Recidivista přečtené 138

Radostná správa 2021, Peter Gärtner

Prvé vydanie aj dotlač tejto knihy sa beznádejne rozpredali, ja som bol však v kľude. Vedel som, že pod stromčekom ma čaká Radostná správa. Aj keď tých niekoľko týždňov do Štedrého dňa bolo ako Čakanie na Godota. Veľmi oceňujem originálny nápad a samotnú formu prevedenia, ako aj podarenú kresbu, vďaka ktorej trojica hlavných hrdinov (na Kornyho nezabúdajme!) už na prvý pohľad vzbudzuje u čitateľov sympatie. Čiernobiely formát tomuto komiksu neuveriteľne sadol, vo farbe by to bolo paradoxne iba polovičaté. Táto kniha je vhodná nielen pre staršie generácie, ktoré si pamätajú Lasicu a Satinského zo živých, či televíznych vystúpení. Ale dovolím si tvrdiť, že vďaka zvolenej forme komiksu, resp. grafického románu si na svoje prídu aj mladšie ročníky, ktorým L+S veľa nehovorí. Čo zároveň znamená, že mnoho ľudí zo staršej generácie zažije vďaka tejto knihe svoje prvé zoznámenie s komiksom. Na tento počin vydavateľstva Monokel a samozrejme oboch autorov sa dajú písať iba superlatívy. Je to naozaj fantastická záležitosť, v závere sa spomína, že čitatelia po skončení knihy netlieskajú, no ja som mal silné nutkanie na potlesk v stoji, čo by však vzhľadom na fakt, že som to čítal na návšteve, mohlo viesť k určitým nedorozumeniam. Ja osobne sa určite k Radostnej správe budem opakovane vracať, možno si z toho urobím takú vianočnú tradíciu. A hlavne verím, že neostane len pri tejto knihe, lebo záver si priam pýta pokračovanie. 10/10... celý text

O zmysle ľudského života 2018, Ladislav Kováč

Asi nebol najlepší nápad čítať túto tenkú knihu po kúskoch pred spaním po náročných dňoch v práci. Kniha si vyžaduje sústredeného čitateľa, čo za uvedených podmienok bolo len ťažké dosiahnuť. Ale ako sa hovorí u nás na Above: No pain, no gain, a veru oplatilo sa zabojovať aj v tomto prípade, pretože mi autor viackrát ponúkol pohľad na všeobecne známe udalosti z úplne iného uhla a prinútil ma zamyslieť sa nad vecami pri ktorých som si bol (neskromne) istý, že mi už nemajú, čo nové ponúknuť. Táto esej samozrejme neprináša odpoveď na otázku, čo je zmyslom života, o to sa už neúspešne pokúšali oveľa väčšie kapacity. Autor v tomto smere prichádza k záverom, ktoré už dobre poznáme z rôznych motivačných príručiek (dúfam, že to nevyznie ako urážka), a síce že „Život dostáva zmysel tým, že je žitý.“ a „Iba cez dočasnosť a pominuteľnosť získava život svoj zmysel.“. Nie o každej knihe sa dá povedať, že posledná kapitola je jej vyvrcholením, tu sa však oplatí vrátiť k nej viackrát. Na záver ešte citát citátu z knihy: „Ľudia by nikdy nedosiahli to, čo je možné, keby sa neusilovali o to, čo možné nie je.“ (Weber) 8/10... celý text

Jar v Jekaterinburgu 2021, Lukáš Cabala

Opäť sa stretávame s Vincentom, hádam aj s tým istým, ako v predošlej knihe Satori v Trenčíne, aj keď človek si pri tomto autorovi nemôže byť ničím istý. Na časovej osi v živote Vincenta sme sa síce posunuli dopredu, no príbeh paradoxne pôsobí menej futuristicky (až na výskumnú stanicu), prostredie je tentokrát realistickejšie, je tu menej magického realizmu, avšak isté mystérium sprevádza hlavného hrdinu aj na stránkach tejto knihy. Čitateľom zameraným na dej ponúkne Jekaterinburg viac ako Trenčín. Ak som dal 9/10 pri prvej knihe, tak dávam aj teraz, ale z úplne iných dôvodov. Pitvať sa v tom je na dlhšie, pôjdem na to z opačného konca a napíšem v čom sú si obe knihy podobné - tenká hranica medzi realitou a fantáziou, štýl humoru a (pri)veľa pop kultúrnych odkazov, dokonca vrátane názvov kapitol. Obe knihy Lukáša Cabalu vydalo Artforum a ja musím pochváliť ich celkové vyhotovenie, no najmä to, že v oboch prípadoch bol príbeh sprevádzaný krásnymi ilustráciami. Zostáva nám veriť, že Lukáš má doma plný šuflík rukopisov a že jeho knihy sa budú vydávať minimálne v takom tempe ako doteraz. Ak by sa kniha, ktorú som nikdy nenapísal, odohrávala v Rusku, dal by som jej názov „Dejiny na objednávku“ a vľavo dole pod čiarou by bol aj podtitul „*nehodiace sa preškrtnite“. To mi k Rusku akosi pasuje. No a táto veta z knihy Jar v Jekaterinburgu je ako vystrihnutá z mojej knihy: „Po smrti doktorky Koľcovovej – ktorá by v Moskve určite vypadla z okna, kým tu sú budovy prinízke a tak došlo k obeseniu – sa dalo čakať, že veci naberú rýchly spád.“ 9/10... celý text

