Eseje. Zamyšlení nad Sainte-Beuvem přehled

13.05.2018

Filozofi, ktorí nedokázali postrehnúť, čo je v umení skutočné a nezávislé od vedy, si predstavujú umenie, kritiku atď. ako vedy, v ktorých je predchodca nevyhnutne menej pokročilý než ten, kto nasleduje po ňom. Lenže v umení neexistuje (aspoň nie v zmysle vedeckom) iniciátor, predchodca. (Pretože je) v jedincovi všetko, každý jedinec sa pokúša v umení, v literatúre znovu, na svoju päsť; a diela jeho predchodcov pre neho nie sú ako pre vedu dobytou pravdou, ktorú môžu potomkovia použiť. Geniálny spisovateľ dneška má všetku prácu pred sebou. Nie je omnoho ďalej, než Homér. (59)
Sainte-Beuveve dielo nie je hlboké. Tá vychýrená metóda, ktorá z neho podľa Taina, Paula Bourgeta a mnohých ďalších, urobila majstra kritiky XIX. storočia, ktorému sa nikto nevyrovná, tá metóda, ktorá spočíva v tom, že neoddeľujeme človeka od diela, že ak máme posúdiť autora určitej knihy, pokiaľ tá kniha nie je ,,čisto matematická rozprava”, nepovažujeme za ľahostajné odpovedať si najprv na niektoré otázky, ktoré sa zdajú byť celkom vzdialené jeho dielu (ako sa správal atď.), že okolo seba nakopíme čo najväčšie množstvo znalostí o spisovateľovi, zhromaždíme jeho korešpondenciu, že sa na neho v rozhovore povypytujeme ľudí, ktorí ho poznali, a pokiaľ sú mŕtvi, prečítame, čo o ňom snáď napísali, táto metóda nevie nič o fakte, ktorý zistíme pri trochu hlbšom ponorení do vlastného vnútra: že totiž knihu vytvára iné ja, než je to, ktoré sa prejavuje v našom správaní, v spoločnosti, v našich slabostiach. (...) Prečo by Stendhala mal posúdiť niekto lepšie iba preto, lebo bol jeho priateľom? Ja, z ktorého vyrastá dielo, je pre priateľov zastreté druhým ja, ktoré môže byť omnoho nižšieho rádu, než je vonkajšie ja množstva iných ľudí. (61)
To všetko potvrdzuje, (...) že človek žijúci v jednom tele aj s tým najväčším géniom, nemá s týmto géniom celkom veľa spoločného (...). Človek je iba človek a môže dokonale nevedieť, čo chce básnik, ktorý v ňom žije. A je to tak možno lepšie. (87)

19.12.2017

Kniha esejů M. Prousta není rozhodně odpočinkové čtení, a jak píše čika, pro běžného čtenáře bude zřejmě nudná, přesto nepovažuji čas, který jsem přečtení věnoval za promarněný. Nejhůře uchopitelné pro mě byly kapitoly, ke kterým odkazuje podtitul názvu, jakási polemika autora s literárním kritikem Sainte-Beuvem (zhruba prostřední třtina). Naopak, první a poslední třetinu, i když i ty mi daly zabrat, jsem vstřebával snadněji. Kniha obsahuje spoustu podnětů k zamyšlení a krom toho je plna krásných jazykových lahůdek (včetně nejdelší věty, jakou jsem kdy četl, obsahující 1061 slov - klobouk dolů před překladatelkou Věrou Dvořákovou), kvůli kterým lze dílo směle zařadit mezi literární skvosty.