WugWugs komentáře u knih

Moderne napísaná fantasy, ktorá je na môj vkus príliš cool. Ukazuje "strastiplnú" cestu hlavného hrdinu, však ani na chvíľu nezapochybujeme, že ON každý problém hravo zvládne pomocou svojho nadania, intelektu a šarmu. Máme tu z každého rožku trošku- divnú príšeru, mýty, kočovníkov, moderných rodičov, umelcov, vzdelancov, spevákov, básnikov, čudných démonov, bohov, bojujúcich bohov, hroznú smrť, zlých policajtov, žobrákov, zlodejov, knihy logiky, po vzdelaní túžiacich adolescentov, zlých chuligánov, potulných rozprávačov, potulných kronikárov, potulných mágov, školu mágov, arcimágov, intrigy medzi mágmi, bičovanie, bičovanie adolescentov, dobrotivé ženy, dobrotivé slečny, dobrotivých starčekov atď., atď. Proste každý si musí prísť na svoje, že?

Formula rozprávanie prvej osoby, outsiderstvo, nadanie a dospievanie zrejme stále dobre funguje na veľkú cieľovú skupinu, Rothfuss je v nej však veľmi dobrý a jeho rozprávanie som si užil s pocitom, že svojej forme naozaj venoval značné úsilie (na rozdiel od tu ceneného a mnou nedočítaného Stehlíkovej Naslouchača, pri ktorom detinskosť príliš cítiť z každej strany). Rothfussovi vyšla dobrá finta, keď toto dospievanie skryl v retrospektívnom rozprávaní už dospelého skúseného mladíka. Žiaľ posledná tretina znížila celý príbeh prenesením deja do potterovskej škôlky pre "mágov", v ktorej sme sa nedozvedeli nič nové, teda okrem toho že náš hrdina znova vo všetkom ´nenápadne´ exceluje, a celkom zmizla chuť dozvedieť sa viac.

28.03.2021

Poctivá tvrdšia science fiction, ktorú žiaľ trochu sťahujú klasické neduhy. Rád by som hodnotil vyššie, no nemôžem z dôvodu krívajúceho príbehu, ktorý je značne odvislý od celo-vesmírneho pozadia odhaleného univerza - a ak vás to nedokáže vtiahnuť, budete sa nudiť. Postavy sú jednoznačne jeho funkciou a ich "vzťahy"/rozhovory sú tomu podriadené. Na autorovu obranu je potrebné dodať, že takmer žiadna z nich nie je človek v klasickom ponímaní - telesne i mentálne sú to entity značne modifikované, a tomu je podriadené aj ich myslenie. Predostrieť technologicky uveriteľný a prepracovaný vesmír budúcnosti a zároveň silný príbeh je pre spisovateľa výnimočne náročné (trochu sa to podobá na úlohu napísať napr. učebnicu organickej chémie čitateľsky prístupne až zábavne) - takže skončíme, chceme či nechceme, s postavami ktoré namiesto dostojevského dialógov si vymieňajú úvahy teoretickej fyziky (pri hard science fiction) alebo inej vednej disciplíny. Reynolds má výhodu, že ako bývalý praktizujúci vedec píše o veciach, o ktorých vie zďaleka viac ako ktokoľvek v komentároch, takže to celé dáva zmysel a neskĺzava k fyzike Star Treku (pif pif teleport), k detskej fantasy navlečenej do sci-fi handier (Star Wars), či lacným špekulozofickým "presahom".

PS: Odhalený vesmír nie je "obrovsky populárna" literatúra, je však vysoko hodnotená v rámci svojho žánru (a to právom). Obrovsky populárna literatúra sú paskvily menom Divergencia a pod., ktoré pod hlavičkou "young adult doplň žáner" považujú mladého človeka zrejme za hlupáka bez literárneho vkusu:)

3 26.03.2021

Jedinečná fantasy dospelejšieho vkusu - na hrane modernity, mýtu a pre/histórie. Jedna z mála kníh, ktorú môžem po niekoľkých rokoch vždy vziať a viem že to bude znova zážitok.

