WugWugs komentáře u knih

Najdlhší samoľúby román, ktorý som nedočítal. The Stand nie je postapo, nie je to horor, a už vôbec nie sci-fi. Kto je na vážkach - nie, nie je to lepšie ani na strane 500, ani na strane 700, je to furt to isté. Autorova narcistická a nepochybujem, že bielymi práškami statočne sýtená znôška tuctov postáv a ich osobných príbehov a príhod z minulosti z druhého kolena. A potom, keď sa konečne rozbehnú, príde na kombinatoriku medzi nimi (postavami). Sen grafomana. Filozofujú o spoločenskom zriadení a súdnictve, s nekonečnou zásobou čerstvých hamburgerov, sladkostí a coca-coly, a hľadajú paranormálnu praprababičku, namiesto úrodnej pôdy a domestikovaných zvierat a seriózneho prežitia - postapo hahaha. Chápem, že ľudí dojimajú dobre napísané osobné príbehy, ale až na malé výnimky (Las Vegas), sú všetky (postavy na konci sveta) tak zahľadené do seba (autora) a svojich seba-analýz, že mne, ako čitateľovi sa dlho nechce veriť, že toto má byť "ten 1000 stranový príbeh?". Však mohli ísť proste na výletík na chatu, prdla im cestou pneumatika, a obsah by bol v podstate rovnaký. 2.5 PS.To som fakt mohol radšej 4 krát prejsť McCarthyho Cestu.

7 22.06.2024

Klasický Asimov. Novinársky skusmý, intelektuálne nadšený štýl. Postavy na pár kapitol žijúce len ako nádoby prelievajúcich sa ideí, ani o vetičku dlhšie, len aby posunuli debatu - a tá je zosobnením príbehu. Hocijako ocením Asimovovu nápaditosť, zábavné a poučné myšlienkové experimenty dnes nájdem v populárno vedeckej tvorbe na každom rohu, a od beletrie si prosím hlavne ten príbeh. 3.5

4 27.06.2023

Úplne nevinne som sa pustil do digitálnej konzumácie tejto klasiky - áno, tlačených kníh mám za sebou dosť na to, aby som netrpel za haldami fyzických kníh, z ktorých absolútnu väčšinu i tak nebudem čítať druhýkrát a len zavadzajú. Ale trebárs, možno niekoho baví sťahovať sa so stovkami kilogramov vinylu a papieru s průpovídkou o vôni knihy. Že je tej slobody niekedy až príliš, "všetko" je možné a nič isté, pretože práve teraz môže dajaký "hacker" bieliť naše konto na jednotky a nuly, je každého osobná vec, a ako sa s ňou pohrá. Toľko komentár k titulnej poviedke, ktorú rešpektujem vzhľadom na rok výroby.
Dosť ma vzalo, keď som pri počúvaní-asi v polovici-zistil, že ide o poviedkovú zbierku. Čakal som totiž zaujímavé prepojenie jednotlivých dejových línií (poviedok). I tak ide o sci-fi kvalitu, nič čo by sa dalo jednoducho nabúchať do youngadult bezduchej video formičky. 4.5
PS Hľadiac na číslo 41 hodnotení: celkom sci-fi, že v Čechách vyšiel náklad knihy len 6 rokov po vydaní originálu, a to v počte 15 000 - kde asi tak dnes všetky ležia..

1 13.07.2022

Pobavila ma predstava, že niekto napíše klasickú military fantasy, z ktorej tak 2 tretiny budú zaberať detailné popisy každého ťahu od miešania lektvarov až po vypäté sústredenie a tŕpnutie pri zosielaní veľkých čiernych bleskov a ich efektivity proti danej kreatúre v daných rozvalinách. Tak trochu ako popis predlhej session z Dračího doupěte alebo D&D. Mno. Polovica je fajn, druhá je už len fajn popis ako z hernej série. Mimo hlavnej myšlienky (ktorá sa z piesku vyparila rýchlejšie ako červy z Arakkisu), sci-fi sa tu využíva z väčšej miery len ako kulisa - inými slovami, z hľadiska príbehu je jedno, či sa odohráva v roku 30 000 alebo 1200. Myšlienkové pozadie Votrelca je svetelné roky vzdialené.

1 24.06.2022

Najväčší rešpekt Tomášovi Forróvi, ktorý je tam i dnes, zas a znova, aj pre nás.

