WugWugs
přečtené 192
Sluneční poutník
1995,
David Brin
Názov série Uplift, alebo Pozdvihnutie, sa vzťahuje k zámerným zásahom inteligentných bytostí s cieľom vytvoriť, či vylepšiť schopnosti iných, menej vyspelých vesmírnych bytostí, rás - preto sa takýto zásah volá pozdvihnutie. V tomto vesmíre je človek pozdvihnutá rasa - jedna z mnohých, ktorú kedysi dávno jej sochári opustili a nechali napospas vlastným zápasom. Väčšina pozdvihnutých rás, ktoré sú takto opustené, teda nekŕmia postupne poznatkami, totiž zaniká. Ľudská napriek tomu prežila náboženský a protovedecký chaos prameniaci práve z vysokého intelektu bez adekvátnych poznatkov. Hlavným hrdinom je človek Jacob, ktorý sa venuje pozdvihnutiu, genetickej modifikácii delfínov a iných druhov v malom pozemskom merítku. Spolu s ďalšou posádkou sa vypravuje na základňu na Merkúre odkiaľ má ponormi do Slnka skúmať isté zvláštne, duchom sa podobajúce bytosti obývajúce slnečné pásma. Takéto je v skratke pozadie Slnečného potápača, čiže sci-fi s myšlienkou, ako má byť. Ako zvyknem opakovať, aj pseudovedecké špekulácie sci-fi literatúre svedčia, ak sú vkusne využité (v tomto prípade von dänikenovské o dávnych mimozemských zásahoch na Zemi). Bohužiaľ, postupne sa ukazuje, že zaujímavá premisa nie je zaujímavo využitá a povolanie hlavnej postavy je podružné, nemá s príbehom veľa spoločného, a celkovo je tak trochu super-detektív s ďalšími super schopnosťami k tomu. Ostatné postavy lode sú plne podriadené príbehu, takže existujú len ako jeho jednoduchá funkcia. Brin je vedecký vzdelaný, no znova žiaľ - venuje značné úsilie popisom slnečných úkazov, a len málo bytostiam, ktoré by mali byť hlavným predmetom výpravy/knihy. To všetko prekladá dosť nezáživnou, pomalou akciou. Výsledkom je dojem, že David Brin má síce zaujímavé nápady a nie je zlý spisovateľ, lenže ani dobrý (neviem odhadnúť nakoľko sa na tom podieľa ťažkopádnosť prekladu). 2.5... celý text
Ocelové žezlo
2006,
Juraj Červenák
Nič pre ľudí, ktorí si chcú počítať fantasy s presahom do reálnej histórie a bohatierstvo si spájajú skôr s peknými koníkmi, naleštenými zbraňami, upravenými účesmi, čistými spodkami a vyberanými spôsobmi ako s blatom, výkalmi, prdmi, rúbaniskom vnútorností a popisom úkonov vedúcich k ich vzniku. Nie, nejde len o TO. Bohatier sa číta dobre, príbeh je priamočiary a odvíja sa jasne za svojim cieľom, akurátne vyvážený s popisom. Hrdina nie je podliezavo hrdinský a stotožnivo sympatický, mágia použitá účelovo len striedmo - mne vyhovuje, ale je jasné, že práve to niekoho zanechá neuspokojeného. Východoeurópske prostredie je osviežujúce, nám dostatočne blízke, no mierne štipľavo exotické (toto vyváženie je možno hlavná ingrediencia receptu Červenákovho úspechu). Akurát až na môj vkus príliš jednoduchý príbeh znižuje môj celkový dojem na 3.5/5 (inak na hrdinské odpoludnie odporúčam všetkými štyrmi neuseknutými!)... celý text
Stanice Pell
1992,
Carolyn Janice Cherryh
Kto trochu pozná Cherryhovú vie, že môže očakávať inteligentnú a dobre napísanú science fiction, ktorá sa rozvíja detailným opisom postáv, ich charakterov, histórie univerza, spoločensko-politických pomerov, v ktorých žijú a vzájomných vzťahov všetkého. Stanica Pell je toto všetko na druhú. Vyžaduje si vyššiu mieru sústredenia, čo sa neskôr odmení (alebo aj nie) pochopením aký zmysel to len dáva. Kto očakáva rýchly spád alebo dej - prvá polovica knihy (okolo 300 strán) je len expozíciou:) a asi toľko mi trvalo urobiť si aký taký prehľad v postavách a ich úlohách - takže nič pre netrpezlivých. Dej a vlastne celý jej vesmír