nečinnú zrazeninu vysoko reaktívnej zmesi. Pre potreby vzniku masového hnutia považuje nevyhnutnosť línie nekompromisnosti, prehnanej sebadôvery a sensibilnej agilnosti na opozíciu. Využíva tendenciu posudzovania iného, najslabšími jedincami, hoc tí, ako ohnivká vypovedajú o sile reťazi. Najvhodnejší sú tí ktorí si odvrhnutí, lebo ako Písmo vypovedá, kameň ktorý stavitelia odmietnu sa stane uholným kameňom. Hoffer nám ukazuje, že tí, ktorí sú v hnutí pevne spätí sa cítia oslobodení a šťastní, lebo sú pripútaní, cítia, že byť slobodný v spoločnosti je zostať izolovaný, sám. V istom hľadisku má aj demokracia masový charakter, v určitých situáciách sa stáva masovým hnutím. Ako to urobiť? Navliecť ľud do kostýmov. Každý vzdoruje trápeniu, zomrie, obetuje sa, keď seba vníma ako herca v hre, ktorá má veľkolepý koniec. Marx nebol marxista a ani Ježiš Kristus kresťan. Hoffer prekvapivo tvrdí, že pokora a vzdanie sa samého seba prináša pýchu a aroganciu, ten kto nemá nič je niečo viac, kto je pokorný je vyššie. Propaganda je škrekot, ktorý sa aparátom a brutálnou silo mení na hypnotizujúci rev leva. Uniformita je cesta k anonymite a anonymita je predpoklad jednotného činu. Opakom vodcov typu Hitler je Gándhí, Lincoln, Roosvelt, ktorí svoju vieru čerpajú z viery v ľudstvo, ich viera vychádza z presvedčenia, že nikto si nezaslúži úctu, pokiaľ ju nepreukazuje ľudstvu samému. Každé hnutie má svoju reaktívnu fázu, fázu fanatika, ktorý dokáže samého seba povaliť. Gándhí vedel, kedy túto reaktívnu fázu „odpojiť“. Hoffer, predkladá aj svoj model masových hnutí. Priznáva že majú svoje opodstatnenie, lebo posúvajú ľudstvo dopredu. Reformácia, luteranizmus, socializmus, kresťanstvo. To všetko posunulo človeka dopredu. Hoffer tvrdí, že toto horúce cesto nemožno vyhodiť, ale treba ho vedieť opracovať. Odporúča aby sa malé krajiny Európy stali akýmisi testovacími prevádzkami ideológií a ale len to, čo prežije sa ma exportovať na západ. Nie sú to myšlienky v smere západ - stred (východ) ale naopak od malého – k veľkému. A to je možno aj naša dejinná úloha v európskom priestore.... celý text

O státě 2012, Quentin Skinner

Skôr ako začnem písať o tomto naozaj podarenom dielku určenom pre politológov, právnikov a štátovedcov, chcel by som upozorniť na jeho naozaj originálnu techniku spracovania problematiky. Skinner píše svoje dielko na pozadí vývoja obsahového významu pojmu štát (stato), a na základe zmien významov nám predkladá pomerne slušnú predstavu o vývoji samotnej ideje štátu. S podobnou technikou som sa zatiaľ stretol len v knižke Johna Lukacsa, Na konci věku. Sám autor veľmi pekne obhajuje svoju techniku: „Sledujeme-li puvod a vývoj nějakého pojmu, objevujeme přitom ruzné spusoby, ktorými mohl být v minulosti užíván. Získáváme přitom nástroj ktitické reflexe toho , jak se tomuto pojmu rozumí v současné době... Podniknou širší analýzu by bylo možné pouze za předpokladu, že výrazy los tato, l ´ État či der Staat sa vztahují ke stejnému pojmu jako slovo stát. Tím bychom však předem předpokladali něco, co má být teprve dokázáno.“ Skinner začína svoju knižku tým, že čitateľovi ozrejmuje, že slovo štát má koreň v slove status. A to v zmysle stavu kráľa alebo vládcu, ktoré mu vyplývalo z tohto postavenia. Taktiež nám je nutné chápať, že od 11. st. sa vládca považoval že „majiteľa“ kráľovstva. V tejto súvislosti je ďalej nutné chápať že tento stav vyžadoval o dobrý (bonus) až najlepší (optimus status reipublicae) stav vecí verejných. Teda akúsi panovníkovu povinnosť byť dobrým správcom hoc bol absolútnym majiteľom. Popri kráľovom stave existoval ešte meštiacky stav (status civitatum) ktorý bol súčasťou verejného stavu. Veľmi zaujímavé požiadavky vyslovil v súvislosti s inštitútom optimus status reipublicae, Filippo Ceffi a Tomáš Akvinský, ktorý považovali požiadavku poslušnosti úradníkov záujmom spravodlivosti. Neskôr bola táto požiadavka nahradená požiadavkou zákonnosti. Giovanni Campano, ďalej vyžaduje požiadavku nestrannosti a oddanosti obecnému dobru. V období renesancie dochádza k nástupu dedičných kniežat, ktoré majú podľa nového svetonázoru zastávať pozíciu otca vlasti a dbať na rozvoj svojej domoviny. Chápanie kniežat sa ale prenieslo z roviny autokrata na požiadavku osvietenského panovníka. Najvýznamnejším propagátorom nebol nikto iný ako sám N. Machniavelli. Tu v prostredí renesančnej itálie sa začína oddeľovať panovník od lo stato, ako nevyhnutnej mocenskej štruktúre ktorú musí panovník ovládnuť. Štát sa začal chápať ako politické spoločenstvo - commmonwealth Je ďalej veľmi dôležité si uvedomiť, že rozdiel medzi republikou a monarchiou je nie len v spôsobe riadenia štátu ale aj nositeľa suverenity. Kým v monarchií je to panovník z božej vôle v republike je to ľud, ktorý svoju suverenitu len prepožičiava, teda neprenáša na správcov. Ďalším rozdielom je, že v monarchií sú ľudia v istom druhu závislosti k osobe panovníka, a podľa Digest závisieť na vôli iného je otroctvo. Ďalší vývoj nám ukazuje ako sa vytvára samostatná entita štátu, ktorá podľa E. Burka požaduje lojalitu od vládcov i ovládaných. Pufendorf ovplyvnení občianskou filozofiou Hobbesa uvádza: „Najmřiměřenější definece občanského státu je, zdá se tato: Je to složená morální osob, jejíž vuli, sjednocenou a svázanu oněmi smlouvami, ktoré předtím byly uvadeny v platnosti množstvím lidi, je třeba považovat za vuli všech, čehož dusledkem je, že občanský stát smí užívat sily a bohatství soukromných osob ve prospěch zachování společného míru a bezpečí.“ Na záver by som už len dodal moju myšlienku vzťahujúcu sa k deistickému elementu v politickom útvare. Monarchia sa bezprostredne odvolávala na legitimitu udelenú bohom, republiky tento koncept opustili a za najvyššiu moc si vo svetských veciach vyvolili ľud. Teda až na Spojené štáty americké, ktoré posvätili ľud, God save America !... celý text