Satori v Trenčíne 2020, Lukáš Cabala

Tomu hovorím literatúra! Útla kniha plná krásnych myšlienok a nenápadného humoru. Takto nejako som vždy túžil skladať slová do viet a budovať atmosféru. Autor sa zahráva s čitateľom, viackrát vstupuje do deja, skutočnosť a predstavy sa tu zlievajú dokopy. Každou ďalšou stranou chápete menej a menej, potom si chvíľu myslíte, že ste sa znovu našli a o pár minút už opäť zmätene listujete, či ste niečo nepreskočili. Nepamätám si, že by som bol niekedy taký spokojný po tom, ako ma niekto sústavne vodil za nos a niekoľkokrát so mnou vytrel podlahu. S niektorými menami to mám tak, že sa mi pri nich automaticky vynorí určité priezvisko. Prečítam Vincent a hneď mi tam naskočí Vega s tvárou Johna Travoltu. Táto kniha to však zmenila, v mojej hlave začal dominovať Vincet Karela a stačilo mu na to 94 strán, vrátane ilustrácií. Mimochodom, veľmi podarených ilustrácií. Neviem, či si tak skoro znovu pozriem Pulp Fiction, momentálne mam náladu zostať ešte chvíľu v Trenčíne, previezť sa jeho metrom a vystúpiť niekde uprostred mrakodrapov. Nepovažujem sa za puritána, ale dávam jeden bod dole za scénu, ktorá sa podľa mňa do knihy vôbec nehodila a nebola pre príbeh žiadnym prínosom. Tí, ktorí čítali, asi vedia na čo narážam. 9/10... celý text

Generácia apokalypsy 2020, Juraj Mesík

Je možné čítať faktografickú knihu s vedomím, že jej autor podlieha hoaxom (očkovanie) a má teda zjavne problém vyhodnocovať fakty? Ako sa potom dá veriť tomu, že vo svojej knihe čerpal z dôveryhodných zdrojov? Toto som mal pri čítaní po celý čas v podvedomí a občas mi tam zablikal výkričník, niekedy otáznik, ale väčšinou tri bodky, ako priestor na zamyslenie. Kniha je napísaná naozaj pútavo a najmä v prvej polovici je prudko čitateľná. Rešerš o histórií apokalýps bola zaujímavým čítaním, napr. globálny blackout, či erupcia supervulkánu sú celkom reálne veci. Škoda, že autor len úplne okrajovo spomenul topku v mojom súkromnom rebríčku a to je topenie permafrostu a uvoľnovanie metánu. Potiaľ to mal teda autor ako-tak odzdrojované, často však iba z wiki. No len čo prešiel na opis hypotetických budúcich hrozieb (život, vesmír a vôbec), ako keby stratil pôdu pod nohami a štýl pripomínal viac slohovú prácu - text bol príliš esejistický a všeobecný, no stále hodný zamyslenia. V každom prípade som rád, že som knihu nepredal bez jej prečítania, ako som pôvodne zamýšľal (dôvod viď. úvod recenzie). Chválim autora za jeho alarmistický postoj pri klimatických otázkach, či pri prvej vlne COVIDu na Slovensku. Objektívne je to skôr na 3 hviezdy, ale už len za to, že takáto kniha u nás doteraz chýbala, dávam 4. Generáciu apokalypsy odporúčam prečítať každému, komu nie je budúcnosť ľahostajná. Pesimisti si pri čítaní budú hovieť, budú si to užívať, súhlasne pokyvovať hlavou s občasným výkrikom: „No nehovoril som to!?“. Čo na prečítanie hovoria optimisti sa spýtajte niekoho iného. Tu sme pri konci sveta, tak neotravujte. 7/10... celý text

