VugVugs
přečtené 197
Afterdark
2014,
Haruki Murakami
Toto je typ knihy, ktorá ak by vyšla pod menom neznámeho autora, namiesto 118 komentárov, je ich tu (možno) 8. Jej popis vydavateľom vyššie je tiež dosť mimo. Dva paralelné príbehy a tajomné sily? To by možno sedelo pri spomienke na Lynchov Lost Highway, ktorý sa mi vynoril hneď v úvodnej scéne. Murakami je však o dosť civilnejší a neskĺzava do temného psychoanalyzovania, i keď nejaké interpretácie reality by sa našli - a možno sú aj pre komplexnejšie pochopenie nevyhnuteľné, možno. Zostalo mi v hlave najmä posolstvo formy, a čo všetko sa odohrá za jedinú noc, opakovane, i zajtra a potom zajtra, u ľudí počas nej bdejúcich, baviacich sa, zranených, pracujúcich, ponocujúcich, potulujúcich sa, ale aj spiacich a snívajúcich. Väčšinou odťažitý, miestami zaujatý komentujúci rozprávač nepôsobí ako scenárista. Je to autor, ktorý nám otvára priezor a miestami nás upovedomí, že vie že sme tam, sme to my, kto sledujeme (a možno prikladáme vlastný vnútorný komentár), sme to my spolu s ním časovo-priestorovo vzdialení, ale aj tu a teraz súčasní v čítaní. Spomenutý opis deja by chcel z Afterdarku spraviť niečo, čím nikdy nebude, tak ako podľa neho nikdy nebude možné zhotoviť populárny film, ktorému sa celý text vzpiera, a to je dobre.... celý text
Archa. Kniha druhá
2005,
Alastair Reynolds
Zase sa nám to rozstrapkalo a dej prepína z postavy na postavu. Niektoré už poznáme, niektoré nové sú tentokrát trochu osobitejšie a "ľudskejšie". Pán Reynolds však začal poslušnejšie využívať inštitúciu Kapitoly a v Arche sa mu podarilo namiešať vyváženejší koktejl technológie, postáv a príbehu - i keď chápem, že to stále môže byť peklíčko pre niekoho, kto sa pre príjemný literárny zážitok potrebuje s postavami stotožniť. Reynolds rve technológie všade, do každej postavy, scény a rozhovoru, ale napriek vesmírnemu hľadisku sa drží skôr pri zemi (či v tomto prípade ´na palube´?) - a popri tom mu nezostáva veľa priestoru na vzťahy medzi postavami a k čitateľovi. Veľmi oceňujem absenciu románikov medzi nimi, tých máme okolo seba viac než dosť, na rozdiel od zaujímavých myšlienok a technologických nápadov. Koniec jasne naznačuje, že editor/vydavateľ/termín zdvihol prst, že by už mohlo stačiť a tak sme ho dostali značne poznámkovo stručný, nuž.... celý text
Lavondyss
1994,
Robert Holdstock
Les mytág vrávoral na pomedzí reality, náznakov výletov do húštin minulosti a pochopiteľného. S Lavondyssom zažívame hĺbkový ponor do kolektívneho nevedomia, toho fantastického, čo v deťoch ešte tlie a dospievaním sa stráca na periférii príčetnosti. Holdstockov prístup je veľmi sympaticky a jedinečný, okrem toho, že na štandardy žánru píše veľmi dobre. Dokázal spojiť akýsi meta náhľad tradovaných mýtov a legiend nás ako ľudského druhu s pohlťujúcim príbehom, ktorý ich objavuje a znovu pretvára. Každá tradícia k nim čo to pridá, čo to vypustí, čo to zabudne. To čo sa nesie písomne, ústne alebo v symboloch vždy zostáva na interpretácii toho, kto príbehu verí. Ak vo všetkých verziách chýba nejaká postava, ktorá v ňom kedysi bola, prestáva existovať, presnejšie - akoby ani nikdy neexistovala. Záverečných asi 50 strán je už totálny mytágologický úlet. Výborne.... celý text
Kaldera 2
2004,
Alastair Reynolds
Znovu výborné čítanie, znovu náročné na pozornosť - i keď oproti Odhalenému vesmíru určite prístupnejšie - Reynolds sa nám rozpísal a ako obyčajne dosť pomohla aj jednoduchá prvá osoba, dejové prepletence sa objavia až ku koncu a v rozumnejšej miere. Minule sme boli arecheológovia minulosti, tu sa ocitneme v takmer pravej hrubokrkej high-tech detektívke a pri pátraní s hrdinom zažijeme nejednu krízu identity identity, takže nezostane mnoho času na romániky a osudovú ženu.... celý text
Jméno větru I.