3 22.03.2021

Čítavé a heinleinovsky sebavedomo ukecané. Stránky ubiehajú v bojovej kadencii a občas pri-trafia aj humor. V polovici si hovorím, že by už mohol teda prísť aj nejaký ten príbeh so zápletkou, príde však len ku tradičnému vojenskému pátosu. Celá Vojna je tak v zásade len opis vojakov a ich nových spôsobov boja vo vesmíre a proti vesmíranom. Jej zrejme jediným a hlavným šťastím v úspechu je, že je tak dobre napísaná. V zúfalstve scenáristov po vybrakovaní PK Dicka a kombinatorickej zlátanosti hrdikomixov ma prekvapuje, že ešte nemáme blockbuster s Tomom Cruisom. 3.5

1 17.03.2021

K Warhammeru nemám zvláštny vzťah, ale od knižného spracovania očakávam high-tech rezaninu(gulatinu), náboženský fanatizmus, dogmatizmus, ortodoxiu, sektárstvo a medziskupinový konflikt, čiže vlastne históriu moderného človeka, len pekných pár tisícročí neskôr.

Čítal som náhodne viaceré knihy z Univerza W, a vždy bol viac menej uspokojený dávkou militaristickej sci-fi. Táto séria má patriť k tomu najlepšiemu, čo v knižnej podobe Warhammeru dosiaľ vzniklo - autor sa naozaj snaží naplniť strany vysvetleniami a mytológiou jeho vesmíru - žiaľ v jadre to všetko končí ako ťažká fantasy rozprávka. Na jednej strane desiatky tisíc technologických rokov civilizácií, na druhej veci ako smiešna bububu knižka s neviemakoumocou, o ktorú sa padouch vehementne snaží: akoby nestačili sami ľudia ako zdroj zla a všetkých možných pohnútok konania.

Chápem, že taký je Warhammer, ale v literatúre ma takéto autorské skratky vyrušujú, najmä keď autor zahodí príležitosť vymyslieť niečo viac ako len "lebo chaos", "lebo buhahahahah" alebo "lebo satan". Bez týchto výhrad, je to celkom stráviteľná sci-fantasy na zahnanie kacírskych nálad. 2.5

08.03.2021

Prívlastok klasika je tu viac než oprávnený, i keď to nemusí byť celkom zrejmé. Najmä pre geniálne využitie straty pamäti ako prostriedku rozprávania - tak prirodzene vybudované, že mnohí asi nepostrehnú, čo sa stalo: že autor preklenul nás čitateľov, ktorí sprvu tiež nevieme nič a trochu sa ošívame, čo sa to deje, s hlavnou postavu s podobným problémom, riešením ktorého sa postupne nám i jemu viac objasňuje (namiesto zvyčajného krkolomného hľadania indícií v príbehoch o amnézií). Všetko je navyše zabalené v originálnom druhu magického realizmu, na ktorý buď pristúpime (s radosťou, ako v mojom prípade) alebo Tajomný Amber nebudeme mať radi, pravdepodobne s odsudkom v dodatkoch ´nerealistický´ a ´nelogický´. 4.5

3 04.03.2021

Klasický vesmírny príbeh o odkrývaní pozostatkov veľmi aj menej vyspelých bytostí a ich civilizácií, ktorý len balansuje na hrane tvrdšej sci-fi. Kniha je zvláštne rozdelená na tri príbehy spojené postavou pilotky Hutch, a každý z nich je kvalitatívne iný (po prvom som Motory takmer zavrhol, na čo ma ďalší prekvapivo potešil a záver už len fajn, ale zdĺhavý). Autor má ten klasický sklon uvádzať príliš veľa postáv, ktoré sú napokon úplne podružné, avšak vždy to robí otravne mechanicky opisne - obšmykne sa nová postava a k nej celostranová "psychologická" charakteristika alá horoskop. Táto stránka sci-fi je tiež už štandardne slabšou (odporúčam doplniť si niečo od C.J.Cherryh, ktorá oproti "klasikom" vyčnieva o dve triedy), občas niekto zomrie a ide sa ďalej. Xenoarcheologickú stránku však dokáže McDevitt podať zaujímavo a bez zbytočného preháňania(vedy) - celkový dojem je tak -pre sci-fi fanúšika- skôr dobrý, otáznikom je pokračovať, či nie? Téma horizontu udalostí a prázdneho vesmíru, ktorý by mal byť plný života je dostatočne príťažlivá, na rozdiel od McDevittovho podania.