B jako běžec 2021, Jindřich Janíček

Táto kniha zaujme hneď na prvý pohľad. Chýbajúci chrbát s priznaným viazaním a lepidlom pravdepodobne odkazujú na to, že knihu tvorí 6 samostatných komiksov, z ktorých niektoré vyšli už skôr v špecializovanom bežeckom časopise. Keďže autor je pre mňa zárukou kvality, platila rovnica: šesť príbehov = šesť príjemne strávených večerov. Dalo sa aj rýchlejšie, ale dávkoval som si to, také dobré to bolo. Kritéria pre výber opisovaných bežeckých príbehov neboli bližšie vysvetlené, no autor sa zameral najmä na USA. Myslím si, že v dejinách tohto športu sú aj epickejšie momenty, ako napr. maratónsky beh na olympiáde 2004 v Aténach a napadnutie suverénne vedúceho brazílskeho pretekára divákom pár km pred cieľom (nakoniec skončil aspoň tretí) alebo akýkoľvek ultrabeh s Yannisom Kourosom, ktorého organizátori posielali na trať niekoľko hodín po ostatných, nech je trošku dráma. Veľmi oceňujem rámcovanie príbehov udalosťami, ktoré sa udiali v danom roku, ako aj niektoré vtipné momenty (hodnotenie bežeckých výkonov postáv v Pánovi prsteňov). Presne ako sa píše v anotácii, je to kniha, ktorá spája cit pre zaujímavosť aj pre iróniu. Každý z príbehov je poňatý odlišne nielen z hľadiska techniky kresby, ale aj čo sa týka formy, akou je vyrozprávaný. Najvydarenejší po všetkých stránkach je príbeh č. 5 “Snow Year“, výborné bolo tiež “75° Fahrenheita“ o bostonskom maratóne 1982 a veľmi originálny bol “Na hrane“, čo je vlastne prekreslenie filmu o behaní s autorovým komentárom. Naopak, najmenej zaujala kapitola Kdesi v Tennessee (čo sa týka kresby aj deja). 9/10 (celých 10 nedávam iba kvôli jednému slabšiemu príbehu a politike v poslednom komikse)... celý text

Divoký západ I. - Muži zákona 2001, Jiří Černík

Prvá časť trilógie náučných kníh podáva realistický a romantických mýtov zbavený obraz Divokého západu, najmä z druhej polovice 19. storočia. Je to zbierka medailónov viacerých mužov zákona: šerifov, maršálov, texaských rangerov, sudcov a dokonca aj jedného kata. Knihu hodnotím veľmi pozitívne, dozvedel som sa veľa informácií, ktoré by som musel prácne hľadať na viacerých miestach a prevažne zo zdrojov v angličtine. Moja jediná výčitka smeruje k tomu, že životné príbehy boli väčšinou skoncentrované na malej ploche, bolo tam priveľa mien a často som musel listovať späť, aby som sa zorientoval. Navyše som mal pocit, že kým pri krátkych príbehoch robila autorova stručnosť text menej čitateľsky príťažlivým (miestami až suchopárnym), tak dlhšie texty, kde mal autor viac priestoru opísať osud hrdinov a boli prešpikované rôznymi historkami, boli prudko čitateľné. Dnešný svet nie je čiernobiely, ale v tých časoch a na tomto mieste to platilo ešte viac. A preto nemožno nazerať na niekedy problematické správanie týchto kladných hrdinov dnešnou optikou. Na Divokom západe bolo bežné, že človek mohol zomrieť priamo uprostred svojho životného príbehu a tí čo si to uvedomovali, prispôsobili tejto skutočnosti svoje správanie. A ako autor hovorí, "nezomreli na otravu olovom". Teším sa na pokračovania. 8/10... celý text

Filozofia chôdze 2018, Frédéric Gros

Počiatočné nadšenie (do strany 50) postupne vystriedalo ochabenie záujmu (do polovice) až mierne rozpaky (zvyšok knihy). Knihu som nakoniec dočítal viac-menej z povinnosti, len v rámci akejsi osobnej výzvy nevzdať to. Je pravda, že kniha obsahuje krásne myšlienky, ale pri ich hľadaní treba byť veľmi pozorný, lebo text okolo nich občas nudí. Keďže som knihu čítal po večeroch v posteli, hodnotím pozitívne aspoň jej príspevok k rýchlejšiemu zaspávaniu. Jednotlivé kapitoly boli nevyvážené, nechcem napísať priamo, že ich kvalita kolísala, na to mám s filozofiou a žiaľ aj s chôdzou málo skúsenosti. Jednoducho ma niektoré eseje bavili viac, iné menej. Celý čas som si pri čítaní kládol otázku: komu je vlastne táto kniha určená? Kto je jej cieľová skupina? Sú to intelektuáli „filozofujúci“ pri káve a cigaretke v kaviarni, alebo sú to aktívni, športovo založení jedinci? Neviem, ale zdá sa mi, že prienik týchto dvoch skupín musí byť dosť malý na to, aby kniha mohla zaujať širšie masy. Naozaj veľmi zvláštna kniha. Tak veľmi by som chcel túto knihu posunúť niekomu zo svojho okolia, ale nepoznám nikoho, kto by sa jej čítaniu mohol potešiť. To sa mi ešte nestalo. „Nemôžete zabíjať čas a neurážať tým večnosť!“ 6/10... celý text