2008,
Patrick Rothfuss
Moderne napísaná fantasy, ktorá je na môj vkus príliš cool. Ukazuje "strastiplnú" cestu hlavného hrdinu, však ani na chvíľu nezapochybujeme, že ON každý problém hravo zvládne pomocou svojho nadania, intelektu a šarmu. Máme tu z každého rožku trošku- divnú príšeru, mýty, kočovníkov, moderných rodičov, umelcov, vzdelancov, spevákov, básnikov, čudných démonov, bohov, bojujúcich bohov, hroznú smrť, zlých policajtov, žobrákov, zlodejov, knihy logiky, po vzdelaní túžiacich adolescentov, zlých chuligánov, potulných rozprávačov, potulných kronikárov, potulných mágov, školu mágov, arcimágov, intrigy medzi mágmi, bičovanie, bičovanie adolescentov, dobrotivé ženy, dobrotivé slečny, dobrotivých starčekov atď., atď. Proste každý si musí prísť na svoje, že? Formula rozprávanie prvej osoby, outsiderstvo, nadanie a dospievanie zrejme stále dobre funguje na veľkú cieľovú skupinu, Rothfuss je v nej však veľmi dobrý a jeho rozprávanie som si užil s pocitom, že svojej forme naozaj venoval značné úsilie (na rozdiel od tu ceneného a mnou nedočítaného Stehlíkovej Naslouchača, pri ktorom detinskosť príliš cítiť z každej strany). Rothfussovi vyšla dobrá finta, keď toto dospievanie skryl v retrospektívnom rozprávaní už dospelého skúseného mladíka. Žiaľ posledná tretina znížila celý príbeh prenesením deja do potterovskej škôlky pre "mágov", v ktorej sme sa nedozvedeli nič nové, teda okrem toho že náš hrdina znova vo všetkom ´nenápadne´ exceluje, a celkom zmizla chuť dozvedieť sa viac.... celý text
Odhalený vesmír 1
2003,
Alastair Reynolds
Poctivá tvrdšia science fiction, ktorú žiaľ trochu sťahujú klasické neduhy. Rád by som hodnotil vyššie, no nemôžem z dôvodu krívajúceho príbehu, ktorý je značne odvislý od celo-vesmírneho pozadia odhaleného univerza - a ak vás to nedokáže vtiahnuť, budete sa nudiť. Postavy sú jednoznačne jeho funkciou a ich "vzťahy"/rozhovory sú tomu podriadené. Na autorovu obranu je potrebné dodať, že takmer žiadna z nich nie je človek v klasickom ponímaní - telesne i mentálne sú to entity značne modifikované, a tomu je podriadené aj ich myslenie. Predostrieť technologicky uveriteľný a prepracovaný vesmír budúcnosti a zároveň silný príbeh je pre spisovateľa výnimočne náročné (trochu sa to podobá na úlohu napísať napr. učebnicu organickej chémie čitateľsky prístupne až zábavne) - takže skončíme, chceme či nechceme, s postavami ktoré namiesto dostojevského dialógov si vymieňajú úvahy teoretickej fyziky (pri hard science fiction) alebo inej vednej disciplíny. Reynolds má výhodu, že ako bývalý praktizujúci vedec píše o veciach, o ktorých vie zďaleka viac ako ktokoľvek v komentároch, takže to celé dáva zmysel a neskĺzava k fyzike Star Treku (pif pif teleport), k detskej fantasy navlečenej do sci-fi handier (Star Wars), či lacným špekulozofickým "presahom". PS: Odhalený vesmír nie je "obrovsky populárna" literatúra, je však vysoko hodnotená v rámci svojho žánru (a to právom). Obrovsky populárna literatúra sú paskvily menom Divergencia a pod., ktoré pod hlavičkou "young adult doplň žáner" považujú mladého človeka zrejme za hlupáka bez literárneho vkusu:)... celý text