nie je čiernobiely, ale perspektívny. Napríklad, kapitánku lode Nórsko na viacerých miestach rôzne postavy charakterizujú ako zosobnenie chladnokrvnosti. Keďže však čítame aj jej vlastné hľadisko, môžeme si tento dojem poopraviť (alebo aj nie, podľa toho, ako chladnokrvnosť chápeme). Súčasných udalostí sa dotýka hlavne téma utečencov, v tomto prípade z rôznych vesmírnych staníc, pretože v Cherryhovej univerze je len málo obývateľných planét. Diplomacia, úklady, taktiky a stratégia sú v centre pozornosti, a nie akčný scenár. Aj napriek môjmu skôr pozitívnemu zážitku, postáv sa mi zdalo príliš veľa na (kvázi)uzavretý román a kniha je miestami naozaj zdĺhavá, objektívne teda 3.5*. Stanica Pell je však základ cyklu Company wars, ktorý zas patrí do monštrózneho Univerza Alliance-Union, a ako jeho fanúšik dávam 4*.... celý text
Syn řeky
2000,
Paul James McAuley
Syn rieky svojím priamočiarym rozprávaním o odkrývaní veľkého poslania prv nevýznamného hlavného hrdinu pripomína skôr fantasy žáner. V kontraste k tomuto oddychovému príbehu (ujde) McAuley neustále odhaľuje históriu, mytológiu a teológiu ašpirujúc na vesmírnu úroveň space opery – a že je tam tej mytológie a tajomstiev nasúkaných hodne. Výsledok je celkom príjemný na zabitie poldňa, ale nič zvláštne z pohľadu príspevku do science fiction. McAuley ma síce opakovane nepresvedčil, obe pokračovania sú však podobného rozsahu a určite nájdem ďalšie oddychové popoludnie na nadviazanie.... celý text
Paladin
1995,
Carolyn Janice Cherryh
Zvláštny román, povedal by som experiment. Určite by som Paladina necharakterizoval ako fantasy. Je to niečo ako pseudohistorická fikcia - príbeh zasadený do fiktívnej krajiny, ktorá by sa mohla nachádzať kdekoľvek v Ázii, kde sa pestuje ryža, veľa ryže. Časovo ide možno o 15. storočie (a toto zaradenie je na Paladinovi asi najviac "fantasy"). Príbeh Cherryhová rozpráva z pohľadu starnúceho muža-predtým významného cisárskeho veliteľa, ktorý sa rozhodol viac, či menej z vlastnej vôle dožiť život v ústraní, od ľudí. Ako to je u Cherryhovej zvykom, ústredné postavy sa pasujú s mnohými vnútornými rozpormi (napr. znásilniť dievča po deviatich rokoch celibátu, alebo nie?). Nikdy však nedá preniknúť do vnútra mladého dievčaťa, ktoré paladina navštívi s neodbytnou žiadosťou, aby ju učil bojovať. Čo je asi najväčšia škoda, pretože prv dobre rozbehnutý príbeh majstra a učňa, lásky a manželstva, sa pretvára do chaotického bojového postupu. Vzťah oboch sa takmer celkom redukuje len na skusmé vetné výmeny. Možno ho práve tak zamýšľala, mne však príde, že ku koncu autorke príbeh ušiel a dopísala ho len z povinnosti. Napriek tomu sa prvá polovica číta veľmi dobre. Kto má rád netradičnú fantasy, ktorá nie je fantasy, ale príbehom o starnúcom-mäknúcom bojovníkovi a tvrdej dievčine s motívom pomsty, môže si prísť na svoje.... celý text
Kutath
1994,
Carolyn Janice Cherryh
Kutath ako záver pomyselnej trilógie nie je lepší ako predchádzajúce diely, je rovnako dobrý. Nakoniec, je to len jedna dlhšia kniha rozdelená na tri časti. Príbeh sa síce priestorom vesmíru pohne, čo môže vyvolať dojem "viac deja", tempo si však zachováva rovnako ako intímny vzťah k postavám. Mrzí ma, že takto pomaly a detailne budované charaktery nemajú pokračovanie v ďalších príbehoch z tejto časti vesmíru. V mentálnej mape skvostu sci-fi mi svieti hneď niekde v blízkosti a pod Hyperionom a Dunou. Cherryhová je rozhodne zaujímavá a originálna spisovateľka i dnes, klasickú sci-fi svojimi nárokmi dosť prevyšuje a vyčnieva.... celý text
Shon'jir
1993,
Carolyn Janice Cherryh