Mistr meče 2019, Xavier Dorison

Zhruba do strany 20 som mal kvôli stredovekej fádnej móde v postavách dosť zmätok, potom to však už bola jedna skvelá jazda bez hluchých miest. A na konci som lapal po dychu, akoby som pod vodou a na jeden nádych práve preplával celý bazén. Scenár a aj detailná kresba sú na jednotku. Jediná drobná výhrada je k zvolenému typu písma, niekedy sa to čítalo horšie. Tento komiks nie je pre slabé povahy, krvi je tam viac ako na bežnej transfúznej stanici, pričom červená farba silne kontrastovala so všadeprítomnou zasneženou krajinou (Tarantino approves). Dúfam, že moje deti túto knihu tak skoro neobjavia. Príbeh má aj jednu nezabudnuteľnú „horolezeckú“ bojovú scénu a aj vďaka nej nemôžem dať inak, ako za plný počet. 10/10... celý text

Telo v 21. storočí 2020, Michal Červený

Najväčšou výhodou a zároveň nevýhodou tejto knihy je to, že je spracovaná vo forme rozhovoru. Výhoda je to preto, že sa to číta veľmi ľahko a rýchlo. Nevýhoda spočíva v obmedzeniach tohto formátu, najmä, že autori nejdú do hĺbky a niekedy skáču z témy na tému. Dalo by sa povedať, že kniha je súhrnom najnovších poznatkov a všeobecných rád z oblasti zdravej životosprávy. Ak chodíte po svete s otvorenými očami a nastraženými ušami a sledujete aspoň názvy článkov o zdravej výžive, tak v knihe zas tak veľa nového nenájdete, možno okrem časti o dopingu a stravovaní profesionálnych športovcov. Napriek tomu stojí za prečítanie. Svoje hodnotenie nakoniec zaokrúhľujem na 4 hviezdy a to hlavne kvôli vtipnému predslovu od Sama Trnku, čítal som ho už trikrát a určite nie naposledy. Kto čaká, že po prečítaní tejto knihy zvládne 10-dňovú diétu za pár hodín, bude sklamaný. Žiadna skratka k zdravej životospráve neexistuje, je potrebné si to odmakať. Boj so sladkosťami a všetkými ďalšími lákadlami, ktoré na nás číhajú na každom kroku, má od férovky ďaleko. Pokušení je jednoducho priveľa a treba sa zmieriť s tým, že tento zápas väčšina ľudí nikdy nevyhrá, môžu prinajlepšom remizovať. Mne sa zatiaľ nedarí ani len to. 7/10... celý text

Nové povídky 2011, Zdeněk Svěrák

Moja druhá zbierka poviedok od p. Svěráka v krátkom slede a opäť to bol príjemne strávený čas. Nebudem sa opakovať, platí zhruba to, čo som písal pri jeho predošlej knihe. Čo na jeho poviedkach obdivujem najviac je, že sú nasiaknuté človečinou. Neviem ako to autor robí, ale takmer vo všetkých poviedkach som bol namotaný hneď po pár vetách. Tempo príbehov je pomalé, v texte je všadeprítomný jeho jemný humor, ktorý čas od času graduje do výbuchov smiechu. Nie sú to síce také silné explózie ako napríklad pri „Konec hlášení v ruském jazyce“, ale stále je to veľmi kvalitná munícia. A som rád, že p. Sveřák ešte nevystrieľal celý zásobník - viď. jeho najnovšia kniha poviedok vydaná v tomto roku, na ktorú sa veľmi teším. Najlepšie poviedky: Betlémské světlo, Sraz naší třídy, Dubnová povídka, Ujetá láska. 9/10... celý text