4 03.03.2021

Ešte lepšie ako prvá časť, rozprávaniu pomohlo rozstrapkanie príbehu na súbežné línie a z geografického spoja na ceste Nové Zámky-Transylvánia sa stal Orientálny expres (a Indiana Kornél János). V Strážcoch Varadína sme sa pri zaujímavých vedľajších postavách nestihli veľmi ohriať, tu si teplých slov medziľudských vzťahov a ich príbehov užijeme trochu viac, občas s Báthorym takmer na vedľajšej koľaji - samozrejme až do chvíle keď je potreba znovu sekať a rúbať. 4.5

4 27.02.2021

Ešteže ho máme, Červenáka. Vždy sa vedel žánrovo vynájsť a nespreneveriť svojim koreňom. Zatiaľčo Dáni a pod. píšu ďalší to do počtu zárez v tom svojom chlieviku, Ďuro poctivo študuje novú látku, a neobáva sa ju použiť! Napríklad aj v slovníku na konci knihy. Treba oceniť, že fantasy žáner sa tu nadobro pretransformoval na všadeprítomnú ľudovú poverčivosť, a umne balancuje na hrane toho, čo sa k nám môže plížiť z tmavých húštin za súmraku. A možno aj nie.

8 17.02.2021

Moderná interpretácia drakulovského mýtu o nesmrteľnosti. Ako sa na Simmonsa patrí - látku má naštudovanú precízne, medicínske hľadisko pitia krvi celkom dôveryhodné, a tam kde literárne tlačí na pílu čitateľových pocitov, dosahuje svoje; asi nikto z nás stredoeurópanov by nechcel navštívíť jeho neskoro-socialistické Rumunsko 80. a 90. rokov, američania by tiež asi skôr ten náš Hostel. Príbeh sa rozbieha celkom pomaly a na môj vkus je až príliš priamočiary - s výnimkou niekoľkých historických odbočiek, popisujúcich zverstvá Vlada Napichávača (mimochodom asi to najlepšie z celej knihy, čo poukazuje na to, v čom tkvie Simmonsov talent) - sa celý obtáča okolo hrdinky-lekárky Kate, a pôsobí tak trochu danbrownovsky, našťastie nespadol napokon do lacnej konšpi-senzáciovosti. Byť to iný autor, nepozastavil by som sa. Dan Simmons ako autor Hyperionu je však môj boh rozprávania a imaginácie, a táto jeho snaha preniknúť do štandardnejšej literatúry pokrivkáva, hrá príliš na istotu - vidno ako ľahko by sa z Detí noci dal spraviť nemastný neslaný filmový príbeh; potrvá ešte 15 rokov, keď sa mu to s Terrorom podarí. A Hyperion je stále látka, ktorej sa právom boja všetci režiséri. Určite odporúčam tomu, kto je do upírskej tematiky, určite neodporúčam ako oboznámenie sa s autorom, Deti noci sú zrejme jeho (naj)slabším príspevkom. 2.5

2 04.02.2021

Ako scenár k nejakému zlému modernému hororu zo slovenského prostredia. Toto je už vyslovene zo série "Známe meno a Ikar predávajú".