Válka starého muže
2010,
John Scalzi
Čítavé a heinleinovsky sebavedomo ukecané. Stránky ubiehajú v bojovej kadencii a občas pri-trafia aj humor. V polovici si hovorím, že by už mohol teda prísť aj nejaký ten príbeh so zápletkou, príde však len ku tradičnému vojenskému pátosu. Celá Vojna je tak v zásade len opis vojakov a ich nových spôsobov boja vo vesmíre a proti vesmíranom. Jej zrejme jediným a hlavným šťastím v úspechu je, že je tak dobre napísaná. V zúfalstve scenáristov po vybrakovaní PK Dicka a kombinatorickej zlátanosti hrdikomixov ma prekvapuje, že ešte nemáme blockbuster s Tomom Cruisom. 3.5... celý text
Xenos
2013,
Dan Abnett
K Warhammeru nemám zvláštny vzťah, ale od knižného spracovania očakávam high-tech rezaninu(gulatinu), náboženský fanatizmus, dogmatizmus, ortodoxiu, sektárstvo a medziskupinový konflikt, čiže vlastne históriu moderného človeka, len pekných pár tisícročí neskôr. Čítal som náhodne viaceré knihy z Univerza W, a vždy bol viac menej uspokojený dávkou militaristickej sci-fi. Táto séria má patriť k tomu najlepšiemu, čo v knižnej podobe Warhammeru dosiaľ vzniklo - autor sa naozaj snaží naplniť strany vysvetleniami a mytológiou jeho vesmíru - žiaľ v jadre to všetko končí ako ťažká fantasy rozprávka. Na jednej strane desiatky tisíc technologických rokov civilizácií, na druhej veci ako smiešna bububu knižka s neviemakoumocou, o ktorú sa padouch vehementne snaží: akoby nestačili sami ľudia ako zdroj zla a všetkých možných pohnútok konania. Chápem, že taký je Warhammer, ale v literatúre ma takéto autorské skratky vyrušujú, najmä keď autor zahodí príležitosť vymyslieť niečo viac ako len "lebo chaos", "lebo buhahahahah" alebo "lebo satan". Bez týchto výhrad, je to celkom stráviteľná sci-fantasy na zahnanie kacírskych nálad. 2.5... celý text
Devět princů Amberu
1999,
Roger Zelazny
Prívlastok klasika je tu viac než oprávnený, i keď to nemusí byť celkom zrejmé. Najmä pre geniálne využitie straty pamäti ako prostriedku rozprávania - tak prirodzene vybudované, že mnohí asi nepostrehnú, čo sa stalo: že autor preklenul nás čitateľov, ktorí sprvu tiež nevieme nič a trochu sa ošívame, čo sa to deje, s hlavnou postavu s podobným problémom, riešením ktorého sa postupne nám i jemu viac objasňuje (namiesto zvyčajného krkolomného hľadania indícií v príbehoch o amnézií). Všetko je navyše zabalené v originálnom druhu magického realizmu, na ktorý buď pristúpime (s radosťou, ako v mojom prípade) alebo Tajomný Amber nebudeme mať radi, pravdepodobne s odsudkom v dodatkoch ´nerealistický´ a ´nelogický´. 4.5... celý text
Motory Boha
2000,
Jack McDevitt
