bulat
přečtené 725
Konec dějin a poslední člověk
2002,
Francis Fukuyama
Priznám sa, že túto knihu som začal čítať skôr za domácu úlohu potom, čo na mňa urobil dojem Huntingtonov Stret civilizácii. Pristupoval som k nej s určitým dešpektom, bral som to ako dielo poznamenané duchom doby, v ktorej vzniklo- tesne po páde komunizmu. Už ten zdanlivo naivný názov musí vyvolať mierne ironický úsmev na tvári. Ako už veľakrát som sa mýlil a presvedčil sa o tom, že predsudky sú nanič. Kniha to je veľmi dobrá a vôbec z nej necítiť žiadnu naivitu. Autor vychádza z hlbokej psychológie človeka- v prvej tretine postaví konštrukciu ľudskej "duše" čiže našich pohnútok a motivácii na základe ktorých vedome či nevedome konáme- a to od Sókrata až po Hegela. A na tejto základni potom odhaľuje a vysvetľuje konanie človeka v priebehu dejín. Nakoniec si kladie zásadnú otázku o onom "konci dejín", za ktorý považuje univerzálny a homogenny štát. Čo sa týka častého porovnania s Huntingtonom, ktorého knihu taktiež nemožno považovať za povrchnú, Fukuyama ide ešte o dve- tri poschodia hlbšie a svoj koncept buduje na samej podstate človeka. Preto tieto dve zásadné knihy nie sú podľa mňa v priamom protiklade - každá má pravdu na svojej úrovni a vo svojom čase. Huntingtonova vízia je možno aktuálnejšia dnes, tá Fukuyamova sa možno naplní v budúcnosti - ak sa ľudstvo bude snažiť. Nádej i predpoklady nato máme...... celý text