"Člověk nemohl nikdy Kesrith úplně milovat, toho byli schopni pouze dusei." Druhý diel je prístupnejší, už toho vieme oveľa viac ako na začiatku prvého. Zároveň sa stáva jasné, že táto trilógia je len z praktických dôvodov rozdelená jedna veľká kniha. Cherryhová si stále ide svoju cestu mri, je si ešte istejšia a neustupuje čitateľovi - presne nadväzne a logicky rozvíja myslenie a správanie týchto bytostí (napr. žiadne náznaky románikov alebo lacné poľuďšťovanie postáv). Rozpráva a hýbe sa tu dosť, vnútorný boj postáv však stále dominuje a niekomu sa také tempo môže zdať nudné a pomalé (pre iného je to aj z tohto dôvodu dospelá a fascinujúco podaná sci-fi/soc-fi). Komu sa zapáčila prvá časť, nájde tu rovnakú kvalitu, no už bez úvodných zoznamovacích problémov. Regulské hľadisko znova dostáva oveľa menší priestor, predsalen trilógia je o "osudoch mri". Cherryhová však načrtáva vesmír s históriou a vzťahmi, ktorý by kľudne vystačil na niekoľko prequelov, či sequelov (Stárnoucí Slunce patrí do veľkého univerza Alliance Union, ktoré obsahuje aspoň 27 kníh https://en.wikipedia.org/wiki/C._J._Cherryh_bibliography#The_Alliance-Union_universe).... celý text
Kesrith
1993,
Carolyn Janice Cherryh
Cherryhová maľuje vnútornými úvahami viac ako opisuje, preto si vyžaduje sústredenie na každej strane. Až približne v polovici sa začne črtať vnútorné prepojenie postáv na planéte Kesrith. Chudák prekladateľ, ale je to science fiction s výzvou - s výzvou porozumieť novým rasám. Ešte viac ako sci-fi, je to soc-fi, teda society fiction zameraná na spôsoby žitia spoločnosti. Neohúri technologickými vychytávkami, ale xenopsychológiou každej z rás. Neukazuje len jednosmerný vzťah, ale ich vzájomnú reflexiu. Musím povedať, že na pomery klasickej science fiction vyznie veľmi dôveryhodne a je prepracovaná. Každá postava má svoju vnútornú interpretáciu pre všeobecné ale aj konkrétne správanie inej rasy, a nie vždy presne odráža "skutočnosť" (tak ako to je aj v bežnom živote). Niektoré udalosti tak vidíme z rôznych hľadísk. K zrozumiteľnosti by však prispelo častejšie striedanie postáv (na spôsob Martinových GoT), najmä zo začiatku: chýba hľadisko obchodníkov-regulov, ktoré sa objaví až v polovici knihy a začne dávať zmysel. Napriek do istej miery náročnému ponoru, a možno trochu nešťastnému-zložitému výkladu zo začiatku, je Kesrith I. uspokojujúce dielo (pokiaľ je čitateľ ochotný pokračovať ďalej, záver si to vyslovene žiada). Oddychové čítanie, bitky alebo vesmírnu akciu tu však nehľadajte. Síce nie až tak extenzívne ako Duna, ale jej hodnota je práve v dôveryhodnom vykreslení, najmä vnútorného, vesmíru postáv.... celý text
Já, robot
1993,
Isaac Asimov
Ja, robot časovo patrí na úplný začiatok sérií o Robotoch a Nadácii. Kapitoly spája vnútorná logika, i keď sú písané ako takmer samostatné poviedky. Každá z nich predostiera určitú etapu vzniku a zdokonaľovania robotov, zároveň je zamyslením o istom probléme z oblasti umelej inteligencie a strojov ňou obdarených. Asimov je premýšľajúci spisovateľ, bavia ho problémy a zápletky, s ktorými tu pracuje. Čo je dobré, a cítiť to nadšenie v ľahkom až v mierne ľahkovážnom štýle (nie je tu nič "temné"), aj forma je zvolená akoby novinárska. Je tiež jasné, že Asimov všetko podriaďuje skúmaniu hlavných myšlienok, zákonov robotiky a ich dosahu. Krátkosť poviedok, teda jednotlivých historických kapitol mu však neumožňuje ísť hlbšie a pracovať s problémom na viac ako na pár stranách. Vyberiem napríklad zarážajúci fakt, že na viacerých miestach robopsychologička Susan Calvinová nariaďuje (či