Stromy znamenají svět přehled

17.04.2023

Román je náročne napísaný. Jeho umelecké jazykové prostriedky mi nesadli, v jeho filozofovaní, ktoré od stromov a prírody celkovo zabieha neraz veľmi ďaleko, som sa strácala. Mám rada širokotematické romány ukazujúce problémy v čo najširších súvislostiach, ale toto spracovanie ma neoslovilo.

Ďalším obrovským problémom sú postavy. Všetci muži trpia, tápu a nevedia, čo od života chcú. Ak sa v ich blízkosti zjaví nejaká žena, osudovo na nej visia. Ženy: svojské, nezávislé, sexuálne povoľné, svadbu nechcú, deti chce len jediná z nich. No tak ako aj muži, ani ženy inak netušia, čo so životom. Nemajú žiadnu motivickú stránku. Len sa tak potácajú svetom tam, kam ich ruka autora sťaby predĺžený konár stromu postrčí. Aj ich náhly ekoaktivizmus je nevysvetlený a nezrozumiteľný pre každého, kto nie je akoaktivistom sám od seba. Väčšinou mi teda postavy boli nesympatické až ľahostajné, čím sa strácal silne emotívny účinok, ktorý autor chcel ich pohnutými osudmi dosiahnuť. Boli príliš čudné, nečitateľné, éterické, nepozemsky uvažujúce na to, aby som sa s nimi mohla stotožniť.

Koncepcia knihy tomu vôbec nepomáha. Predstavovať postavy osemkrát, vždy presne v momente, keď predošlý príbeh začal byť konečne trochu zaujímavý, je utrpenie. Je toho priveľa a zároveň primálo. Podivnosti sa len nabaľujú a nabaľujú a nič nezačínalo dávať zmysel.

Stromy sú tie najsympatickejšie postavy. Mohutné a pritom také bezmocné. Stromom, len v malinkej miere aj postavám, som tuho držala palce. Lepšie pasáže sa striedajú s horšími. Autor niekedy ponúkne celkom peknú myšlienku, aby ju ale vzápätí zabil do neba volajúcou naivitou. Na jednej strane je autor vzdelaný, ohuruje poznatkami o stromoch, na druhej strane napísal (už takmer na druhej strane) taký kiks, že som bola len kúsok od znechuteného odloženia knihy. Najtragikomickejšia pasáž sa ale nachádza v Kmeni. Párik ekoaktivistov je vyslaných, aby sedeli na najvyššom strome v okolí a tým zabránili jeho výrubu. Dvaja mestskí ľudia tam, prosím krásne, v pokoji a harmóniou s prírodou aj sebou samými prežijú takmer rok s rovnakým nepratým oblečením, na malých množstvách biednej stravy, pod holým nebom v daždi a vetre, chladení zo všetkých strán, ešte aj odspodu v tomto má aj zvierací brloh navrch v úplnej izolácii od zvyšku sveta. Chápem zapálenie pre vec a túžbu zachrániť strom, ale čo je veľa, to je veľa.

V podstate ani neviem, ako tá kniha skončila. Asi s istou nádejou, ktorej dôvody mi však, tak ako mnoho iného, unikli. Posledné zamyslenie, ktoré vo mne kniha vyvolala je, či je nutnou podmienkou súčasného umenia jeho nezrozumiteľnosť. Moje skúsenosti so staršími nositeľmi Pulitzerovej ceny boli totiž lepšie.