Srdce temnoty 2010, Joseph Conrad

Téma kolonializmu v Afrike ma zaujíma už dlhšie, no toto je moja prvá beletristická kniha zaoberajúca sa týmto úsekom dejín. Príbeh nie je nijako strhujúci, plynie pomaly, podobne ako pokojná rieka Kongo. Občas by však deju prospel nejaký ten vodopád. Čaro knihy spočíva v niečom inom, a to je Conradov jedinečný štýl. Pre vyšší čitateľský zážitok odporúčam čítanie na jeden, dva záťahy. Chvíľu totiž trvá kým sa naladíte na autorovu strunu, preto je škoda to prerušovať. Na knihe ma najviac prekvapilo, že je vtipná, to som absolútne nečakal. Do polovice knihy som si myslel, že to len zle chápem a to čo som čítal nemalo byť humorné, možno len v preklade to tak vyznelo. Ale potom som si všimol, že autor tie svoje ironické a satirické narážky v texte perfektne maskuje a do konca knihy to už bola hra na schovávačku. Podľa iných recenzií na túto knihu si začínam myslieť, že ostatní čitatelia hrali nejakú inú hru. S knihou sa v posledných desaťročiach spája značná kontroverzia, mnohí ju totiž považujú za rasistickú. A ja si kladiem otázku: ako môžu byť na jednu vec dva úplne odlišné názory? Toto nie je o tom, či vidím pohár poloplný alebo poloprázdny, toto je o tom, že prázdny pohár vyhlásim za plný a plný za prázdny. Ja osobne som v knihe žiadny rasizmus nepostrehol, práve naopak knihu vnímam ako kritiku kolonializmu, no najmä ako ponor do duše jednotlivca a do jej temných zákutí. Hľadanie rasizmu v tejto knihe je len ďalšia ukážka nezmyselnosti tzv. cancel culture. Na veci treba nazerať v historickom kontexte a nie súčasnými očami. Vyššie spomínané sa rozoberá v doslove Kristíny Kállay, ktorý je inak zaujímavý a obohacujúci, čo nebýva v doslovoch pravidlom. Veľkým plusom slovenského vydania od BRAKu je príloha so skvelými ilustráciami Jindřicha Janíčeka, jedného z mojich najobľúbenejších súčasných česko-slovenských ilustrátorov. Samotný príbeh je za štyri, ale jedna hviezda navyše práve za ilustrácie a celkovo za vydarené slovenské vydanie. „Iba o vlások som unikol chvíli, keď som mal predniesť svoje posledné slová, a so zahanbením som zistil, že by som asi nemal čo povedať.“ 9/10... celý text

Povídky 2008, Zdeněk Svěrák

Zdeňka Svěráka mám veľmi rád, ale musím sa priznať, že s výnimkou niekoľkých Cimrmanových hier (v textovej podobe), je toto moje prvé stretnutie s jeho literárnou tvorbou. Na vlne pozitívnych emócií, ktoré vo mne zostali po prečítaní poviedok Sergeja Dovlatova, som opäť siahol do tejto „poličky“. A znovu s veľkým úspechom. Určite tomu pomohlo aj to, že som si v hlavných mužských postavách predstavoval samotného autora a zároveň som pri čítaní mal v ušiach jeho hlas, môj mozog si z toho spravil vlastnú audioknihu. Inak, aj ja ako Slovák vnímam, že tá čeština v podaní Svěráka je akási malebnejšia a poetickejšia. Z väčšiny textov bolo cítiť typický svěrákovský humor. Všetky poviedky boli výborné vypointované, aj keď v dvoch prípadoch sa mi zdalo, že zvrat, ktorý mal vyšperkovať pointu, poviedkam skôr uškodil. Nemusím písať, že silnou stránkou autora ako skúseného scenáristu sú dialógy, ale mne sa páči najmä ľudskosť, ktorá vyžaruje z jeho postáv. Dá sa povedať, že úplne kontra-intuitívne mi boli tým viac sympatické, čím viac autor písal o ich chybách a nedostatkoch. No a na základe tejto malej vzorky si dovolím tvrdiť, že najviac to autorovi sedí v poviedkach, ktorých dej sa odohráva v minulom režime. Top poviedky: Vltava, Ivanka a Lenin, Tetřev, Podvodník. 9/10... celý text

Môj pamätník: Denník frontového vojaka z rokov 1915 – 1918 2020, Jozef Mach

Môj pamätník je kniha, ktorá vznikla zo zápiskov obyčajného vojaka najmä z obdobia tesne pred a najmä počas prvej svetovej vojny. Jozef Mach nebol žiadny hrdina, ktorý by sa významným činom zapísal do dejín tejto vojny. Práve naopak, bol to obyčajný vojak, neskôr nižší dôstojník. Inými slovami, Jozef Mach, človek milión. A keď už sme pri slovných hračkách, tiež treba napísať, že nie je Mach ako Mach, radšej do diel nabíjať pušný prach (Jozef), ako Židov zabíjať a byť vrah (Šaňo). Ale to už je iná vojna a iný príbeh. Spoločná téma a vydavateľ automaticky zvádzajú na porovnávanie s knihou Vojna od Samuela Činčuráka. Tá sa mi videla o dosť osobnejšia. Činčurák vložil do textu viac svojich pocitov, názorov a myslím, že na texte je cítiť, že bol okrem iného aj spisovateľom. Naproti tomu texty Macha majú denníkový charakter a teda sú skratkovité a vecné, autor málokedy pridáva svoj politický komentár alebo kritiku vojny ako takej (až na povzdychy, kedy už konečne skončí toto zabíjanie a že Taliani sú zradcovia). Avšak čo sa týka autentickosti, oba texty sú rovnocenné a na čitateľa pôsobia celou svojou silou. Na prvej svetovej vojne ma fascinuje mnoho vecí, napríklad aj to, ako dokonale fungovala vo vojne poľná pošta, a to všetko pri presúvajúcich sa frontoch a vojakoch. Nestrácali sa veľmi dokonca ani peňažné zásielky posielané poštou. Zvláštne, že o vyše 100 rokov neskôr, v dobe internetu a mobilov, máme občas problém zladiť sa s kuriérom alebo nerozčúliť sa pri tete za okienkom. 7/10... celý text