Klasický vesmírny príbeh o odkrývaní pozostatkov veľmi aj menej vyspelých bytostí a ich civilizácií, ktorý len balansuje na hrane tvrdšej sci-fi. Kniha je zvláštne rozdelená na tri príbehy spojené postavou pilotky Hutch, a každý z nich je kvalitatívne iný (po prvom som Motory takmer zavrhol, na čo ma ďalší prekvapivo potešil a záver už len fajn, ale zdĺhavý). Autor má ten klasický sklon uvádzať príliš veľa postáv, ktoré sú napokon úplne podružné, avšak vždy to robí otravne mechanicky opisne - obšmykne sa nová postava a k nej celostranová "psychologická" charakteristika alá horoskop. Táto stránka sci-fi je tiež už štandardne slabšou (odporúčam doplniť si niečo od C.J.Cherryh, ktorá oproti "klasikom" vyčnieva o dve triedy), občas niekto zomrie a ide sa ďalej. Xenoarcheologickú stránku však dokáže McDevitt podať zaujímavo a bez zbytočného preháňania(vedy) - celkový dojem je tak -pre sci-fi fanúšika- skôr dobrý, otáznikom je pokračovať, či nie? Téma horizontu udalostí a prázdneho vesmíru, ktorý by mal byť plný života je dostatočne príťažlivá, na rozdiel od McDevittovho podania.... celý text
Brána Irkally
2010,
Juraj Červenák
Ešte lepšie ako prvá časť, rozprávaniu pomohlo rozstrapkanie príbehu na súbežné línie a z geografického spoja na ceste Nové Zámky-Transylvánia sa stal Orientálny expres (a Indiana Kornél János). V Strážcoch Varadína sme sa pri zaujímavých vedľajších postavách nestihli veľmi ohriať, tu si teplých slov medziľudských vzťahov a ich príbehov užijeme trochu viac, občas s Báthorym takmer na vedľajšej koľaji - samozrejme až do chvíle keď je potreba znovu sekať a rúbať. 4.5... celý text
Strážcové Varadínu
2009,
Juraj Červenák
Ešteže ho máme, Červenáka. Vždy sa vedel žánrovo vynájsť a nespreneveriť svojim koreňom. Zatiaľčo Dáni a pod. píšu ďalší to do počtu zárez v tom svojom chlieviku, Ďuro poctivo študuje novú látku, a neobáva sa ju použiť! Napríklad aj v slovníku na konci knihy. Treba oceniť, že fantasy žáner sa tu nadobro pretransformoval na všadeprítomnú ľudovú poverčivosť, a umne balancuje na hrane toho, čo sa k nám môže plížiť z tmavých húštin za súmraku. A možno aj nie.... celý text
Děti noci
2011,
Dan Simmons
Moderná interpretácia drakulovského mýtu o nesmrteľnosti. Ako sa na Simmonsa patrí - látku má naštudovanú precízne, medicínske hľadisko pitia krvi celkom dôveryhodné, a tam kde literárne tlačí na pílu čitateľových pocitov, dosahuje svoje; asi nikto z nás stredoeurópanov by nechcel navštívíť jeho neskoro-socialistické Rumunsko 80. a 90. rokov, američania by tiež asi skôr ten náš Hostel. Príbeh sa rozbieha celkom pomaly a na môj vkus je až príliš priamočiary - s výnimkou niekoľkých historických odbočiek, popisujúcich zverstvá Vlada Napichávača (mimochodom asi to najlepšie z celej knihy, čo poukazuje na to, v čom tkvie Simmonsov talent) - sa celý obtáča okolo hrdinky-lekárky Kate, a pôsobí tak trochu danbrownovsky, našťastie nespadol napokon do lacnej konšpi-senzáciovosti. Byť to iný autor, nepozastavil by som sa. Dan Simmons ako autor Hyperionu je však môj boh rozprávania a imaginácie, a táto jeho snaha preniknúť do štandardnejšej literatúry pokrivkáva, hrá príliš na istotu - vidno ako ľahko by sa z Detí noci dal spraviť nemastný neslaný filmový príbeh; potrvá ešte 15 rokov, keď sa mu to s Terrorom podarí. A Hyperion je stále látka, ktorej sa právom boja všetci režiséri. Určite odporúčam tomu, kto je do upírskej tematiky, určite neodporúčam ako oboznámenie sa s autorom, Deti noci sú zrejme jeho (naj)slabším príspevkom. 2.5... celý text