Eugen Onegin. Boris Godunov a iné přehled

19.04.2019

- Я к вам пишу - чего же боле?
Что я могу еще сказать? -

- Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..."
Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné.
Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor.

- Všetci sme, ľudia, po Eve
pramatke upriamení k tomu:
čo dané ti je, nemáš rád;
a jednostaj ťa vábi had
ku sebe, k tajomnému stromu;
plod zakázaný, ten mi daj,
bez neho raj mi nie je raj. -

Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása!
10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať.
V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. -

- Boris Godunov sa snaží zmapovať veľmi dlhý časový úsek a vo finále pôsobí trhane, nesúvislo. Pekných myšlienok oproti Oneginovi značne ubudlo. Nič moc.

- Kto za mladi si city utápal
v nerestných kratochvíľach, v mužnom veku
je mrzutý a krutý, krvilačný,
a rozum sa mu privčas zatemní. -

- V malých tragédiách sa Puškin znovu ukázal ako génius s perom a atramentom. Vždy ide o situácie, nejakým spôsobom kritické, prelomové. Myšlienky protagonistov v nich, ukazujú sa nám v nahote bez prikrášlení a ich psychika je opísaná lepšie, ako v mnohých moderných psychologických románoch. A opäť to tu máme nabité peknými myšlienkami, nad ktorými sa oplatí rozmýšľať. Mimochodom, toto je prvýkrát čo čítam niečo v preklade od známeho slovenského spisovateľa (tu je ním Milan Rúfus a jeho štýl je vynikajúci).

- Na mŕtveho sa dívame vždy s úctou,
a modlíme sa za neho, tak cítiac,
že v smrti sme si rovní. Avšak toto?
Kto stratil rozum, človečenstvo stratil.
Dar reči má, no nevie, o čom vraví,
a tak v ňom vidí svojho brata zver,
zatiaľ čo ľuďom býva zväčša na smiech,
ubližujú mu, boh ich nepotrestá. (Rusalka) -