11 24.04.2022

Všetky výhrady, ktoré by som mal, sa rozpadajú pod nákladom slov a viet pokladaných za sebou s nepochopiteľnou kamennou istotou do strašného celku, tejto strašnej knihy, strašnej ako Starozákonný Boh.

14 18.02.2022

"Chováš se jako by se tvůj pták naučil sám vykouřit". Podľa všetkého sa takto nejako cítil autor pri písaní. Všetka česť prekladateľke - je radosť vidieť niekoho používať materinský jazyk, tak že výsledok neznie toporne, ani keď je jeho zdroj stoporený. HA HA.

Jediné ospravedlnenie, ktoré som dokázal nájsť pre autorov talent opakovane vkladať postavám ne-uveriteľné a pochybné motivácie len aby bol príbeh zaujímavý - je že ide o inú rasu, a čo ja ako človek môžem o myslení polorkov vedieť, nie?

Trošku vyčnieva aj jeho snaha o maskulínnu tvrdosť v úsmevnom protiklade k dobráckosti viacerých hlavných drsňákov (ochraniteľský komplex a nechať sa so stoickým pokojom nakopať do gúl od najlepšej kamarátky sú top). Šedí bastardi chcú byť drsňáckejšia akčná fantasy, v skutočnosti tam má asi každý povestné dobré srdce v chladnom obale, aby sa aj naše nežnejšie duše dokázali s postavami stotožniť.

Vo výsledku sú Šedí bastardi jednoduchá akčná fantasy jazda na zaplnenie prázdneho dňa - s určitými výhradami, obstojne napísaná, preložená, z hľadiska prvej osoby - číta sa sama. 2.5

4 06.10.2021

Pri čítaní neraz vzniká oveľa väčší - nazvem ho PROBLÉM JEDNÉHO TELESA-rozumej čitateľa- a to, že sa autorovi z nejakého dôvodu stráca príbeh. Liu Cixinovi sa to po veľmi sľubnom úvode stalo niekde v druhej tretine pri opakovaných zdĺhavých výletoch do virtuálnej reality. Jeho myšlienkové experimenty sú síce pekné a je za nimi kus práce, kto však pozná ich teoretické pozadie (tj. zväčša ide o dejiny vedy a filozofiu vedy a vedeckého objavu) nutne naráža na pocit, že autor namiesto budovania silného príbehu pôsobí ako zneuznaný bloger, ktorý ulietava na rozmanitých myšlienkových experimentoch recyklovaných z dejín vedy. A to som fanúšik žánru. Vôbec by som to nespomínal, ak by jeho text miestami nebol len čistým teoretickým pojednaním a príbeh a jeho postavy len jeho plochými funkciami. Keď po stovkách strán fyzikálnych úvah príde na zoznámenie sa s oveľa vyspelejšou civilizáciou, dostaneme len primitívnu formu antropomorfizmu. HA HA.

Pozitívne je, že dodatočne viac doceňujem Reynoldsove diela. Ako bývalý praktizujúci vedec nemá sklon ani potrebu plniť stránky svojimi "hlbokými" úvahami, namiesto toho píše hard sci-fi príbehy, v ktorých zúročuje svoje vedomosti, a nie naopak, ako Liu Cixin, ktorý len mimochodom posúva príbeh, ktorý ho len vyrušuje od úvah, a každá z postáv je len premenná rovnice. Pokračovania sú hádam lepšie. 2.5

9 08.09.2021

Dobrý príbeh potopený v haldách postáv, klišé a osobných histórií protagonistov.
Detektívka, ktorá je asi taká "literárna senzácia" ako Holger Munch schopný detektív. Ako sa vraví, keď niečo vieš, tak to musíš vedieť prekukázať, nestačí o tom len hovoriť. Autor je z tých, ktorí za účelom zapôsobenia na nepozorného čitateľa, radi vyťahujú vše možné (sekty a psychopati musia byť). Tak som si prečítal o všemožných vedľajších postavách, rodinných, nerodinných a iných príslušníkoch a ich vzťahoch, ale akosi som si nevšimol akékoľvek detektívne kvality vedúceho detektíva. Je to ako poslať Ramba do príbehu a nenechať ho ani raz vystreliť, veď stačí že autor nám neustále omiela, že Rambo je expert na strelné zbrane a dôležitejšie sú babrácke rozhovory o tom, že nový IT kolega "vyzerá byť expert" v tom, čo robí (akoby to vedel akokoľvek posúdiť, haha). Stavím sa tiež, že geniálna Mia Krugerová, ktorá pre zmenu trpí nejakou super intuíciou (ale aspoň niečo) bola pôvodne isto aj geniálna hekerka. Niekto však musel zaklopať Bjorkovi - haló, heck, havranie vlasy, ťažké boty, fragilná telesnosť, Lisbet S. - a tak vznikol mladík ajťák, sploštená postava Mii Krugerovej zostala len pri anemickej intuícii. Pre fanúšika žánru fajn oddychovka, na môj vkus však plná literárnych trápností 2.5

