Eseje přehled
Marcel Proust
Žáner eseje tvorí významnú súčasť životného diela Marcela Prousta (1871-1922). Proust sa už od svojej mladosti venoval písaniu rôznych glos, článkov, kroník i esejí, v ktorých sa vyjadroval k výstavám, koncertom, literárnym dielam, otázkam umeleckej tvorby, ale aj svojskými reportážami čitateľom približoval rôzne aristokratické salóny, spoločenské udalosti apod. Spočiatku prispieval do revue Le Banquet a La Revue blanche, neskôr v La Chronique des arts et de la curiosité, Le Gaulois, Les Lettres. Pravidelne sa jeho noticky objavovali v Le Figaro a neskôr v La Nouvelle Revue française. Počas svojho života vydal tlačou jedinú zbierku esejistických útvarov, a to Pastiše a rozmanitosti (Pastiches et les Mélanges, 1919), v ktorej zhromaždil svoju kolekciu pastišov – ponášok na štýl viacerých významných francúzskych spisovateľov a rôznych esejí, z ktorých uveďme aspoň pozoruhodné Dni čítania. Posmrtne vyšli Kroniky (Chroniques, 1927) a väčšia esej Proti Sainte-Beuvovi (Contre Sainte-Beuve, 1954), ktorá zostala nedokončená. Súbor tridsiatich esejí a článkov Marcela Prousta Boris Mihalkovič prekladal z francúzskeho vydania Marcel Proust: Contre Sainte-Beuve précédé de Pastiches et mélanges et suivi de Essais et articles. Ide o výber výhradne z časti Essais et articles, koncipovaný tak, aby obsiahol, pokiaľ možno, všetky zložky Proustovho estetického záujmu (literatúra, hudba, výtvarné umenie, portréty, nekrológ, recenzia apod.) od obdobia jeho literárnych začiatkov až po jeho neskoré, povojnové texty, všetko v chronologickom slede ako vo francúzskom origináli.... celý text
Literatura světová Fejetony, eseje
Vydáno: 2017 , F.R. & G.Originální název:
Contre Sainte-Beuve, 1954
více info...
Můj komentář
Zatím jste nenapsal(a) svůj komentář ke knize Eseje. Přihlašte se a napište ho.
Nové komentáře (3)
Kniha esejů M. Prousta není rozhodně odpočinkové čtení, a jak píše čika, pro běžného čtenáře bude zřejmě nudná, přesto nepovažuji čas, který jsem přečtení věnoval za promarněný. Nejhůře uchopitelné pro mě byly kapitoly, ke kterým odkazuje podtitul názvu, jakási polemika autora s literárním kritikem Sainte-Beuvem (zhruba prostřední třtina). Naopak, první a poslední třetinu, i když i ty mi daly zabrat, jsem vstřebával snadněji. Kniha obsahuje spoustu podnětů k zamyšlení a krom toho je plna krásných jazykových lahůdek (včetně nejdelší věty, jakou jsem kdy četl, obsahující 1061 slov - klobouk dolů před překladatelkou Věrou Dvořákovou), kvůli kterým lze dílo směle zařadit mezi literární skvosty.
citane s slovenskom preklade. bohuzial, nemozem si pomoct, nestastny a nie celkom zdareny preklad tok proustovych myslienok znemoznuje sledovat. kniha je zaujimava skor v suvislostiach s proustovym literarnohistorickym ukotvenim. pre bezneho citatela zivacka, pre frankofilov, historikov a jazykovedcov chutovecka.
Související novinky (0)
Zatím zde není žádná související novinka.
Citáty z knihy (0)
Zatím zde není žádný citát z knihy.
Kniha Eseje v seznamech
v Přečtených | 19x |
v Doporučených | 1x |
v Knihotéce | 30x |
v Chystám se číst | 13x |
v Chci si koupit | 1x |
Filozofi, ktorí nedokázali postrehnúť, čo je v umení skutočné a nezávislé od vedy, si predstavujú umenie, kritiku atď. ako vedy, v ktorých je predchodca nevyhnutne menej pokročilý než ten, kto nasleduje po ňom. Lenže v umení neexistuje (aspoň nie v zmysle vedeckom) iniciátor, predchodca. (Pretože je) v jedincovi všetko, každý jedinec sa pokúša v umení, v literatúre znovu, na svoju päsť; a diela jeho predchodcov pre neho nie sú ako pre vedu dobytou pravdou, ktorú môžu potomkovia použiť. Geniálny spisovateľ dneška má všetku prácu pred sebou. Nie je omnoho ďalej, než Homér. (59)
Sainte-Beuveve dielo nie je hlboké. Tá vychýrená metóda, ktorá z neho podľa Taina, Paula Bourgeta a mnohých ďalších, urobila majstra kritiky XIX. storočia, ktorému sa nikto nevyrovná, tá metóda, ktorá spočíva v tom, že neoddeľujeme človeka od diela, že ak máme posúdiť autora určitej knihy, pokiaľ tá kniha nie je ,,čisto matematická rozprava”, nepovažujeme za ľahostajné odpovedať si najprv na niektoré otázky, ktoré sa zdajú byť celkom vzdialené jeho dielu (ako sa správal atď.), že okolo seba nakopíme čo najväčšie množstvo znalostí o spisovateľovi, zhromaždíme jeho korešpondenciu, že sa na neho v rozhovore povypytujeme ľudí, ktorí ho poznali, a pokiaľ sú mŕtvi, prečítame, čo o ňom snáď napísali, táto metóda nevie nič o fakte, ktorý zistíme pri trochu hlbšom ponorení do vlastného vnútra: že totiž knihu vytvára iné ja, než je to, ktoré sa prejavuje v našom správaní, v spoločnosti, v našich slabostiach. (...) Prečo by Stendhala mal posúdiť niekto lepšie iba preto, lebo bol jeho priateľom? Ja, z ktorého vyrastá dielo, je pre priateľov zastreté druhým ja, ktoré môže byť omnoho nižšieho rádu, než je vonkajšie ja množstva iných ľudí. (61)
To všetko potvrdzuje, (...) že človek žijúci v jednom tele aj s tým najväčším géniom, nemá s týmto géniom celkom veľa spoločného (...). Človek je iba človek a môže dokonale nevedieť, čo chce básnik, ktorý v ňom žije. A je to tak možno lepšie. (87)