Kufor 2021, Sergej Dovlatov (p)

Chce sa mi zvolať KONEČNE! Konečne super poviedková kniha! Ja a poviedky máme totiž taký love-hate relationship poznačený mnohými rozchodmi a radikálnymi prehláseniam typu: „Už nikdy viac ťa nechcem vidieť.“ No aj tak si nakoniec vždy dáme druhú šancu a po čase sa k sebe vrátime. Väčšinou to dopadne tak, že natrafím na knihu, ktorá popri dobrých poviedkach obsahuje aj slabšie kúsky, preto sa moje hodnotenie obvykle pohybuje niekde okolo priemeru. Naozaj len výnimočne sa mi podarí prečítať zbierku poviedok, ktorá by ma bavila od začiatku do konca a kde by všetky poviedky mali rovnako vysokú kvalitu. Kniha Kufor je práve takouto výnimkou. Všetky poviedky sú písané v prvej osobe, majú autobiografický základ, pričom rozprávačom je samotný autor. Možno práve to je dôvod, prečo som pri čítaní týchto často bizarných príbehov nemal pocit, že čítam poviedky, ale skôr že počúvam nejakého svojho známeho rozprávať vtipné príhody, ktoré zažil. Sebaironický typ humoru, aký používa Dovlatov mi je veľmi blízky a naozaj si nespomínam, kedy naposledy bolo moje čítanie sprevádzané toľkými hlasnými výbuchmi smiechu. Autor opisuje život bežného sovietského človeka v 60. a 70. rokoch s takým láskavým humorom, až by sa mohlo zdať, že to bola ideálna doba a miesto na pokojný život. Ibaže by nie. Dĺžka poviedok bola presne tak akurát, len škoda, že ich tam nebolo viac. Za najväčší paradox považujem, že knihu vydal v slovenskom preklade Absynt, ktorý sa tomuto literárnemu žánru vôbec nevenuje. Veľká vďaka za toto literárne prekvapenie. 10/10... celý text

Naše filmové storočie 2014, František Gyárfáš

Urobím výnimku a prvýkrát budem hodnotiť knihu, ktorú som neprečítal celú. Dôvod je prostý, toto je kniha textov o filmoch, pričom má zmysel prečítať si najmä eseje týkajúce sa filmov, ktoré mám napozerané. Bez poznania filmu sa totiž znižuje nielen hodnota prečítaného textu, ale samozrejme aj pôžitok z filmu, pretože texty obsahujú mnoho spoilerov. Zatiaľ mám za sebou časti o filmoch, ktoré som videl a knihu plánujem ďalej priebežne čítať vždy, keď si pozriem niektorý z filmov v nej obsiahnutých. Je však veľmi pravdepodobné, že ju nikdy nedočítam celú. Princíp knihy je jednoduchý, jeden z autorov navrhne nejaký zo svojich obľúbených filmov, ten druhý si ho pozrie a potom obaja napíšu svoj pohľad na film. Páčili sa mi skôr komentáre od Juraja Malíčka, ktoré mi pripadali čitateľsky prístupnejšie a nebude asi náhoda, že väčšinu filmov, ktoré vybral on ako svoje obľúbené, mám tiež veľmi rád. Podľa môjho názoru, na to aby človek čítal túto knihu nemusí byť ani tak filmový fanúšik, ako skôr fanúšik kníh, pretože toto nie je kniha pre klasických „popcornových“ milovníkov filmu, tí by ju zavreli po pár stranách a ďalej nečítali. Možno je problém v mantineloch môjho obmedzeného intelektu, ale niekedy bolo v knihe na môj vkus priveľa filozofovania a prehnaná snaha ponúknuť, čo možno najzaujímavejšiu významovú interpretáciu filmu. Ale ako sa hovorí, kto hľadá nájde. Podobne ako v dobre známom prípade, keď v galérii vystavili exkrement a skúmali, koľko významových rovín v tom dokážu návštevníci nájsť. Na knihe mi ešte trochu vadilo nadužívanie cudzích slov, je to samé ontologický sem, ontologický tam. Ale nad všetko vyššie spomenuté sa viem ako čitateľ povzniesť, pretože toto je na slovenské pomery jedinečná kniha a asi aj jediná svojho druhu. Vlastním druhé rozšírené vydanie a naozaj veľká vďaka SFÚ za jej vydanie a vďaka aj obom autorom za námahu, niektoré texty boli dokonca lepšie ako samotný film. 9/10... celý text