4 21.12.2018

Neveľký, jednoduchší, ľahkovážne sa nesúci dobrodružný román, plný zaujímavostí. Moderný pulp ako vyšitý, s ničím sa veľmi nemazná, postavy a dej chŕli priamo a bez zdržovania - z jednej vety do druhej je to niekedy mesiac, niekedy rok, zo sna v spánku do neuveriteľnej akcie pár krokov. Nemení na tom nič ani originalita a neustále prítomná snaha o zamýšľanie sa z hľadiska spoločenskej fikcie (soc-fi), ktoré je skôr povrchovým kĺzaním. Niekto tu možno vidí hlbšie sci-fi so zaujímavou myšlienkou, najviac mi však ´To your scattered bodies go´ pripomína scenár dobrého filmového béčka, ktoré sa plasticky odvíja pred mojím zrakom. Mimochodom, Francis Burton ako historická predloha hlavného hrdinu Francisa Burtona, je sám o sebe viac ako zaujímavý, povedal by som, že zaujímavejší ako celá táto knižka, ktorej vďačím za naše zoznámenie sa:) Burton bol naozaj taký skutočne žijúci Indiana Jones, akurát smrteľnejší; a aj tu spomínaná/kritizovaná práca "The Jew, The Gypsy and El Islam" je voľne dostupná.
Z hľadiska obsahu rozumiem prirovnaniu k Rámovi, no ako sa u nás hovorí - Clarkove písanie a podanie je trochu iný level než Farmerov. Naporúdzi porovnania je tiež Harrisonova rajská trilógia, ktorá má chytlavejší príbeh, postavy, dobrodružstvo a rozpracovanú spoločnosť. Ak sú pokračovania slabšie, nemám dôvod ich čítať. 2.5

2 18.10.2018

Ľudia dokola čítajú ohrané báchorky z biblických čias, zatiaľčo by mali venovať pozornosť a rozmýšľať nad knihami ako sú Nevyšlapanou cestou alebo V medznej situácii.
Špeciálne kapitolu o rozparcelovaní života na súkromné a verejné, ktoré umožňuje človeku v jeden moment vykonať najkrutejšie zverstvo a v druhom sa dojímať pre maličkosť, cez deň poslať na smrť desiatky ľudí a večer písať láskyplné dopisy rodičom alebo rodine. Pozor, toto nie je zďaleka len o dozorcoch z 2.sv. ale o nás všetkých, o politikoch, ktorí veria, že veria, majú o sebe pekný sebaobraz, kradnú "pre rodinu" a v luxusných autách z dphčiek derú rozbité verejné cesty a nadávajú aká je to Slovensko len diera. Takto sa robí živá mikro-sociológia bežného a hraničného s univerzálnym a morálnym dosahom.

30.03.2018

"Poslyš, Jimmy? Už musím končit. Je mi blbě. Jsem unavená.“
„Fajn, holčičko.“
„Miluju tě.“
„Já tebe taky.“
„Jimmy? Že jsme nikdy neměli oranžový závěsy?“
„Ne.“
„Divný,“ řekla a zavěsila. Poslední, co mu kdy řekla: Divný.

Jo, bylo to divný. Mateřský znamínko, cos měla na ruce od kolíbky, když ses dívala na roztančené kousky lepenky zavěšené nad sebou, najednou ztmavne a o čtyřiadvacet týdnů později, skoro celé dva roky od chvíle, kdys naposled ležela v posteli se svým mužem a obtočila nohu kolem něho, tě strčí do truhly a pohřbí do země, zatímco manžel stojí padesát metrů od hrobu s ozbrojenými strážci po obou stranách a zápěstí i kotníky má svázané v želízkách."

Lehaneho spôsob rozprávania je obdivuhodný, jeho krátke plynulé retrospektívne prechody a návraty k súčasnej línii sú úplne prirodzené. Ani raz som nemal pocit, že sa v deji a postavách strácam. Vôbec sa nečudujem Clintovi, že po príležitosti sfilmovať silný materiál hneď skočil.

Vykonať zločin býva zvyčajne formálne oveľa ľahšie, ako tento istý zločin úspešne vyšetriť. Detektívky sú populárne lebo vyšetrovanie naskýta nepreberné možnosti, kdežto popis samého zločinu (aj s jeho genézou) ide po jednej línii, zriedka po slepej uličke. O to ťažšie je popis zločinu a jeho individuálny historický zmysel dostatočne ozvláštniť v knihe tak, ako sa to podarilo Lehanemu v Mystickej rieke, ktorá na nás dýchne autentickou atmosférou života na predmestí - detstva, dospievania, rodiny, potu, snov a zločinu, ktorý je v tom všetkom votkaný. Cítiť tú všadeprítomnosť kriminality. Vyústenie celému príbehu dáva zmysel bez toho, aby lacno šokovalo, čo je v časoch senzáciechtivých konšpiratívnych thrillerov a detektíviek veľmi nedostatková spisovateľská zručnosť. 4.5