nahovára) robotovi, že by mal spraviť niečo, alebo ignorovať niečo, čo zjavne odporuje základným zákonom robotiky. Ak si roboti dokážu takto ľahko zdôvodniť a modifikovať základné správanie ("Nemusím zachrániť človeka, pretože mi istá osoba povedala, že to teraz nie je podstatné"), zmysel týchto zákonov je pochybný. Na druhej strane, z toho pramení zaujímavý fakt, že roboti v Asimovovom vesmíre sú do určitej miery uzavreté-nepoznané-samostatné bytosti, ktoré sú predmetom vedy skúmajúcej ich myslenie "robopsychológie";- a to aj napriek tomu, že v knihe sa viackrát opakuje ako na ich umelom mozgu pracujú matematici roky. Mozog to však nie je v zmysle dnešnej bežnej predstavy - akýsi harddisk a procesor vykonávajúci program pokynov, ale mozog simulujúci ten ľudský biologický, pracujúci do istej miery samostatne. Aj keď myšlienkovo nezostarla a číta sa ľahko, Nemôžem Ja, robot považovať za samostatne hodnotnú knihu (preto ***), ale ako stručný náčrt k väčšiemu celku obstojí veľmi dobre - kvôli tomu a historickej hodnote pridávam hviezdičku.... celý text
Půjčovna masa
2012,
Richard K. Morgan
Záloha vašej osobnosti (duše/mysle) a jej vsun do akéhokoľvek tela - samozrejme ak na to máte prachy - urobí váš život zábavnejší (kto by nechcel využiť storočiami získanú skúsenosť v stále nových telách?), ale aj nudnejší (kto by chcel žiť večne, keď už všetko mal a zažil?). Parádna, na telo napísaná cyberpunk detektívka, ako ich máme radi. Detektívne ladená zápletka, zvrat a ďalší zvrat, krvavá akcia, sex, smrť a láska, vr, pseudonesmrteľnosť a androidi (?). Výhradu mám len k poslednej štvrtine knihy, tempo akoby sa zbytočne natiahlo a takých 50 strán by som kľudne vyškrtal v záujme konzistentnosti odsýpania.... celý text
Demian
2008,
Hermann Hesse
Demian je predovšetkým oslava silného individualizmu a autenticity v jeho hľadaní a formovaní. Má čo ponúknuť najmä dospievajúcim, ktorí prirodzene tiahnu k intelektuálnej činnosti, a tá spočíva zväčša v samotárskom spolužití s knihami a myšlienkami. Hesse a viacerí ďalší jeho intelektuálni súčasníci videli v stádovosti moderného života skôr to negatívne a naproti tomu vytvárali ideu svojbytných individualít, ktoré by mali zastávať dôležité miesto v ďalšom vývoji Európy. Max Demian vstúpi ako pokušenie do napohľad ideálneho poslušného-stádovitého života Emila Sinclaira, dobrého chlapca z dobrej rodiny. V tom momente začína Emilove hľadanie seba samého, teda toho, čím naozaj je, ako protiklad k tomu, čím by mal byť, alebo čím by ho chceli mať tí druhí - toto hľadanie skoro bezvýhradne vypĺňa všetky nasledujúce stránky. Áno, toľká sebestrednosť a zahľadenosť do seba dokáže otráviť. Lenže čím iným ako sebestrednosťou a sebazhľadenosťou sú charakteristické mladícke roky? Kto nerozvinie hlbší vzťah k sebe samému, ťažko ho môže viac rozvinúť k niekomu inému. V termínoch psychoanalýzy, ktorá bola vtedy niečím veľkým, Hesse predostiera konflikt vedomého života s jeho morálnymi zásadami a nevedomej slepej sily, ktorá nepozná dobré, či zlé. Napriek istým náznakom, je zrejmé, že Hesse sa prikláňal k Jungovi a jeho odmietavému postoju k názoru, že všetko nevedomé je v zásade sexuálnej/zmyselnej povahy. Emilov vzťah k ženám (a vlastne celému svetu) zostáva hlavne platonický, motivujúci, čistý a transformačný a v konečnom dôsledku sú on a jemu podobní - tí dobrí - čo idú do boja s ostatnými, keď ich potrebujú. Nie sú to chladní, neprispievajúci členovia spoločnosti, psychopati a sociopati tak populárni v modernom umení. Z úcty k môjmu prvému dávnemu čítaniu pridávam piatu hviezdičku.... celý text