Okno na jih 2020, Gyrðir Elíasson

Ako to tí Islanďania robia? Opäť raz skvelá vec z tejto krajiny. Už od čias, keď v TV bežal seriál Nonni a Manni, som týmto kúskom sveta fascinovaný. Mám rád ich literatúru, väčšinou aj hudbu, držím palce ich futbalistom a samozrejme som očarený ich prírodou. Zdá sa mi, že ako introvert rozumiem ich mentálnemu nastaveniu, no akosi v podvedomí tuším, že žiť by som tam nevydržal. Pri islandských autoroch mám pocit, akoby som stále čítal tú istú knihu. Aj Gyrdir Eliasson zvolil pomalé tempo, dej je jednoduchý, príbeh bol všetko len nie strhujúci a azda najväčším momentom prekvapenia bolo, keď hlavná postava zistila, že miestne „kino“ už nepremieta. A napriek tomu všetkému to bolo skvelé čítanie. Aj keď zároveň chápem, prečo sa mnohým ľuďom tento typ literatúry nemusí páčiť. Je to jedna z tých kníh, ktoré môžete kľudne odložiť 10 strán pred koncom a dočítať ich na druhý deň. Dokonca postupné dávkovanie textu odporúčam. V knihe sa vlastne nič zvláštne nedeje, avšak pri opise toho NIČ používa autor skvelé obrazy a myšlienky. Jeho veľkou prednosťou je, že maličkosti každodenného života dokáže vykresliť tak zaujímavo, že ich chcete zažiť na vlastnej koži. Ja som pri čítaní okrem iného dostal chuť kúpiť si písací stroj značky Olivetti, nájsť miesto, kde hniezdia havrany a oslovovať ich všetkých menom Edgar, či skúšať dešifrovať morzeovku z kvapiek dažďa dopadajúcich na plechovú strechu (bývam v bytovke, tak toto zatiaľ odkladám). Inak, uvedomil som si, že všetky mne známe knihy, ktorých názov obsahuje svetovú stranu, majú mimoriadnu kvalitu. Na východ od raja; Na západe nič nového; Na juh od hraníc, na západ od slnka; Dobytie severného pólu; Úzka cesta na ďaleký sever; Pošta na juh. Pravdepodobne sa jedná o náhodu, ale začínam si myslieť, že naozaj neexistuje zlá kniha s týmto geografickým termínom v názve. Aj keď priznávam, že knihu Haliny Pawlowskej – Veľká žena z Východu som zatiaľ nečítal. „Kdosi prohlásil, že malíři tvořili mistrovská díla, až když oslepli. Třeba spisovatelé dosahují uměleckého vrcholu, když slova rukopisu přestávají být vidět.“ „Máloco ohrožuje spisovatele tolik jako vysoký počet prodaných výtisku.“ 8,5/10... celý text

Zarov 2020, Sylvain Runberg

Môže v boji zla proti zlu zvíťaziť dobro? To nie je spoiler, ale rečnícka otázka nasledovaná povzdychom: kiežby tak ako v matematike platilo, že mínus krát mínus je plus. Tento komiks totiž zobrazuje zlo v čírej podobe: lov na ľudí, bezdôvodné vraždenie, pomstu a iné „dobroty“. Väčšina postáv na oboch stranách sú vrahovia, za nič sa neskrývajú a na nič sa nehrajú. Napríklad taký hlavný hrdina Zarov koná zlo bez zjavnej príčiny. Jednoducho ho to baví. Preto čo sa sympatií týka, postavy z tohto komiksu nemajú ďaleko od väčšiny predstaviteľov na slovenskej politickej scéne. A to je tak trochu aj problém tohto komiksu, lebo tým, že človek tam veľmi nemá komu fandiť, príbeh nedokáže v čitateľovi prebudiť také tie „plnokrvné“ emócie. Samotné prevedenie komiksu je vynikajúce, kresba je podrobná, farebná a oku lahodiaca, obrazy sú do detailov premyslené. Je tu však jedno ALE. A to sú črty tváre, ktoré pri určitých postavách a v istých situáciách pôsobili dosť divne a nepresvedčivo. Najmä stvárnenie detských hrdinov vnímam problematicky, mal som pocit, že tie deti vyzerajú na každom komiksovom paneli inak. Raz by som im tipoval 7 rokov, inokedy pripomínajú dospelákov a väčšinou sa sami na seba nepodobajú. Vrcholom bolo to, keď v jednom momente dcéra pôsobila staršie ako jej matka. Spomeniem ešte jedno negatívum - postavy záporákov sú málo odlíšiteľné a zlievajú sa do jednej šedej masy v oblekoch a košeliach. Áno, zločinci v tomto komikse majú štýl. Viem si predstaviť, že pôvodná poviedka a film museli v 30. rokoch spôsobiť značný rozruch, dokonca aj dnes pôsobí táto téma kontroverzne. Záverom, kúpu tejto knihy neľutujem, ani čas strávený jej čítaním. Bolo to dobré, vtiahlo ma to rýchlo do deja a zdolal som to na dva záťahy. Slovo zdolal však hovorí samo za seba. Takže priznávam, že som čakal možno trochu viac. 7/10... celý text