6 29.03.2018

Každá kniha je svojím spôsobom stroj času. Aj preto ich čítame, nechať sa preniesť niekam, hocikam, úplne inam. Čím vzdialenejší je jej rok vydania, tým viac to na nej zvyčajne vidieť. Na Stroji času z roku 1895 je už zo spôsobu podania celkom jasné, že prichádza zo vzdialenejšej minulosti. Má však jednu výhodu (a preto mám rád sci-fi) - prišla z dôb pred našim moderným svetom, ale prenesie nás pekných pár tisícročí zaň.

Dlho som sa Wellsovi vyhýbal mysliac si, že to bude naivná science fiction, niečo ako nemé filmy, ktoré sú vždy chtiac, nechtiac aj trochu komické. Stroj času však spadá pod fantastiku, ktorá myšlienku cestovania v čase používa na preskúmanie sociálno-evolučných problémov ďalekej budúcnosti. Presnejšie, narába a polemizuje s vtedy aktuálnymi vedeckými výdobytkami - čas ako štvrtý rozmer, evolúcia druhov, triedny boj, kapitalizmus vs. socializmus. V tomto podhubí, prezentuje možno celkom nečakaný názor postupnej degenerácie ľudstva v hojnosti. V súčasnosti napríklad sledujeme možné zastavenie, či dokonca regres Flynnovho efektu (postupný nárast IQ skóre v populácii počas 20.storočia).
Wells nešiel do bizarných nápadov bez základu, držal sa pri zemi vedeckej špekulácie a aj preto je Stroj času klasikou; aj napriek trochu archaickému spôsobu rozprávania neuveriteľného príbehu si udržal svoje čaro aj v našom čase.

Flynnov efekt:
https://en.wikipedia.org/wiki/Flynn_effect#Possible_end_of_progression

6 15.03.2018

Moderným detektívkam sa nevyhýbam, ale čítam ich zriedka práve kvôli vnútornej obmedzenosti, s ktorou prevažne pracujú. Pre niekoho obmedzenosť, pre iného istota, že dostane svoju dávku krkolomnej vraždy a ešte krkolomnejšej pointy, traumatizovaného detektíva, snehovej pokrývky, zvrhlej psychiatrie, vysokointeligentých psychopatov, skorumpovaných postavičiek a mestečko s pochovanými desivými tajomstvami dávnej i nedávnej minulosti.

Minier má po formálnej stránke žáner zmáknutý, dobrá štruktúra a krátke vety k veci sa čítajú ľahko a príjemne. Prvá polovica úspechu. K tomu Mráz obsahuje a úspešne využíva všetky uzimené žánrové klišé - čo zaručuje druhú polovicu úspechu. Kto čaká práve to, dostane svoje. Škoda, že vo fáze rozriešenia sa nás snaží príliš ohúriť "aha ako to všetko spolu súvisí, toto by ste nečakali" a celkom rezignuje na dôveryhodnosť. Nepoteší ani klišé babrácke vykreslenie psychiatrie ako vystrihnuté z výstavy scientológie; autorova poznámka na záver svedčí o tom, že ide o jeho osobný postoj, a nie len literárne zobrazenie. Dobrá detektívka, ktorá ničím zvláštnym nevyčnieva, skôr naopak - ide na istotu. 3.5