8 07.09.2021

Tento "román" sú len pozliepané pôvodné poviedky/novely z čias, keď autor len začal tvoriť pozadie Temnej veže. Takže áno, čítať ich v tejto podobe, tj. pred tým, ako boli napísané ďalšie diely - s tým, že možno bude mať nejaké zmysluplné pokračovanie - tiež len pokrčím ramenami "not impressed".
V popise knihy jednoznačne chýba niečo takéto: "The Gunslinger was first published in 1982 as a fix-up novel, joining five short stories that had been published between 1978 and 1981. King substantially revised the novel in 2003; this version has remained in print ever since"

1 29.08.2021

Príšerkami okorenený detektívny pulp. Súkromné očko, samotár, s neučesaným vzhľadom a vzťahom k ženám, čo som si všimol akurát pomer k alkoholu alebo iným látkam nahradili extratelesné (magické) schopnosti a lektvary. Oceňujem, že nadprirodzené zvieratká majú charakter a špecifiká, a nie sú len samoúčelný inventár.
Dej má spád, čítam nejaké výhrady, vraj každý ďalší diel je kvalitatívne lepší, ale Butcher už i tu píše žánrovo fajn - kto sa pri tomto nudí a príde mu kniha zdĺhavá, odporúčam už naozaj len leporelá, prípadne rovno animáky, niečo na chrúmanie, veľa koly (koky) a k tomu Monster.

5 29.08.2021

Môj prvý Clive Barker a vôbec neľutujem, že hneď jeho magnus opius. Pritom desivá obálka českého vydania na mňa s úzkostnou pravidelnosťou zazerala v knižnici od mojich 14 rokov - neskrývajúc svoje dôvody prečo svoje miesto, na rozdiel od iných prevetraných kníh, opúšťa v taškách a ruksakoch požičitateľov tak zriedka.

Imajica je typ knihy, ktorý si chcete vziať ako únik z reality, keď sa potrebujete nechať unášať. Ale nie tak ako pri telenovele k žehleniu. Tu sa dá ľahko podpáliť. Na rozdiel od bežnej fantasy, poskytuje tunel z bežného života, pretože jasne začína tu a teraz, ako normálny príbeh trochu menej normálnych ľudí (ktorí sa veľmi skoro stanú zdatne nenormálnymi). Každých pár krokov sa však nastolená cesta rozprávania skrúti do celkom iného smeru, takže z rovnej uličky je vo výsledku poschodový kaleidoskop výjavov, a niekto by povedal aj ´nechutností´. Mnohých pochopiteľne niektorá z týchto vecí pri čítaní odradí. Imagika nie je ťažká literatúra, ale určite nie ani oddychová a vyžaduje istú pozornosť (zo začiatku pre mnohé postavy) a trpezlivosť (ku koncu pre obšírnosť).

Zelazneho Amber je prvá vec, ktorá mi po dočítaní I.časti vyvstala pre porovnanie. Pretože celkovo vzatý, je Amber podobného rozsahu (vo všetkých štyroch dimenziách keď rátame aj čas), avšak formálne striedmejšie podaný, ako toto Barkerovo bláznovstvo. Problém je, že záujem, ktorý vzbudili úvodné kapitoly sa nie celkom uspokojivo transformoval do druhej časti I.dielu. "Aha koľko podivností vám viem ešte na cestu priložiť". Zrejme kvôli rozmáchanosti a ukecanosti mi dramatický záver Imagiky už začínal liezť krkom a osud postáv zostával mdlý. A to sme ešte len v polovici. Bolo by čudné, keby takáto trúfalo ujetá literatúra nevzbudila najrôznejšie pochybnosti, bokom ich všetkých - je to i tak - veľká Vec. 3.5

