WugWugs komentáře u knih

Záloha vašej osobnosti (duše/mysle) a jej vsun do akéhokoľvek tela - samozrejme ak na to máte prachy - urobí váš život zábavnejší (kto by nechcel využiť storočiami získanú skúsenosť v stále nových telách?), ale aj nudnejší (kto by chcel žiť večne, keď už všetko mal a zažil?).

Parádna, na telo napísaná cyberpunk detektívka, ako ich máme radi. Detektívne ladená zápletka, zvrat a ďalší zvrat, krvavá akcia, sex, smrť a láska, vr, pseudonesmrteľnosť a androidi (?). Výhradu mám len k poslednej štvrtine knihy, tempo akoby sa zbytočne natiahlo a takých 50 strán by som kľudne vyškrtal v záujme konzistentnosti odsýpania.

1 01.04.2016

Cherryhová maľuje vnútornými úvahami viac ako opisuje, preto si vyžaduje sústredenie na každej strane. Až približne v polovici sa začne črtať vnútorné prepojenie postáv na planéte Kesrith. Chudák prekladateľ, ale je to science fiction s výzvou - s výzvou porozumieť novým rasám. Ešte viac ako sci-fi, je to soc-fi, teda society fiction zameraná na spôsoby žitia spoločnosti. Neohúri technologickými vychytávkami, ale xenopsychológiou každej z rás. Neukazuje len jednosmerný vzťah, ale ich vzájomnú reflexiu. Musím povedať, že na pomery klasickej science fiction vyznie veľmi dôveryhodne a je prepracovaná. Každá postava má svoju vnútornú interpretáciu pre všeobecné ale aj konkrétne správanie inej rasy, a nie vždy presne odráža "skutočnosť" (tak ako to je aj v bežnom živote). Niektoré udalosti tak vidíme z rôznych hľadísk. K zrozumiteľnosti by však prispelo častejšie striedanie postáv (na spôsob Martinových GoT), najmä zo začiatku: chýba hľadisko obchodníkov-regulov, ktoré sa objaví až v polovici knihy a začne dávať zmysel.

Napriek do istej miery náročnému ponoru, a možno trochu nešťastnému-zložitému výkladu zo začiatku, je Kesrith I. uspokojujúce dielo (pokiaľ je čitateľ ochotný pokračovať ďalej, záver si to vyslovene žiada). Oddychové čítanie, bitky alebo vesmírnu akciu tu však nehľadajte. Síce nie až tak extenzívne ako Duna, ale jej hodnota je práve v dôveryhodnom vykreslení, najmä vnútorného, vesmíru postáv.

3 01.04.2016

Ja, robot časovo patrí na úplný začiatok sérií o Robotoch a Nadácii. Kapitoly spája vnútorná logika, i keď sú písané ako takmer samostatné poviedky. Každá z nich predostiera určitú etapu vzniku a zdokonaľovania robotov, zároveň je zamyslením o istom probléme z oblasti umelej inteligencie a strojov ňou obdarených.

Asimov je premýšľajúci spisovateľ, bavia ho problémy a zápletky, s ktorými tu pracuje. Čo je dobré, a cítiť to nadšenie v ľahkom až v mierne ľahkovážnom štýle (nie je tu nič "temné"), aj forma je zvolená akoby novinárska. Je tiež jasné, že Asimov všetko podriaďuje skúmaniu hlavných myšlienok, zákonov robotiky a ich dosahu. Krátkosť poviedok, teda jednotlivých historických kapitol mu však neumožňuje ísť hlbšie a pracovať s problémom na viac ako na pár stranách. Vyberiem napríklad zarážajúci fakt, že na viacerých miestach robopsychologička Susan Calvinová nariaďuje (či nahovára) robotovi, že by mal spraviť niečo, alebo ignorovať niečo, čo zjavne odporuje základným zákonom robotiky. Ak si roboti dokážu takto ľahko zdôvodniť a modifikovať základné správanie ("Nemusím zachrániť človeka, pretože mi istá osoba povedala, že to teraz nie je podstatné"), zmysel týchto zákonov je pochybný. Na druhej strane, z toho pramení zaujímavý fakt, že roboti v Asimovovom vesmíre sú do určitej miery uzavreté-nepoznané-samostatné bytosti, ktoré sú predmetom vedy skúmajúcej ich myslenie "robopsychológie";- a to aj napriek tomu, že v knihe sa viackrát opakuje ako na ich umelom mozgu pracujú matematici roky. Mozog to však nie je v zmysle dnešnej bežnej predstavy - akýsi harddisk a procesor vykonávajúci program pokynov, ale mozog simulujúci ten ľudský biologický, pracujúci do istej miery samostatne.