Akoby si kameň jedla 2015, Wojciech Tochman

Táto stručná koláž o konflikte na Balkáne je tvorená príbehmi žien – manželiek, matiek, dcér, ktoré vo vojne stratili to najcennejšie. Popisované príbehy väčšinou spolu nesúvisia, ale majú spoločného menovateľa, a tým je vyrovnávanie sa s minulosťou. Vojnové spomienky bránia ľuďom žiť šťastne v súčasnosti. A šťastie je naozaj relatívny pojem. „Jasna je jediná matka, ktorá prežila... Iné matky mali viacej šťastia. Zahynuli spolu s deťmi.“ Tochmanov štýl je špecifický, používa krátke vety, čím dodáva textu údernosť a silu. A aj napriek tomu, že sú vety ohlodané na kosť, vyvolávajú v čitateľovi prudký nával emócie. Určite k tomu prispieva aj rozprávanie reportéra v prvej osobe množného čísla, čitateľ je tak chtiac-nechtiac vtiahnutý do deja. Opäť je to prípad z kategórie: výborná kniha, o ktorej však nikto príčetný nemôže prehlásiť, že sa mu páčila. Pri čítaní kníh o 2. svetovej vojne, mám pocit, že čítam o dávnej histórii, ktorá sa ma netýka. Moji rodičia ešte vtedy neboli na svete. Je to pre mňa podobné, ako keď čítam napríklad o križiackych výpravách v stredoveku. Rozdiel medzi 80 a 800 ročnou históriou je v tomto ponímaní nepatrný. Avšak vždy keď príde reč na vojnu v Juhoslávii, prebehne mi mráz po chrbte. Toto sa naozaj udialo v deväťdesiatych rokoch neďaleko od nás, zatiaľ čo ja som prežíval bezstarostné detstvo na základnej škole? Ale nejedná sa len o vojnový konflikt samotný, tie sa dejú aj v súčasnosti. Čo mi nejde do hlavy sú neľudské činy spáchané obyčajnými ľuďmi na svojich susedoch: rabovanie, znásilňovanie, hromadné vraždy civilov. Genocída! Niektorí ľudia na Balkáne majú dodnes s týmto slovom problém a pre opis čiernej farby hľadajú rôzne odtiene šedej. Ako sa po skončení vojny ukázalo, všetci preživší srbskí vojaci boli počas vojny kuchármi. Tak určite. Stále sa sám seba musím pýtať, že ak sa toto stalo pred 30 rokmi, nemôže sa to zopakovať znovu aj dnes? Moja viera v to, že svet by v súčasnosti niečo podobné nepripustil dostáva v posledných rokoch riadne trhliny (Ukrajina, Náhorný Karabach, Ujguri). 10/10... celý text

Príbehy svetových vlajok 2020, Robert G. Fresson

Tento ilustrovaný sprievodca vlajkami celého sveta mi už niekoľko dní robí veľkú radosť. Listujem si ním každý večer pred spaním a je to výborný relax. Nejde o vyčerpávajúci zoznam vlajok, na to slúžia iné tituly encyklopedickej povahy. Okrem toho vlajky tu nie sú usporiadané podľa kontinentov ako to býva zvykom, ale autor si vybral ako kritérium triedenia do skupín určité spoločné charakteristiky (trikolóry, kríže, hviezdy atď.). A tak sa niekoľkokrát môžeme stretnúť s tými istými vlajkami na viacerých miestach knihy (napr. AUS, NZ kríž aj hviezda). Jediné, čo možno knihe vytknúť sú občasné chyby napríklad už tradične chybný preklad Latvia/Litva, či Laos uvedený ako ostrovný štát. Naopak, chválim, že niekto rozmýšľal a uviedol správny názov Macedónska, ktoré sa v čase medzi vydaním originálu a prekladom obohatilo o prídavné meno Severné. Pekné veľké ilustrácie a minimum textu podsúva knihu detskému čitateľovi, ktorému je vlastne aj primárne určená. Odhadujem to na samostatné čítanie pre školáka na prelome prvého a druhého stupňa ZŠ, no na zbežné prelistovanie alebo spoločné čítanie v doprovode rodiča je vhodná kľudne aj skôr. Vždy keď som ju otvoril v prítomnosti detí, zhŕkli sa okolo mňa. Takže funguje. Po pexese z vlajok môže kniha poslúžiť ako ďalší prostriedok k tomu, ako si doma vychovať malého vexilológa. Ešte sem hodím 5 mojich najobľúbenejších vlajok a končím: Marshallove ostrovy, Uganda, Severné Macedónsko, Sv. Lucia, Východný Timor, Keňa, Kiribati, Panama, Bhután, ... 9/10... celý text