Bitevní pole: Kniha první přehled

03.02.2023

„Když už nic jiného, můžete si alespoň zachovat důstojnost! Teď na tom záleží víc, než kdy jindy.“ Zimomriavky na rukách, guča v hrdle, slzy v očiach a čudná prázdnota v srdci (o duši nehovoriac). Garth Ennis je múdry muž, ktorý má na vojnu správne názory. Vie, o čom hovorí a disponuje informáciami. Zarazilo ma, ako často v niekoľkostranovom záverečnom slove spomína niečo v zmysle „viem, že tomu niektorí ľudia neveria, ale toto a toto sa naozaj dialo“. Za vojny sa odohrali nepredstaviteľné zverstvá, aké by nevymysleli ani najlepší hororoví autori, ak by ste ich na mesiac zavreli do jedného domu, preto fakt nechápem, ako je možné, že existujú ľudia, ktorí tomu neveria. Čo si myslia, že sa vojaci ohadzovali gumovými medvedíkmi? Bitevní pole obsahuje tri príbehy, ktoré sú rozdielne nielen kresbou a typom postáv, ale tiež prístupom k ich životným osudom. Mňa najmenej bavil prvý, ale už ten bol silný. Druhý o čo je intímnejší, o to viac mrazí. A tretí do deja vnáša prekvapivo humor prostredníctvom nezabudnuteľnej postavy Geordieho (šťavnatý český preklad!). Ennis to poňal ambiciózne, takže sa pozrieme na oblohu i do stiesnených priestorov tankov a medzi radovú pechotu. Okúsime ťažkosti, s akými sa stretávali ženy v armáde a jeden príbeh je dokonca na preskačku rozprávaný z pohľadu raz nemeckých, potom sovietskych bojovníkov. Bez debaty je nielen scenár (určite jedna z najlepších Ennisových prác, ak by som to nevedel a niekto by mi povedal, že to písal boh Brubaker, verím mu), ale tiež fajnová kresba Russella Brauna (Mezi řádky), Carlosa Ezquerra (Sudca Dredd) a Petra Snejbjerga (Abe Sapien). Idú do detailov typu komáre otravujúce pri nočnom svetle alebo muchy vznášajúce sa nad telami vojakov. Keď počujem názory, že to nemuselo byť až také krvavé... To ako vážne? Ako si myslíte, že to vyzeralo, ak ste boli vo vojne a vyštartoval proti vám nepriateľský vojak a vy ste mu strelili do hlavy alebo ho prešiel tank a zmenil ho na krvavú, ešte z posledných síl dýchajúcu fašírku? Závidím niektorým ľuďom ich naivné predstavy o svete (a ľudstve). Moja rodina za Druhej svetovej temer zomrela v koncentračnom tábore. Pradedko s prababičkou pomáhali partizánom, ale žičlivý slovenský sused ich udal náckom, tí vtrhli na statok a odvliekli ich do „zberného“ tábora v Senici. Keď by sa nazberal dostatočný počet ľudí, deportovali by ich do koncentračného tábora, odkiaľ lístok naspäť nedávali. Našťastie to nejaký čas trvalo a za ten čas vojna skončila. Paradoxne, na gazdovstvo vtrhlo vojenské nemecké komando, ktorého veliteľ síce odviedol pradedka a prababičku, ale keď videl ich dcéru (moju babičku, snáď stíhate), ako na rukách drží môjho vtedy cca trojročného otca, tak kým chlapi ešte neboli v kuchyni, naznačil jej, aby sa schovala. Vďaka tomuto jeho hrdinskému činu (ktorý bol v ostrom rozpore s naopak zbabelým činom „pravého Slováka“ suseda) odviedli „len“ pradedka s prababičkou. A teraz mi povedzte: čo je vo vojne dobro? Čo zlo? Dá sa to jednoducho vysvetliť? Mnohí mladí vojaci v nemeckej armáde nevedeli, do čoho idú, boli zmanipulovaní fúzatým psychopatom a nakoniec umreli vo vlastných krvavých sračkách vedľa svojich priateľov, ktorým odtrhlo hlavu, pritom nechceli nič iné, než si užívať mladosti, školy, dievčatá. A na strane Spojencov sa nejeden raz nachádzali amorálne odpady; o jednom slávnom kapitánovi partizánskeho oddielu v našom kraji dodnes koluje legenda, že ho nezastrelili Nemci, ale vlastní, ktorým v dobrej viere požičal peniaze a tým následne pripadalo jednoduchšie zabiť ho v boji a hodiť to na Nemcov. Je to šialené, ale taká je vojna. Presne tieto ingrediencie sa Garthovi podarilo vmiešať do deja. Výborne zachytil hnev, smútok, rozčarovanie, byrokraciu, absurdity, zbytočné ľudské tragédie, z ktorých sa niektorí nikdy nespamätali a niekto za vojny zažil také obludnosti, že si prial, aby sa domov nikdy nevrátil. Znie to strašne, ale taká je vojna, je hnusná a každý, kto ju schvaľuje, nedajbože iniciuje, je chorý človek a mali by ho zastreliť, lebo by sa tým zabránilo stratám tisícok, miliónov nevinných životov a zničenie takéhoto jedného človeka by bolo nepochybne službou ľudstvu. Škoda, že sme sa nedočkali dvojky.