1 13.03.2018

Niečo silné v nás vyjadruje nostalgiu, cnenie za starými dobrými časmi, keď ľudia boli ľudskejší - napríklad (a pivo chutnejšie). Každá generácia si takto ťažká, možno z dôvodu, ktorý uvádza aj Houellebecq v RBP; žijeme len krátke mladícke roky, keď sa život a vôľa k nemu prebúdza a tryská bez vežovej hradby v podobe kopiacich sa skúseností a zážitkov, ktoré vo väčšej miere postupne znemožňujú milovať. Skúsenosti dávajú náhľad, väčší odstup, menej života, berú "schopnosť ilúzie". Spomíname na to, aké bolo všetko lepšie, a už nie je. Presne to môžeme vztiahnuť na interpretáciu RBP ako celku: naozaj potrebujeme hovoriť o tom, ako dnes upadajú vzťahy a vymedziť ich voči pomyselným lepším vzťahom minulosti? To nie je kritika autora, sám nie je takto explicitný - skôr spôsobu, ako RBP mnohí vnímajú a zaraďujú do svojho nostalgizmu. Kto si myslí, že hlavná postava, ktorej meno si nepamätám, by niekde, niekedy, v nejakej možnej dobe žila celkom inak, bez zúfalstva, frustrácie, indiferencie? Pravda, sám názov "rozšírenie pola boja/zápasenia" akoby naznačoval, že zápas medzi ľuďmi sa rozšíril aj na oblasť najbližších medziľudských vzťahov: "lépe bych udělal, kdybych jí zlomil obě ruce", "čím budete sprostší, tím lépe". Zákony trhu verejného, stávajú sa aj zákonmi pohlavného. Výsledkom sú rôzne kombinácie ekonomicky a sexuálne úspešných a neúspešných typov.

Vyvaroval by som sa chyby, a to brať myšlienky v novele ako Houellebecqovi jednoducho vlastné, s ním vždy stotožnené. Naopak, môj dojem je, že čítanie a písanie sú jeho osobným spôsobom antiintelektualistickej katarzie a snahou vyrovnať sa s nimi. Uvedomuje si, že ich poznaním, by mal žiť "teoretický raj", nie oficiálnu depresiu.

V Rozšírení zápasu ku mne viac hovorili detaily, ako celok. Obdivujem ich jednoduchú zrozumiteľnosť, no nie už tak ich nejasnosť v celku. Aspoň je nad čím rozmýšľať a na čo nadviazať v ďalších.

2 06.03.2018

Fyzické, citeľne smrduté písanie. Senzorické. Minimalistická symfónia náznakov zvratkov. Absencia stotožnivej postavy, s ktorou by sme mohli empatizovať a zažívať príbeh, len mechanické striedanie hľadísk, ktoré sem tam dovolí zacítiť dušu postáv a ich špinu. Literatúra, ktorá vám nepohľadí dušu, neuspokojí túžbu po vzrušení alebo dobrodružstve. Nope. Snuff musí byť sklamanie pre tých, čo očakávajú hardcorovejšiu verziu ich romantických knižiek, alebo zápletku s prekvapujúcou pointou z prostredia natáčania gangbangu.
Nie je to primárne porno, ani nejaký zákulisný náhľad do natáčania, aj keď s vagínami, penismi a telesnými úkonmi sa tu nešetrí. Porno je totiž jednoduché úvod-jadro-záver, čbtd. Nikde žiadny "snuff", žiadne presahy, všetko vystrihané. Oproti tomu, Palahniukov Snuff ukazuje ako narábanie s telom, jeho mrzačenie a obetovanie úzko súvisí s filmovým priemyslom - preto všetky príbehy o praktikách a spôsoboch smrti hollywoodskych hercov a herečiek (ktoré sú viac alebo menej pravdivý opis, fakt fakt, kuk wiki).
Mám rád bizarný humor, ktorý tam len tak stojí a nekričí na teba "zasmej sa už". Pobavenie prichádza s premietaním nad danou situáciou. Pobavil som sa párkrát aj pri čuchaní. Priznám sa však, že ešte viac pri čítaní tunajších komentárov :DDD.. ktoré vlastne veľmi dobre dopĺňajú knihu a podčiarkujú..."očakávanie zmysluplného deja" "popisovanie nezaujímavých nezmyslov" "očakávanie viac erotična" "otravovanie opakovaným fakt fakt" "něco víc sexy". Naozaj by ma zaujímalo, s akými konkrétnymi očakávaniami idú ľudia do literatúry s názvom "snuff". Vo výsledku nemôžem povedať, že by ma kniha nejako zasiahla, a rovnú polovicu som sa celkom nudil. Výhodou je, že má oveľa menej strán ako Cassie Wrightová súloží na programe dňa.