28.08.2021

Alebo "Veľa úvah starého muža". Film čo-to vzal z neočakávaného podania, stále je to silné rozprávanie, ktoré má McCarthy tak zvládnuté. Úvahy sú však viackrát cez hranu, jedna nestačí zaznieť a hneď je prekrytá ďalšou a ešte ďalšou, že se nenazdám a celkom vypúšťam príbeh a že mi na ňom nejako záležalo. Jedno je isté, žiadna zem nie je pre starých. Starý si nie keď nestihneš siahnuť po kolt a vystreliť ako prvý, starý si keď na to hneď zapudíš myšlienku. Vieš, že nato nemáš. Či už si s tým zmierený, alebo nie. 3.5

4 20.04.2021

Ohlížení z nejaké nepředstavitelné budoucnosti

Táto cesta nalomí aj človeka sebaistého, pre ľudí depresívneho ladenia by mal úvod obsahovať varovanie. MacCarthyho minimalistický štýl zasahuje tak silno, pretože je bližší našemu spôsobu prežívania, najmä ak máme takpovediac zovreté srdce. Žiadne rozmáchané prirovnania, súvetné maľby snažiace sa o dojem. McCarthy vraj vystrihol najbrutálnejšiu scénu s koňom.

Nikdy sa nedozvieme príčinu, len dôsledky udalostí. Varovanie je tak všeobecné, možných príčin globálnej katastrofy je viac. Niektoré priamo ľudské, iné celkom mimo našu kontrolu. McCarthy sa vyjadril, že nezáleží na konkrétnom pôvode apokalypsy. Na jeho Ceste každý nejako vie, že koniec je nevyhnutný. Moja jediná výhrada je, že na príčine záleží, lebo poznať ju znamená - ´môcť´ mať aspoň malú nádej. Tento luxus nám však Cesta nedá. Je príhodné, že na konci sveta zdrojom najväčšieho strachu nie je univerzum, ktoré človeka s chladnou istotou pomaly premení na prach, ale iný človek, ktorý by ho chcel premeniť na svoje žrádlo. Na dne plechovky zostal posledný zdroj nádeje - dobrá vôľa (Kant).

11 16.04.2021

Písmo je historický výtvor, na rozdiel od ľudskej reči, ktorá je výtvorom evolučnej minulosti. Spoločnosť bez písma by oveľa ľahšie pochopila podstatu audioknihy ako knihy. Nejakú formu jazyka mala každá ľudská spoločnosť, naproti tomu písmo ako artefakt, je neskorší výdobytok a kľudne sa môže stať, že v tejto podobe sa zas znova vytratí, či možno celko ustúpi do pozadia. V podstate už máme vybavenie - nepotrebujeme písať, diktafón zabudovaný v bežnej elektronike porozumie všetkému povedanému a zapíše to do elektronickej formy. Nepotrebujeme čítať, predčítač s artikuláciou lepšou akú má drvivá väčšina živých ľudí zreprodukuje text, dokonca niekoľkonásobne rýchlejšie. Písmo ako nositeľ informácie niekde medzi tým zostane skryté - takže namiesto stránok textu zostanú len jednoduché obrázky, textová časť niekde v margináliách, ak vôbec (Instagram). Príklon od textovo-abstraktného myslenia ku všadeprevládajúcemu instatnému vizuálnu môže znamenať problém, ak hlúpnutie za problém považujeme.

10 14.04.2021

Archetyp akčného fantasy sveta a všetkých moderných hier na hrdinov, stolných aj počítačových (1984). Priamočiare, jednoduché, prehľadné putovanie s vtipom, pátosom, epikou a trochou temnoty. Všetky prímesy nám prídu známe, až príliš známe, ohraté, pretože zovšedneli popularitou. I tak som prekvapený, že moja detská láska nezostarla tak, ako som sa obával, dokonca je aj veľmi obstojne napísaná. Faktom je, že Weisová a Hickman Dragonlance začali písať ako kompendium k hrám z prostredia AD&D, pretože nenašli nikoho súceho. Niekto spomína Eriksona, ktorého prvotina je asi najvypuklejší prípad zlého písania:) Dragonlance pokojne možno nazvať fantasy fast-food, funkčný a účelný - Margaret Weisová sa nikdy netajila tým, že z fantasy čítala nanajvýš Tolkiena. Kto hral Dračák alebo iné D&D vie, že zábava je práve v kamarátstve, družine a jej interakcii na ceste niekam .. a o to tu ide.