Aj keď myšlienkovo nezostarla a číta sa ľahko, Nemôžem Ja, robot považovať za samostatne hodnotnú knihu (preto ***), ale ako stručný náčrt k väčšiemu celku obstojí veľmi dobre - kvôli tomu a historickej hodnote pridávam hviezdičku.

4 21.03.2016

Ďalšia zo série klasík, ktoré čítam po rokoch, mi pripravila dosiaľ najväčšie sklamanie. Začína sa sľubne, nápad s robotickým terapeutom je vtipný, ale postupne sa stáva len repetitívnou výplňou, ktorej jediný zmysel je na jej konci. Tie dialógy sú vyslovene zlé, hrdina je nezmyselne hysterický a zároveň nad vecou (wtf?).

Línia objavovania je príliš málo sci-fi, príliš veľa blúdenia, párty a kopulovania s 10 z 12 ženských postáv, ktoré sa tam vyskytnú (doslova, počítajte, ja som si spomenul na 2, s ktorými nespal - nejaká nadriadená a tlstejšia úradníčka). Ústredná myšlienka, či cestovanie za artefaktami sú doslová odbité na pár stranách, niekedy ani to. Pokiaľ niekto, ako Korporácia, ponúka milióny za objavenie pár krabíc, hádam mi nebude stačiť to autorove skratkovité, že "o Heechee nič nevedia". Taktiež je Gateway značne poplatná obdobiu svojho vzniku, naivný pohľad na psychoterapie, nezáväzný sex každého s každým, hlavne s hrdinom a len tak mimochodom. Predpokladám, že vtedy boli tieto veci populárne a in, inak si neviem vysvetliť toľké knižné ocenenia.

Naporúdzi je porovnanie s Clarkovým Rámom, ktorý vznikol len o pár rokov skôr a sú si tematicky tak blízko (jeden by mohol povedať, že bez Rendezvous by nebol žiadny Gateway). Ráma však prežil čas skoro nedotknutý, a pokiaľ pri jeho čítaní som v duchu prosil Clarka o to nech mi povie ešte viac o záhadnej lodi a civilizácii, pri čítaní Gateway som prosil seba o viac strpenia, veď už mi nezostáva veľa strán do konca.

Jediné, čo ma ešte na sérii láka je možnosť, že práve v ďalších dieloch Pohl rozvinie to, čo nám tu len veľmi skúpo načrtol.

1 17.03.2016

Moj dojem z knihy sa menil - zo zaciatku "hm, okej", pribeh sa rozbehol "toto je fajn az velmi originalne", posledna tretina "kam sa to vsetko zenie a co je toto za bordel". V prvom rade, nevyznie ako z roku 1956, spracovanie a napady vobec nezostarli (cyberpunkove naznaky fyziologickeho vylepsovania potesili). Mnohe vsak posobi velmi samoucelne, napriklad nizsie spominana synestezia ako vnimanie inymi zmyslovymi modalitami. Samoucelnost a absencia minimalne uveritelnej motivacie, ci nejakej psychologie postav je ustrednym problemom. Vsetky postavy, aj ta hlavna, akoby existovali vyslovene len pre napisane riadky. Zenske postavy sa nahodne objavuju a miznu, napokon celkom splyvaju a nic by sa nestalo, keby namiesto troch (4?) bola len jedna a ta ista. Zaver ako snaha dat vyznam a ponaucenie k transformacii postavy je ne-uveritelny az smiesny. Tri hviezdicky si vsak zasluzi (u mna objektivne 2.5*), cita sa dobre, 2/3 obsahu davaju zmysel, par originalnych napadov, velmi dobry zdroj pre zabavny hollywoodsky scenar.
PLUSY - bura klise hrdina/nehrdina, citatelnost, spad, neotrele napady, nezastaral
MINUSY - nepsychologia a velmi povrchova motivacia az jej absencia, samoucelnost postav i opisov, tazko uveritelny az umelo dopisany zaver

2 07.03.2016

Ketchum je vo svojej oblasti velmi zrucny spisovatel. Dievca sa cita este lepsie ako Sezona. Oproti nej je vsak menej hororovejsia - v zmysle toho, co od hororu ocakavam ja subjektivne. Dievca je ako velmi neprijemna drama s (nezamlcanymi) detailami na styl Hanekeho Funny Games, Sezona sa skor podoba na rubanicu ako Hills have eyes. Obcas si pozriem aj dramy, zvycajne vsak nieco ine. Inymi slovami, aj ja som z tych, ktori do literatury utekaju skor s tuzbou zabudnut na realitu, ako sa k nej takto mrazivo dostat znovu. To nie je vytka autorovi, o to mu predsa islo.

1 07.03.2016