Básne 1986-2013 přehled

05.08.2021

S Fossem (nórsky dramatik, básnik aj prozaik) som sa po prvý krát stretol pri zhliadnutí záznamu zo žilinskej inscenácie hry Niekto príde – ktorá mi tak trochu (aj podvedome) vopred určila atmosféru, ktorú z Fosseho slov cítim. Okamžite po zhliadnutí som sa rozhodol, že si ho viac načítam a rozhodol som sa začať práve týmto výberom básní.
Ten obsahuje verše z jeho šiestich zbierok, pri čom z každej je čitateľovi prezentovaných okolo 8 básní. Tým, že toho viac preloženého nie je, je náročné domýšľať si k jednotlivým zbierkam pozadie a pokúšať sa niektoré básne pochopiť, pri čom by možno vo väčšom celku boli o niečo uchopiteľnejšie – možno skutočnejšie. Nehovorím, že by neboli pochopiteľné, že neboli hlboké, iba priniesli veľké množstvo otázok. Naopak, svojou obraznosťou a špecifickým výberom slov do hĺbky mapuje svet svojho vnútra temným a vznešeným spôsobom. Efekt, ktorý jeho básne dosahujú, je čiastočne zapríčinený aj krajinou, do ktorej sú básne umiestnené – takmer každá báseň obsahuje dážď, sneh, more alebo fjordy – no súčasne je ďalším znakom autora práve ich opakovanie, či už v rámci jednej básne alebo používaním rovnakých slov naprieč celou tvorbou. Objavujú sa tu tak psy a anjeli ako akýsi rovnocenní súputníci či súperi, ktorí v mysli autora očividne predstavujú niečo veľmi konkrétne, ako keby zakrýval reálne udalosti a jasne vysloviteľné myšlienky podobami jeho súkromnej mytológie. Okrem slov však opakuje celé vety a súvetia, čo vytvára nenápadne hypnotický efekt. Táto hypnóza opakovaním bola prítomná aj v Niekto príde, a tak si plánujem overiť, ako často ho tento autor používa.
Čo považujem za ďalší znak jeho tvorby, je to, ako sieť jeho slov a obrazov vyvoláva v hlave čitateľa dojem, že pozerá film a nie že číta poéziu; aj napriek (či možno práve pre) istý minimalizmus vo voľbe slov. Dokonca si myslím, že keby boli doplnené o vizuálnu zložku v podobe filmových záberov, mohlo by vzniknúť naozaj zaujímavé dielo.
A keď už spomínam vizuálnu zložku, táto kniha v lesklom modrom obale ukrýva výnimočné ilustrácie Jakuba Milčáka, ktoré predstavujú čierno-biele vzory, škrvny a čiary a ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako niečo veľmi známe, čo poznáme, ako niečo konkrétne (napríklad stromy a kvety), ale po pár sekundách si človek uvedomí, že vlastne netuší, na čo sa to pozerá – podobne ako básne Jona Fosseho, ktoré sú občas natoľko nejasné, že ich musí čitateľ dotvoriť a interpretovať sám. A odrazu, medziriadkovo, povedia toľko, koľko majú.