1 05.03.2018

Viete kto je Charles Xavier? Nevadí, ak nepoznáte X-menov, telepat Garry Howson a Hellen Kellerová sú ich realistickejšia a ľudskejšia verzia. Desivo zlá obálka a banálny názov českého vydania robia z Celého človeka (The Whole Man) neprávom akési šestákové sci-fi. Pritom asi najbližšie má k psychologicko-vývinovej dráme Ruže pre Algernon, ktorá vyšla o dva roky neskôr (1966).
Nie je ťažké si predstaviť mutáciu, vďaka ktorej dokážu niektorí pasívne načúvať, alebo aktívne ovplyvňovať myšlienky druhých. Na rozdiel od komixových X-menov však Celý človek používa telepatické schopnosti ako náhľad konfliktu postihnutie-nadanie. Garry je od narodenia fyzicky deformovaný tak, že neujde žiadnemu zhrozenému pohľadu- a o to viac vníma každú aj nevyslovenú myšlienku. Funkcia "kto si o nás čo myslí" je nám vnútorne tak silná, že sa ťažko rozhodnúť, či telepatické poznanie pravdy by bolo vyslobodením, alebo skôr ešte väčším prekliatím (Sartrove "peklo, to sú tí druhí" dovedené do najzadnejšieho extrému).
S tým tematicky súvisí zaujímavé využitie myšlienky telepatie, čiže priameho (nesprostredkovaného) prístupu k mysliam iných postihnutých, napr. hluchonemých a náhľad ich sveta - v ktorom krik otca nie je počuť, iba vidieť v agresívnej gestikulácii úst a tváre. Taktiež zobrazenie postihnutých, dominovaných pocitom menejcennosti a túžby po najmenšom ocenení a dôležitosti. Celý človek je takmer neznámy, ale hodnotný príspevok k zamysleniu o stigme postihnutia, nadaní, menejcennosti a ocenení - ktorý však z príbehového hľadiska pokrivkáva, tak ako jeho hlavná postava. 3.5
https://cs.wikipedia.org/wiki/Helen_Kellerov%C3%A1

2 01.03.2018

Prázdnymi americkými prériami si to šinie novodobý kovboj-pašerák zapojený do obrneného vznášadla. Krížom cez kukuričné polia, ich ploty, popri automatizovaných kombajnoch a dávno opustených obydliach rysuje tesne nad zemou čiaru bez jediného zaváhania - zrýchlené reflexy pevne držia ovládanie v neurochemickom zovretí mozog-kábel-tank. Len máloktorý radar zachytí upravený povrch vozidla a z občasných nebezpečných situácií zdrhne únikovou rýchlosťou. Noví hrdinovia sú pašeráci, ktorí svojím remeslom idú chtiac-nechtiac proti korporáciám, spoločnostiam, ktoré chcú mať pod palcom svojich plukov každú súčasť života cez kontrolu tovaru, nech už ide o čokoľvek, čo ľudia potrebujú alebo po čom túžia. Ako jediní si udržiavajú slobodu, nepolapiteľní a bez príslušnosti.

Cyberpunk nemusí byť jednoduchá oddychová literatúra. Dôležitá je forma, hlavne žiadne precedené posolstvo. Aj preto sa vzpiera sfilmovaniu - v zúfalstve z nedostatku originálnych námetov ho začínajú objavovať až dnes (Altered Carbon). Medzi oddychovými príbehmi zo sveta Shadowrun, Dickovými elektronickými ovečkami, Stephensonom, Neuromancerom a japonskými bizarnosťami občas ťažko nájsť spoločné styčné body. Hardware je kovovejší cyberpunk, dobre premyslený a nabitý nápadmi; moderná kovbojka. Znamená to, že viac času ako v bojoch korporácií alebo virtuálnej realite strávime v akcii na ceste. Hardwired operuje s tým, čo už dnes poznáme z nejedného zdroja - telesné a mentálne modifikácie, všadeprítomná sieť, prípojky do mozgu, diaľkové ovládanie. Cítime sa ako doma, až banálne, nie je tu nič prevratné ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi. Williams je zručný spisovateľ a Hardwired ako zoznámenie so žánrom odporúčam pred slávnejším Neuromancerom - ktorý definuje žáner a na docenenie vyžaduje poznať historické súvislosti.

1 16.02.2018