Misericordia
přečtené 355
Slova
1965,
Jean-Paul Sartre
Dobrý príklad modernej literatúry, kde sa autor vyžíva v introspekcii. Sartre nám odhaľuje svoju bujnú fantáziu a pozorovací talent. No kladiem si otázku či "slová", ktoré hovoria o autorových "vnútornostiach", nám niečo skutočne hovoria, alebo skôr podporujú našu zvedavosť "dozvedieť sa o niekom" viac ako treba?... celý text
Existencialismus je humanismus
2004,
Jean-Paul Sartre
Oceňujem Sartrov dôraz na to, že sa človek nemôže vyhnúť sa konaniu, ale jednoducho sa musí nejako rozhodnúť. A aj jeho pasivita je de facto voľbou nekonať. Hoci väčšina rozhodnutí v živote človeka nie je tak dramatických, ako tie v čase vojny, ktoré opísal autor. Aj každodenné malé rozhodnutia sú minimálne rovnako dôležité. Na druhej strane Sartre obhajuje aj zodpovednosť za naše rozhodnutia. Nie je to zodpovednosť ´za konkrétnych ľudí´, ale zodpovednosť pred sebou samým, za svoj príklad pre tých ´druhých bez mena´. Nepresvedčil ma, že jeho existencializmus je humanizmom, pretože je zotrvávaním v sebe, v úzkosti z vlastnej slobody. Aká je to zodpovednosť, keď v najbližšej nevšednej situácii môžem zmeniť svoj životný rozvrh? ´Biblický´ Boh, ten, ktorý povoláva človeka k existencii, nie je ´bohom´, ktorého predstavil Sartre, ten, ktorý nemôže existovať, aby bol človek slobodnou existenciou. Jestvovanie ´biblického´ Boha predsa nezávisí od existencie človeka, (inak by nebol Bohom), ale len existencia človeka závisí od existencie Boha. Z toho však neplynie, že by človek nebol slobodný. Len Boh, ktorý tvorí z lásky, stvorí bytosť, ktorá ho nemusí poslúchať. A človek môže i nemusí zjesť plod zo stromu poznania. Sloboda bola človeku darovaná Transcendenciou, ako hovorí Jaspers, nemám ju sám od seba, ani sám pre seba. Tak ako na svete nie som sám od seba, a ani len pre seba. Absolútna sloboda je ilúziou, ktorú nepreukazuje ani žiadna ľudská skúsenosť. ´Sloboda bez Boha´ nie je autentickou sebarealizáciou, pretože sa kedykoľvek môže stať svojvôľou. Veď nie je tu nikto pred kým by sa mala ospravedlniť. Dôkazom toho, že Boh neobmedzuje slobodu človeka, je to, že hoci mu prehovára vo svedomí, cez druhých a jasnými prikázaniami, nebráni človeku konať tak, ako chce. V tomto zmysle nie som ´odsúdený k slobode´, ale skôr´ustanovený k slobode´. Skúsenosť spoločenstva mi dokazuje, že napriek prežívaniu úzkosti a samoty nie som osamotený tvor na planéte a druhí nie sú primárne tými pozorujúcimi. Písať o odsúdenosti k slobode mohol len mestský človek 20. storočia, ktorý sa môže rozhodnúť kedy a v akej kaviarni napíše ďalšie svoje existenciálne sebavyjadrenie, ktoré sa bude dobre predávať, hoci sploští ešte aj svoju vlastnú filozofiu (porovnaj s Bytie a ničota).... celý text