1 13.04.2021

Toto je typ knihy, ktorá ak by vyšla pod menom neznámeho autora, namiesto 118 komentárov, je ich tu (možno) 8. Jej popis vydavateľom vyššie je tiež dosť mimo. Dva paralelné príbehy a tajomné sily? To by možno sedelo pri spomienke na Lynchov Lost Highway, ktorý sa mi vynoril hneď v úvodnej scéne. Murakami je však o dosť civilnejší a neskĺzava do temného psychoanalyzovania, i keď nejaké interpretácie reality by sa našli - a možno sú aj pre komplexnejšie pochopenie nevyhnuteľné, možno. Zostalo mi v hlave najmä posolstvo formy, a čo všetko sa odohrá za jedinú noc, opakovane, i zajtra a potom zajtra, u ľudí počas nej bdejúcich, baviacich sa, zranených, pracujúcich, ponocujúcich, potulujúcich sa, ale aj spiacich a snívajúcich. Väčšinou odťažitý, miestami zaujatý komentujúci rozprávač nepôsobí ako scenárista. Je to autor, ktorý nám otvára priezor a miestami nás upovedomí, že vie že sme tam, sme to my, kto sledujeme (a možno prikladáme vlastný vnútorný komentár), sme to my spolu s ním časovo-priestorovo vzdialení, ale aj tu a teraz súčasní v čítaní. Spomenutý opis deja by chcel z Afterdarku spraviť niečo, čím nikdy nebude, tak ako podľa neho nikdy nebude možné zhotoviť populárny film, ktorému sa celý text vzpiera, a to je dobre.

3 10.04.2021

Zase sa nám to rozstrapkalo a dej prepína z postavy na postavu. Niektoré už poznáme, niektoré nové sú tentokrát trochu osobitejšie a "ľudskejšie". Pán Reynolds však začal poslušnejšie využívať inštitúciu Kapitoly a v Arche sa mu podarilo namiešať vyváženejší koktejl technológie, postáv a príbehu - i keď chápem, že to stále môže byť peklíčko pre niekoho, kto sa pre príjemný literárny zážitok potrebuje s postavami stotožniť.
Reynolds rve technológie všade, do každej postavy, scény a rozhovoru, ale napriek vesmírnemu hľadisku sa drží skôr pri zemi (či v tomto prípade ´na palube´?) - a popri tom mu nezostáva veľa priestoru na vzťahy medzi postavami a k čitateľovi. Veľmi oceňujem absenciu románikov medzi nimi, tých máme okolo seba viac než dosť, na rozdiel od zaujímavých myšlienok a technologických nápadov. Koniec jasne naznačuje, že editor/vydavateľ/termín zdvihol prst, že by už mohlo stačiť a tak sme ho dostali značne poznámkovo stručný, nuž.

09.04.2021

Les mytág vrávoral na pomedzí reality, náznakov výletov do húštin minulosti a pochopiteľného. S Lavondyssom zažívame hĺbkový ponor do kolektívneho nevedomia, toho fantastického, čo v deťoch ešte tlie a dospievaním sa stráca na periférii príčetnosti. Holdstockov prístup je veľmi sympaticky a jedinečný, okrem toho, že na štandardy žánru píše veľmi dobre. Dokázal spojiť akýsi meta náhľad tradovaných mýtov a legiend nás ako ľudského druhu s pohlťujúcim príbehom, ktorý ich objavuje a znovu pretvára. Každá tradícia k nim čo to pridá, čo to vypustí, čo to zabudne. To čo sa nesie písomne, ústne alebo v symboloch vždy zostáva na interpretácii toho, kto príbehu verí. Ak vo všetkých verziách chýba nejaká postava, ktorá v ňom kedysi bola, prestáva existovať, presnejšie - akoby ani nikdy neexistovala. Záverečných asi 50 strán je už totálny mytágologický úlet. Výborne.

8 04.04.2021

Znovu výborné čítanie, znovu náročné na pozornosť - i keď oproti Odhalenému vesmíru určite prístupnejšie - Reynolds sa
nám rozpísal a ako obyčajne dosť pomohla aj jednoduchá prvá osoba, dejové prepletence sa objavia až ku koncu a v rozumnejšej miere. Minule sme boli arecheológovia minulosti, tu sa ocitneme v takmer pravej hrubokrkej high-tech detektívke a pri pátraní s hrdinom zažijeme nejednu krízu identity identity, takže nezostane mnoho času na romániky a osudovú ženu.

1 31.03.2021